Môžu ešte pretrvávať v základoch(!) vedy omyly?

Autor: František Cudziš | 22.9.2016 o 12:56 | (upravené 23.9.2016 o 7:19) Karma článku: 10,08 | Prečítané:  9280x

    Ak zúžime aspekt len na fyziku, mohol sa mýliť povedzme Newton, ktorý urobil svoje objavy aj vďaka tomu, že stál na pleciach (intelektuálnych) obrov? Alebo - mohol sa zmýliť Einstein?

    Správna odpoveď znie: V základoch vedy (resp. fyzikálnych vied) sú naozaj dodnes zabudované omyly. Aj napriek minimálne dvom principiálnym zmenám v procese historického vývoja svetonázoru.
    Prvú radikálnu zmenu predstavoval prechod od geocentrickej predstavy sveta k heliocentrickej predstave, teda príklon od Ptolemaia ku Koperníkovi. Toto sa týkalo predovšetkým usporiadania vesmíru.
    Druhú principiálnu zmenu predstavuje prechod od mechanistickej koncepcie fungovania sveta k teórii relativity, teda posun od Galilea a jeho nasledovníkov k Einsteinovi.
    Pred slávou Einsteinovho mena kde-kto "padá na zadok", ale nie je to celkom oprávnené. Einstein sa tiež neraz pomýlil a jeho vlastné pochybnosti o tom, čo je pravda a čo nezmysel sú notoricky známe.
    Meno Einstein možno rozdeliť na dve časti. "Ein" znamená v nemčine "jeden" a "stein" znamená výraz pre rôzne podoby kameňa (pozri: http://slovniky.sk/Nemecko-slovensky/stein). Budem veľkorysý a zvolím si alternatívu "drahokam". Podľa toho bol teda Albert Einstein pre fyziku, obrazne povedané, drahokamom a pre spoločnosť údajne najväčšou osobnosťou 20. storočia. Ako je teda možné, že sa aj taký velikán myslenia nevyvaroval principiálneho omylu?
    Príčinu - podľa môjho názoru - ľahšie pochopíme, ak sa vrátime o dvesto rokov dozadu - na príklade práce Isaaca Newtona. (Ale ešte predtým si dovolím krátku vsuvku do výkladu základnej myšlienky tohto článku.)
    Človek sa dokázal postupne vyčleniť z prírody a pozdvihnúť sa z úrovne zvieraťa do svojho terajšieho stavu len vďaka práci, zvládnutiu reči, ktorú potreboval k vzájomnej komunikácii a zdokonaleniu svojho myslenia až na úroveň abstraktných pojmov.
    Človek nevie racionálne uvažovať inak ako v pojmoch. Veci a javy, v súvislosti s ktorými nemá dostatok vhodných pojmov, jednoducho nechápe. Nechcem tu teraz túto problematiku detailnejšie rozoberať, lebo na to ani nie som odborník, len konštatujem, že sa tu prejavuje niečo úžasné.
    Uvažovali ste už niekdy nad tým, ako - a ako rýchlo! - sa vlastne malé dieťa naučí zmysluplne rozprávať? To dokazuje, že správne začína chápať svet, do ktorého sa pred rôčkom-dvomi narodilo. Nik mu nemohol zložito vysvetľovať význam konkrétnych slov, a predsa ho správne odhadlo.
    Keď som sa ocitol v situácii nastávajúceho otca, ako starostlivý budúci rodič som si pre istotu kúpil dve knihy na tému "naše dieťa" a v rýchlosti som si ich prečítal. Na jednom mieste autorka-odborníčka vystríhala rodičov, aby v prítomnosti ani malých detí neviedli medzi sebou vážne rozhovory, lebo dieťa - aj keď sa to nezdá - má potenciál im (čiastočne) rozumieť, čo mu nemusí byť v špecifických prípadoch na osoh. Povedal som si: bla-bla-blá...
    A, keď už bolo naše rozkošne okaté dievčatko na svete, prišiel som raz z práce domov a medziiným som manželke povedal, že si budem musieť nájsť čas, aby som čosi vybavil v meste. Vzápätí mi dcérka priniesla z predsiene topánky!
    A teraz naspäť k spôsobu uvažovania dospelých, predovšetkým k spôsobu uvažovania špičkových odborníkov, ktorí sú predovšetkým predurčení posúvať hranice nášho kolektívneho poznania dopredu.
    Odborníci pri svojej práci často pracujú s pojmami, neraz s pojmami vysoko abstraktnými, náročnými na ľudskú predstavivosť. Ak narazia na situáciu, kde im na jej racionálnu analýzu chýba určitý vhodný pojem, pre potrebu vlastných úvah si ho jednoducho vymyslia. A to je kritický okamih ich práce, práce na rozhraní známeho a neznámeho, kde je pravdepodobnosť, že sa rozhodnú správne alebo urobia chybu, jedna k jednej. Tomu zodpovedá veľmi vysoká pravdepodobnosť chybného rozhodnutia. Preto je to aj dôvod na veľmi starostlivé experimentálne overovanie teoretických predpovedí (ktorým sa však patálie s odhaľovaním pravdy nemusia nutne končiť zdarom). Môžu vznikať pojmy - aj vznikli - ktorým reálne nič nezodpovedá, ale dlhú dobu sa to v konzistentnosti teórie, ba aj celého svetonázoru, nemusí javiť ako chyba.
    Newton bol výraznou osobnosťou svojej doby aj vďaka tomu, že vedel brilantne uvažovať a vo svojej práci si kládol reálne ciele.
    Newton pre vedu sformuloval tri známe pohybové zákony, vypracoval základy infinitezimálneho počtu a objavil všeobecný gravitačný zákon. Odhaliť aj podstatu gravitácie však nedokázal, pretože k riešeniu tohto problému ešte neexistovali potrebné poznatky.
    Mnohí jeho predchodcovia i súčasníci videli okolo seba to isté čo on, no iba on dokázal rozpoznať v zdanlivej pestrosti a zložitosti prírodných javov, že majú niečo spoločné. V zákonoch mechanického pohybu vlastne popísal len to, čo bolo zrejmé navonok. A to ho limitovalo. Preto zákon sily sformuloval chybne.
    Začiatkom 90-tych rokov minulého storočia som v Technických novinách, okrem iného, uverejnil jeden článok aj práve na túto tému - mal názov "Zákon sily" - ale v dôsledku úradovania "tlačiarenskeho škriatka" bol tak veľmi skomolený, že sa z neho nedalo vyčítať nič rozumné. Aj som zaznamenal jednu reakciu v tom zmysle, že to bolo vlastne moje šťastie, lebo inak by ma (asi) ... odborníci za ten článok "rozniesli na kopytách".
    Čo bolo leitmotívom predmetného článku?
    Jednoduchý fakt.
    Newton vo svojej dobe ešte nepoznal pojem energie (ani podstatu času). On skúmal pohyby na zemi aj na hviezdnej oblohe. Boli by sa mu ako soľ zišli poznatky aspoň o kinetickej energii. Ale v jeho dobe nič také nebolo. Vysporiadal sa s týmto handicapom, ako sa dalo. O čase uvažoval ako o "matematickom čase". Idea hmotnosti, keďže vtedy ešte nebola známa vnútorná stavba hmoty, resp. látok tvoriacich reálne predmety a telesá, ho viedla k metóde zamieňania telies za "hmotné body" (akési "monolitné" objekty bez vnútornej látkovej štruktúry).
    Z formulácie zákona sily v konečnom dôsledku (správne) vyplýva, že existuje priama úmernosť medzi veľkosťou pôsobiacej sily a zrýchlením telesa, na ktoré ona sila pôsobí. Konštantou úmernosti je údajne hmotnosť telesa. Newton však bol opatrný a zrejme si uvedomoval, že hmotnosť telesa môže vo všeobecnosti predstavovať len časť konštanty priamej úmernosti. (Tomu by zodpovedal vzorec F = k.m.a, kde "a" je zrýchlenie, "m" hmotnosť telesa a "k" neznáma časť konštanty úmernosti "k.m".)
    Pre potreby školskej výučby základov mechaniky už na základných školách, odborníci zaviedli zákon sily v učebnicovom tvare "F = m.a". Položili k = 1, pričom dôvodili, že tento moment je zohľadnený v definovaných rozmeroch príslušných fyzikálnych jednotiek pre silu (1 N), hmotnosť (1 kg) a zrýchlenie (jeden meter za sekundu na druhú).
    Je to naozaj tak?
    Nie je!
    Newton pracoval v podmienkach, keď nepoznal ani podstatu času, ani podstatu hmoty či jej štruktúru, a nebral do úvahy ani astronomický pohyb Zeme v okolí Slnka, hoci o ňom vedel. Prečo asi? - Spoľahol sa na tvrdenie Galilea Galileiho, na jeho (v podstate chybný) mechanický princíp relativity, čo je prvý podstatný omyl, ktorý zostal dodnes v základoch fyziky. V Galileovej dobe sa to však nijako prakticky neprejavovalo, preto o omyle nič netušili, ani im nevadil pri riešení praktických úloh.
    Ale keď Newton, pri skúmaní sily, nebral do úvahy pohyby Zeme (denný a ročný), neuvedomoval si, že silu vlastne zamieňa za výkon sily a definovanú hybnosť telesa (ktorej reálne nič nezodpovedá) si mýli so špecifickou zložkou (nepoznanej ešte) energie pohybu. To už bol vážnejší omyl, ktorý pretrval dodnes. A tiež mohol pretrvať len preto, že pri riešení praktických úloh v podstate predstavuje (zatiaľ) neškodnú "systematickú chybu".
    Podľa mojich poznatkov, nadobudnutých vlastnou prácou, v správnom tvare zákona sily "funguje" konštanta úmernosti k = 2 (F = 2.m.a).
    Keby bol toto vedel Einstein, možno by sa nenamáhal so svojou všeobecnou teóriou relativity, vytvorenou predovšetkým za účelom odhalenia podstaty gravitácie. Tento vrcholný intelektuálny výdobytok doby v dvadsiatom storočí, takrečeno na počkanie (o tri-štyri roky neskôr), údajne potvrdil Edingtonom experimentálne nameraný ohyb svetelných lúčov vhodných hviezd počas úplného zatmenia slnka v r. 1919.
    Ohyb bol dvojnásobný oproti tomu, čo sa dalo vypočítať podľa Newtonovho poňatia gravitácie. Ale keď uvážime, že Newton počítal len s tým, čo "videl" a nezohľadňoval to, čo bolo jeho "zraku" neprístupné, pochopiteľne sa dopočítal len k polovičnej veľkosti sily. Preto z jeho teórie vychádza chybná predpoveď o ohybe predmetných svetelných lúčov.

    Prenásobené dvomi, by však bola predpoveď správna.


    Toto, namiesto Newtona, formálne dokázal urobiť Einstein, ale za akú cenu. -
    Stretol som sa výrokom, že "teória relativity je matematický prízrak bez fyzikálnej kostry". Dôsledkom toho je mnoho iných vecí, predovšetkým v kozmológii, postavených "na hlavu".
    Viem poukázať aj na "triviálne" chyby, ktorých sa dopustil Einstein už vo svojej špeciálnej teórii relativity, ale to až inokedy.
    Je teda načase uvážiť, či chceme, aby generácie našich detí, vnúčat i ich potomkov boli vystavené ďalšiemu pôsobeniu týchto omylov, ktoré v bežnej praxi nateraz síce veľmi nevadia, ale principiálne predstavujú vážne zábrany pre ďalšie zdokonaľovanie vedeckého poznania, a vôbec svetonázoru.
    To môže mať pre nich, v nadchádzajúcej dobe súbehu viacerých globálnych kríz - energetickej, surovinovej, ekologickej, potravinovej a pod. (v horizonte niekoľkých desaťročí) - fatálne následky.
    Môže to byť rozhodujúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo zdravotníctva chce pohotovosti presunúť najmä do nemocníc, kde majú byť prepojené s urgentnými príjmami.

KOMENTÁRE

Aká môže byť cena za rušenie pohotovostí

Z reality sa nedá odmyslieť ani zneužívanie pohotovostí.


Už ste čítali?