reklama

Slovensko sto rokov po Einsteinovi

Dnes je doba, že keď nemáš titul - a nie si na facebooku alebo v markízackej Smotánke - akoby si ani neexistoval. A, aj keď máš titul, a neprodukuješ zisk, plat ti sám od seba nikto nezvýši. Čo sa to deje?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

 Albert Einstein, teoretický fyzik, zomrel síce až v roku 1955, ale keď ho takto spomínam - v súvislosti so Slovenskom - mám na mysli predovšetkým rok 1916, na ktorý sa od mlada pamätám, že to bol rok zrodu všeobecnej teórie relativity. Niektorí tento okamih posúvajú na november 1915, ale ktohovie ako to presne bolo. Dôležité je, že je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Ale - keď prišlo na podstatné veci, ako bol vývoj atómovej bomby alebo (už po druhej svetovej vojne) stavba jadrových elektrární - bol "mimo hry". A tým sa oblúkom dostávam k meritu problému, ktorému sa chcem teraz venovať, k financovaniu vedy a školstva na Slovensku v aktuálnom období, t.j. v dobe jubilejných sto rokov po najvýznamnejšom období Einsteinovho života.
 Za tých sto rokov sa vo svete udialo veľmi mnoho. V našich končinách sa stihlo etablovať - aj prežiť - socialistické zriadenie a po udalostiach v roku 1989 začal u nás zúriť reálny kapitalizmus v tej podobe, ako ho všetci už pomaly dôverne poznáme.
 Môj osobný názor je, že dvomi najväčšími tajomstvami reálneho kapitalizmu je, po a), strategické plánovanie na globálnej úrovni a, po b), prísne utajené centrum ekonomickej moci, nachádzajúce sa kdesi za veľkou mlákou, dosť ďaleko na západ od bývalej tzv. "železnej opony", ktorá v Európe niekoľko desaťročí oddeľovala dva diametrálne odlišné ekonomické systémy.
 Socializmus, ako si matne spomínam, bol založený na vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte aj v spoločnosti, na medzinárodnej deľbe práce v rámci RVHP, na plánovanom štátnom hospodárstve a na značnom prerozdeľovaní výsledkov práce. Popri nevýhodách štátneho plánovania, vzor "socializmus", existovali pre obyvateľstvo aj nezanedbateľné výhody, o ktoré sme prechodom na reálny kapitalizmus prišli.
 Socializmus - s trochou nadsázky by sa dalo povedať - bol tak trochu duálny systém. Každý mal napríklad ústavou zaručené právo na prácu (aj za cenu prezamestnanosti i značného stupňa rovnostárstva!) a súčasne povinnosť pracovať. Ústava zaručovala aj slobodu vierovyznania, a zároveň povinnosť presviedčať veriacich, aby sa priklonili k vedeckému ateizmu.
 Od päťdesiatych rokov sa slovenské hospodárstvo začalo meniť. Z prevažne zaostalej agrárnej oblasti sa Slovensko začalo rysovať ako krajina nie len so sebestačným poľnohospodárstvom, zaručujúcim vysokú úroveň potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti, ale aj s plošne rozostaveným priemyslom rôzneho druhu, s vodnými priehradami, s novými zdrojmi elektrickej i jadrovej energie. Chýbajúce suroviny pre priemysel sme si zadovažovali v rámci zahraničného obchodu, s importom spotrebného tovaru to bolo trochu horšie, ale kto si vystál v rade, mal začas aj banány. 
 Možno, keby nebolo trvalého a dôsledného ideologického vplyvu Sovietskeho zväzu, možno by sa našim ekonómom podarilo uskutočniť i prechod od extenzívneho rozvoja národneho hospodárstva k intenzívnemu rozvoju, ktorého naliehavá potreba sa začala črtať už v polovici šesťdesiatych rokov. Možno by sa tým boli odstránili aj najvypuklejšie nedostatky vtedajšieho socializmu (neskôr už "reálneho" socializmu). Dnes sa to už nedozvieme, pretože udalosti v roku 1968 pochovali všetky nádeje v tomto smere, a po udalostiach v roku 1989 sa začalo oficiálne tvrdiť, že socializmus bol nereformovateľný.
