Podivuhodnosť vedy 19. storočia I.

Autor: František Cudziš | 3.12.2016 o 0:18 | Karma článku: 2,29 | Prečítané:  567x

    Pokrok vedenia nepredstavuje priamu cestu od jedného triumfu k ďalšiemu triumfu poznania, ako by si mnoho ľudí azda myslelo. Výstižne to ilustruje aj vývoj vedy v 19. storočí a neskôr.

    Ešte aj dnes si dobre pamätám na svoje stredoškolské časy, keď som sa dostal k prvej knihe "literatúry faktu", ktorá na mňa urobila skutočne dojem, lebo mi sprostredkovala mnoho dovtedy mne pre mňa neznámych (možno sporných) faktov. Jednalo sa o útle paperbackové vydanie práce Ericha vo Dänikenna "Spomienky na budúcnosť" (česky - Orbis, 1969, slovensky - Slovenský spisovateľ, 1971), a boli to informácie z trochu iného "súdka" ako tie, ktorým som sa mienil v živote naplno venovať. Vtedy ma totiž priťahovala najmä fyzika.
    Na vysokej škole ma kamaráti upozornili na podobne kontroverzné dielo, možno povedať bestseller, autorov J. Bergiera a L. Pauwelsa "Ráno kúzelníkov". Pravda, ponajprv sa mi dostala do rúk v češtine, pretože z francúzskeho originálu "Le Matin des Magicions", vydaného parížskym nakladateľstvom Gallimard (1960), ju preložil dr. Jiří Konůpek pre pražské nakladateľstvo Svoboda, ktoré vydalo jej prvé vydanie v roku 1969.
    Jacques Bergier (1912-1978) bol chemik a preslávil sa významnými objavmi v oblasti chémie a elektroniky. Publikoval početné diela o hraniciach vedeckého poznania.
    Louis Pauwels (1920-1997) bol pôvodným povolaním novinár. Neskôr začal písať knihy, najmä romány a eseje. Roku 1961 založil revue Planéta. Obklopený vedcami a bádateľmi riadil Encyklopédiu Planéty.
Preto sa sotva možno čudovať, že - v spoluautorstve - vedeli mnoho tém hodnotne popísať a spracovať faktograficky i umelecky.
    Mňa osobne veľmi oslovila predovšetkým prvá časť tohto ich diela, ktorá zaujímavým spôsobom (a predovšetkým hutne) pojednáva o vývoji poznania v 19. storočí a v prvej polovici  20. storočia.
    Autori v nej ukazujú, ako sa v jednom období (na samom konci tohto storočia) zdalo, že už-už bude všetko nepoznané odhalené a proces poznávania ustane na nejakom konečnom vrchole chápania sveta, aby sa vzápätí táto naivná predstava zrútila pod dojmom nečakaných a viac-menej neuveriteľných nových objavov. Aj dnes akoby panovala vo všeobecnosti predstava, že už nič podstatného nemožno objaviť, aj keď je ešte iste veľmi veľa toho, čo možno - a nepochybne nám to treba! - objaviť.
    S ničím podobne dokonalým som sa odvtedy nestretol, pravda ak opomeniem knihu Roberta Lomasa o živote a diele Nicolu Teslu "Muž, ktorý vynašiel 20. storočie" (Remedium, 2004). Tou autor dokazuje (podľa môjho názoru), že Teslov praktický prínos pre ľudstvo je podstatne dôležitejší ako teoretické dielo Alberta Einsteina, ktorého tiež mnohí pasujú do úlohy najvýznamnejšej osobnosti dvadsiateho storočia.
    Pretože si myslím, že takáto téma by mohla zaujímať veľa ľudí, ktorým sa "Ráno kúzelníkov" nikdy nedostalo do rúk - rozhodol som sa pomerne rozsiahlo z neho citovať, čo mi azda odborníci na autorské práva nebudú mať za zlé. Text autorov (od str. 28; časť prvá: Predbudúci čas) som obohatil o stručné informačné vsuvky, ktoré by mohli čitateľovi s väčším záujmom pomôcť lepšie sa zorientovať ohľadom niektorých tam zmienených osobností. Sú všetky uvedené v zátvorkách. Poznamenávam, že o niektorých osobách sa mi nepodarilo zistiť nič bližšie, preto pri nich podobná vsuvka chýba.

    Na str. 17 je pozoruhodná pasáž. Citujem:
    "Žijeme dnes vo svete, kde básnici, historici a filozofi hrdo vyhlasujú, že si netrúfajú ani zďaleka predstaviť možnosť, že by poznali čokoľvek, čo sa týka prírodných vied: vidia vedu na konci dlhého tunela, príliš dlhého, aby tam uvážlivý človek strčil hlavu. Naša filozofia - ak vôbec nejakú máme - je teda úprimne anachronická... úplne neprispôsobená našej dobe.
    A v skutočnosti nie je pre vzdelanca s dobrou prípravou o nič obtiažnejšie, ak o to naozaj stojí, vniknúť do systému myslenia, ktorý ovláda nukleárnu fyziku, než preniknúť marxistickou ekonómiou alebo tomizmus. Nie je obtiažnejšie pochopiť teóriu kybernetiky ako analyzovať príčiny čínskej revolúcie alebo básnické skúsenosti Mallarmého. V skutočnosti cúvame pred týmto úsilím, nie žeby sme mali strach z úsilia, ale pretože dopredu cítime, že by vyvolalo zmeny v našom spôsobe myslenia a vyjadrovania, revíziu hodnôt až doteraz prijímaných." Koniec citátu.
    Ja sa pýtam sám za seba: Ak sa nezmení naše myslenie, ako sa môže zmeniť svet?!  

    Na str. 22 Bergier a Pauwels píšu:
    "Usilovali sme sa prosto otvoriť čitateľovi najväčší možný počet dverí, a pretože väčšina z nich sa otvára z vnútra, ustúpili sme, aby sme ho nechali vstúpiť."

