reklama

Náš vesmír sa ako celok pohybuje, a to značnou rýchlosťou.

Moderná fyzika sa intenzívne zaoberá hľadaním symetrií v prírode. Fyzici pritom ani len netušia, že náš vesmír ako celok podlieha účinku výraznej základnej asymetrie, a to účinku veľmi rýchleho pohybu - driftu konkrétnym smerom,

Písmo: A- | A+
Diskusia  (36)

 Tento driftový pohyb som preto nazval kozmodriftom. Už len predpoklad jeho objektívnej existencie umožňuje, korektným spôsobom - logicky a názorne, z hľadiska tzv. "zdravého rozumu" - pochopiť mnoho prírodných javov okolo nás.
 Klaudios Ptolemaios (asi 85 - 166 n.l.) zhrnul všetky astronomické poznatky svojej doby a vytvoril predstavu geocentrického systému sveta.
 Po dlhom čase, takmer po poldruha tisícročí, Mikuláš Kopernik (1473 - 1543) túto koncepciu nahradil heliocentrickým systémom sveta. V jeho dobe to bol problematický krok, lebo so svojimi názormi prišiel v dobe, keď ešte neexistoval ani len pojem zotrvačnosti.
 Kopernikov systém trpezlivo zdokonaľovali nasledujúce generácie astronómov a fyzikov, spomedzi ktorých vyčnievali osobnosti Galileo, Kepler, Newton, Einstein.
 Koncom 19. storočia vznikol dojem, že fyzika je definitívne ustálená a vlastne zavŕšená veda. Toto presvedčenie nahlodávali len dva nevyriešené problémy. Ich riešenie však nečakane otvorilo cestu k prekvapujúcim novým objavom, ktorých dôsledky situáciu vo vrcholnom období klasickej fyziky poriadne zamotali.
 Einstein uviedol do fyziky koncepciu všetko zasahujúcej relativity. Niečo sa tým vyriešilo, ale veľmi neuspokojivým spôsobom, o čom svedčí značné množstvo paradoxov.
 Koncepcia relativity reagovala na protirečenie, že na jednej strane poznáme mnoho nespochybniteľných faktov, že Zem sa vo vesmíre pohybuje, no - na strane druhej - žiadnym činom sa nepodarilo určiť veľkosť tohto pohybu kvantitatívne.
 Hľadaný pohyb Zeme však možno určiť, a to na základe súčasnej existencie viacerých podstatných fyzikálnych faktov.
 Poctivá analýza fyzikálno-astronomickej situácie vedie k záveru, že Zem, ostatné príbuzné planéty i samotné Slnko sa pohybujú veľmi rýchlymi pohybmi, ktoré sa od seba líšia len nepatrne. Tento záver ma primäl k tomu, že na "relatívnosťou zamorený" heliocentrický systém som začal nazerať ako na "helio-dynamický systém", ktorý sa v objektívnom priestore pohybuje v úvode zmieneným pohybom - kozmodriftom.
 Kozmodrift nie je spôsobený len rotáciou našej Galaxie; ukazuje sa, že je ešte rýchlejší. Dá sa ukázať, že rýchlosť kozmodriftu "w" (vzhľadom na objektívny, bezprostredne nevnímateľný priestor) je rovná rýchlosti "c", t.j. rýchlosti svetla vo vákuu - 300 000 km/s.
 Ak sa teda naša slnečná sústava, ako celok, pohybuje značnou rýchlosťou kozmodriftu "w" naprieč vesmírom, a pohybovala by sa takto osamotene, mal by sa tento fakt odrážať na pozorovanom spätnom pohybe viditeľných hviezd a iných kozmických objektov. Ale astronómovia nepozorujú žiaden spätný pohyb nejakého početnejšieho súboru hviezd.
