reklama

O "absolútnej rotácii"

Tento článok je inšpirovaný článkom Petra Hlavačku Einstein, GPS a absolútna rotácia. Rotačný pohyb je len zmyslová ilúzia v tzv. pozorovateľnom priestore, spôsobená špecifickým oscilačným pohybom v tzv. kozmodriftovom priestore

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

 Na úvod svojho článku sa chcem poďakovať pánovi Hlavačkovi za jeho posledné - pre mňa podnetné - články s fyzikálnou tematikou. Síce znižujú priemernú čítanosť jeho článkov, ale tam nadnesené problémy ho očividne zaujímajú podstatne viac. Podobne je to u mňa.

 Že (relatívny) rotačný pohyb je len zmyslová ilúzia, spôsobená špecifickým (objektívnym) oscilačným pohybom, som si uvedomil už dávno. A som si tiež vedomý - vyjadrené slovami pána Hlavačku - že pre mnohých dnešných fyzikov predstavujem slona, ktorého sa usilovne snažia ignorovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Na začiatok pripomeniem časť textu predmetného článku pána Hlavačku. Citujem:

 » Ešte by som sa vrátil k Sagnacovmu efektu. Aj keď je bežne v literatúre popisované jeho vysvetlenie z pohľadu relativity, pri podrobnejšom pohľade je tento efekt skôr v rozpore s teóriou relativity. Časť objektívnych a dostatočne vzdelaných fyzikov uznáva, že napriek veľkej Einsteinovej snahe, všeobecná teória relativity nie je machiánska, t.j. je v rozpore s Machovým princípom. Ale vo všeobecnosti sa pri tejto téme tvária, ako keby to bol len drobný a nepodstatný rozpor v inak perfektnej teórii. Reálny rozsah tohto rozporu sa dá skôr obrazne prirovnať k situácii, ako keby na fyzikálnej konferencii medzi fyzikmi stál obrovský slon, a všetci by sa ho usilovne snažili ignorovať. A keby ten slon niekoho zašliapol, tak by všetci boli v šoku, čo sa mu to vlastne stalo.
 Názorné vysvetlenie toho čo myslím: Zoberme si príklad, kedy je niekto zatvorený v nepriehľadnom kontajneri na povrchu Zeme a má so sebou kruhový laserový gyroskop, ktorý funguje na základe Sagnacovho efektu a dokáže ním zmerať absolútnu rotáciu Zeme. Z pohľadu princípu relativity by sme sa mali pýtať, voči čomu meria tento gyroskop rotáciu Zeme. Ide o rotáciu vzhľadom k Slnku? Alebo ide o rotáciu vzhľadom na supermasívnu čiernu dieru v strede našej galaxie? Alebo ide o rotáciu voči najbližším galaxiám?
 Na túto tému bolo žiaľ robených málo experimentov, ale aktuálne to vyzerá, že ide o rotáciu vzhľadom na celú hmotu vo Vesmíre.
 Ale ako ten gyroskop vie, že má odmerať rotáciu vzhľadom na celú hmotu vo Vesmíre a nie voči Slnku?
 A pokiaľ je rýchlosť obmedzená na rýchlosť svetla, ako môže ten gyroskop okamžite komunikovať pri zisťovaní rotácie s celým Vesmírom?
 Tieto veci všeobecná teória relativity nedokáže riešiť a je to jasná indícia jej zásadnej nekompletnosti, a zároveň indícia toho, že existuje niečo ako absolútny priestor a preferovaná vzťažná sústava. « [1] Koniec citácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Na uvedené otázky nám moderná fyzika - pochopiteľne - nedá žiadnu rozumnú odpoveď, pretože zodpovedať na ne je úlohou filozofie. Okrem toho, dnešní fyzici prehnane uprednostňujú, pred teoretickým zdôvodnením javov, význam experimentu a kvantitatívnu zhodu nameraných výsledkov s formálnymi výpočtami.
 Pod formálnymi výpočtami mám na mysli počítanie podľa vzorcov, ku ktorým sa teoreticky neraz došlo bez toho, žeby boli - popri dôvodoch formálno matematického odvodzovania "teórie" - bližšie (rozumej: filozoficky) ozrejmené aj skutočné (fyzikálne) dôvody ich platnosti.
 Ak dáme slovo "filozofii" - odpoveď na prvú otázku môže znieť takto:
 Gyroskop nijako nemusí vedieť, čo a ako má merať.
 Gyroskop je neživý predmet, bez čo len náznaku (ľudského) vedomia.
 Gyroskop sa musí nevyhnutne správať podľa prírodných zákonov, ktorým podlieha celý vesmír.
 Prírodné zákony zrejme vznikli vo vesmíre podstatne skôr, ako sa vyvinulo vedomie (nie len ľudské). Inými slovami, vývoju živej prírody vrátane vedomia predchádzal vývoj neživej prírody, ktorý prebiehal podľa už existujúcich objektívnych prírodných zákonov.