    A teraz to najpodstatnejšie z pera Bergiera a Pawelsa, čo chcem čitateľovi v tomto článku sprostredkovať. Citujem. -
    »História nezanechala jeho meno a je to škoda. Bol riaditeľom amerického Patentového úradu a bol prvý, kto začal vyzváňať na poplach. Roku 1875 podal demisiu ministrovi obchodu. Prečo zostávať ďalej na mieste, hovoril v podstate, keď sa už nedá nič vynaliezať?
    O dvanásť rokov neskôr napísal slavný chemik Marcellin Berthelot (1827-1907): "Vesmír je už bez tajomstiev."
    Aby dosiahla súvislý obraz sveta, veda si vyčistila stôl.
    Dokonalosť z nedopatrenia.
    Hmota pozostávala z určitého počtu častíc, ktoré nebolo moýné navzájom premieňať. Ale zatiaľ čo Berthelot odmietal vo svojom učenom diele sny alchymistov, častice sa naďalej premieňali pod vplyvom prirodzenej rádioaktivity. Roku 1852 tento jav popísal Reichenbach, ale bol okamžite odmietnutý. Práce datované rokom 1870 vyvolávali predstavu "štvrtého stavu hmoty", zisteného pri výbojoch v plynoch. Ale bolo treba zapudiť každé tajomstvo. Zapudenie, to je to presné slovo. ...
    Istý Nemec Zeppelin (1838-1917) sa po bojoch v radoch Južanov (Americká občianska vojna v USA 1861-1865) vrátil do vlasti a pokúsil sa zainteresovať priemyselníkov na riadených balónoch. "Nešťastník! Vari neviete, že sú tri námety, o ktorých francúzska Akadémia vied neprijíma pojednania: kvadratúra kruhu, tunel pod Lamanšským prielivom a riaditeľné balóny?"
    Iný Nemec, Hermann Gaswindt, navrhol zostrojenie lietajúcich strojov ťažších ako vzduch a poháňaných raketami. Na jeho piate memorandum nemecký minister vojny, keď si vyžiadal dobrozdanie technikov, s miernosťou zodpovedajúcou jeho rase i funkcii, napísal: "Kedy už toho zlovestného vtáka vezme konečne čert?!"
    Rusi sa zbavili iného zlovestného vtáka, Kibalčiča, tiež zástancu raketových lietajúcich strojov. Zbavili sa ho pomocou popravnej čaty.
    Je pravda, že Kibalčič (Nikolaj Ivanovič, 1853-1881), využil svoje kvality technika na výrobu bomby, ktorá rozsekala na drobné kúsky cára Alexandra II. (1818-1881).
    Ale nebol dôvod poslať na šibenicu profesora Langleya (1834-1906) z amerického Smithsonovho inštitútu, ktorý navrhoval lietajúce stroje hnané výbušným motorom, práve vtedy vyrobeným. Zbavili ho cti, zruinovali ho, vyhnali ho z inštitútu.
    Profesor Simon Newcomb (1835-1909) dokázal matematicky nemožnosť lietadla ťažšieho ako vzduch. Niekoľko mesiacov pred smrťou Langleya, ktorého zabil žiaľ, vrátil sa jedného dňa zo školy malý anglický chlapec a vzlykal. Ukázal svojim kamarátom fotografiu makety, ktorú Langley práve poslal jeho otcovi. Vyhlásil, že ľudia nakoniec budú lietať. Kamaráti sa mu vysmiali. A učiteľ povedal: "Priateľu, je vari váš otec blázon?" Predpokladaný blázon sa volal Herbert George Wells (1866-1946, anglický spisovateľ).
    Všetky dvere sa vtedy so suchým prasknutím zabuchli. A tak neostávalo nič iné, než sa vzdať a pán Brunetiére (Ferdinand, 1849-1906, francúzsky spisovateľ a kritik) mohol roku 1895 kľudne hovoriť o úpadku vedy.
    Slávny profesor Lippmann (Gabriel, 1845-1921) vyhlásil v tej istej dobe k jednému zo svojich žiakov, že fyzika je uzavretá disciplína, utriedená, zrovnaná, úplná, a že by urobil lepšie, keby sa pustil inými cestami. Žiak sa menoval Helbronner a mal sa stať prvým profesorom fyzikálnej chémie v Európe. Mal učiniť pozoruhodné objavy o skvapalnenom vzduchu, ultrafialovom žiarení a koloidných kovoch.
    Moissan (1852-1907), geniálny francúzsky chemik, bol donútený k "sebakritike" a musel verejne vyhlásiť, že nevyrobil diamanty, že išlo o experimentálny omyl.