 Žiaľ, terajší reálny kapitalizmus u nás nedá nikomu nič zadarmo, ba niekedy ani to nie, čo by si človek spravodlivo zaslúžil; radšej si to bez škrupúl privlastní hocijaký darebák s cynickým zdôvodnením, že každý sa musí sám starať o seba - prečo by si teda "neurval", keď sa "dá"?
 Relatívne zvýšenie životnej úrovne, ktoré sa aktuálne darí užívať si iba časti nášho obyvateľstva, bolo draho-predraho predplatené - na kontá našim kapitalistickým "vykupiteľom" - reálnymi hodnotami, pôvodne spoločného socialistického majetku. 
 Reštitúcie aj škoda spomínať. To bola len prvá splátka za ich budúce "služby".
 V prvom rade sa západní strategickí plánovači postarali o dôsledné ekonomické ovládnutie priestoru bývalého socialistického sektora, pretože v štátoch bývalého socialistického bloku videli predovšetkým zdroje kvalifikovanej pracovnej sily pre proexportnú výrobu vo vlastných podnikoch do materských i iných krajín, a tiež odbytové trhy pre svoje výrobky, ktorých kúpu domorodí pracujúci uhradia svojou (aj nezaslúžene nízkou) mzdou, takže im nikdy nezostane dostatočne toľko, aby si mohli proti svojim novým zámestnávateľom "vyskakovať".
 Desaťtisíce mladých ľudí, miesto toho, aby mohli doma budovať potrebnú infraštruktúru vlastného štátu, museli odísť do zahraničia posluhovať iným - buď pre vidinu lepšieho zárobku alebo jednoducho preto, že noví "organizátori výroby" nevytvorili pre nich možnosti pracovať doma. A načo by aj? Veď "noví majitelia" našej domoviny majú cez svoje dcérske banky takmer všetko pod kontrolou, tu investujú len nevyhnutne toľko, koľko potrebujú a sofistikovane nás držia v skrytej závislosti, ktorej tragické dôsledky sa prejavia najskôr až vo vzdialenejšej budúcnosti (možno o dvadsať rokov?).
 To je pravý dôvod nastolenia režimu slobodného pohybu osôb (nemýliť si so slobodou cestovania), voľného pohybu tovarov a služieb.
 Za socializmu, ak chceli plánovači zriadiť nový podnik, musel sa vybudovať od základov zo spoločných (štátnych) prostriedkov. Ak pre podnikovú výrobu bola potrebná kvalifikovaná pracovná sila, podnik si ju cielene pripravoval vo vlastnom učilišti. Okrem toho existovali štátne odborné školy ("učňovky"), ďalej všeobecné stredné školy, gymnáziá, ekonomické školy a pod.), zopár univerzít a niekoľko vysokých technických škôl, ktoré všetky prevádzkoval štát zo spoločných (štátnych) prostriedkov. Ich absolventi sa napospol uplatnili v rôznych rezortoch doma - či už v štátnej správe, vo vede, v školstve, v zdravotníctve, v poľnohospodárstve, v stavebníctve, v energetike, v priemysle atď. Hodnoty, investované do týchto ľudských zdrojov, zostali zachované v tuzemsku a využívali sa na jeho ďalší rozvoj. 
 Dnes, ak chceme "prilákať" investora, musíme dopredu investovať do priemyselného parku (umŕtviť tak značné prostriedky do inžinierskych sietí a dopravných komunikácií), a to BEZ ZÁRUKY, či vôbec nejaký investor príde. Potencionálny investor si je toho dobre vedomý, a preto si kladie ďalšie podmienky: ak má prísť, aké mu dáme daňové prázdniny a aké prostriedky na tvorbu nových pracovných miest (so zárukou na smiešne krátku dobu ich zmluvného udržania)? Pracovné sily si vyberá bez toho, aby do nich predtým nejako investoval.