 Teda gyroskop nemá s rotáciou žiadne problémy, lebo sa správa zodpovedajúco objektívnym prírodným zákonom.
 Z hľadiska filozofie je očividné, že prírodné zákony majú taký tvar a pôsobia takým spôsobom, že druhá nadnesená otázka je tiež bezpredmetná. -
 Správanie gyroskopu nie je podmienené žiadnou rýchlosťou "komunikácie" (so všetkou hmotou vo vesmíre, v zmysle Machovho princípu). Základnú informáciu, potrebnú pre svoje (prípadné) "koordinované" správanie - s ktorýmkoľvek hmotným objektom vo vesmíre - si gyroskop neustále uchováva "pri sebe, resp. v sebe". To platí všeobecne, teda pre všetko hmotné vo vesmíre.
 Čo môže predstavovať túto "základnú informáciu", ktorá - ak je moje tvrdenie správne - v konečnom dôsledku odkáže fyzikom strčiť si Machov princíp za klobúk (pretože Machov princíp predstavuje nepotrebný výmysel)?
 Teória kozmodriftu napovedá:
 Základnú informáciu o potrebnom "korektnom" správaní sa neživým (ale aj živým) objektom "poskytuje" energia ich vlastného pohybu.
 Energia, to je hlavné - a v podstate jediné - čo ovplyvňuje správanie telies v stave ich izolovanosti i pri interakciách s inými telesami. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Už Galileovi Galileimu bolo známe, že inerciálny pohyb sa niekedy môže javiť ako relatívny pokoj. Ak je však pokoj relatívny, akýkoľvek zmyslami postihnuteľný pohyb musí byť objektívny (svojou kvalitatívnou povahou).
 A už sir Isaac Newton, pri svojich experimentoch s rotujúcim vedrom, v ktorom sa hladina vody vždy prehýbala do tvaru paraboloidu, predpokladal, že tento jav ako aj samotný rotačný pohyb je jednoznačným vnímateľným prejavom skutočného pohybu. Ale pohybu - vzhľadom na čo?
 Vzhľadom na akýsi "univerzálny" alebo absolútny(?) priestor.
 Newton vo svojej dobe ešte nepoznal pojem energie. Až neskôr sa ukázalo, že parabolický prehyb vodnej hladiny v rotujúcom vedre, je dôsledkom rovnováhy medzi pôsobením atmosferického tlaku na hladinu vody a výsledným potenciálom, rovnajúcim sa súčtu potenciálov tiaže a zotrvačnej odstredivej sily (pozri napr [2]).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Takže, ešte raz. - Ak je pokoj relatívny, akýkoľvek zmyslami postihnuteľný pohyb musí byť objektívny (svojou kvalitatívnou povahou).
 Čo do kvantitatívneho určenia jeho veľkosti, tam je skúsenosť, že vnímaná veľkosť pohybu môže byť len čiastočným odrazom jeho objektívnej mohutnosti (danej objektívnou rýchlosťou a hmotnosťou pohybujúceho sa telesa).
 V tomto zmysle je relatívny pohyb (v závislosti od podmienok, špecifickým) odrazom objektívneho pohybu. Špecifickým v tom zmysle, že aj keď je len - ako (pozorovateľný) "priemet" svojej skutočnej veľkosti - len jej relatívnym obrazom, zároveň je "objektívnym" v tom zmysle, že je spôsobený existenciou svojej (nepozorovateľnej) príčiny.
 Pohyb akéhokoľvek pohybu (v relatívnom) pozorovateľnom priestore možno popísať pomocou jeho tzv. hybnosti a tzv. kinetickej energie.
 Je spoľahlivo overené, že pre obidve tieto veličiny platia (osobitné) zákony ich zachovania. Príčina koexistencie týchto dvoch zákonov nie je známa - pravda, ak neberieme do úvahy slávny matematický teorém Emmy Noerthovej, ktorý sformulovala v r. 1919. 
 Platí, že celok má povahu svojich častí.
 Teória kozmodriftu považuje kinetickú energiu za základnú formu energie, ktorá sa môže v špecifických prípadoch meniť na (kvalitatívne) iné formy energie pri (kvantitatívnom) zachovaní jej množstva. Keďže to platí pri premene ľubovoľného množstva kinetickej energie (relatívneho) pohybu, možno oprávnene predpokladať, že to platí všeobecne - teda aj pre prípad kinetickej energie objektívneho pohybu.
 Takto dochádzame k predstave kinetickej energie ako objektívnej fyzikálnej veličiny, ktorá sama osebe postačuje na to, aby sa pohybujúce teleso "vedelo patrične správať". Napríklad zachovávať svoj pohybový stav (relatívny pokoj, pohyb - zotrvačnosť) alebo interagovať s inými hmotnými objektami, a to bez porušenia prírodných zákonov, nech by pochádzalo odkiaľkoľvek.

