reklama

Objektívny pohyb Zeme II.

Pokusy rozlíšiť objektívny pohyb od objektívneho pokoja sprevádzajú vývoj fyziky viac ako štyristo rokov. Neschopnosť vysporiadať sa s týmto problémom mala za následok vznik koncepcie relativity. To ale nebol celkom dobrý nápad.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

 Skôr, ako budem pokračovať v úvahách o objektívnom pohybe Zeme, považujem za potrebné vyjadriť sa k niektorým námietkam, ktoré sa vyskytli v diskusiách k predošlým článkom. Niektorí diskutéri úporne žiadajú, aby som svoje myšlienky podložil návrhmi na experimenty, o ktorých správnosti sa možno presvedčiť určitými meraniami. Lebo ak tak neurobím, namietal jeden, znamená to, že píšem len filozofické traktáty. V diskusii na článok "Ako sa Einstein prerátal" s dôležitým cieľom - ukázať, ako sa niekdy objektívna veľkosť fyzikálnych veličín "premieta" pri pozorovaní do priemetov, ktorých veľkosť je len relatívna (takže nič určité z nich nemožno vyvodiť) - mi iný diskutér vytýkal, že sa len "hrajem s číselkami"!
 Stály diskutér, skrývajúci sa za nick "tyso", v diskusii k prvej časti tohto článku zastáva názor, že v dôsledku preťaženia, spôsobeného objektívnym tvarom dráhy Zeme, by nedochádzalo k mnou predpokladaným katastrofám, pretože - ak sa všetky súčasti celku pohybujú s rovnakým zrýchlením - nemôže predsa dôjsť k jeho rozpadu na časti.
 Dávam teda čitateľom, na zamyslenie sa, k uvedeným výhradám tieto otázky:
 Newtonovo jablko - Machov princíp (a všetky iné princípy) - čo to je, ak nie filozofia?
Newtona nenapadla myšlienka o možnej rovnakej povahe sily, ktorá priťahuje zároveň obyčajné jablko aj obrovský Mesiac, pri počítaní, ale pri usudzovaní. Usudzovanie rozhodne nie je počítanie, je to skôr filozofia.
 A čo donútilo Einsteina k výroku "Boh nehrá v kocky!" - počítanie?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Fyzik, ktorý je celý uveličený, že vie riešiť úlohy na pohyb bez toho, aby sa zaujímal o príčinu koexistencie zákona zachovania (kinetickej) energie a zákona zachovania hybnosti, nie je vedec ale obyčajný remeselník.
 Jedna vec je, keď konštruktérovi pri riešení jeho konkrétneho projektu výdatne pomáhajú konkrétne znalosti, ktoré vie matematicky (kvantitatívne) spracovať, a iné je, keď vedec by mal chápať fyzikálne zákonitosti a rôzne fyzikálne súvislosti vo všeobecnosti.
 Keď Blaise Pascal (1623-1662) konal svoje experimenty s účinkami hydrostatického tlaku vody, aby prakticky poukázal na jeho ohromujúce pôsobenie, debnárski majstri, ktorí zhotovovali pre neho tie najpevnejšie drevené sudy, odmietali s ním spolupracovať, lebo sa obávali, že ľudia stratia dobrú mienku o kvalite ich práce.
 Lebo Pascal bol mysliteľ a debnári boli remeselníci, ktorí nemali praktickú predstavu o pozoruhodnej veľkosti tlakovej sily, ktorá vznikne hoci len ako prostý súčin hydrostatického tlaku a plochy vnútorného povrchu ich suda.
 Keď Pascal totiž vodotesne nasadil na otvor dubového suda kolmo vztýčenú desaťmetrovú rúru a cez ňu naplnil sud vodou, každý sud zákonite praskol. Niet sa čo diviť - veď pri tlaku jednej atmosféry (tlak asi sto tisíc newtonov na plochu jedného metra štvorcového), na dvestolitrový sud - ľudovo povedané - pôsobila voda celkovou silou dvadsať ton! Pascal si to uvedomoval, majstri debnári však nie.
 Pred podobným problémom stojím aj ja.
 Malo by sa však uznať, že ja so svojimi článkami (podľa niekoho fyzikálnym "románom") som azda dokázal spopularizovať fyziku vo vedomí širokej laickej verejnosti (a žiakov i študentov) aspoň o trochu viac ako fyzici so svojimi nudnými transformáciami (to však neznamená, že podceňujem ich objektívnu hodnotu).
 A, ako som už aj - myslím - spomenul, informácie o tak nezvyklých predstavách, ako predkladám aj teraz, v súvislosti s otázkou objektívneho pohybu Zeme a jeho dôsledkami, najlepšie treba dávkovať "po kvapkách". V duchu spomienky, o ktorej som písal v súvislosti s Horníčkovými "Hovormi H": Keď lejete do fľaše s úzkym hrdlom vodu prúdom, vytvorí sa vo fľaši bublina a dokopy do nej nič nenatečie. Ale keď sa voda do fľaše len kvapká, dačo do nej aj nakvapká, je to len otázka času. Niečo podobné "funguje" aj pri odovzdávaní vedomostí živým ľuďom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vrátim sa k námietke diskutéra (nick) "tyso". -
 V dôsledku preťaženia, spôsobeného objektívnym tvarom dráhy Zeme, by nedochádzalo k mnou predpokladaným katastrofám, pretože - ak sa všetky súčasti celku pohybujú s rovnakým zrýchlením - nemôže predsa dôjsť k jeho rozpadu na časti.
 Toto tvrdenie je pravdivé. Ale nemožno ho použiť v tu uvažovaných súvislostiach
 Je zrejmé, že napríklad padajúce jablko sa počas voľného pádu nerozpadne a len preto z neho nevypadnú jadierka, aj keby mali desaťkrát väčšiu mernú hmotnosť ako majú. Zem je však podstatne menej homogénna ako nejaký malý predmet a pôsobia na ňu aj iné sily ako vzájomné gravitačné pôsobenie so Slnkom. A tie sa v jej vnútri i na povrchu prenášajú od bodu k bodu prostredníctvom rôznych väzieb. Tomuto problému, okrem iných, sa budem venovať v osobitnom článku. Teraz len poznámka:
 Kam by sa, napríklad, podela (objektívna) energia objektívneho pohybu Zeme v koncovom bode prostej cykloidy - v bode na vrchole jej hrota - keď by sa tam Zem na okamih ocitla v stave objektívneho pokoja? Energia pohybu by sa tam vtedy nemohla premeniť ani len na potenciálnu energiu!
 Mesiac by sa pri Zemi, v okolí tohto kritického bodu, určite neudržal.
 Ale toto všetko je bezpredmetné, lebo objektívny tvar dráhy Zeme je podobný tvaru skrátenej cykloidy, kde sa žiadne kritické úseky dráhy nevyskytujú.
 Už pri hodnote objektívnej rýchlosti pohybu Slnka z dôvodu rotácie našej Galaxie, čo je asi 300 km/s, a pri notoricky známej "obežnej" rýchlosti Zeme na svojej (relatívnej) ročnej dráhe v okolí Slnka, teda cca 30 km/s, Zem sprevádza Slnko svetovým priestorom po objektívnej vlnovkovitej dráhe, pričom ju raz Slnko (v smere kozmodriftu "w") predbieha - a gravitačne popoťahuje - a inokedy v týchto vesmírnych "pretekoch" za Zemou zaostáva - a gravitačne ju pribrzďuje.
 V priebehu roka sa Zem pohybuje v okolí Slnka po dvoch oblúkoch, raz na jednej, inokedy na druhej strane objektívnej dráhy Slnka, ktorej tvar sa blíži takmer k priamke.
 Mesiac sa pohybuje analogicky - za jeden rok absolvuje približne dvadsaťšesť oblúkov, ktoré pretínajú vlnovkovitú dráhu Zeme, čo zodpovedá trinástim "obehom" Mesiaca "okolo" Zeme (13x28dní = 364 dní).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Teória kozmodriftu vychádza zo základného predpokladu, že náš vesmír sa pohybuje priestorom Univerza jednotným, rovnomerne priamočiarym a veľmi rýchlym pohybom - kozmodriftom. Pohyby, ktoré pozorujeme, sú len lokálne (relatívne) odchýlky od toho základného, všetko zasahujúceho pohybu. A náš vesmír je usporiadaný tak, že na rôznych rozmerových škálach sa opakuje rovnaká schéma usporiadania hmotných objektov: okolo "silového" stredu, pohybujúceho sa kozmodriftom, "obiehajú" konkrétne hmotné objekty. Napríklad. -
 Okolo stredu našej Galaxie, v dôsledku jej vlastnej rotácie, vo vzdialenosti asi 30 000 svetelných rokov, obieha naše Slnko.