    Bolo zbytočné ďalej bádať.
    Zázrakmi storočia boli parný stroj a plynová lampa. Ľudstvo už nikdy neučiní väčšie objavy.
    A elektrina? - Obyčajná technická zaujímavosť. Jeden bláznivý Angličan, Maxwell (James Clerk, 1831-1879), tvrdil, že pomocou elektriny by sa dali  vytvoriť neviditeľné svetelné paprsky. Nebolo možné brať ho vážne.
    O niekoľko rokov neskôr mohol napísať Ambrose Bierce (1845-1914, americký satirik, kritik, básnik, aforista, spisovateľ a novinár) vo svojom Diabolskom slovníku: "Nevieme, čo je elektrina, ale v každom prípade osvetľuje lepšie ako para o sile jedného koňa a letí rýchlejšie než plynový kahan."
    Pokiaľ išlo o energiu, to bola bytosť - celkom nezávislá na hmote - a celkom bez tajomstiev. Skladala sa z fluid. Fluidá vypĺňali všetko. Dala sa vyjadriť rovnicami veľkej formálnej krásy a uspokojovala myslenie: fluidum elektrické, svetelné, tepelné atď.
    Neustály a jasný pokrok: hmota vo svojich troch stavoch a rôzne energetické fluidá, subtílnejšie viac ako plyny. Stačilo odmietnuť ako filozofické snenie rodiace sa teórie atómu, aby sme si zachovali "vedecký" obraz sveta. Boli sme na hony vzdialení od Planckových a Einsteinových jadier energie.
Nemec Clausius (1822-1888, matematik a fyzik, považovaný za zakladateľa termodynamiky) dokázal, že žiadny iný zdroj energie než oheň si nemožno predstaviť. A energia, ak sa aj zachováva čo do množstva, kazí sa čo do kvality.
    Vesmír bol znova raz natiahnutý ako hodiny. Zastaví sa, až pero dôjde. Nedalo sa nič čakať, žiadne prekvapenie. V tomto vesmíre s predvídateľným osudom sa život objavil náhodou a vyvíjal sa prostou hrou prirodzeného výberu. Na konečnom vrchole tohto vývoja je človek, mechanický a chemický celok nadaný jedinou ilúziou - vedomím. Pod vplyvom tejto ilúzie človek vynašiel priestor a čas: obyčajné formy nazerania.
    Keby bol niekto povedal oficiálnemu bádateľovi v 19. storočí, že fyzika raz pohltí priestor i čas a že bude experimentálne študovať zakrivenie priestoru a skracovanie času, bol by na neho zavolal políciu.
    Priestor a čas nemajú žiadnu skutočnú existenciu. Sú to premenné veličiny matematikov a predmety k ľubovolným úvahám pre filozofov. Človek nemôže mať žiaden vzťah k týmto veličinám. Napriek Charcetovým (Jean-Martin, 1825-1893, francúzsky neurológ), Breuerovým (Josef, 1842-1925, významný rakúsky lekár, neurofyziológ)a Hyslopovým (James Hervey, 1854-1920, americký psychológ a výskumník) je nutné s pohŕdaním zapudiť predstavu mimozmyslového alebo mimočasového vnímania. Nie je nič neznámeho vo vesmíre ani v človeku.
    Bolo celkom zbytočné sa pokúšať o prieskum vnútorného sveta, ale istý fakt prekážal hladkému chodu koliečok simplifikácie. Hovorilo sa veľa o hypnóze.
    Naivný Flammarionu (Nicolas Camille, 1842-1925, francúzsky astronóm a spisovateľ), pochybovačný Edgar Poe (1809-1849), podozrievavý H. G. Wells sa o objav zaujímali. Lenže akokoľvek fantasticky to vyzerá, oficiálne 19. storočie dokázalo, že hypnóza neexistuje. Pacient má sklon klamať, predstierať, aby sa zapáčil hypnotizérovi. To je správne. Ale od doby Freuda (Sigmund, 1856-1939, rakúsky lekár, psychológ a psychiater) a Mortona Prica (?) vieme, že osobnosť môže byť rozpoltená. Storočie vychádzalo z presnej kritiky a podarilo sa mu vytvoriť negatívnu mytológiu, vylúčiť akúkoľvek stopu neznáma z človeka, zahnať sebemenšie podozrenie nejakého tajomstva.
    Taktiež biológia bola dovŕšená.
    Claude Bernard (1813-1878, francúzsky fyziológ) vyčerpal jej možnosti a dospelo sa k záveru, že mozog vylučuje myšlienku podobne ako pečeň žlč. Možno sa podarí odhaliť túto sekréciu a vyjadriť ju chemickou formulou, podobnou krásnym šesťbokým obrazcom, ktoré urobil nesmrteľnými Berthelot. Keď budeme vedieť, ako sa na seba viažu šesťuholníky uhlíka, aby vytvorili ducha, potom sa otočí posledná stránka.
    Len nás nechajte vážne pracovať!
    A s bláznami do blázinca!
    Jedného krásneho rána roku 1898 nariadil jeden vážený pán vychovávateľke, aby už nedávala čítať jeho deťom knihy Julesa Verna (1828-1905). Tie falošné predstavy krivia mladé duše. Ten vážny pán sa volal Edouard Branly (1844-1940, fyzik a lekár). Práve sa rozhodol, že sa zriekne svojich nezaujímavých pokusov s vlnením a že sa stane oblastným lekárom.
    Vedec sa musí vzdať.
    Ale musí tiež zničiť dobrodruhov, to jest ľudí, ktorí uvažujú, vymýšľajú si a snia.
    Berthelot napadá filozofov, "ktorí šermujú so svojimi vlastnými prízrakmi v osamelej aréne abstraktnej logiky" (popis by sa znamenite hodil napríklad na Einsteina). A Claude Bernard vyhlasuje: "Človek, ktorý nájde najjednoduchší fakt, preukáže väčšiu službu než najväčší filozof sveta." Veda by mala byť len experimentálna. Mimo nej nieto spásy. Zavrime dvere. Nikto sa už nikdy nevyrovná velikánom, ktorí vynašli parný stroj.
    V tomto organizovanom, pochopiteľnom a ostatne k zániku odsúdenom vesmíre sa mal človek držať na svojom zodpovedajúcom mieste epifenomenu, oného konečného javu, vedomia, ktoré je výsledkom fyziologických javov, nemajúc na ne vplyv. Nie je žiadna utópia a nie je žiadna nádej. Palivo našetrené v praveku sa vyčerpá za niekoľko storočí a zahynieme zimou a hladom. Nikdy nebude človek lietať, nikdy nebude cestovať priestorom. Nikdy tiež nenavštívi morské dno. Podivný interdikt, tento zákaz návštevy morských hlbín! Nič nebránilo 19. storočiu pri vtedajšom stave techn iky postaviť batyskaf profesora Piccarda (Auguste Antoine, 1884-1962, švajčiarsky fyzik, vynálezca a prieskumník). Nič okrem nesmierneho strachu, nič než starostlivosť, aby človek "zostal na svojom mieste".
    Turpin (Eugène, 1848-1927, francúzsky chemik), ktorý vynájde melinit, sa dá okamžite zavrieť.
    Vynálezcovia výbušných motorov strácajú odvahu a pokúšajú sa dokázať, že elektrické stroje sú len formami perpetua mobile.
    Je to doba osamelých vynálezcov, ktorí sa búria a sú prenasledovaní.
    Hertz (Heinrich Rudolf, 1857-1894, nemecký fyzik a mechanik) píše obchodnej komore v Drážďanoch, že je nutné odrádzať od výskumu prenášania Hertzových vĺn. Žiadna ich praktická aplikácia nie je možná.
    Experti Napoleona III. (1808-1873) dokazujú, že Grammovo (Zénobe Théophile Gramme, 1826-1901, Belgičan) dynamo sa nikdy nebude točiť.
    Učené akadémie sa nevyrušujú kvôli prvým automobilom, ponorkám a riaditeľným vzducholodiam, kvôli elektrickému svetlu ("taškarine" toho zatrateného Edisona!).
    Existuje jedna nesmrteľná stránka. Je to správa o prijatí fonografu v parížskej Akadémii vied: Sotvaže stroj vydal niekoľko slov, doživotný sekretár sa vrhne na podvodníka a zovrie mu hrdlo železnou päsťou. "Tak, a vidíte!", hovorí svojim kolegom. Lenže, k všeobecnému údivu, vydáva stroj zvuky ďalej.«          Koniec citovania.

    Pokračovanie.

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

SaS sa približuje k antisystémovému voličovi, odchodom Mihála stráca výhodu

Z mnohých výrazných osobností, ktoré boli v strane od jej vzniku v roku 2009, v nej dnes zostávajú už len niekoľkí.

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.

KOMENTÁRE

Aby nás z čara prieskumov nevytrhol ľud v uliciach

Kaliňák je stále ministrom, Bašternák na slobode.


Už ste čítali?