Autor predmetného článku Richard Nemec, v denníku Nový čas (2.6.2017, str. 6) konštatuje, že súdenému zlodejovi Pavlovi Novotnému hrozil trest až desať rokov straty slobody.
Novotný si urobil z Čiech výlet do Bratislavy, aby sa pokúsil v dome Milana Kňažka odcudziť cennosti aj finančnú hotovosť. Medzi českými kmínmi to nie je žiaden nováčik ale známy recidivista, ktorý má za sebou vo svojej domovine už trinásť registrovaných "prešľapov".
Sudca Pavol Tomík má zrejme slabosť na podobných gaunerov.
Svoj verdikt vraj odôvodnil vyrovnaným pomerom priťažujúcich a poľahčujúcich okolností (2:2).
Za poľahčujúce okolnosti sudca považoval priznanie (!) viny zo strany zlodeja, jeho úprimnú (?) ľútosť, verejné ospravedlnenie (?) sa Milanovi Kňažkovi priamo na súdnom pojednávaní (i osobným listom) a fakt, že zlodej na Slovensku doteraz nemal žiaden záznam v registri trestov (!).
Priťažujúce okolnosti nepoznám.
Nečudujme sa preto, že Milan Kňažko "vypenil".
Aj mne osobne - čo len takto, na diaľku - to pripadá ako riadna fraška.
Niekto by mohol namietať: Čo sa do toho starieš, bol si tam?
No - nebol som! Ani pri tom, keď zlodej kradol, ani pri tom, ako ho súdili. Nič z toho všetkého som na vlastné oči nevidel, ale to mojej mysli nebráni urobiť si dôveryhodný úsudok "z počutia", na základe sprostredkovaných, ale overených správ.
Aj notoricky známe zobrazenie Spravodlivosti, s váhami v ruke, nám vytrvalo vštepuje do mysle "kaleráb" - že spravodlivosť musí byť slepá.
Pýtam sa, prečo?
Hádam sme ešte nezabudli vekmi dobre overenú múdrosť našich predkov, totiž, že "raz vidieť sa vyrovná stokrát počuť"?!
Nebudem zapierať - už mnohokrát v živote som si preto pomyslel, že to musela byť riadna k...omtesa, čo toto vymyslela.
"Zaviazať oči" spravodlivosti pod zámienkou sudcovskej nestrannosti a maximálnej objektívnosti pri posudzovaní trestných činov, to je naozaj riadna hlúposť!
Sudcovia musia dlhé roky študovať "veľadôležité" právne normy a postupne skladať rôzne obtiažne skúšky (žiaľ, zrejme nie z logiky a pragmatizmu), aby dokázali svoju spôsobilosť vykonávať spravodlivosť "s otvorenými očami". Musia sa naučiť aj zdôvodniť (v mnohých prípadoch prakticky "oblafnúť" verejnosť), prečo nepripustia k súdu ten či onen očividný dôkaz a prečo sa musia riadiť najmä obsahom vyšetrovacích spisov.
Akýkoľvek zločinec si napríklad nemusí robiť ťažkú hlavu z očividných (a tým nespochybniteľných) dôkazov proti nemu, o jeho nespornej vine v pojednávanom prípade, ak sa jeho obhájcovi podarí preukázať, že "dôkaz bol získaný neprípustným spôsobom". Na druhej strane je verejným tajomstvom, že "papier znesie všetko". To predstavuje širokú paletu možností, ako "slepú Spravodlivosť" podraziť tým, že sa váha zločinu patrične zľahčí. Je pritom jedno, či sa bude zľahčovať už vo fáze vyšetrovania zločinu alebo "v koncovke" na súde.
V dnešnej modernej dobe na tom ani fakticky nezáleží, lebo - ako vieme - od určitého času je vraj všetko relatívne, a to nie len pri subjektívnom posudzovaní niečoho (teoretických "rečičkách") ale aj v objektívnom svete prírodných javov, ktoré skúma napríklad fyzika a jej príbuzné vedy!
Naopak, vyšetrovatelia v prípravnom konaní i žalobca na súde si musia poriadne lámať hlavu tým, ako usvedčiť zločinca v prípade, keď iné ako "neprípustné dôkazy" v podstate neexistujú.
A nepriame dôkazy, pôsobiace dojmom "z núdze cnosť", nestačia na jeho spravodlivé potrestanie, ktoré by mohlo bezúhonných občanov ochrániť pred jeho výčinmi na podstatne dlhší čas.
Táto prax, že zločinci nemusia brať pri konaní svojich zlých skutkov ohľad na nič iné, len aby ich pri tom nechytili (alebo dodatočne neusvedčili), a vyšetrovatelia a súdy musia dodržiavať (mnoho ráz nezmyselné) "zákonné" predpisy, určite nie je náhoda.
Táto prax sa vyvinula postupne storočiami, v prospech advokátskeho a sudcovského stavu, ktoré z toho majú neskutočné výhody a úžitok.
Posúďme vlastným rozumom výrok sudcu Tomíka, ktorý svoj verdikt odôvodnil "vyrovnaným pomerom priťažujúcich a poľahčujúcich okolností (2:2)".
Posudzovať priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, to nie je predávať na kilá jablká alebo hrušky na trhu!
Žiadna poľahčujúca okolnosť nemôže vyvážiť závažnosť priťažujúcej okolnosti, ak vychádzame z predpokladu, že protizákonný delikt je sám osebe zlý, nieto ešte, ak je umocnený konaním obzvlášť zavrhnutia hodným spôsobom alebo niečím rovnako odsúdenia hodným.
Aj menej učenému človeku je v tomto prípade naskrze jasné, že poľahčujúce okolnosti v podaní sudcu Tomíka sú vlastne "taľafatky". Len sa na to lepšie prizrime:
Priznanie viny. - Čo už mohol gauner iné robiť, keď ho prichytili pri čine? Ak by chcel svoj čin zapierať alebo zľahčovať, len by si v procese pohoršil. To by mu neodporúčal ani mimoriadne podpriemerný obhájca.
Ľútosť. - Zlodej mohol naozaj úprimne ľutovať len to, že ho pri čine chytili a dosť vážne poranili. Inak možno s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa takmer istote predpokladať, že prejavená ľútosť bola len formálna. Starý recidivista predsa veľmi dobre vie, "čo sa patrí" na súde, nemusí mu to prízvukovať ani obhájca.
Ospravedlnenie. - To by sa malo rozumieť samo sebou. Lebo, ak je ospravedlnenie za zlé činy poľahčujúcou okolnosťou, ako by sme potom mali oceňovať dobré činy?
Osobne si myslím, že aktuálne je u nás na Slovensku spontánne konanie dobrých skutkov (z rôznych príčin) notoricky podceňované. Ba naopak, vykonávatelia týchto skutkov sú často považovaní za čudákov.
Ospravedlnenie zlodeja Novotného možno preto taktiež považovať za čisto formálne a účelové, vypočítané na efekt.
Zlodejov čistý register trestov na Slovensku. -
Je to svojím spôsobom pozoruhodný argument, najmä ak prihliadneme na skutočnosť, že slovenská polícia je do týždňa (!) schopná overiť, či niekto z nás naozaj nemá súkromné finančné konto s topár drobnými napríklad v Belize alebo ktoromkoľvek inom "Zapadákove" na tejto našej dobrej ale hrboľatej matičke Zemi.
Od čias exministra spravodlivosti Lipšica možno uplatňovať v slovenskej súdnej praxi zásadu "trikrát a dosť!".
Nebolo možné považovať zlodejov český register trestov za tú najzávažnejšiu priťažujúcu okolnosť pri jeho slovenskom súdnom procese, ktorá by mu vyslúžila za opakovanie rovnakej trestnej činnosti trest napríklad vo výmer osem-desať rokov?
Takto bolo "technické prevedenie" jeho zločinu krádeže povážlivo zľahčené a "umelecký dojem" z jeho vystupovania na súde ocenený (iba) trojročným trestom!
Ale aj to iba sa javí iluzórne, ak máme na zreteli, že po uplynutí dvoch tretín doby trestu môže gauner požiadať o podmienečné prepustenie - napríklad "za dobré správanie" - a tento trest sa svrkne prakticky na púhe dva roky.
Nečudujem sa preto pánu Kňažkovi, že sa po vyhlásení rozsudku zdravo nahneval.
Verím tomu, že ak by aj - hypoteticky - bola odpoveď na jeho otázku, ohľadom motivácie sudcu k danému rozsudku, správna a mal by o tom aj "neprípustným spôsobom získaný dôkaz", bolo by to z vyššie uvedených dôvodov prd platné.
Slovenské súdnictvo predstavuje štát v štáte.
Svoje nároky majú sudcovia (a na ich roveň postavené osoby) zaručené príslušnými ustanoveniami v Ústave SR. Svoje povinnosti - napodiv - nie!
Kým napríklad učitelia alebo zdravotníci musia za svoje vyššie finančné ohodnotenie štrajkovať a podstupovať riziko, ktoré ich neraz dostihne, sudcom sa platové náležitosti automaticky odvíjajú od stavu slovenskej ekonomiky. Potom nečudo, že hoci nás politici neustále kŕmia správami o vynikajúcich makroekonomických ukazovateľoch slovenskej ekonomiky, v oblasti "mikroekonomických ukazovateľov" - vo vlastnej peňaženke - desaťtisíce, ba stotisíce poctivo pracujúcich ľudí na Slovensku nevidia žiadnu výraznejšiu zmenu k dobrému.
Všetok prínos zo zlepšenia stačí pohltiť tento "stav" štátnych úradníkov, za výdatnej pomoci rôznych rozkrádačov vo veľkom, ktorí majú dostatočné "politické krytie". Nečudo, že na prilepšenie obyčajným ľuďom potom prakticky nič nezostane.
Výrečnou vizitkou nášho súdnictva sú aj "bradaté" súdne prípady a lá Majský.
Autor predmetného článku Peter Nemec hovorí, že v Milanovi Kňažkovi sa týmto činom opäť prebudil tribún z čias nežnej revolúcie a že začal vyzývať ľudí na novú revolúciu.
Až také vážne to asi nebude.
Jednako je najvyšší čas urobiť v našom súdnictve potrebné poriadky.
Zjednodušenie možno povedať, že sudcovia a darebáci sa navzájom potrebujú.
Sudcovia, aj keď "nie sú na úrovni", vidia v darebákoch dôvod existencie svojej štedro ohodnotenej a autonómnej profesie; darebáci v takých sudcoch vidia poslednú zábezpeku pred spravodlivým trestom v prípade, že im niekto na ich darebáctva príde.
Ak sa dnes jedná napríklad o vraždu, usvedčený vrah sa (z núdze, za účelom miernejšieho trestu) dohodne s prokurátorom o vine a treste. V podstate sú obidve strany relatívne spokojné. A ten zavraždený - ten nemá výhrady, nesťažuje sa na nespravodlivosť, lebo už je ta-tam. Pozostalí často len bezmocne škrípu zubami. Tak je to (často) dnes.
Preto základom zmeny k lepšiemu v našom súdnictve je podstatne zvýšiť nároky na prácu sudcov všeobecne a požadovať od nich väčšiu zodpovednosť a efektivitu. Aby ich profesionálne výkony boli adekvátne ich príjmom.
Za tým účelom treba podmienky pre ich prácu zjednodušiť.
Pri vyšetrovaní zločinov i na súdoch, treba "rozviazať oči Spravodlivosti".
Prax uznávania inštitútu "dôkazu získaného neprípustným spôsobom" treba aspoň dočasne pozastaviť.
Používanie princípu "trikrát a dosť!" by som navrhoval zameniť za prax zníženia zákonnej ochrany pre páchateľa zločinu, a úplne zrušenie jeho ochrany podľa toho zákona, ktorý svojim činom porušil. V extrémnych prípadoch by to mohlo dospieť až k starozákonnému "oko za oko, zub za zub", ale - myslím si - bolo by to spoločnosti na všeobecný prospech.
Treba zrušiť inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu po odpykaní jeho časti. Vynesený rozsudok by sa mal splniť do bodky (s výnimkou mimoriadnych okolností).
Aká je v tom logika, keď sudca určí trest, ktorý sa neskôr "potichu" môže redukovať?
Rozumný sudca túto "redukciu" môže dopredu "neutralizovať" vyššou výmerou trestu, ale iba v rámci zákonných možností, čo niekedy nemusí stačiť. Ale vo všeobecnosti tento inštitút znižuje autoritu rozsudku.
Ak je odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu napríklad s odôvodnením "za dobré správanie", o čom to je? - Nech by sa skúsil odsúdený vo väzení správať ináč ako dobre!
Rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu by sa mohlo (popri inštitúte udelenia milosti) postúpiť napríklad prezidentovi republiky alebo generálnemu prokurátorovi.
Vracanie súdnych prípadov z vyšších súdov späť na nižšie by malo byť logicky spojené sankciami za nedostatočne odvedenú prácu.
Za takých okolností by sa mohol znížiť, vo vymedzených prípadoch, aj stupeň odvolacieho súdu.
To je len niekoľko laických návrhov na posúdenie, ako by sa dala zlepšiť práca súdov a s tým spojená ich dôveryhodnosť a vážnosť.
Ale samo od seba sa to nespraví ani nezariadi. A hoci obrazne platí, že "kapry si sami nevypustia svoj rybník", platí tiež, že "schody sa lepšie zametajú zhora nadol, a nie naopak".
To naopak by - v krajnom prípade - mohlo znamenať aj revolúciu, ktorá by však už celkom určite nebola "nežná".
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