 Jedným z možných vysvetlení tejto skutočnosti je predstava, že celý vesmír, ktorý možno pozorovať zo Zeme, aj s priľahlými oblasťami za (súčasnou) hranicou pozorovateľnosti, tvorí jeden ucelený systém (tzv. kozmoolu). A ten sa pohybuje kozmodriftom rovnako ako naša slnečná (helio-dynamická) sústava. Takých kozmool ("kozmických molekúl") principiálne môže v objektívnom priestore existovať nesmierne veľa. Podobne, ako molekúl nejakého plynu v určitom objeme.
 Kozmodrift nie je bezprostredne vnímateľný našimi zmyslami, ale to neznamená, že ho "nepociťujeme". Vnímame ho ako plynutie času. Kozmodriftom spôsobený posun našej kozmooly o 300 000 km v objektívnom priestore "pociťujeme" ako uplynutie jednej sekundy.
 Prvým významným poznatkom teórie kozmodriftu je teda pochopenie fyzikálnej podstaty času, čo sa doteraz žiadnej fyzikálnej teórii nepodarilo.
 Komu by "vyrazila dych" obava, či by sme naozaj mohli existovať pri takto fantasticky vysokej rýchlosti pohybu, toho môžem upokojiť: Ak nevnímame rotačný denný pohyb ani astronomický ročný pohyb Zeme, ani jej "galaktický" pohyb v spoločnosti Slnka, prečo by sme sa mali znepokojovať len kvôli tomu, že Zem sa fakticky pohybuje ešte ďaleko rýchlejšie. Svet je usporiadaný takým spôsobom, že jednak na hodnote tej rýchlosti nezáleží, a jednak je to nesmierne výhodná a šťastná okolnosť pre "geologickú" i biologickú evolúciu na Zemi.
 Rýchlosť kozmodriftu "w" je v zákone sily dokonca ďalšou zložkou konštanty priamej úmernosti medzi veľkosťou sily a ňou vyvolaným zrýchlením. Z dôvodu nepochopenia objektívnej reality Newtonom i všetkými jeho nasledovníkmi, však bola "zahrnutá" do hmotnosti a "skrytá" v jej symbole "m". (O tom som sa v článku "Môžu ešte pretrvávať v základoch vedy omyly?" nezmienil, ale naozaj je to tak.)
 Rovnako epochálnym poznatkom - aj keď sa to na prvý pohľad nezdá - je, podľa teórie kozmodriftu, fakt, že v (relatívnom) priestore ľubovoľnej súradnicovej sústavy, ktorá sa objektívne pohybuje (t.j. vzhľadom na nevnímateľný objektívny priestor), musia súčasne platiť (koexistovať) zákon zachovania kinetickej energie a zákon zachovania hybnosti.
 Ak teda hypoteticky predpokladáme, že nám známe fyzikálne zákony platia rovnako všade v (pozorovanom) vesmíre, musíme zároveň nutne predpokladať aj to, že priestor tohto vesmíru je relatívny a spolu so všetkým, čo je v ňom, podlieha kozmodriftovému pohybu.
 Odborník-fyzik určite bude žiadať dôkaz tohto závažného tvrdenia. Prosím. -
 Relativisti sa obhajujú od samého zrodu špeciálnej teórie relativity, že keby existovala reálna možnosť hypotetického "pohľadu von" z pohybujúcej sa súradnicovej sústavy, možno by vytvorili reálnejšiu fyzikálnu koncepciu. Ale, keďže žiadnym druhom experimentu nemožno pohyb zvolenej súradnicovej sústavy hodnoverne preukázať - a tak jej pohybový stav rozlíšiť od stavu pokoja - vraj museli...
 Ani Einstein nepochopil, že relativistické javy sú práve tým hľadaným prostriedkom na rozlíšenie objektívneho pohybu od stavu pokoja. Javy však prebiehajú v dôsledku objektívnej platnosti fyzikálnych zákonov, akými sú aj zákon zachovania kinetickej energie a zákon zachovania hybnosti.
 Logický kruh sa uzatvára: môžeme konštatovať, že samotná koexistencia uvedených prírodných zákonov sama osebe - aj bez poznania existencie relativistických javov - je nespochybniteľným dôkazom objektívneho pohybu ľubovoľne zvolenej súradnicovej sústavy. Ak takúto sústavu spojíme napríklad so zemským povrchom, na ktorom spomenuté zákony rozhodne platia, nie je pochýb o tom, že sa Zem vo svetovom priestore naozaj pohybuje, ani o tom, ako rýchlo sa pohybuje.
 Nepotrebujeme teda onen povestný "pohľad von", aby sme sa mohli uistiť o svojom pohybovom stave, ale naopak - stačí nám všímať si "prienik pôsobenia" prírodných zákonov zvonka smerom dnu, do priestoru nami zvolenej súradnicovej sústavy, aby sme zistili, ako sa pohybuje a my s ňou.
 Koexistencia uvažovaných zákonov je nezávislá od hodnoty rýchlosti kozmodriftu, a toto predstavuje druhú stranu základného epochálneho objavu teórie kozmodriftu.
 Nebudem sa teraz zaoberať novými poznatkami menšieho významu, upriamim radšej pozornosť čitateľa na ďalší podstatný moment.
 Einstein zistil, že s jedným kilogramom hmotnosti ľubovolného telesa je spojených rádove desať na sedemnástu joulov energie (v skutočnosti je to trochu menej), ale tento fakt nijako nevysvetlil ani nezdôvodnil. Ba, dokonca si chybne predstavoval, že hmota a energia sú si ekvivalentné, t.j. že sa jedná o dve kvalitatívne rôzne formy jednej a tej istej fyzikálnej entity. V skutočnosti nemôže byť ani reči, že by sa hmotnosť "premieňala" na energiu a naopak.
 Teória kozmodriftu to dokáže.
 Einstein zistil, že s hmotnosťou telesa "korešponduje" energia, rovnajúca sa dvojnásobku jeho kinetickej energie pri rýchlosti "c".
 Teória kozmodriftu tvrdí, že teleso o hmotnosti "m" má, z dôvodu svojho kozmodriftového pohybu rýchlosťou "w = c", jednak kinetickú energiu svojej formy i rovnako veľkú vnútornú energiu svojho obsahu. Spolu je to presne toľko ako podľa Einsteina.
 Relativistické narastanie hmotnosti, v závislosti od rýchlosti telesa, je len zdanlivé. V skutočnosti sa hmotnosť nemení, a čo sa mení, je špecifickým spôsobom narastajúca potreba energie pri postupne vzrastajúcej rýchlosti telesa. 
 Na záver chcem upozorniť ešte na jeden dôležitý, a aj zaujímavý moment.
 Popísalo sa veľmi veľa o tom, aká veľká (a ako veľmi nepravdepodobná) je to náhoda, že človek, ako biologický druh a zároveň výnimočne mysliaca bytosť, vznikol v našej Galaxii. V slnečnej sústave hviezdy-nášho Slnka, ktoré má akurátny vek, hmotnosť a teplotu, v jeho ekosfére, na planéte Zem, ktorá má príhodné magnetické pole, atmosféru s molekulovým kyslíkom i ozónovou vrstvou a dostatok vody. Dokonca má aj vlastný satelit – Mesiac. To všetko synergickým efektom umožnilo evolúciu na Zemi.
Neviem o tom, že by sa niekto niekedy zamýšľal nad tým, že najpodstatnejším faktorom dlhodobej a dostatočnej stability pomerov na Zemi, najdôležitejším predpokladom evolúcie, až do úrovne ľudského vedomia, je práve vysoká hladina energie "E = m.c(na druhú)", na ktorej toto všetko koexistuje. Zamyslime sa nad tým, ako veľmi – aj napriek tomu - musí byť chránené naše vedomie pred zásahmi energie zvonku, a to aj v dosť nepatrnom množstve.
 Za svoju existenciu teda vďačíme predovšetkým veľmi vysokej rýchlosti nášho kozmodriftu.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu