reklama

Mystická povaha modernej fyziky III.

Poznanie postupuje, ale mystické predstavy o základných kameňoch objektívnej reality stále pretrvávajú. Pokúsim sa niektoré z nich uviesť na pravú mieru skoncipovaním tzv. teórie kozmodriftu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (31)

 Ako som napísal v úvode prvej časti tohto článku, moju osobnú zvedavosť (popri otázke o fyzikálnej povahe času) v mladosti najviac zaujali tri úžasné vlastnosti hmoty:
 Po prvé, gravitácia.
 Po druhé, jej "relativistické správanie" pri urýchľovaní hmotných častíc na vysoké pozorované rýchlosti.
 Po tretie, údajná schopnosť hmoty premieňať sa (napr. pri anihilácii) na "čistú" energiu a naopak.

 V druhej časti som sa venoval prevažne problému gravitácie.
 V tejto časti by som sa mal logicky venovať problému "relativistického správania" pri urýchľovaní hmotných častíc na vysoké pozorované rýchlosti. Príčinu tohto "relativistického správania" som, nazdávam sa, dostatočne objasnil v práci zverejnenej na http:/kozmodrift.sk. Nejde tu o nič iné, len o dôsledok faktu, že ak napríklad elektrón "naháňame" v obmedzenom objeme urýchlovacej komory, tento musí konať taký pohyb - a po takej dráhe - aby zároveň stíhal "krúžiť" v relatívnom priestore urýchlovacej komory, aj sa posúvať v objektívnom priestore spolu s celým urýchlovačom, a to rýchlosťou kozmodriftu.
 Ja som, už na počiatku koncipovania teórie kozmodriftu, pre potreby svojich úvah, túto zásadnú podmienku pre pohyb urýchlovaných častíc nazval "princípom korešpondencie". Stalo sa tak bez toho, žeby som tušil, že pod rovnakým názvom sformuloval Niels Bohr (1885-1962) už v r. 1913 jeden zo základných metodologických princípov vývoja vedy, vzťahujúci sa na súvislosť medzi jednotlivými "vývojovými etapami" vied.
 (Pozri: http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvp/princip_korespondencie.html) 
 Princíp korešpondencie je požiadavka, aby výsledky, aké dáva klasická fyzika, vyplývali i z kvantovej teórie ako dobré priblíženie k popisu správania sa systémov, ktorých akcia je „veľká“ v porovnaní s Planckovou konštantou.
 V teórii kozmodriftu vec stojí úplne inak.
 Galileova transformácia vraj vyplýva - pre malé pozorované rýchlosti - z Lorentzových transformácií ako ich dôsledok.
 Galileova transformácia rešpektuje "prirodzené" (vektorové) skladanie rýchlostí a, v konečnom dôsledku, aj zákon zachovania energie, aj keď Galileo o energii ešte netušil.
Lorentzove transformácie naopak predpokladajú neprirodzený "princíp" skladania rýchlostí a spôsobujú deformáciu predstáv o objektívnej realite.
 V skutočnosti je teda Galileova transformácia "analyticky" presná. To Lorentzove transformácie sa od nej odchyľujú, naviac neprijateľným spôsobom.
 Vráťme sa však k urýchlovanému elektrónu a povahe jeho pohybu v týchto mimoriadnych podmienkach.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ak by elektrón nedokázal súčasne "korešpondovať" s obidvomi priestorovými úrovňami reálneho sveta, ktoré sú "v hre", buď by narazil do plášťa urýchlovacej komory, a tým by sa narušili silové pôsobenia naň, alebo by nejakým spôsobom rovno prenikol cez plášť komory a navždy by sa z nej vytratil.
 Pritom je podstatný pomer "pozorovanej" (relatívnej) rýchlosti elektrónu a rýchlosti nepozorovateľného (objektívneho) pohybu, kozmodriftu Zeme. A pretože objektívna rýchlosť kozmodriftu Zeme je "náhodou" veľmi vysoká, "relativistické správanie" hmoty sa začne markantnejšie prejavovať až pri vyšších hodnotách pozorovanej rýchlosti.
 Ako je možné, že, napriek veľmi vysokej hodnote rýchlosti kozmodriftu, sa všetky hmotné telesá, ktoré sú na Zemi v pokoji - alebo sa voči nej pohybujú zanedbateľne pomaly - nesprávajú relativisticky?
 Odpoveď je jednoduchá. - Také telesá sa, vďaka svojej látkovej štruktúre, nachádzajú prakticky v stave dynamickej rovnováhy, a nemajú dôvod interagovať so svojím okolím. Výrazný pohyb však naruší ich "vnútornú dynamiku" a to sa prejaví aj navonok.
 V tejto súvislosti chcem opäť pripomenúť tézu, že povaha celku zodpovedá povahe jeho častí.
 Ak by, v látkovej štruktúre makroskopických hmotných telies, nebol prítomný zárodok (príčina) ich relativistického správania už pri malých pozorovaných rýchlostiach, nikdy by sa (markantne) nemohol prejaviť ani pri vysokých pozorovaných rýchlostiach.
 Takzvané "relativistické narastanie hmotnosti", v závislosti od zvyšujúcej sa pozorovanej rýchlosti, je len zdanlivý, resp. chybne pochopený jav.
 V skutočnosti sa, pri urýchľovaní hmotnej častice, jej hmotnosť nijako nemení a zostáva stále konštantná. To, čo sa mení, je len prirodzene vzrastajúca potreba častici dodávanej energie (prostredníctvom pôsobenia čoraz väčších síl), aby častica mohla konať požadovaný pohyb.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ako je tiež možné, že elektrický náboj, nachádzajúci sa v (relatívnom) pokoji, sa neprejavuje elektromagneticky ale len elektrostaticky? A to aj napriek tomu, že - hoci je v (relatívnom) pokoji - v skutočnosti sa pohybuje (nepozorovateľným, vlastným) kozmodriftom! No hneď, ako sa začne pozorovateľne pohybovať (t.j. v relatívnom, pozorovateľnom priestore), začne vyžarovať elektromagnetické vlny!
 Kým bol elektrický náboj v relatívnom pokoji, nachádzal sa v dynamickej rovnováhe so svojím okolím, čo navonok vyzerá ako "elektrostatický stav". Zmenou pokoja na pozorovaný pohyb sa "dynamický stav" elektrického náboja zmenil a tento, v "zotrvačnej" snahe zachovať ho - indukuje magnetické pole. Kým sa bude náboj (pozorovateľne, relatívne) pohybovať, bude sa nachádzať v "elektromagnetickom stave" a ako taký vyžarovať elektromagnetické vlny.
 Pritom, nech by vlny vyžaroval akokoľvek dlho, keď opäť znehybnie (v stave relatívneho pokoja), bude to ten istý elektrický náboj! Odkiaľ bral všetku tú vyžiarenú energiu? 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Možno stojí za poznámku, že aj elektrón urýchlovaný v urýchlovači nielen že relativisticky "oťažieva", ale ešte popritom vraj neustále vyžaruje aj tzv. (magneto)brzdné žiarenie. No, keď sa opäť ocitne v (relatívnom) pokoji, je to ten istý "schudnutý" elektrón ako na počiatku! Odkiaľ nabral relativistický prírastok "hmotnosi" a energiu na magnetobrzdné žiarenie?
 Najrozumnejšou odpoveďou sa javí, že aj počas urýchlovania bol v neustálom kontakte s nejakým zdrojom energie na úrovni objektívneho priestoru. Možno bol v kontakte s "hyperjemným" hmotným prostredím (na spôsob tzv. éteru), z ktorého "čerpal" energiu. Keďže však celkom určite neexistuje "čistá" energia, t.j. "energia sama osebe", ale vždy je naviazaná na nejakého svojho hmotného nositeľa (vo forme kinetickej energie jeho pohybu), vyzerá to tak, že "elementárna" častica-elektrón má v skutočnosti zložitú vnútornú štruktúru.
 Pri troche nadsázky možno prirovnať elektrón k čerpadlu, ktoré počas svojho "krúženia" v urýchlovacej komore "nasáva" z okolitého objektívneho priestoru hypotetické hyperjemné častice, aby ich vzápätí pozorovateľne "vytryskávalo" (teda do relatívneho) priestoru. 
 Tieto obrazne vyjadrené predstavy nemusia byť až tak ďaleko od pravdy, lebo dnes už dobre vieme, že mikrosvet je svojím spôsobom "exotické" prostredie s množstvom "elementárnejších" častíc než je elektrón.
 Napriek všetkému doteraz vynaloženému úsiliu, nepodarilo sa existenciu takéhoto "éterického" prostredia dokázať. Za všetky pokusy spomeniem len Troutonove-Nobleove experimenty s nabitými elektrickými (doskovými) kondenzátormi, v období rokov 1901 - 1903. V nich sa očakávalo stáčanie kondenzátorov do smeru kolmého na pohyb Zeme. Citlivosť experimentu vraj mohla preukázať absolútnu (!) rýchlosť Zeme voči tzv. "éteru" už od hodnoty 100 m/s. (Napr. - Václav Votruba: Základy speciální teorie relativity, ACADEMIA Praha, 1977, str. 108. Tiež pozri: https://translate.google.sk/translate?hl=sk&sl=en&u=https://en.wikipedia.org/wiki/Trouton%)
 Nenamerali však vonkoncom nič - ani iní po nich.
 Je to prekvapujúci fakt?
 No, ak vezmeme do úvahy Einsteinov prvý postulát špeciálnej teórie relativity, hoci je chybný, hodí sa aj na tento druh experimentov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Kardinálnym problémom modernej fyziky, ktorý ju "mysticizuje", je naivný pohľad na priestor. Tento pohľad vo vede, aj v z nej vyplývajúcom vedeckom svetonázore, pretrváva od antických čias, keď starogrécki myslitelia uvažovali o reálnom svete ako o jednotnom "súcne". Aj dnešní fyzici intuitívne zotrvávajú v presvedčení, že reálny svet predstavuje jeden kozmologický celok, ktorý (principiálne) môžu vnímať a skúmať - čo sa týka jednotlivých aspektov - vo všetkej jeho komplexnosti, v akomsi jedinom - "absolútnom" priestore.
 Inými slovami, držia sa predstavy usporiadania objektívnej reality len na úrovni akejsi univerzálnej, jedinej možnej priestorovej hladiny. Podobne ako tie opice, čo ich spomínajú Bergier s Pauwelsom v Ráne kúzelníkov, že sa radšej nechajú chytiť akoby sa vzdali arašidov, ktorých sa zmocnili.
 Ak fyzici v takom (vesmírnom) priestore niečo skúmajú, predpokladajú, že to pozorujú bezprostredne. Čo to znamená v praxi? - Napríklad, astronómovia pozorujú vzdialený vesmír veriac, že pozorujú hviezdy prostredníctvom svetelných (alebo iných) lúčov, ktoré tie hviezdy vyžarujú smerom priamo k Zemi.
 Darmo už Platón (428/427–347 pr.n.l.), vo svojom alegorickom obraze jaskyne, varoval pred nástrahami, ktoré sú spojené s poznávaním reálneho sveta mimo.
 Títo moderní fyzici sú síce zanietenými vyznavačmi súradnicových sústav, ktoré do vedy zaviedol až René Descartes (1596-1650), ale nikdy ich nenapadlo v súvislosti s nimi uvažovať o tzv. "priestorových úrovniach".
 Hocikoho ako ja, čo som principiálne založil teóriu kozmodriftu na existencii prinajmenšom dvoch diametrálne odlišných priestorových úrovní, a to na predstave objektívneho kozmodriftového priestoru a relatívneho pozorovateľného priestoru (s prípadnou rezervou úrovne tzv. "absolútneho priestoru"), považujú za "takého, čo oslobodený vyšiel z Platónovej jaskyne. Bolo mu dopriate uvidieť slnečným svetlom ožiarený svet, takže časom spoznal mnoho objektívnych faktov. Ale, keď sa vrátil k svojim druhom do jaskyne a vyrozprával čo videl, vysmiali ho. Hneď si aj všimli, že v ich tienistej jaskyni - od výletu vonku - akosi horšie vidí. Z toho usúdili, že nestojí zato trepať sa kamsi von z jaskyne za nejakou podozrivou pravdou.
 V skutočnosti je však "rozvrstvenie" reálneho priestoru na dve principiálne rozdielne priestorové úrovne príčinou deformovaného (skresleného) vnímania dejov, ktoré prebiehajú v objektívnom priestore, pozorovateľom nachádzajúcim sa v relatívnom priestore subjektívne zvolenej súradnicovej sústavy. Všetky naše praktické súradnicové sústavy, či už sú inerciálne alebo neinerciálne, sa pohybujú vo vesmíre len veľmi mierne odlišnými rýchlosťami od rýchlosti dominantného pohybu, kozmodriftu našej kozmooly (za predpokladu, že kozmooly reálne existujú).
 Deformované vnímanie fyzikálnych dejov, spôsobené existenciou dvoch charakteristických priestorových úrovní, sa fyzici za posledných sto rokov usilovali, pomocou "antideformačných" matematických transformácií, pokúsili natesnať len do tej jednej ilúzie priestoru, o ktorej majú aké-také intuitívne povedomie! Síce sa im to podarilo, ale nie je to výsledok nijako oslňujúci, skôr na mnohých pôsobí rozpačitým dojmom. 
 Je mi to aj trápne vysloviť, ale tieto Platónove slová vo mne asociujujú úbohé sebautvrdzovanie notorických pijanov, keď sa im podarí v krčme znova nakriatnuť liečeného a už abstinujúceho alkoholika znova vypiť poldecák trúnku. Priam jasajú:
 "Vidíte! - Škoda je ísť aj nám sa liečiť, je to k ničomu!"
 Vyznávači modernej (mystickej) fyziky nie sú opojení alkoholom, ale - ako som sa už viackrát vyslovil - mnohí trpia syndrómom "učením zatemnenej mysle". Inými slovami, neochvejne veria kvalite svojho vzdelania.
 Možno ich v tom utvrdzuje aj Bohrov princíp korešpondencie, ktorý apriori predpokladá (na rozdiel odo mňa), že v aktuálnej paradigme nemôžu existovať žiadne zásadnejšie chyby, maximálne tak nejaké malé (zanedbateľné) nepresnosti.

 Nebudem sa vracať k notoricky známemu Michelsonovmu-Morleyovmu experimentu a jeho nepochopenému negatívnemu výsledku, vďaka ktorému sa stal takým svetoznámym.
 Radšej sa vrátim naspäť k tvrdeniu, že keď astronómovia pozorujú vzdialený vesmír, veria, že pozorujú hviezdy prostredníctvom svetelných (alebo iných) lúčov, ktoré tie hviezdy vyžarujú smerom priamo k Zemi.
 V teórii kozmodriftu (pozri http"/kozmodrift.sk), v článku 6.2, pomocou obr.12, popisujem, ako vlastne zo Zeme pozorujeme hviezdu H, ktorá sa pohybuje K-priestorom paralelne so Zemou, rovnakou rýchlosťou (kozmodriftom "w"). Obidve telesá - hviezda i Zem - sa nachádzajú v "spoločnom" pozorovateľnom priestore, ale reálne sa pohybujú v kozmodriftovom priestore. [Poznámka: Indexy jedna a dva na obr.12 som nahradil symbolmi "a" a "b".]
 Predpokladám, že kozmodriftový (objektívny) priestor je izotrópny. V prípade akéhokoľvek svetelného zdroja to znamená, že vyžaruje svetlo do všetkých smerov rovnomerne, a to rýchlosťou "c" (vzhľadom na seba), ktorá sa zároveň rovná rýchlosti kozmodriftu "w". Určite to nie je žiadna náhoda, príčinu tejto rovnosti však nebudem teraz rozoberať. 
 Nech sa hviezda nachádza v danom čase v bode H(a) a naša zemeguľa v bode Z(a). Pozorovateľ na Zemi si môže predstavovať, že svetlo hviezdy putuje k Zemi „priamo“ po dráhe H(a)Z(a) rýchlosťou "c". I dráha H(a)Z(a) i rýchlosť svetla "c" sú však len zdanlivé, relatívne, lebo pozemský pozorovateľ vzťahuje svoje pozorovanie na pozorovateľný priestor.
 Ale lúč sa objektívne pohybuje v kozmodriftovom priestore. Keď by teda svetelný lúč rýchlosťou "c" dorazil z polohy H(a) do polohy Z(a), zemeguľa by sa už nachádzala (v kozmodriftovom priestore) v polohe Z(b) a predmetný lúč by odtiaľ, zo Zeme, nebol pozorovateľný.
 Zo Zeme možno pozorovať hviezdy len prostredníctvom takých lúčov, ktoré dorazia do daného bodu kozmodriftového priestoru súčasne so Zemou. V polohe Z(b) teda možno pozorovať len lúč hviezdy, ktorý sa objektívne pohybuje po dráhe H(a)Z(b) rýchlosťou c(ab).
 Rýchlosť c(ab) však (v tomto prípade, podľa obr.12) bude podstatne väčšia ako rýchlosť "c". Prečo?
 V teórii kozmodriftu, vychádzajúc z predpokladu objektívnej povahy energie, platí teóriou relativity zavrhnutý Ritzov (Walter, 1878 - 1909) tzv. "balistický princíp". Preto rýchlosť c(ab) predstavuje vektorový súčet vektora kozmodriftu w(=c) a vektora rýchlosti "c" svetelného lúča, nasmerovaného z hviezdy do bodu jeho stretnutia so Zemou, a to v kozmodriftovom priestore.
 V dôsledku aberácie [po vektorovom odpočítaní kozmodriftu Zeme o rýchlosti "w(=c)" od objektívneho pohybu lúča rýchlosťou c(ab)] sa pozemskému pozorovateľovi zdá, že vidí prichádzať svetlo hviezdy zo smeru H(b)Z(b) – teda z toho smeru, kde sa v tom čase hviezda naozaj nachádza, a to (relatívnou) rýchlosťou "c"!
 K tejto aberácii dochádza z dôvodu „prechodu lúča z kozmodriftového priestoru do pozorovateľného priestoru“, resp. inými slovami, z dôvodu zachytenia „K-priestorového“ lúča v pozorovateľnom priestore. Preto, aby som tento charakteristický a veľmi podstatný jav odlíšil od iných prípadov aberácie, navrhujem daný prípad aberácie nazvať pojmom „K-aberácia“, resp. „kaberácia“.
 Súhrne možno konštatovať, že šírenie svetla pozostáva z troch fáz: po svojom vzniku a vyžiarením zo zdroja v súlade s balistickým princípom, t.j. v procese Ritzovej emisie (1. fáza), sa svetelný lúč objektívne pohybuje kozmodriftovým priestorom (2. fáza), aby sa napokon, prípadne, „zachytil“ (K-aberoval) v pozorovateľnom priestore, na stanovisku pozorovateľa (3. fáza). Kaberovaná rýchlosť svetla má vždy hodnotu "c". Je to relatívna rýchlosť - pozorovaná v relatívnom pozorovateľnom priestore - a len vďaka tomu je (vo vákuu alebo podobnom optickom prostredí) stála.
 Z tohto nepochopeného faktu urobil Einstein základ svojho druhého postulátu špeciálnej teórie relativity, ale s platnosťou nie pre relatívny, ale pre objektívny - resp. "absolútny" - priestor!

 Ešte viac ozrejmím tieto deje na príklade pozorovania Slnka pozorovateľom zo Zeme. Pre jednoduchosť prijmime prijateľné zjednodušenie situácie a predpokladajme, že obidve telesá sa pohybujú v objektívnom priestore prakticky rovnako: jedným smerom a jednou rýchlosťou - rýchlosťou kozmodriftu. Okrem toho zanedbajme aj ohyb svetla v pozemskej atmosfére.
 Zem ešte okrem toho rotuje, v rámci denného pohybu, uhlovou rýchlosťou 15°/hod.
 Priemerná vzdialenosť Zeme od Slnka je 150 000 000 km. Slnečné svetlo urazí túto vzdialenosť za cca 500 s. 
 Za ten čas Zem urazí (vzhľadom na Slnko; rýchlosťou cca 30 km/s) vzdialenosť 15 000 km, a pritom sa pootočí o 15.500/3600° = 2,08° (približne). Pozorovateľ to vníma ako pohyb Slnka na pozemskej oblohe o tie dva stupne.
 Uhlový priemer Slnka, pri pohľade zo Zeme, je asi 0,5°; presnejšie 31 oblúkových minút 59,2 sekúnd, v čase strednej vzdialenosti od Zeme; (pozri: https://sk.wikipedia.org/wiki/Slnko). Z toho vyplýva, že keď svetelný lúč zo Slnka dorazí na Zem, astronomické Slnko by sa malo nachádzať v smere, posunutom dopredu o dva oblúkové stupne, t.j. približne o štyri priemery optického úkazu na oblohe - svetelného kotúča slnka. A Zem sa nachádza o 15 000 km ďalej od miesta, ako bola v čase, keď toto svetlo opustilo Slnko.
 My totiž, takým činom, nemáme zo Zeme šancu zahliadnuť okamžitú polohu Slnka-astronomického telesa. Vďaka kaberácii, lúče vidíme zdanlivo prichádzať zo smeru, v ktorom sa Slnko-astronomické teleso naozaj nachádza!
 Pôvodný predpoklad, že optické slnko a astronomické Slnko sa nachádzajú v smeroch, ktoré spolu zvierajú uhol o veľkosti dvoch oblúkových stupňov, je teda mylný. - Astronomické Slnko sa nachádza v tom istom smere, ako vidíme optické slnko.
 Zoberme do úvahy aj fakt, že Slnko tiež rotuje, aj keď na povrchu nie ako "monolitné" teleso. Čo z toho vyplýva?
 Jeden okraj Slnka sa od Zeme vzdiaľuje a opačný okraj Slnka sa v tom istom čase k Zemi približuje. Body na okrajoch Slnka považujme za izolované zdroje svetelných lúčov. Ich rôzne pohyby sa vektorovo sčítavajú s rýchlosťou lúčov. Keď na Zemi pozorujeme slnko - obraz Slnka - je to možné len vďaka tomu, že z jeho protiľahlých okrajov (po nerovnako dlhých dráhach v objektívnom priestore) súčasne prichádzajú na stanovisko pozorovateľa dva rôzne rýchle lúče. Principiálne môžu "letieť" k Zemi nerovnako dlhú dobu. V takom prípade okraj Slnka, ktorý sa od Zeme odvracia, vidíme málinko starší ako protiľahlý okraj, ktorý sa k Zemi pritáča. Lúč z odvracajúceho sa okraja totiž musí byť voči pohybu Zeme, na jej dráhe priestorom, viac "predsadený" a rýchlejší ako lúč z protiľahlého okraja. Len takto sa obidva môžu súčasne stretnúť na stanovisku pozemského pozorovateľa. To sú teda paradoxy!
 Michelson s Morleyom nemali ani poňatia o týchto prírodných "samozrejmostiach", keď v roku 1881 pripravovali svoj experiment, ktorého princíp im navrhol v roku 1875 rovnako nič netušiaci Maxwell.

Pokračovanie.

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu