Myslieť, to bolí.

Autor: František Cudziš | 8.9.2016 o 1:10 | (upravené 8.9.2016 o 23:25) Karma článku: 3,60 | Prečítané:  440x

"Môžem potvrdiť, že existujú dva typy hlúposti. Jedna je negramotná, tá vede predchádza. Druhá je nadutá a povýšenecká, tá prichádza za ňou. Druhý typ hlúposti sama veda plodí a rozvíja, kým ten prvý odstraňuje a zabíja."

Túto myšlienku vyslovil Michel de Montaigne, francúzsky renesančný mysliteľ, humanista a skeptik, zakladateľ nového literárneho žánru – eseje (1533-1592). Pripomínam ju preto, lebo je aj dnes veľmi aktuálna. Od 16. storočia pribudlo na svete ľudí neúrekom, medzi nimi vznikla aj ďaleko početnejšia "vrstva" vzdelancov, ale život bežného človeka kde-kade po svete stále nie je to, čo by optimálne mohol byť. Nie je to čiastočne aj preto, že sa Michel Montaigne nemýlil?
Začína sa rozbiehať nový školský rok 2016/2017 a učiteľom začína ďalšia kapitola nekončiacich pokusov vyformovať zo svojich žiakov lepších a rozhľadenejších ľudí. Pri tej príležitosti by som chcel krátko zaspomínať na troch svojich učiteľov z mladosti, na ktorých som nezabudol ani v dôchodkovom veku a - ak žijú - poďakovať sa im za to, že mi dali do môjho osobného života svoj skvelý príklad. Tým spôsobili, že sa dnes môžem podeliť o nové, moje osobné poznatky (konkrétny príspevok k vede) s ľuďmi, ktorým sa podarilo (alebo podarí) vyhnúť obidvom spomenutým druhom hlúposti.
Prvým nezabudnutým učiteľom je môj stredoškolský profesor chémie na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Poprade, pán Michal Brejčák. Keď som ho spoznal, bol to vzhľadný a príjemný mladý učiteľ, ktorý sa žiakom snažil sprostredkovať aj vedomosti nad rámec povinných školských osnov. Učil ma v pohnutej dobe bezprostredne po udalostiach v r. 1968. Vďaka nemu som sa vypracoval až na účastníka celoštátneho sústredenia chemickej olympiády v Banskej Štiavnici v r. 1970, ale, keďže ma viac priťahovala fyzika, pri rozlúčke so strednou školou mi zariadil školský dar - dosť hrubú učebnicu fyzikálnej chémie. Aj dnes vám za všetko dobré úprimne ďakujem, pán profesor.
Druhým učiteľom, na ktorého nezabudnem, práve pre slová v nadpise článku, bol dr. Ján Maďar. Zdá sa mi, že som ho prvý raz uvidel v prvom semestri na prednáške z mechaniky, v posluchárni v budove na rohu nejakej zastrčenej uličky kdesi pri Medickej záhrade. (Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského mala vtedy svoje priestory roztrúsené na 33 miestach naprieč Bratislavou, ale všetky boli viac-menej v dosahu trolejbusovej linky č. 39.) Nenápadný, skromne pôsobiaci, vecný. V krátkom príhovore k nám - "fyzikálnym novicom" - spomenul práve tú pamätnú vetu, že "myslenie bolí". Štúdium fyziky bude ťažké. Myslím, že vtedy som sa tiež dozvedel o princípe tzv. "Occamovej britvy": Nepredpokladajte nič, čo nie je pre riešenie danej problematiky potrebné!
Zapamätal som si tiež jeho skúsenosť, ktorú nám stručne vyrozprával počas prestávky. - V komárňanskych lodeniciach vyrobili loď, ktorá pôsobila perfektným dojmom len do chvíle, kým strojníci nenaštartovali lodné motory. Od tej chvíle sa začala nepríjemne otriasať a lodiari toto chvenie nevedeli žiadnym činom odstrániť. O pomoc sa obrátili na fyzikov. Dr. Maďar povedal: "Bolo zrejmé, že závadu môže odstrániť jedine skrátenie hriadeľa lodnej skrutky, ale o koľko presne ho treba skrátiť, to nikto nevedel."
Vtedy ešte neexistovali osobné počítače. Vrcholom techniky v tomto smere boli sálové počítače, do ktorých sa údaje vkladali pomocou diernych štítkov alebo diernych pások. Dr. Maďar zmizol z môjho osobného života bez toho, aby som sa o ňom dozvedel niečo bližšie. V dnešnej dobe internetu nie je problém "vygúgliť", že slovenský fyzik, doc. RNDr. Ján Maďar, CSc., narodený 21.3.1926 v Parchovanoch, umrel 24.6.1995 v Bratislave.
Česť vašej pamiatke a - vďaka!
Tretím učiteľom, ktorý na mňa urobil nezabudnuteľný dojem, bol matematik dr. Ján Mózer. Ten sa začiatkom 70-tych rokov minulého storočia vyznačoval tým, že v oddychových pauzách na svojich dvoj-trojhodinových prednáškach z matematiky veľmi rád a zanietene rozprával rôzne biblické príbehy. Čo som si však zapamätal skoro doslovne, bol jeho výrok: "Ja budem spokojný dovtedy, kým na nákupe potravín nájdem mlieko a rožky na svojom mieste."
Na prvej svojej prednáške (striedal sa s matematikom prof. RNDr. Jurajom Mamrillom, CSc. ,1935-1985) rezolútne vyhlásil: "Neverte ničomu, čo vám nedokážeme!" A naozaj sa stalo, že jeden študent z našej 30-člennej skupiny (boli spolu tri), našiel v skriptách tvrdenie, s ktorým nesúhlasil. Keď to oznámil Jánovi Mózerovi, ten si pozrel predložený text, na chvíľu sa zamyslel, a napokon nám povedal: "Škrtnite si to! To naozaj nie je pravda."
Z internetu viem, že dosiahol postavenie doc. RNDr., DrSc., ale nenašiel som jeho životopis. V článku na http://www.etrend.sk/ekonomika/ako-to-vyzera-ked-sa-veda-robi-naozaj.html, sa doc. Ladislav Kvasz zmieňuje aj o Jánovi Mózerovi. Spomína, citujem:
»Začal som študovať matematiku na „matfyze“ v roku 1980. Pár rokov po Charte 77. Bolo to také zašraubované obdobie, povinný marxizmus... Ponižujúce, no na druhej strane okolnosti zapríčinili, že mnoho odborníkov, ktorí boli z nejakej príčiny profesionálne odstavení, mali dosť času. Nemohli mať profesúry – napríklad vynikajúci matematik Ján Mózer – takže ak som s ním chcel diskutovať, našiel si čas prakticky kedykoľvek. Tiež existovali rôzne paralelné aktivity – textové semináre na pomedzí matematiky a filozofie, bytové semináre, napríklad u biológa Petra Sýkoru alebo Egona Gála, kde sa prekladali texty z kognitívnych vied, vznikali malé komunity, v ktorých človek utiekol z tej sivosti. Navyše pedagógovia mali dobre pripravené prednášky a ochotne sa venovali študentom. Systém dnes ide akoby proti učeniu, proti tomu, aby učitelia mali dosť času na študentov. Musia písať, administrovať granty, zháňať peniaze. Študentov je viac a je tu aj oveľa väčší publikačný tlak.« Koniec citátu.
Terajším študentom želám podobne zanietených učiteľov, napriek všetkým problémom, ktoré učiteľov - a vôbec slovenské školstvo - trápia. Aj mňa trápi, ale čosi iné.
Držiac sa doporučení svojich učiteľov, snažil som sa ísť do hĺbky študovanej problematiky. Trvalo mi to pol doterajšieho života. A prišiel som na to, že mnoho vecí v učebných osnovách o základoch fyziky nesedí. V priebehu jej historického vývoja došlo - z rôznych príčin - k odklonu zo správnej cesty k poznaniu objektívnej fyzikálnej reality. Poznávanie pokračuje. Ale čo možno očakávať od stavby na nespoľahlivých, resp. vyslovene chybných základoch? Na jednej strane sa vo vede a pri vzdelávaní kalkuluje s predpokladmi, ktoré nie je nutné predpokladať. - Dochádza tak k vážnym deformáciám predstáv o objektívnej fyzikálnej realite. Na druhej strane tieto deformácie predstavujú veľké zábrany v ďalšom pokroku vedy. Čím skôr treba urobiť nápravu, aby sme mládež v školách neučili nezmysly. Teraz, keď ministerstvo školstva ohlasuje nejakú novú reformu slovenskej vedy a školstva, je na to príhodný čas. Čas na korekcie v štátnych vzdelávacích programoch pre stredné a vysoké školy v oblasti fyzikálnych vied.
Sú to absurdné, nepredstaviteľné tvrdenia?
Vôbec nie. Viem to dokázať na konkrétnych príkladoch. Ale uznávam, že niektorým ľuďom, najmä akademickým vzdelancom s titulmi pred menom i za ním (a z toho dôvodu požívajúcim v spoločnosti nespochybňovanú autoritu), sa môžu zdať, na prvé počutie, naozaj absurdné a scestné. Verím však, že ovládnu svoju "montaigneovskú nadutosť a pýchu" a nebudú hľadať na túto tému nejakú "vyčačkanú" štúdiu v angličtine. Alebo článok v zahraničnom karentovanom časopise. Namiesto toho náčrt správnej koncepcie nájdu na skromnej webstránke www.kozmodrift.sk.
Ak tam nenájdu nič zmysluplné, tak najskôr len preto, že racionálne myslenie naozaj bolí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Prvá debata: Trump kričal, klamal... a prehral

Podľa prieskumov aj komentátorov vyhrala prvú prezidentskú debatu Clintonová.

DOMOV

Pred Zalom opustili Smer viacerí zakladatelia

V strane sú z neho sklamaní a vyťahujú jeho plat v Bruseli.


Už ste čítali?