 Málokto si uvedomuje, koľko do človeka, od útleho dieťaťa až po vyštudovaného (vyučeného) odborníka investuje štát - cez rodinné prídavky, zdravotnú starostlivosť pre neho i jeho rodičov, cez daňové úľavy rodičov a cez náklady na jeho vzdelanie. To je pre zamestnávateľa ďalší "bonus", ktorý sa ale - boh vie prečo - nepočíta.
 Až teraz, po dvadsiatich rokoch, keď socialisticky vzdelané odborné pracovné sily odchádzajú do dôchodku, objavili !slovenské" automobilky Ameriku a začínajú si zabezpečovať pracovníkov čiastočne aj na vlastné náklady. (Momentálne si nespomeniem, ako tomuto druhu učňovského vzdelania, alebo podpory študentov na vyšších školách, vznešene hovoria.)
 Výrobné objekty buduje podnikateľ-investor takmer výhradne bez solídnych základov, často len na betónových pätkách a podľa typizovaných projektov. Strojový park, potrebný pre výrobu, si privezie zo zahraničia a často aj odvezie, ak nedostane po čase od štátu ďalší príspevok na udržanie výroby. To sa potom investorovi ľahko odchádza, keď nie je viazaný na nehnuteľný majetok, ktorý by nevedel odsunúť alebo na mieste predať niekomu inému.
 Gro prostriedkov z tzv. eurofondov, okrem toho, čo sa rozkradne v rozličných štádiách realizácie (často nehorázne predražených) projektov, sa dôsledne vynakladajú len na také projekty, ktoré nemôžu predstavovať pre cudzích podnikateľov významnejšiu domácu konkurenciu.
 Poľnohospodárstvo, nad ktorého voľakedajšou vysokou úrovňou kapitalisti priam slintali od závisti, bolo medzi prvými výrobnými odvetviami, čo potrebovali z konkurenčných dôvodov zlikvidovať, a tak sa nečudujme, že sme už dávno stratili svoju potravinovú sebestačnosť, a tým aj potravinovú bezpečnosť.
 NATO na nás tlačí, aby sme investovali do "obrany" štátu obligátne dve percentá HDP. Nemáme na to? Nevadí! - Oni nám požičajú, a my za tie požičané euráče (alebo doláre) raz za päťročnicu nakúpime - od nich, samozrejme - pár predražených stíhačiek a vrtulníkov (aj s dlhoročným servisom).
 Musíme bojovať aj proti globálnemu otepleniu. Zrušme preto všetok ťažký priemysel, a najmä energetiku. Oni nám elektrickú energiu predajú podobne ako Maďarom, ktorých nahovorili na zrušenie stavby stupňa Nagymaros sústavy vodných diel na Dunaji Gabčíkovo-Nagymaros. Že sa pritom porušila medzištátna dohoda medzi ČSFR a Maďarskom? - Nevadí. Podajte žalobu v danej veci na Medzinárodný súdny dvor, zacvakajte 700 000 000,- Sk a súdny dvor vynesie rozsudok: dohodnite sa o vyrovnaní sami medzi sebou!
 Musíme tiež šetriť energiami. - Zatepľujme staršie budovy a stavajme nové, nízkoenergetické domy. Všetko potrebné - slnečné kolektory, kondenzačné kotly, tepelné čerpadlá - nám dodajú. Áno, ale nie vyrobené u nás doma!
 Budujme veterné elektrárne, elektrárne na biomasu a podobné sprostosti (výkup vyprodukovanej energie je "sakramentsky výhodne" dotovaný, aby sa vraj tieto energetické sektory mohli časom rozvinúť a produkovať potom lacnejšie energie).
 Pestujme vo veľkom repku olejnú (namiesto základnej poľnohospodárskej produkcie).
 Podpíšme (v zastúpení Európskou úniou) obchodnú dohodu s Kanadou a USA. predovšetkým USA nás potom zasype, v oblasti potravinárskych výrobkov, šmejdovými, geneticky upravovanými produktami. Je len otázkou času, kedy sa aj v Európe začne potichu pretláčať zákonmi podložená stratégia pestovania geneticky upravovaného osiva, ktorého úroda je jednorazová. Nemožno ju teda sčasti použiť na založenie novej úrody, ale treba z roka na rok kupovať od monopolných firiem geneticky upravené "impotentné" osivo, ako to už vraj zaviedli v Indii, kde touto politikou priviedli tisíce farmárov na bubon a následne až k samovraždám.
 A tak podobne.
 Ale, čo cudzím podnikateľom neprináša konkrétny zisk, nech financuje náš štát.
 Jednou z takých oblastí je aj oblasť vedy a školstva.
 Štát dnes investuje do zdravia a vzdelania nedospelých ľudí BEZ ZÁRUKY, že to tí ľudia niekedy na spoločný štátny účet aj vrátia! Možno, že si na posledné ročníky vyššieho vzdelania čiastočne priplatia. Ale, keď potom odídu - často natrvalo do zahraničia, lebo čo by už robili v tejto našej malej veľkej zázračnej krajine?! - zanechajú bez dodatočnej pomoci aj svojich vlastných rodičov, nech už na starobu živoria z toho, čo im prizná štát.
 Do tu uvažovaných nákladov štátu - BEZ ZÁRUKY, že sa štátu niekedy aj vrátia - možno prirátať i náklady na (oprávnené) zvýšenie učiteľských platov. Ale možnosti štátu sú, ako vidíme, z mnohých príčin obmedzené, takže žiaden div, že štát čas zvyšovania platov neustále odkladá a požadované percento navyšovania drobí na nedôstojné čiastky.
 Kapitalistický stratég nepotrebuje "koloniálne" školstvo (t.j. školstvo mimo svojej metropoly), ktoré by žiakov oboznamovalo s týmito faktami. Ani nepotrebuje absolventov, ktorí by si tieto fakty nejako zvlášť uvedomovali, pripúšťali k srdcu a znepokojovali sa nad svojim budúcim osudom alebo osudom svojich detí a vnúčat. Potrebuje predovšetkým pasívne pracovné sily, ktoré možno ľahko ovládať a kontrolovať.
 Hitom tejto doby je zisk a spotreba, spotreba a zisk!
 Spotreba generuje odpad, a ešte aj ten sa dá speňažiť.
 Vytvárajme preto nerozumnú konzumnú spoločnosť! - A pritom nezabúdajme ani na to, že aj vojna je v konečnom dôsledku masívny konzum materiálov a energie, že je to tiež "nádherná" príležitosť na inkasovanie veľkolepých ziskov... nech teda žije aj vojna! Pravda, nie u nás, ale voľakde ďaleko... tam, áno, prečo nie?
 Budú uprchlíci z vojnových oblastí? - Výborne! Najlepších spomedzi nich si (my, podnikatelia-stratégovia) ponecháme na využitie, a tých ostatných "rozhodíme" po celej Európe, nech ich živia iní na (vlastné) útraty svojho štátu. Kto sa vzoprie - tomu naparíme pokutu, napríklad 250 000 Eur za jedného dobrodruha, ktorý vôbec prežil cestu zo svojej vlasti, a aj na tom dobre zarobíme. Nech len neprestáva znieť tá Bethowenova Óda na radosť!
 To, čo sa v súčasnosti deje, to je podľa mňa tzv. Ponziho schéma v štátnom merítku. Spoločnosť sa rapídne rozčleňuje na novodobú "kapitálotvornú" vrstvu zbohatlíkov a plebs. A zanedlho sa podobná schéma možno preukáže v celoeurópskom (kontinentálnom) merítku. Problémy Grécka sú len bezvýznamnou epizódkou toho, čo zlé sa v budúcnosti ešte len udeje. Veľmi by som si prial, aby som sa vo svojich úvahách mýlil. Ale vážne sa obávam, že sa nemýlim.
 Nuž, v takej situácii, prečo sa slovenská akademická obec nádejá, že by mohla ročne od štátu dostávať viac? Prečo, načo a za čo? Veď základný výskum a teoretický výskum bezprostredne štátu nič neprináša. Naši špičkoví odborníci, ak sa dajakí zjavia, beztak nepochybne odídu do cudziny v rámci javu, ktorý sa odnepamäti označuje ako "únik mozgov" a "západniarom" sa veľmi oplatí, preto takto rabujú celý svet!
 A aplikovaný výskum, ktorý možno patentovať a skoro bezprostredne uplatniť vo výrobe, cudzí podnikatelia uskutočňujú skoro výhradne v materských krajinách. Ako a kde by sa teda naša akademická obec chcela a mohla uplatniť?
 V takýchto podmienkach slovenská akademická obec môže prakticky len sledovať vedecký pokrok v zahraničí a spisovať o ňom svoje štúdie, určené viac-menej len na to, aby na ne sadal prach kdesi v archívnych policiach. A ešte sledovať nejaké citačné hitparády. Kto teda môže úprimne tvrdiť, že si za takú prácu zaslúži viac? A nepomôže nariekať, ak štát v núdzi berie, že berie tam, kde sa dá brať ľahko!
 Dnes by si na Slovensku ani Einstein toto... neškrtol.
 Nuž, páni akademickí vzdelanci, skúste štrajkovať na spôsob tých "pár" (cca 2000) učiteľov, ktorí skončili so stupňovaným štrajkom tento týždeň, či si vyštrajkujete niečo naviac. Vy veľmi dobre viete, že by ste takto nič nedosiahli.
 Nezakladajte si ani na tituloch, ktoré ste mnohí získali spôsobom, schodným prakticky pre každého - "desať stupňov k zlatej, bez straty desiatky". (Kde-tu aj pomocou pár fliaš alkoholu, zopár kíl nefalšovaných domácich klobás alebo ohnivého študentského sexu.)
 Aktuálne spoločenské podmienky a technické možnosti sú predurčené nanajvýš pre liberálnejšie myslenie a aj šírenie, resp. výmenu názorov, ba až priam efektívnu spoluprácu takejto povahy, ale to je tak všetko. Teda si zvykajte, zabarikádovanci, vo svojich "slonovinových vežiach" vašej stagnujúcej vedy!
 V diskusii k mojim článkom, ktoré píšem väčšinou na fyzikálne témy, som sa stretol s názorom, že "o fyzike môžu písať len fyzici"! Pýtam sa, prečo? Prečo by som nemohol písať o niečom, o čom si myslím, že by aj mohlo niekoho naozaj zaujímať? Nikdy nemožno dopredu vedieť, čo z toho vzíde. Zrejmé je len jedno. - Somarina sa neujme, a rozumná myšlienka pustená do sveta nezapadne prachom.
História vedy predsa pozná mnoho prípadov, keď riešenie problémov prišlo nečakane z inej oblasti, než kde ho očakávali. Nevzniklo tam, kde bol problém sformulovaný, lebo riešeniu v "domovskej" oblasti bránila - povedzme - tzv. profesionálna deformácia teoretizujúcich vedcov (alebo technikov). K riešeniu problémov niekedy dochádza, resp. sa to stáva, aj zásluhou nového, nečakaného pohľadu. 
 Písanie o odborných témach nie je nikoho monopolným právom, aj keď je pochopiteľné, že problémom lepšie rozumejú odborníci. Preto je aj väčšia šanca, že ich odborníci vyriešia skôr ako laici. Ale nie je to zákon, ani pravidlo bez výnimiek.
 Sám som svedkom toho, že pri objavení sa nového, netradičného názoru hľadia vzdelanci na jeho autora ako na neželanú konkurenciu a ohrozenie vlastnej kariéry. Preto namiesto toho, aby prípadne uvítali a zodpovedne analyzovali možný prínos nového názoru, sa najprv správajú iracionálne, ako tzv. "fach-idioti", a snažia sa autora (anonymne) priam pudovo znemožniť, spolu s jeho myšlienkami. (Česť tým ľuďom, ktorí aspoň nekonajú anonymne, ale nasadia "do sporu" okrem svojich vedomostí aj svoje ctené meno.)
 A rozhorčujú sa. - Čo si to dovoľuje?!
 Takým ľuďom teda, takto verejne, odkazujem. -
 Čo by som si nedovoľoval, keď z môjho počínania nehrozí žiadna škoda?
 A z vášho počínania "hrozí" azda dáky prínos?
 Neklamnou vašou vizitkou je, že v štátnych vzdelávacích programoch, ktoré sú predobrazom školských učebných osnov, vedome a zbytočne ponechávate nepresnosti, ktoré v konečnom dôsledku vyznievajú priam ako bludy a škodia, lebo kazia vyhliadky vašich študentov na potenciálny pokrok v ich vlastnom myslení.
 A ešte poznámka k učiteľom na nižších stupňoch škôl.
 Elektronický denník Trend zverejnil názor, že je zjavné, že štrajky učiteľov, ktoré Iniciatíva slovenských učiteľov podnietila vo februári a v septembri tohto roka, nepomohli naplneniu ich požiadaviek a podľa niektorých odborníkov navyše ohrozili samotných štrajkujúcich, lebo boli vedené amatérsky.
 Ja osobne oceňujem počin týchto učiteľov, aj som im fandil. Ale to ma nezbavilo skeptického pocitu, najmä keď som videl určité pokrytectvo štrajkujúcich učiteľov.
 Prečo ste vyhlasovali, že sa snažíte o zvýšenie platov pre všetkých učiteľov, teda aj pre tých, čo len takticky vyčkávali ako vaša akcia dopadne?
 Mysleli ste si, že - len na základe takého naivného vyhlásenia - sa k vám pridá o zopár stovák (alebo tisíc) učiteľov viac?
 Prečo ste si pritom nevážili sami seba do tej miery, aby ste žiadali zlepšenie podmienok len pre seba, a nie aj pre tých, čo nemajú dostatok odvahy na niečo také? - Podľa aktuálne uznávanej zásady, nech sa stará každý sám o seba?! Viem, existujú aj racionálne zdôvodniteľné výnimky. Ale aj oni uvažujú, na koho sú v tejto veci odkázaní (= sami na seba). Takto to však čiastočne vyznelo, akoby ste sa snažili - štrajkujúc! - skryť medzi onú anonymnú masu svojich kolegov.
 Vy neviete, aká je povaha bežného škodoradostného Slováka?
 Stačí mu opatrne sa prizerať, a až neskôr sa rozhodne, čo urobí.
 Ak niečo reálne - "pre všetkých" - "vybojujete", chvíľu počká, kým sa trochu pozabudne na to, kto sa to o výdobytok vlastne pričinil, a potom začne bezostyšne tvrdiť, že je to jeho zásluha. Ak nedosiahnete nič a vaše úsilie vyjde nazmar, začne sa vám, kde-tu verejne a kde-tu medzi štyrmi očami, posmievať: bolo ti to treba?
 Vážení páni učitelia, ak si chcete vydobyť naspäť verejnú úctu k svojmu povolaniu, ktoré je de facto poslaním, tak sa tak aj správajte.
 V posledných dňoch čítavam, že vám ministerskí stratégovia práve vymysleli ďalšiu školskú super-reformu, o ktorej si myslím, že... si ju zas vy riadne "odmakáte".
 Ak je pravda, že vám táto reforma umožní liberálnejšie učebné osnovy, možno by stálo za úvahu prezentovať na vyučovaní svojim žiakom a študentom nejaké nové myšlienky -ako výraz svojej autonómnosti v (prípadne) direktívnom školskom prostredí. Bol by to neklamný znak, že ste si dobre vedomí svojej ceny, i že sa doba zmenila, a že vy ste jednoznačne naklonení pozitívnej zmene.
 Keď som bol stredoškolský študent, to si ešte pamätám, profesor chémie - pán Michal Brejčák, v Poprade (srdečne ho pozdravujem) - nás iniciatívne, nad rámec školských osnov, učil o chemickom zložení najnovších pracích práškov. O pár rokov neskôr učil chémiu aj terajšieho prezidenta Slovenskej republiky pána Andreja Kisku. Tým netvrdím, že jeho študent sa zákonite stál prezidentom preto, že ho učil práve on, ale chcem poukázať na to, že jeden z tých, koho stredoškolský profesor na popradskom gymnáziu učil "svojou metódou", dokázal svoje vzdelanie zúročiť až tak, že dnes je tým, kým je.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu