Ad. Juraj Hipš: Ako oživiť umierajúce školstvo?

Autor: František Cudziš | 10.9.2016 o 0:26 | (upravené 10.9.2016 o 0:31) Karma článku: 1,88 | Prečítané:  526x

    "Stará škola" (rozumej: staré školstvo) musí "odumrieť", aby sa vytvorili podmienky pre zrod nového školstva. (Zákon negácie negácie.)

    Rozhodol som sa reagovať na komentár pána Hipša z Komenského inštitútu na tému "umierajúce slovenské školstvo" trochu obšírnejšie, než len názorom v záverečnej diskusii, a preto volím túto formu pokračovania diskusie.
    Čitateľ nájde predmetný komentár na                                                               http://komentare.sme.sk/c/20266843/ako-ozivit-umierajuce-skolstvo.html
    Pán Hipš sa pokúsil, pre svoj uhol pohľadu na danú problematiku, využiť poznatky psychologičky zo správania umierajúcich ľudí a vytvoriť akúsi alegóriu na problematické slovenské školstvo. Aby potlačil "morbídne" asociácie čitateľa, ktoré tým - hoci nechtiac - zákonite vyvoláva, pokúsil sa predoslať optimistický záver, že riešenie existuje. Doslovne hovorí, citujem:
    "Fázy opisujúce posledné chvíle pacienta pred smrťou presne sedia aj na príklad slovenského vzdelávania. Je tu však aj šanca na riešenie.
    Školstvo nám zomiera. V našej kultúre je smrť stále tabuizovanou témou, o ktorej sa nepatrí hovoriť. Aj o umierajúcom školstve sa snažíme mnohokrát rozprávať opatrne a tak, ako keby sa nás netýkalo. Odmietame vidieť, ako speje ku svojmu koncu, a silou-mocou sa držíme posledných záchvevov života v mŕtvej škole."
    Podľa mňa je pokus o takéto prirovnanie súčasného stavu "školy" k umierajúcemu človeku trochu pritiahnutý za vlasy, no rešpektujem voľbu autora komentára pri výbere výrazových prostriedkov. Je tu však jeden zásadný rozdiel, z ktorého vyplýva, že riešenie tejto hroziacej katastrofy existuje nie náhodou (vďaka bohu!), ale zákonite, a že ešte stále nie je tak zle, aby (a to celkom ľahko) nemohlo byť ešte horšie. Netreba sa preto nechať znechutiť, alebo nechať paralyzovať strachom pred niečim neurčitým, ale sa treba chytiť rozumu.
    Človek ako jedinec je príkladom nesmierne početného spoločenstva živých buniek, z ktorých každá dynamicky žije vlastným životom a tento človek-jedinec počas svojho života zomrie niekoľkokrát v tom zmysle, že jeho jednotlivé bunky zanikajú, aby ich nahradili nové. Je to zázrak živej prírody, ako riadi pri všetkých svojich tvoroch "rýchly" priebeh života na mikroskopickej úrovni v prospech pomalšieho priebehu života ich makroskopickej formy, života celku.
    Podobne škola je "živým", organizovaným spoločenstvom žiakov a učiteľského zboru, v ktorom takmer nebadane prebieha generačná výmena jednotlivcov. Človek je smrteľný, "škola" je večná. Škola (školstvo) neumiera. Zrodila sa vo chvíli, keď si historický človek uvedomil potrebu cieleného zbierania, triedenia a vyhodnocovania poznatkov, ktoré mu pomôžu lepšie prežívať osobný život a hádam mu zaručia aj úspešné potomstvo. Ak raz azda zanikne, zanikne len spolu s človekom, s jeho civilizáciou. To však dnes ešte nie je "náš" prípad.
    Komentár Juraja Hipša je v mnohom poučný, ak ho dôsledne a správne analyzujeme. Ponúkam čitateľovi svoju vlastnú analýzu textu, nech si ju premyslí a sám si utvorí názor, ako to asi s naším slovenským školstvom vskutku je.
    Citujem:
    "Psychologička Elisabeth Kübler-Rossová sa dlhé roky venovala umierajúcim ľuďom a na základe svojich pozorovaní vytvorila model piatich fáz umierania. Školstvo je umierajúci pacient. Preto aplikovanie výskumu Rossovej aj na školstvo môže byť zaujímavé na pochopenie, ako z mŕtvej inštitúcie môže vzniknúť niečo životaschopné."
    Môj komentár. - Problematický moment tohto odseku spočíva v slovnom zvrate "može byť". Môže viesť k želanému pochopeniu, ale aj nemusí. Lebo o tom rozhoduje spôsob nášho skúmania problému. Ak sa rozhodneme pre zlý spôsob jeho skúmania, nikdy nepochopíme skutočné príčiny. Ak správne neidentifikujeme skutočné príčiny problému, asi nedokážeme ani vytvoriť podmienky pre účinné riešenie problému. A ak by sa to predsa podarilo, bola by to len vec náhody. Ale v citovanom texte niet ani stopy po zamyslení, aké by mali byť vhodné podmienky pre správne pochopenie, "ako z mŕtvej inštitúcie môže vzniknúť niečo životaschopné". (To by určite veľmi zaujímalo aj ľudí z iných rezortov, kde tiež majú vážne problémy.) Podobný spôsob vyjadrovania, pre potreby vlastných úvah, som nazval "vytváranie slovných mostov". Slovný most umožňuje preklenúť problém, ako sa od myšlienky A logicky dostať k myšlienke B. V podstate je bezcenný. Ale podobný slovný most môže byť použitý len náhodne, takže z toho ešte nič zásadné nevyvodzujem.
    Pokračujem v citovaní:  
    "Kübler-Rossová  hovorí o prvom štádiu zomierania ako o fáze popierania. Ešte pred niekoľkými rokmi mnohí odmietali pripustiť, že školstvo u nás kolabuje a zlyhávajú mu dôležité životné orgány. Boli sme presvedčení, že školstvo možno umiera v okolitých krajinách, ale u nás žije a darí sa mu dobre. Nie je predsa možné, aby dostalo infarkt."
    Môj komentár. - Je všeobecne známy výrok, že človek sa začne správať racionálne až vtedy, keď vyčerpá všetky ostatné možnosti. Škála neracionálnych možností je dosť rozsiahla. Hneď prvou takouto možnosťou je popieranie problému, a to buď z obyčajnej hlúposti, alebo naopak - zámerne, z prefíkanosti.  
    Učebnicovým príkladom je problém globálneho oteplovania, keď ešte aj dnes ho mnohí popierajú. Položte si otázku, prečo to robia? A iní sú prehnane iniciatívni a navrhujú nezmyselné opatrenia. Prečo to robia? Nie sú hlúpi, majú z ich realizácie osobný hmotný prospech.
    Zlá situácia nie je len v slovenskom školstve, ale aj v iných rezortoch. Nedobrá situácia je aj kde-kade v zahraničí. Je to náhoda? Asi ťažko!
    Ak by ma chcel niekto obviniť, že sa pokúšam nezáväzne konšpirovať, môžem ho dopredu uistiť, že by som vedel argumentovať veľmi konkrétne, racionálne a rozsiahlo.
    Na Slovensku (ale nie len tu) sa zámerne a cieľavedome rozmohla "kultúra podvodu". Táto "kultúra" je založená na niekoľko málo (ale veľmi účinných) princípoch. Najdôležitejšie je maskovať skutočný účel konania nejakými pseudodôvodmi a dôsledne tajiť skutočného držiteľa moci, aby obeť tohto konania predčasne nenapadlo sa znepokojovať. A neskôr je už neskoro.
    S pádom socializmu k nám prišla idea, že najlepším spoločenským zriadením je napodiv také zriadenie, kde sa egoisticky snaží každý starať sám o seba. Tým zriadením je vraj dnešný kapitalizmus. Všetci by sme mali byť odteraz demokrati a mali by sme vychádzať z kresťanských tradícií našich predkov.
    Tak si bývalí predstavitelia totalitnej moci mohli pohodlnejšie vytvoriť ekonomický náskok pred ostatnými ľuďmi a zabezpečiť beztrestnosť za špinavosti z obdobia pred rokom 1989. Obchodníci nám v jednom kuse predávajú niečo "zadarmo" a rôzni veštci nám veštia s nehoráznou drzosťou. Zákonitým výsledkom je morálny úpadok spoločnosti, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.
    Citát: "Časť ľudí, ktorí neprekonali túto fázu, stále nostalgicky spomína na socializmus. Pozabudli, koľko neslobody, pretvárky a hlúpostí sa v totalitnom školstve urodilo. Túto fázu má väčšina spoločnosti podľa všetkého za sebou. Málokto popiera, že školstvo je na tom skutočne zle a dýcha z posledných síl."
    Komentár: Rozumní ľudia nezabudli na nevýhody socializmu, charakterizovaného škodlivým rovnostárstvom, ale tiež racionálnym plánovaním národného hospodárstva. No rozumní ľudia ani nezatvárajú oči pred nevýhodami kapitalizmu. Ktosi nás zatiahol do totálnej ekonomickej závislosti a snaží sa nám nahovárať, že v prostredí hospodárskej súťaže individualistov je plánovanie nezmysel, lebo čo je dobré určí trh, a jedine trh môže vyriešiť všetky ekonomické problémy doby. Máme sa preto s dôverou spoľahnúť na nejakú neviditeľnú ruku trhu.
Nespochybniteľná pravda pritom je, že terajšiu formu globálneho kapitalizmu je možné udržať len vďaka strategickému plánovaniu budúcnosti nadnárodnými monopolmi. Logicky nie je záujem, aby v "ovládnutých" krajinách existovalo napríklad kvalitné školstvo, ktoré by tieto fakty ozrejmovalo mladším generáciám.
    Citát: "V druhej fáze sa objaví hnev. Je to pochopiteľné, množstvo úradníkov, učiteľov, ale aj rodičov je zmätených, čo sa to deje.
Škola, ktorú poznali a boli jej súčasťou, sa pomaly blíži k rozkladu. Boli zvyknutí, že učiteľ stojí pred tabuľou a diktuje poznámky, bifľujú sa poučky a celé pasáže učiva, ktoré je zbytočné už od momentu, ako sa dostalo do učebnice.
Pacient si v tejto chvíli kladie často otázku, prečo sa to musí diať práve jemu. Nie je neobvyklé, ak sa zrazu objavia silné pocity zlosti. Pri zomierajúcom školstve sa objavujú výkriky, že za to môže prehnitý Západ, americkí imperialisti alebo súkromné školy. V tejto fáze sú poniektorí stále zaseknutí.
Nasleduje vyjednávanie. Pacient sa snaží oddialiť nevyhnutné. Snaží sa urobiť čokoľvek, aby smrť nastala neskôr.
V tejto fáze vynikajú politici. Umierajúcemu školstvu dajú európske fondy, aby si zateplilo fasády, pošlú pacientovi interaktívne tabule a hľadajú zázračný liek neustálym preškoľovaním pedagógov.
Snažia sa vzbudiť dojem, že zomierajúce školstvo sa dá resuscitovať jemnou masážou srdca. Samotné znudené deti v školských laviciach nám však jasne ukazujú, že toto je márna snaha.
Nádejou sú deti." Koniec citátu.
    Komentár: Úradníci, učitelia, rodičia - teda ľudia, školení na svoje profesie alebo životnú úlohu. A sú, v čase radikálnych (podlo premyslených) zmien, zmätení! Politici, dobre si vedomí svojej háklivej situácie v tejto dobe, čo asi môžu robiť, keď sú fakticky vodení na šnúrkach od gatí niekoho iného? Môžu sa len tváriť, že riešia spoločenské problémy; pritom však egoisticky myslia predovšetkým na svoje záujmy. Majú dovolené investovať "darované" fondy EÚ (ktoré sme fakticky od r. 1989 dopredu niekoľkonásobne preplatili) len do takých projektov, ktoré nemôžu oslabiť našu závislosť od anonymných pánov. To "nem-skončí" dobre! Pán Hipš - a ja mu verím - konštatuje jeden z dôsledkov: deti, znudené stavom terajšieho školstva. A zrazu - proti všetkej logike - tvrdí, že tieto deti sú nádejou!
    Nádejou čoho? Nádejou na zmenu?
    Ako môžu byť nádejou na zmenu stavu v školstve deti, ktoré prvé sú obeťou tohto stavu, a nachádzajú sa v situácii, keď ani dospelí, učitelia i samotní ich rodičia, nedokážu tento stav riešiť?! Školopovinné deti ešte nemajú dostatočné životné skúsenosti. Ak sa narodili do prítomnosti, a nedostane sa im kvalitnej prípravy na ich vlastný pragmatický život, ani im sa v dospelosti nepodarí vymaniť zo závislostí, do ktorých sme upadli aj my sami.
    Čo iné môže lepšie svedčiť o pravdivosti týchto mojich slov, ak nie aktuálne protesty pedagógov a vedcov za lepšie a spravodlivejšie ohodnotenie svojej práce?
    Ak je niekto nositeľom nádeje na zmenu k lepšiemu, nie len v školstve, ale vo všetkých sférach spoločenského života, tak sme to my - dospelí. Veď aj pán Hipš sa o to svojím spôsobom pokúša a zrejme sa predmetným článkom snaží upozorniť na projekt Inštitútu Komenského. Nič proti tomu. Záver jeho článku je však nelogický, a drobné pokusy o iróniu to nemôžu zamaskovať.
    Nijaké školstvo, ani slovenské, nemôže zomrieť (celkom zaniknúť) iba upadnúť. Veď úplne nezaniklo ani v čase najtuhšej maďarizácie Felvidéku v 19. storočí. Ministri školstva sú pasívni, súhlasím. Ich pokusy o reformu rezortu sú naivné, diletantské, nemyslené vážne. Aj odporúčania doktorky Rossovej, v týchto súvislostiach, sú bezpredmetné.
    Podstatné je, čo teraz urobíme my - pre seba samých, aj pre naše deti. A my sa jednoznačne musíme snažiť prepracovať na perspektívnu cestu obnovy slovenského školstva i vedy, aby sa v spoločnosti zlepšilo všetko, čo s touto snahou konkrétne súvisí. Ak sa to raz podarí... nebude to zo dňa na deň, ale bude to stáť za to.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?