 Okolo Slnka, ako stredu našej slnečnej sústavy, vo vzdialenosti 150 000 000 km, obieha naša Zem (a v rôznych vzdialenostiach podobne aj iné planéty).
 Okolo stredu urýchlovacej komory urýchľovača elementárnych častíc, vo vzdialenosti niekoľko metrov, obieha urýchľovaná elementárna častica.
 Okolo jadra atómu, vo vzdialenosti rádove angströmov, obiehajú elektróny.
 Keby všetky tu spomenuté hmotné objekty "obiehali" okolo svojich stredov s rovnakou frekvenciou, ich objektívne vlnovkovité dráhy by sa blížili čoraz viac k tvaru priamky. Skutočná frekvencia ich "obehov" je podmienená pevnosťou silovej väzby, ktorá ich púta k jednotlivým stredom, a teda môže byť rôzna na škále mnohých rádov. Nie je mi však známe, žeby sa touto problematikou niekto už bol zaoberal.
 Aj v našej slnečnej sústave sa rôzne planéty pohybujú v rôznej vzdialenosti od Slnka a rôznymi rýchlosťami. Tomu zodpovedajú ich "obežné" doby, resp. ich objektívne vlnovkovité (závitnicovité) dráhy.
 Na tomto mieste opäť hodno spomenúť - a zdôrazniť - že tzv. heliocentrická sústava je len fyzikálny model, vhodný na riešenie mnohých úloh na pohyb telies v gravitačnom poli Slnka, resp. v gravitačnom poli jednotlivých planét. Ale objektívnu astronomickú situácii podstatne reálnejšie vystihuje predstava tzv. helio-dynamickej sústavy. A je teda úlohou dňa opraviť v tomto zmysle všetky učebné osnovy a učebné texty. 
 Rovnako treba opraviť aj relativistickú koncepciu pohybu, ktorá pozorovanú skutočnosť vysvetľuje len formálne.
 Je zaujímavé, že hoci s určitosťou vieme, že naša Zem sa pohybuje, označujeme hmotnosť všetkých hmotných telies, ktoré sú voči nej v pokoji, pojmom "pokojová hmotnosť", resp. "kľudová hmotnosť". Ale, akonáhle sa začne niektoré teleso pohybovať rýchlosťou čo len milimeter za sekundu, už teoreticky predpokladáme, že jeho hybnosť resp. hmotnosť - z danej konštantnej hodnoty - relativisticky vzrastie, podľa notoricky známeho vzorca!
 Prečo neuvažujeme aj o telesách, v stave relatívneho pokoja, že majú nejakú konkrétnu "relativistickú hmotnosť"?
 Teória kozmodriftu pristupuje k tomuto problému celkom ináč. Reálnejšie.
 "Skutočná" hmota, chápaná ako výraz (spôsob) existencie reálnych telies (objektov), je nezničiteľná a nemenná. Hmotnosť telesa, chápaná ako miera množstva hmoty v ňom obsiahnutej, sa teda rovnako nemôže meniť a zostáva vždy konštantná.
 Mierou objektívneho pohybu hmotného telesa je jeho (objektívna, kinetická) energia. Preto aj teleso, nachádzajúce sa v stave relatívneho pokoja, disponuje konkrétnym množstvom objektívnej kinetickej energie, ktoré je priamo úmerné nie len hmotnosti hmotného telesa, ale aj rýchlosti kozmodriftu.
 Keď sa hmotné teleso, v stave relatívneho pokoja, začne pohybovať, jedná sa len o nepatrnú zmenu jeho objektívneho pohybu. Pozorovaný pohyb je čo do veľkosti len pohyb relatívny, ale už to málo pohybu naviac stačí na to, aby sa zmenila rýchlosť (vlastného) kozmodriftu hmotného telesa. A táto zmena rýchlosti objektívneho pohybu telesa (zmena rýchlosti jeho vlastného kozmodriftu) prebieha tým spôsobom, že potreba energie na urýchľovanie (relatívneho) pohybu telesa narastá spôsobom, ako keby sa "relativisticky" menila jeho hybnosť, resp. jeho hmotnosť.
 Toto poznanie predstavuje dosť podstatný pokrok v chápaní fyzikálneho usporiadania objektívnej reality, preto by sa tu uvedeným myšlienkam mala venovať primeraná pozornosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu