Škola príbehom, alebo príbeh školy. III.

Autor: František Cudziš | 22.9.2016 o 0:45 | (upravené 22.9.2016 o 1:47) Karma článku: 1,01 | Prečítané:  238x

    Úlohou školy bolo, v každej dobe,  čo najlepšie pripraviť žiaka do reálneho života, aby bol platným členom spoločnosti. A, ako sa časom spoločnosť rozvíjala, škola musela odrážať pokrok a prispôsobovať mu formy učenia.

    V predošlých častiach tohto článku som zdôraznil snahu o maximálnu názornosť a logickú previazanosť školského učiva, keď som schému poznania pripodobnil k obrazu mesta (v prvej časti). V druhej časti som navrhol použiť, na základných a stredných školách, metódu "vyučovania (školy) príbehom", keď by preberané oficiálne učivo, učivo podľa osnov jednotlivých štátnych vzdelávacích programov, dopĺňali rôzne čítankové príbehy. Vytvorili by sa tak predpoklady na lepšie zapamätanie učiva a postupné "zosieťovanie" jednotlivých poznatkov do logického celku. Ak by sa žiak (študent) vedel orientovať v tejto schéme, prípadný zabudnutý poznatok by si vedel odvodiť z iných osvojených faktov.
    V tejto tretej časti článku mám na zreteli predovšetkým vyučovanie na vysokých školách prírodovedného a technického zamerania.
    Študenti pokračujú v štúdiu na vysokých školách, s cieľom rozšíriť si vedomosti osvojené na stredných školách a špecializovať sa. Ak sa vrátim k prirovnaniu vedy k mestu - majúcemu ulice na úrovni terénu (v prvej časti) - mnoho z nich logicky predpokladá, že ich ďalšie vzdelávanie na vysokej škole bude pokračovať tak, že získajú nejakú špecifickú "nadstavbu" na svoj doterajší rozhľad. Dalo by sa to prirovnať k očakávaniu, že v onom pomyselnom meste budú študovať konštrukcie tých najvyšších budov alebo vyslovene jeho nejaké kuriozity.
    Možno súhlasiť, že sa v svojich predpokladoch nemýlia. Je tu však ešte jeden aspekt. -
    Ono pomyselné mesto, ku ktorému som prirovnal všetko naše systematizované poznanie, má okrem viditeľných častí aj menej zrejmé, napríklad suterény budov a základy, ktoré sú všetky pod zemou. K týmto základom možno prirovnať základné prírodné princípy, ktoré riadia všetky deje v objektívnej realite.
    Nie len študujúci vysokoškoláci, ale aj ich pedagógovia, pokladajú základy vedy - ako ich poznáme - akosi "automaticky" (alebo intuitívne) za správne. Vychádza sa pritom z toho, že sa k nim dospelo po dlhom snažení, logickou cestou, že boli mnohokrát overené, a že teda sú určite správne pochopené. Pre ľudí s takýmto postojom, platia slová Maxima Gorkého "človek, to znie hrdo!" (lebo tak akosi sa cítia).
    Špičkoví svetoví odborníci síce teoreticky priznávajú, že všetko by mohlo byť aj ináč - stačil by jediný fakt, protirečiaci uznávaným teóriam, a "všetko doterajšie by bolo zlé". Bolo by treba vypracovať nové teórie a nový konzistentný svetonázor.  
    V skutočnosti však o základoch vedy nepochybujú ani prinajmenšom, a správajú sa tak, akoby všetko vedeli.
    Je jasné, že povinnosťou vedcov (a následne pedagógov) je brániť dosiahnuté poznanie pred jeho komolením nejakými nezmyslami, až kým sa nedokáže, že "niečo je inak". Ale táto zásada nesmie prerásť do polohy montaignovskej druhej podoby hlúposti, ktorú (podľa Michela Montaigne) "sama veda plodí a rozvíja". Lebo vtedy sa ukazuje, že podstatne ľahšie je nový poznatok principiálneho významu získať, ako ho presadiť do povedomia odbornej verejnosti.
    Aj ja som si neraz, v príbehoch z dejín vedy, s prekvapením uvedomil, že moje intuitívne predpoklady o ušľachtilosti vedcov (keďže sa zaoberajú niečím tak ušľachtilým, ako je poznanie) a ich porozumení pre prácu iných, sú na hony vzdialené od skutočnosti.
    Takmer vždy, keď nejaký "novátor" prišiel so svojím objavom za niekým z čelných predstaviteľov učených akadémii, narazil na vehementný odpor uznať, že niečo naozaj objavil. Ich prvou (a často aj jedinou) snahou bolo preukázať vlastnú nespochybniteľnú učenosť, ktorá dokazuje, že pán "novátor" vlastne nič nové neobjavil, lebo všetko už dávno pred ním - po nejakých čiastkových jednotlivostiach - popísali iní. Nech sa s tým, chudák, zmieri!
    Napríklad, keď v cárskom Rusku matematik Lobačevskij (Nikolaj Ivanovič, 1792-1856) predložil cteným akademikom svoju geometriu, v odbornom posudku sa konštatovalo, že jeho práca sa zakladá na dvoch integráloch; z toho jeden Lobačevskij vypočítal nesprávne, a druhý už vypočítali pred ním.
Geniálny nemecký matematik a fyzik Carl Friedrich Gauss (1777-1855) len zatínal zuby nad touto "nevedomou učenosťou a učenou nevedomosťou" (ako o nej uvažoval Kuzánsky) a Lobačevského podporoval potajme, nechtiac si pohnevať týchto spolu-akademikov.
    Aj dnes tu máme porovnateľný, aktuálny prípad - tentoraz vo fyzike.
    Dovolím si tvrdiť, že v priebehu historického vývoja fyziky, počnúc Galileom Galileim a Albertom Einsteinom končiac, (dialekticky zákonite) došlo k nepochopeniu viacerých podstatných momentov usporiadania a "fungovania" objektívnej reality (sveta).
    Na "každodennú" fyziku a techniku to nemá prakticky dopad, lebo odborníci majú aj napriek tomu dostatočné vedomosti riešiť všetky konkrétne problémy. Ale dôsledky tohto nepochopenia sú, pre astronómiu, kozmológiu - a aj pre filozofiu - značné.
    Azda netreba zdôrazňovať, že tento problém sa týka aj školstva, pretože - ak mám pravdu (akože ju mám) - treba upraviť niektoré časti osnov v štátnych vzdelávacích programoch vo fyzikálnych vedách.
    To je, pre slovenskú vedu a školstvo (a ešte k tomu, v čase ohlasovanej ďalšej školskej reformy), príležitosť "ukázať sa pred svetom" ako hrom. Lebo - je to na pováženie, učiť žiakov a študentov - aj - nezmysly (teraz nemám na mysli náboženstvo), a ešte za to brať plat!
    Mnoho čitateľov si určite položí otázku, či na týchto mojich tvrdeniach môže byť čo len zrnko pravdy. Lebo, pravdu povediac, neznie to (na prvé počutie) dôveryhodne.
    Niektorí mávnu rukou - hlúposť!
    Uvážlivejší budú čakať na úsudok autorít.
    A tí "najsmelší" by sa možno radi zorientovali v situácii aj sami.
    Títo ste "moji" ľudia, ktorý sa spoliehate na vlastný rozum.
    Čo, ako, prečo a kedy sa v minulosti pri fyzikálnom bádaní udialo, sa môžete dočítať na webovej stránke http:/kozmodrift.sk, ktorú som nechal zriadiť pri príležitosti Predsedníctva SR v Rade Európskej únie.
    Za každým slovom teórie kozmodriftu si stojím. Doteraz však nikto neprejavil záujem o doplňujúce informácie.
    Na otázku, ako je to možné, že by som predsa len mohol mať pravdu, možno dať jednoduchú odpoveď. -
    Nám sa zdá vnímaný svet okolo nás úchvatne farebný a neustále sa meniaci.
    Myslíme si, v každej chvíli, že ho vnímame jasne a presne. V skutočnosti sú naše zmysly pri pozorovaní sveta obmedzené a obraz, ktorý vnímame, je len zdanie. Je to deformovaný obraz objektívnej reality, pretože my, ľudia, vnímame svet podobne ako netopiere jaskyňu (hoci, z nášho hľadiska, sú v tme).
    Netopiere majú možnosti vnímania, pre nás nepredstaviteľné. My zas, aj keď sú naše možnosti vnímania obmedzené prevažne na viditeľné svetlo, máme tiež jednu mimoriadnu schopnosť - schopnosť úsudku. Vďaka nemu budete svedkami zrodu nového, realistickejšieho svetonázoru.
 

    Tomuto článku predchádzal článok "Škola príbehom, alebo príbeh školy. I."
    http://cudzis.blog.sme.sk/c/433328/skola-pribehom-alebo-pribeh-skoly-i.html?ref=tit

a článok

    Škola príbehom, alebo príbeh školy. II.
    http://cudzis.blog.sme.sk/c/433428/skola-pribehom-alebo-pribeh-skoly-ii.html?ref=tit

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?