 A teraz sa pozrime na rotačný pohyb, ako ho poznáme, trochu podrobnejšie.

Obr.1. Rotácia telesa v (relatívnom) priestore je - z fyzikálneho hľadiska - optická ilúzia.
Obr.1. Rotácia telesa v (relatívnom) priestore je - z fyzikálneho hľadiska - optická ilúzia. (zdroj: F.Cudziš)

 Majme rotujúce kruhové teleso, povedzme s priemerom Ø = 1 m, nachádzajúce sa v pozemskom prostredí.
 Predpokladajme, že, z hľadiska priestoru, sa nachádza "v obyčajnom", avšak bližšie nešpecifikovanom - povedzme "univerzálnom" - priestore, o ktorom (ruku na srdce, len) intuitívne predpokladáme, že ho vnímame zmyslovo bezprostredne.
 Teda, myslíme si o ňom, že je to - ak to tak možno povedať - akýsi "jednovrstvový" priestor, v ktorom sme si zvolili pravoúhlu súradnicovú sústavu P0(x0,y0).
 Os "z" pre jednoduchosť zanedbajme, pretože budeme analyzovať len pohyb v rovine P(x,y). Obr.1.
 V čase "T0" nech sa os rotácie telesa nachádza v bode "S0".
 Predpokladajme tiež (tzv. "prvoplánovo"), že bod "A" sa, pri danej uhlovej rýchlosti, v časte "T1" ocitne v bode "B".

 Ak však uvažujeme o rotačnom pohybe reálneho telesa v pozemskom prostredí a uvažujeme striktne fyzikálne, nemali by sme zabúdať, že nami vnímame rotujúce teleso je súčasne unášané Zemou, jednak z dôvodu jej vlastnej rotácie a tiež v dôsledku jej planetárneho pohybu v okolí Slnka.
 Pre jednoduchosť uvažujme len s jej planetárnym pohybom, ktorý má približne rýchlosť 30 km/s.
 Ak by sme predpokladali u rotujúceho telesa napríklad tisíc otáčok za minútu, bod "A" na jeho obvode by sa mal ocitnúť v bode "B" za čas 60/2000 s = 3/100 s = 0,03 s .
 Pri uvažovanej rýchlosti Zeme sa však v tom čase - v čase "T1" - (nutne!) ocitne v bode "B1". Vzdialenosť B-B1 = 30 000 (m/s).0,03 (s) = 900 m.
 Spomeňme si - priemer rotujúceho telesa je len Ø = 1 m.
 To znamená, že bod "B", o ktorom si naivne myslíme, sa - z hľadiska zvolenej sústavy stále nachádza na obvode telesa s osou rotácie v bode S0 - je už niekde úplne inde (v polohe "B1"), a síce na obvode rotujúceho telesa s osou rotácie v bode "S1". Obr.2.

Obr.2. Rotačný pohyb telesa v objektívnom priestore je - z fyzikálneho hľadiska - oscilačný pohyb. V tomto prípade je zobrazená iba časť kmitu (s nepravidelným tvarom).
Obr.2. Rotačný pohyb telesa v objektívnom priestore je - z fyzikálneho hľadiska - oscilačný pohyb. V tomto prípade je zobrazená iba časť kmitu (s nepravidelným tvarom). (zdroj: F.Cudziš)

 Obr.2 znázorňuje, ako v skutočnosti prebieha vnímanie rotácie daného kruhového telesa.
 Že ho vlastne nevnímame vzhľadom na súradnicovú sústavu P0(x0,y0), lebo takto ho vnímať je pre nás (z fyzikálnych dôvodov) jednoducho nemožné a vylúčené. Ale že rotáciu telesa vnímame v prostredí iných reálnych telies, ktoré ho obklopujú. T.j. vnímame ju v súradnicovej sústave P1(x1,y1), ktorá je s týmito okolitými telesami nejakým spôsobom spojená a ony telesá ju (fyzikálne) "reprezentujú" aj za okolností, ktoré si naše vedomie nepripúšťa.
 A zrazu tu máme dve pravoúhle súradnicové sústavy! Sústavy - povedané pojmami teórie kozmodriftu - s rovnakým "geometrickým aspektom", ale s výrazne rozdielnym "fyzikálnym aspektom".
 Z hľadiska fyzikálneho aspektu, neviem o pohybe súradnicovej sústavy P0(x0,y0) povedať prakticky nič, preto ju možno - čisto formálne - považovať aj za (objektívne či absolútne!) nehybnú.
 O súradnicovej sústave P1(x1,y1) však vieme, že sa vzhľadom na súradnicovú sústavu P0(x0,y0) pohybuje (čo len prechodne) rýchlosťou "w", v tomto prípade w = 30 km/s. Je to predobraz kozmodriftového pohybu ("kozmodriftu") v (nie už celkom neznámej) teórii kozmodriftu.
 Takým činom sa nám pôvodne "univerzálny priestor" súradnicovej sústavy P0(x0,y0) nečakane "rozpadne" na (objektívny) tzv. kozmodriftový priestor (či skrátene, K-priestor) súradnicovej sústavy P0(x0,y0) a (relatívny) tzv. pozorovateľný priestor (skrátene, P-priestor) súradnicovej sústavy P1(x1,y1), pohybujúcej sa vzhľadom na prvú sústavu nejakou rýchlosťou "w". (Symbol "w" v teórii kozmodriftu označuje rýchlosť kozmodriftu našej -hypotetickej - tzv. kozmooly, ktorá svojou rozľahlosťou presahuje celý nami pozorovateľný vesmír. Rýchlosť kozmodriftu však možno - pre účely ďalších úvah - zameniť, v iných súvislostiach, za podstatne menšie ale rovnako dominantné rýchlosti.)

 "Jednoliaty" spojitý priestor sa nám pred očami, s použitím trošky zdravého úsudku, takto spontánne rozdelil na dva rozličné "priestory" - dve (základné) tzv. "priestorové úrovne": K-priestor a P-priestor.
 Stalo sa tak z objektívnych fyzikálnych dôvodov a žiaden fyzik, ak len nie je vyslovené "bachnutý matematikou", s tým nič neurobí.
 Osožný účinok týchto úvah na stav zvyšovania úrovne poznania sa ukáže (a upevní), ak sa ďalej budeme prednostne venovať fyzikálnemu aspektu, a to predovšetkým v tzv. P-priestore - t.j. relatívnom priestore súradnicovej sústavy P1(x1,y1).
 Dopredu predosielam, že priestorové úrovne K-priestoru a P-priestoru takzvane "koincidujú", t.j. ich geometrické a fyzikálne charakteristiky sa jedinečným spôsobom prelínajú. Veľmi názorne to vidno na príklade svetla, ale "priam fascinujúce" je toto prelínanie aj v prípade pohybu reálnych telies s konkrétnou látkovou štruktúrou.
 Koincidencia priestorov jednotlivých súradnicových sústav znamená, že všetky deje fakticky prebiehajú na úrovni objektívneho kozmodriftového priestoru, podľa objektívnych prírodných zákonov. Ale my môžeme pozorovať len (deformovaný, v zmysle - pozmenený) priebeh týchto dejov, a to na úrovni relatívneho pozorovateľného priestoru, snažiac sa im priradiť fyzikálne zákony, ktoré sú rovnako deformovanými obrazmi prírodných zákonov.
 Príčinou tejto systematickej deformácie je - zjednodušene povedané - kozmodriftový pohyb pozorovateľného priestoru rýchlosťou "w" vzhľadom na kozmodriftový priestor.

 Nejeden z nás by sa mal "biť po hlave". - Vari nepoukazoval na niečo podobné už Platón prostredníctvom svojho pôsobivého obrazu jaskyne? [3]
 Platón tento obraz vytvoril so zámerom poukázať na rôzne nástrahy zmyslového poznania reálneho sveta.
 Nám sa len zdá, že objektívnu realitu - vo všetkej jej pestrosti tvarov, zvukov a farieb - vnímame "dostačujúco presne" a že je pre nás "zreteľná".
 V skutočnosti svojimi zmyslami vnímame len "fasádu" tejto reality, aj to výrazne a systematicky deformovane, ale rozoberať danú problematiku detailnejšie nie je cieľom tohto článku.

 Všeobecný tvar kozmodriftovej rovnice

 Výnimku urobím len v prípade tzv. všeobecnej kozmodriftovej rovnice, ktorá špecifickým spôsobom spája obidve základné priestorové úrovne, t.j. (objektívny) kozmodriftový a (relatívny) pozorovateľný priestor. Inými slovami, špecifickým spôsobom dáva do súvisu koincidujúce priestory súradnicových sústav P0(x0,y0) a P1(x1,y1) predovšetkým cez ich fyzikálne aspekty.
 Robím tak preto, aby som viac ozrejmil skutočnú cenu zásadného predpokladu teórie kozmodriftu o objektívnej povahe energie, a najmä jej základnej formy - kinetickej energie. Veď na ňu som sa vyššie odvolával s tým, že jej objektívna existencia úplne postačuje nato, aby sa gyroskop "nemusel znepokojovať otázkou, vzhľadom na čo sa v priestore otáča".
 Nevyhnutným, logickým dôsledkom predpokladu o objektívnej povahe energie je tzv. balistický princíp (zvaný tiež Ritzova hypotéza).
 Švajčiarsky teoretický fyzik Walter Ritz (1878-1909) bol výrazným zástancom názoru, že výsledná hybnosť zloženého pohybu telesa je rovná vektorovému súčtu jeho "čiastkových" pohybov. Balistický princíp evidentne platí v oblasti relatívne malých pozorovaných rýchlostí, ale relativistické správanie hmoty pri vysokých, ba až velmi vysokých pozorovateľných rýchlostiach - blízkych hodnote "c" - objektívnu platnosť tohto princípu spochybnilo.
 Preferovaná vzťažná sústava, ako ju v závere svojho článku spomenul pán Hlavačka, je zrejme podmienená objektívnou povahou energie pohybu materiálnych objektov, v bežnom prípade celkovou energiou materiálnych telies s látkovou štruktúrou.
 V našom prípade je predobrazom takejto "preferovanej" sústavy súradnicová sústava P0(x0,y0), vzťahujúca sa na (objektívny) kozmodriftový priestor.
 V nej sa pohybuje nejakou rýchlosťou "w" súradnicová sústava P1(x1,y1), vzťahujúca sa na (relatívny) pozorovateľný priestor.
 Pre rýchlosť "w" je charakteristické, že je výrazná. Inými slovami to znamená, že je nezanedbateľne veľká; podstatne prevyšuje "bežné" rýchlosti merané v pozorovateľnom priestore.

 Ako som už napísal, rotačný pohyb reálnych telies v pozorovateľnom priestore je len ilúziou kruhového pohybu (uzavretého do seba). Objektívne, t.j. vzhľadom na kozmodriftový priestor, sa jedná o koordinovaný oscilačný pohyb jednotlivých súčastí týchto telies. 
 Ďalším zaujímavým poznatkom je (netušený) vplyv výrazného pohybu súradnicovej sústavy P1(x1,y1) rýchlosťou "w" na mechanické deje prebiehajúce v jej vnútri, t.j. v pozorovateľnom priestore.
 Aby som názorne ilustroval objektívny význam rýchlosti "w", poukážem na niektoré zákonitosti fyzikálneho diania na zemskom povrchu, ktoré vplývajú napríklad na taký jav, ako je pružný zraz telies.
 Nech prvé teleso má hmotnosť "m1", pred zrazom rýchlosť "v1" a po zraze rýchlosť "v3". Druhé teleso nech má hmotnosť "m2", pred zrazom rýchlosť "v2" a po zraze rýchlosť "v4". Uvedené (relatívne) rýchlosti sú vektory, vzťahované na súradnicovú sústavu P1(x1,y1). 
 Uvažované telesá sa pohybujú - vzhľadom na súradnicovú sústavu P0(x0,y0) - výslednými pohybmi, zloženými z dvoch čiatkových pohybov. Pretože sa sústava P1(x1,y1) pohybuje (tzv. transvektorovou, z vnútra súradnicovej sústavy zmyslovo principiálne nepostrehnuteľnou) rýchlosťou "w", prvým čiastkovým pohybom telies je pohyb (objektívnou) rýchlosťou "w". Druhé čiastkové pohyby potom predstavujú pohyby s príslušnými (relatívnymi) rýchlosťami "v1", "v2", "v3" a "v4". 

 Vzhľadom na kozmodriftový priestor pre pružný zraz telies potom platí táto základná rovnica, predstavujúca zákon zachovania (trans)vektorovej kinetickej energie telies pri pružnom zraze. -

 ½.m1.(w + v1).(w + v1) + ½.m2.(w + v2).(w + v2) =
 (1)
 = ½.m1.(w + v3).(w + v3) + ½.m2.(w + v4).(w + v4)

Po roznásobení jednotlivých členov možno vzťah (1) upraviť na tvar

 (m1 - m1 + m2 - m2)w.w + (m1.v1 + m2.v2 - m1.v3 - m2.v4).w +
 (2)
 + ½.m1.v1.v1 + ½.m2.v2.v2 - ½.m1.v3.v3 - ½.m2.v4.v4 = 0

Vzťah (2) možno ďalej prepísať na tvar, v ktorom vyniknú podstatné fyzikálne súvislosti. -

 A(= 0).w.w + B.w + C = 0 (3)

 Riešenie vzťahu (3) si - vzhľadom na veľmi vysokú hodnotu rýchlosti "w", s ktorou sa nepomerne menšie hodnoty rýchlostí "v1", "v2", "v3" a "v4" nedajú porovnávať - si vyžaduje, aby boli hodnoty všetkých troch koeficientov A, B a C, pri jednotlivých mocninách rýchlosti "w" (t.j. "w" na druhú, "w" na prvú a "w" na nultú), rovné nule.
 Keďže koeficient A je očividne vždy rovný nule, musia ešte platiť aj podmienky

 B = m1.v1 + m2.v2 - m1.v3 - m2.v4 = 0 (4)
a
 C = ½.m1.v1.v1 + ½.m2.v2.v2 - ½.m1.v3.v3 - ½.m2.v4.v4 = 0 (5)

 Podmienky (4) a (5) možno prepísať do tvarov:

 m1.v1 + m2.v2 = m1.v3 + m2.v4 (4a)

 ½.m1.v1.v1 + ½.m2.v2.v2 = ½.m1.v3.v3 + ½.m2.v4.v4 (5a)

 Vidíme, že vzťahy (4a) a (5a) predstavujú notoricky známe fyzikálne zákony - (4a) zákon zachovania hybnosti (ZZH) a vzťah (5a) zákon zachovania kinetickej energie (ZZE)!

 Potom rovnici (3) možno dať symbolický tvar

 A(= 0).w.w + ZZH.w + ZZE = 0 (3a)

 Tento vzťah (úprimne povedané - dosť nečakane) dáva do vzájomnej súvislosti kozmodriftovú rýchlosť "w", zákon zachovania hybnosti i zákon zachovania kinetickej energie.

 Zo vzťahu (3a) vyplývajú tieto hlavné závery. -
 
 Po prvé. Vzťah (3a) má rozmer energie a hodnoty jednotlivých členov sa líšia od seba o mnoho rádov, čo súvisí s tým, že v nich figurujú rôzne mocniny rýchlosti "w". Keby sme vzťah (3a) obrazne prirovnali k poschodovej budove, potom na každom poschodí tejto fyzikálnej "svätyne" prebiehajú kvalitatívne odlišné fyzikálne deje, s diametrálne odlišnou potrebou energie. To je silná indícia na podporu predpokladu o objektívnej povahe energie.

 Po druhé. Skutočnosť, že koeficient A je vždy automaticky rovný nule, prakticky znamená, že žiaden dej v relatívnom (pozorovateľnom) priestore súradnicovej sústavy P1(x1,y1) nemôže žiadnym spôsobom zmeniť jej vlastnú rýchlosť "w", vzhľadom na objektívny (kozmodriftový) priestor súradnicovej sústavy P0(x0,y0).
 Obidve sústavy predstavujú inerciálne súradnicové sústavy, pričom sústavu P0(x0,y0) môžeme považovať za (objektívne) nehybnú a sústavu P1(x1,y1) za sústavu, pohybujúcu sa tzv. kozmodriftom "w".
 Čím väčšia je rýchlosť "w", tým vyššia je energetická hladina, na ktorej existujú reálne hmotné telesá vo vnútri sústavy P1(x1,y1) a tým stabilnejšia je ich látková štruktúra.
 Vysoká energetická hladina je pre danú súradnicovú sústavu (pre všetko hmotné v jej relatívnom priestore) nevyhnutným predpokladom geologického aj evolučného vývoja života v nej.
 
 Po tretie. Všetky členy vzťahu (3) majú rozmer energie a ich súčet predstavuje celkovú (objektívnu) energiu každého reálneho hmotného telesa. Z praktických dôvodov možno jednotlivé členy nazvať zložkami výslednej kinetickej energie daného telesa "WK" a dať im charakteristické prívlastky - kozmodriftová "WD", hybnostná "WH" a efektová "WE". Teda


 WK = WD + WH + WE .

 Vidíme, že hybnostná zložka celkovej kinetickej energie telesa - z nedostatku nadhľadu nad objektívnou fyzikálnou situáciou - sa dodnes považuje za kvalitatívne iný fenomén ako kinetická energia, totiž za fenomén hybnosti.
 Tento omyl, ktorý vznikol historicky, má okrem iného za následok, že podobne hybnosť telesa - t.j. súčin jeho hmotnosti a rýchlosti - mylne pokladáme za jeho tzv. "pokojovú" hmotnosť. Preto som už písal o tom, že "kilogram nie je objektívna miera hmotnosti". A tu spočíva aj pravá príčina relativistického správania hmoty pri urýchľovaní hmotného objektu na vysoké pozorované rýchlosti. 

 Po štvrté. Vidíme, že v inerciálnej súradnicovej sústave P1(x1,y1) prebiehajú fyzikálne deje aj podľa zákona zachovania hybnosti aj podľa zákona zachovania kinetickej energie. Koexistencia týchto dvoch zákonov je spôsobená jej kozmodriftovým pohybom s rýchlosťou "w" a ničím iným.
 Koexistenciu zákona zachovania hybnosti a zákona kinetickej energie teda možno považovať za smerodatné kritérium pre posudzovanie pohybové stavu ľubovoľnej súradnicovej sústavy. Každá sústava, v ktorej tieto dva zákony pôsobia súčasne, sa vzhľadom na kozmodriftový priestor objektívne pohybuje.
 Okrem toho je vzťah (3a) dostatočným - názorným a fyzikálne opodstatneným - zdôvodnením koexistencie fenoménu "hybnosti" a fenoménu "kinetickej energie"; na rozdiel od zdôvodnenia ich existencie na základe teorému Emmy Noertovej - formálne matematickými prostriedkami.
 Na základe tohto faktu som si dovolil tvrdiť, v článku "Ako sa Einstein prerátal", že z troch čisto teoretických a formálnych možnosti ohľadom vzájomného pohybu rakiet "A" a "B" - ak v ich vnútri pozorujú kozmonauti platnosť pôsobenia obidvoch spomenutých zákonov zachovania - objektívne platí len tretia možnosť. Totiž, že sa objektívne pohybujú obidve rakety, ale ako presne, to treba určiť na základe iných fyzikálnych javov a zákonitostí. 

 Po piate. Je možné, že kozmodriftový pohyb súradnicovej sústavy P1(x1y1) z jej vnútra zmyslami nepostrehnuteľný, zmyslovo vnímame ako plynutie času v nami pozorovateľnom priestore. Inými slovami, objektívne posunutie sústavy P1(x1,y1) vzhľadom na sústavu P0(x0,y0) o určitú jednotku dĺžky možno vo vnútri P1(x1,y1) "pociťujeme" ako uplynutie určitej časovej jednotky.
 Teória kozmodriftu predpokladá, že za čas jednej sekundy, ktorá uplynie v pozorovateľnom priestore, sa tento posunie vzhľadom na kozmodriftový priestor o 300 000 km.

 O mnohých tu uvedených myšlienkach som pojednával už v niektorých svojich predošlých článkoch, no možno nie tak ucelene. Preto dúfam, že aspoň niektorých čitateľov primäje k hlbšiemu zamysleniu nad jeho obsahom.


Pramene:

[1] Peter Hlavačka : Einstein, GPS a absolútna rotácia,
 https://hlavacka.blog.sme.sk/c/458012/einstein-gps-a-absolutna-rotacia.html

[2] V.Hajko - J.Daniel-Szabó: Základy fyziky, VEDA, Bratislava 1980, str. 113-114

[3] Platón: Ústava, PRAVDA, Bratislava 1980, str. 280-

  Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.


 Príloha -
 OBRAZ PLATÓNOVEJ JASKYNE

 Kliesniť poznaniu novú cestu priesekmi v tajuplnom a často aj čudesnom neznáme je čoraz komplikovanejšie. Už Platón uvažoval nad povahou tohto procesu. Poznávanie v zmyslovom svete znázornil obrazom jaskyne. Vo svojom diele Ústava, v siedmej knihe, vo filozofickom rozhovore vedenom so spoločníkom Glaukónom, Sokrates hovorí:

 » Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijách, takže o- stávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň. Uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorým robia svoje kúsky.

 Predstav si ďalej, že pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia všelijaké náradia, ktoré prečnievajú ponad múrik, podoby ľudí a zvierat z kameňa a z dreva, ľudské výrobky rozličného druhu, pri- čom, pochopiteľne, jedni z nosičov hovoria, druhí mlčia.

 Myslíš, že by takíto väzni mohli vidieť zo zeba samých a zo svojich druhov niečo iné ako tiene vrhané ohňom na náprotivnú stenu jaskyne? A ďalej, neplatí to isté o predmetoch nosených po- zdĺž múrika? Keby sa mohli medzi sebou zhovárať, neboli by toho názoru, že menami, ktoré dávajú tomu, čo vidia pred sebou, označujú skutočné predmety? A čo keby to väzenie odrážalo od nápro- tivnej steny aj ozvenu? Kedykoľvek by niektorý z prechádzajúcich nosičov prehovoril, pokladali by za pôvodcu tohto hlasu niečo iné než prechádzajúci tieň? Rozhodne by títo ľudia nemohli pokladať za pravdivé nič iné než tiene tých umelých vecí.

 Pozoruj teraz, ako by to bolo s ich oslobodením z pút a vyliečením z nerozumnosti, keby sa im to, prirodzene, prihodilo takto: Keby jeden z nich bol zbavený pút a prinútený odrazu vstať, otočiť šiju, ísť a pozerať hore do svetla, mohol by to urobiť iba bolestne a pre oslepujúci lesk by nebol schopný hľadieť na predmety, ktorých tiene videl - čo by potom povedal, keby mu niekto tvrdil, že dovtedy videl iba preludy, ale že teraz vidí správnejšie, lebo je oveľa bližšie ku skutočným predmetom, a keby mu každý prechádzajúci predmet ukázal a nútil by ho povedať, čo to je, nebol by zmätený a nedomnieval by sa, že predmety vtedy videné sú pravdivejšie ako tie, ktoré mu teraz ukazujú?

 A keby ho nútil pozerať do svetla samého, boleli by ho oči, odvracal by sa a utekal k veciam, na ktoré môže pozerať, a nebol by presvedčený, že tie sú skutočne jasnejšie ako veci, ktoré mu teraz ukazujú?

 Keby ho však niekto násilím odtiaľ odvliekol cez drsný a strmý východ a nepustil by ho, kým by ho nevytiahol na slnečné svetlo, nepociťoval by azda bolestne toto násilie a nevzpieral by sa, a keby prišiel na svetlo, mohli by azda jeho oči plné slnečného žiaru vidieť niečo z toho, čo sa mu teraz uvádza za pravdivé?

 Myslím, že by si musel na to privyknúť, keby chcel vidieť veci tam hore. Najprv by asi najľahšie spoznal tiene, potom obrazy ľudí a ostatných vecí zrkadliacich sa na vode, neskoršie potom skutočné predmety: ďalej by potom nebeské telesá i samu oblohu ľahšie pozoroval v noci, pozerajúc sa na svetlo hviezd a mesiaca, ako vo dne na slnko a slnečné svetlo.

 Napokon by, myslím, mohol pozerať aj na slnko, nie na jeho obraz vo vode alebo na nejakej inej ploche, na slnko samo osebe na jeho vlastnom mieste, a mohol by tiež pozorovať, aké je. A potom by si už urobil o ňom úsudok, že práve ono spôsobuje ročné obdobia, obeh rokov a všetko riadi vo viditeľnom svete a že v tom zmysle je aj príčinou všetkého, čo predtým videli v jaskyni.

 A čo keď si spomenie na svoj prvý príbytok, na svoju tamojšiu múdrosť, na svojich tamojších spoluväzňov, nebude sa pokladať za šťastného pre tú zmenu a nebude tamtých ľutovať?

 Ak mali vtedy medzi sebou zavedené určité pocty, pochvaly a dary pre toho, kto najbystrejšie vnímal prechádzajúce predmety a najlepšie si vedel zapamätať, ktoré z nich chodili obyčajne prv, ktoré nesjoršie a ktoré súčasne, a na základe toho vedel najistejšie predpovedať, čo príde, túžil by po nich a závidel tým, čo boli u nich vyznamenaní poctami a mocou? Nebolo by to naopak, že by chcel, ako hovorí Homér, “sťa nádenník pracovať na poli u mňa s majetkom malým” a nevytrpel by radšej čokoľvek, než aby mal mať také klamné predstavy, a tak žiť ako tam?

 Keby takýto človek opäť zostúpil dolu a posadil sa na to isté miesto, nenaplnili by sa mu oči tmou, keby tak náhle prišiel zo slnka? Keby sa však mal v posudzovaní oných tieňov pretekať s tými, ktorí sú ešte stále väzňami, pokiaľ sa mu mihá pred očami, a skôr, než by sa mu oči upokojili - toto privykanie by netrvalo krátko - nevysmiali by ho a nehovorili o ňom, že z tej cesty hore prichádza so skazeným zrakom a že nestojí za pokus ísť hore? A keby toho, kto by ho chcel vyslobodiť z pút a priviesť hore, mohli nejako dostať do rúk a zabiť, či by ho nezabili?
 (Nie je vylúčené, že tu mal Platón na mysli Sokratov súd. - Pozn. v predmetnom vydaní diela.) «

Koniec citovania.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu