Príbeh jedného kostola II.

Autor: František Cudziš | 19.7.2017 o 4:41 | (upravené 19.7.2017 o 9:27) Karma článku: 7,34 | Prečítané:  287x

Kostol sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci predstavuje pre centrálnu časť oblasti Vysokých Tatier, ktorú navštevuje mnoho domácich i zahraničných turistov, medzi nimi aj duchovne založených, dôležitý kultúrny i spoločenský prínos.

        Článok nadväzuje na články [1] a [2].

        Priebeh stavby kostola podľa farára Štefana Mordela (a záznamov zo stavebného denníka) - I.
    
    Žiadosť o stavebné povolenie pre nový kostol v Starom Smokovci bola podaná na jar v roku 1990, ale podarilo sa ho dostať až v júni v roku 1997. Po nadobudnutí jeho platnosti sa okamžite začalo stavať.
Farár Štefan Mordel píše [3]:
    » Stavebné práce sme začali 12. júla 1997 a trvali presne päť rokov. Slávnostnú posviacku kostola vykonal kardinál Jozef Tomko za účasti diecézneho biskupa Mons. Františeka Tondru, pápežského nuncia Henryka Nowackého a ďalších významných hostí v sobotu 13. júla 2002. «
    
    Keď sme takto - na okamih - predbehli dobu v chronologickom popise procesu vzniku nového kostola - kostola sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci - vráťme sa ešte raz na krátko do minulosti.
    » Konali sa rôzne podujatia a aktivity so zámerom spropagovať plán výstavby nového farského kostola a postupne získavať prostriedky na stavbu. O týchto aktivitách sú zachované správy vo farskom archíve.
    Tatranská farnosť bola zriadená v priebehu druhej svetovej vojny 1. júla 1943. Potom prišlo v roku 1944 Slovenské národné povstanie a následné skončenie vojny v apríli 1945. V týchto nepokojných časoch nemohol biskup Vojtaššák pristúpiť k stavbe nového kostola. Avšak, podľa archívnych záznamov, už v roku 1946 sa o tom veľmi živo diskutovalo a usporiadali sa tiež rôzne akciena splnenie tohto zámeru. Obdobie rokov 1946 - 1948 však bolo príliš krátke na jeho realizáciu. Vo februári 1948 prevzali vládu v Československu komunisti a vzápätí začali prenasledovať cirkev. v roku 1950 zatkli biskupa Jána Vojtaššáka. Na jeho miesto bol dosadený prorežimný "vlastenecký" kňaz Andrej Scheffer (pozri napr. [4] - pozn. autora) a myšlienka na stavbu nového kostola vo Vysokých tatrách úplne vyhasla.
    A predsa, ako sa hovorí - nič netrvá večne. Po roku 1989 sa komunistická strana zrazu akoby "vyparila". Cirkev opäť mohla rozvíjať svoje aktivity a plánovať svoje projekty a diela.
    Kvôli objektivite však treba priznať, že eufória zo slobody bola veľká, možno až prehnaná, pretože vytvárala dojem, že odteraz už všetko pôjde hladko a že vlastne máme cestu ku šťastiu a prospechu vydláždenú. Čoskoro sa ukázalo, že nič nebude také ľahké a samozrejmé a že aj naďalej bude treba zápasiť a bojovať o presadenie a realizovanie veľkej myšlienky.

    V roku 1990 sa zrazu otvoril priestor, aby sa zámer mohol realizovať.
    Už hneď začiatkom tohto roka som šiel na Mestský úrad v Starom Smokovci za jeho predsedom (vtedy sa ešte tak oslovoval) so žiadosťou o povolenie na výstavbu nového kostola a farského centra.  On mi povedal, čo treba robiť a začali sme vybavovať.
    Najprv bolo potrebné vybaviť výnimku zo zákona o stavebnej uzávere vo Vysokých Tatrách. Paralelne sa robil konkurz architektov na toto dielo.
    Oslovili sme Ing. Arch. Pavla Repku, ktorý v tom čase býval v Tatranskej Lomnici, a teda bol tatranským farníkom. Do súťaže sa prihlásil aj Ing. Arch. Vlado Záborský a ešte ďalší dvaja architekti z Bratislavy.
    Architektonické štúdie boli odovzdané na posúdenie na Stavebný úrad pri Mestskom úrade v Starom Smokovci.
    Štúdia, ktorú urobil architekt Pavol Repka, bola zverejnená v miestnych novinách niekedy v roku 1992. (A spolu s ňou rôzne nepravdy a výmysly neprajníkov projektu, ktoré následne prevzali ďalšie periodiká - napríklad Zmena. Dokonca aj Katolícke noviny - v tejto súvislosti - uverejnili článok nemenovanej architektky "Ako sa nemajú stavať kostoly".)  
    
    Vybavovačky okolo stavebného povolenia trvali nekonečne dlho. Po rôznych peripetiách sme ho konečne získali 18. júna 1997. Osobne ho priniesol Ing. Jurčišin.
Na druhý deň som informoval diecézneho biskupa Mons. F. Tondru. «
    (Prof. ThDr. František Tondra, Dr.h.c., v uvedenej funkcii v období 1989 - 2011, nar. 4.6.1936 v Spišských Vlachoch - pozri napr. [5] - pozn. autora).
    On sa vyslovil, že hneď treba začať stavať, lebo keď sa začne, raz sa to aj dokončí.

    Prečo taký postoj a prístup?
    Treba vedieť, že prípravy na predmetnú stavbu trvali už niekoľko rokov. Každý mesiac sa vo farnosti konala zbierka, ktorej priemerný výnos činil okolo 25.000,-Sk. V tom čase jedna veriaca z Dolného Smokovca priniesla osobný dar v sume 35.000,-Sk na stavbu kostola po svojom nebohom manželovi (Vincentovi Bajzíkovi), ktorý sa veľmi tešil na stavbu kostola, chcel pri nej pomáhať a na ten účel ušetril aj uvedenú sumu. Aj iní ľudia obetovali, koľko mohli.
    » Vždy sme darovanú sumu vyhlásili a za ňu sa verejne poďakovali. «

    Ale na stavbu boli potrebné rádovo milióny korún. Projekt teda odštartovali iba čiastočne finančne zabezpečený.

    Rok 1997

    Počiatočné stavebné práce začali, ako už bolo povedané, 12. júla 1997. Už deň pred tým stavenisko vykosili, pretože pozemok bol z veľkej časti zarastený burinou a 13. júla už prišli stavebné mechanizmy na stavenisko. Bager vybral vrchnú pôdu a táto ornica sa nákladnými autami odvážala na určené miesto vedľa ihriska na druhej strane cesty. Stavenisko sa tak pripravovalo na budovanie základov. Ale najprv bolo nevyhnutné priviesť naň vodu a elektrinu.
    Vodu aj elektrinu stavebníci viedli od (budovy) Penzáku zo vzdialenosti vyše 300 metrov. Bola to veľmi náročná práca. Vykopanie potrebných rýh a položenie vodovodného potrubia i elektrického kábla trvalo približne tri týždne. Okrem toho bola na stavenisko zavedená telefónna prípojka.
    Čo sa týka samotných základov pre nový kostol, z veľkej časti základové výkopy urobil báger, ale miestami sa muselo kopať aj ručne. Potom sa výkopy šalovali a do základov sa lial betón, ktorý spevňoval kameň z lomu z Visovej. Všetky tieto práce sa konali pod vedením skúseného stavebného majstra Štefana Hlavatého zo Spišského Bystrého. On si vzal ďalších troch pracovníkov, ktorí pracovali na stavbe ako brigádnici. Boli to muži už v dôchodkovom veku, ale predsa mali ešte dostatok síl.  Práca im išla dobre od ruky a zároveň aj usmerňovali prácu brigádnikov. V prvých týždňoch sa zároveň oplotilo stavenisko, takže ho bolo možné uzavrieť a zabezpečiť.  
    Pracovalo sa so skutočným nadšením a v podstatnom panovala zhoda a porozumenie.
    Dĺžka základov stále rástla a napokon sa začali v dolnej časti budovať kotolňa a chodba, ktorá mala spájať kaplnku s farskou budovou. Súčasne s tým sa budovali aj základy pod vežu, ktoré boli dosť komplikované a na debnenie sa spotrebovalo aj pomerne veľa dreva.
    Tieto práce sa ešte stále konali v našej réžii pod vedením stavbyvedúceho p. Havaša. Tesárske práce viedol p. Jozef Kundis zo Spišského Bystrého.
    Prvé týždne sme mali veľmi pekné počasie, preto sa na stavenisku dobre pracovalo.

    » Keďže mesiac september bol pomerne pekný, začal som sa zaujímať o tehly na kostol. Dostal som ponuku 40 korún za jeden "tehloblok", čo bola dosť výhodná cena. Tehloboky mali veľmi dobré izolačné vlastnosti a pre nás boli spomedzi iných materiálov jednoznačne najlepšie. Predajca mi však ponúkol uvedenú cenu s tým, že tehly kúpime ešte toho roku, lebo na jar budú už ceny zas iné. A tak sme sa rozhodli, že na koľko sa bude dať, potiahneme aj múry kostola.

    Takže v septembri sa začalo aj murovať, hoci ešte neboli hotové všetky základy. Bol to nezvyklý spôsob stavania, ale nám išlo o to, aby sme volili ten najvýhodnejší spôsob a predovšetkým šetrili prostriedky.
    (Pamätám sa, že tento spôsob budovania sa aj vo "veľkostavebníctve" v určitom období oficiálne propagoval ako "prúdová metóda" stavania. Takže - ak taký prístup neprerástol do "organizovaného chaosu", bol to veľmi rozumný a užitočný počin. - Pozn. autora.)
    Dňa 4. októbra sme posvätili základy a uložili, za prítomnosti pomocného biskupa Mons. Andreja Imricha, do múra základný kameň.
    Koniec tejto prvej stavebnej sezóny sa zavŕšil postavením priestorov pod kaplnkou a na to sa urobila deka. tesári urobili debnenie na betonáž a nakoniec to všetko začiatkom novembra zaliali betónom.
    Keďže už hrozilo nebezpečenstvo mrazov, v miestnosti pod betónovou platňou deky pripravili provizórnu pec, v ktorej začali kúriť drevom i uhlím. O pec sa mal starať jeden brigádnik zo Štrbského Plesa. Pec však nemala snahu kúriť, ba dokonca mu v noci aj zhasla a až nad ránom sa mu podarilo oheň v nej znovu oživiť. Keď sa to dozvedel stavbyvedúci pán Havaš, vytkol to dosť tvrdo tomu človeku. Betónu sa však nič nestalo, jeho kvalita touto príhodou neutrpela.
    Zabetónovaním deky, ktorá mala byť zároveň podlahou v kaplnke, sa zakončili práce na stavenisku v tejto prvej stavebnej sezóne.
    Je ešte potrebné dodať, že sme ešte počas tejto neskorej jesene zakúpili ďalšie tehly, ktoré nám priviezol kamión priamo na stavenisko. Tehly sme uložili tesne vedľa už postavených múrov, všetko sme pozakrývali a tak pripravili stavenisko na prezimovanie.


    Rok 1998

    Nová stavebná sezóna začala hneď po Veľkej noci.
    Základy pod vežu už boli hotové, mohlo sa prikročiť k stavbe veže. Tieto náročné práce sa však už nedali robiť brigádnicky, preto sme na ne objednali stavebnú firmu z Popradu, kde pracoval aj náš farník z Tatranskej Lomnice - pán František Gonda. Takže práce na stavbe veže prevzala popradská stavebná firma Stavbár, pod vedením stavbyvedúceho F. Gondu.    Práce postupovali pomerne rýchlo, pretože používali šalovacie dielce, betón dovážali domiešavače z ďalšej firmy a pomocou žeriava nalievali do pripravených foriem. Súčasne sa začali stavať múry na kaplnke a následne sa urobil veniec. V júni tesári vyrobili na stavbe drevené nosníky, ktoré priebežne do konca mesiaca pomocou žeriava poosadzovali na múry.Vzápätí sa urobila nad kaplnkou strecha, čo malo veľký význam pre pokračovanie v ďalších prácach, lebo sa tým jednak vytvoril priestor pre uskladňovanie stavebného materiálu a tiež sa tam mohlo pracovať počas nepriaznivého počasia.
    V júli sa konala mariánska púť do Levoče, na ktorú bol pozvaný kardinál Joachim Maisner z Kolína nad Rýnom. Ten ešte ako mladý kňaz rád prichádzal do Vysokých Tatier. Nuž, keď bol v neďalekej Levoči, využil príležitosť a prišiel sa pozrieť na stavbu nového kostola spolu s Mons. Jánom Zemkom, kancelárom biskupského úradu spišskej diecézy.
    Stavba kardinála zaujala.

    Pretože práce napredovali celkom dobre, postupne sa na stavenisku začali tvoriť obrysy budúceho chrámu.
    Pre práce na stavbe veže, nebolo možné vykonávať žiadne iné práce v jej blízkom okolí. Preto sme sa presunuli budovať základy pod farskú budovu, a to spolu majstri zo Spišského Bystrého s dobrovoľníkmi-brigádnikmi pod vedením majstra p. Havaša.
    V tomto období - niekedy v polovici augusta - nám doviezli zo Spišskej Novej Vsi z betonárky panely (resp. betónové dielce, tzv. "filigrány"), ktoré boli vyrobené podľa návrhu Ing. Jozefa Hroša. On vytvoril plán celej podlahy kostola, ktorá sa umiestňovala na vopred vybetónované základové pásy.
    Podlaha sa musela robiť šikmá, pretože pozemok, na ktorom sa kostol staval, bol situovaný v miernom svahu. Výškový rozdiel medzi jeho hornou a dolnou časťou bol pomerne veľký. Keďže hlavný vchod musel byť nad úrovňou terénu, aby sa zabránilo zatekaniu (dažďovej) vody, výškový rozdiel medzi ním a dolným vchodom činil približne tri metre. Z toho dôvodu loď kostola bola projektovaná stupňovite - do podoby amfiteátra.
    Je to síce neobvyklý spôsob pri riešení sakrálneho priestoru, ale jeho výhodou je to, že všetci veriaci majú pri bohoslužbách bezprostredný (vizuálny) kontakt s oltárnym priestorom, pretože im v pohľade na oltár nikto a nič neprekáža.

    Keď sa skončili práce na amfiteátrovej podlahe, stavebná firma pokračovala v budovaní veže, na ktorú napokon osadili kríž.
    Kríž slávnostne posvätil pomocný spišský biskup Mons. Andrej Imrich za účasti mnohých veriacich.

    Na záver tejto stavebnej sezóny majstri zo stavbára urobili ešte jednu veľmi dôležitú prácu, a to betónovanie chóru. Bolo to náročné, pretože už prichádzali prvé mrazy. Majstri celý tento vybetónovaný objekt zahalili do veľkých celtových plachiet a pod chórom zapálili plynové horáky. Celý priestor bol takto vykurovaný odspodu a tým sa predišlo poškodeniu betónu pôsobením mrazu.
    My sme ešte stihli pred prichádzajúcou zimou zaobstarať novú zásobu tehál na ďalšiu sezónu a stavbu pripraviť na prezimovanie. tehly sme uložili na stavenisku.

    Tesne pred Vianocami nám prišli tri nové zvony, ktoré pre náš kostol uliali majstri zvonári v Brodku u Přerova. Tieto zvony nám sponzoroval náš veľký dobrodinec z Paderbornu (Nemecko) pán Adolf Heinemann aj so svojimi priateľmi, ktorým za to patrí skutočne veľmi veľká a srdečná vďaka. Dokonca, keď sme museli za zvony platiť clo, sám, z vlastnej iniciatívy napísal na ministerstvo financií SR žiadosť, aby nám bolo toto clo odpustené, čo sa aj stalo.
    Najväčší zvon dostal meno Ondrej, stredný je Tomáš a najmenší zvon, ktorý sa vo veži nachádza najvyššie, má meno Štefan.
    Zvyk dávať zvonom mená svätých je veľmi starý. Zvon sa chápal ako niečo veľmi živé a blízke. Podľa starej tradície sa na zvon dával nápis, ktorý vyjadroval jeho poslanie.
    Na našom zvone Ondrejovi je ulita nápis "Vivos voco, mortuos plango, fulgura frango.", čo znamená: "Živých zvolávam, mŕtvych oplakávam a búrky rozháňam." «
    (Rozháňanie búrkových mrakov pomocou hlaholiacich zvonov, aby sa tým napríklad uchránila úroda obilia na poliach, sa v praxi ukázalo ako veľmi problematické. Z fyziky je známe, že zvukové vlny zmenšujú v smere svojho šírenia elektrický odpor vzduchu. Preto blesky zabili v priebehu storočí mnoho zvonárov, ktorí azda naivne verili, že hlahol (posvätených) zvonov uchráni pred skazou nielen úrodu, ale aj ich samých. Blesky často zapálili aj drevené strechy zvoníc, lebo múry mali zvyčajne z kameňa. Od zvonice sa neraz chytila horieť aj kostolná strecha a celý kostol bol takto na dlhší čas ťažko poškodený.
    Cirkevná vrchnosť, na základe týchto skúseností, vydala nariadenie o budovaní zvoníc oddelene od kostola s doporučeným najmenším odstupom medzi týmito objektami. Ono nariadenie zrejme najviac chránilo čisto drevené kostoly, ktorých bolo na skromnejšom slovenskom vidieku svojho času dosť hojne. - Pozn. autora.[6])

    Pokračovanie.

 

    Pramene:

[1] 15. výročie vysviacky kostola sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459746/15-vyrocie-vysviacky-kostola-sv-petra-a-pavla-v-novom-smokovci.html

[2] Príbeh jedného kostola I.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459858/pribeh-jedneho-kostola-i.html

[3] Štefan Mordel: Farský kostol sv. petra a Pavla v Novom Smokovci, 2012, ISBN 978-80-970944-1-6

[4] Rok 1950: Slávnostná inštalácia spišského kapitulárneho vikára
https://www.vtedy.sk/kapitularny-vikar-andrej-scheffer-spisska-kapitula-instalacia

[5] http://dieceza.kapitula.sk/?g=7&ext=1&sub=40

[6] Mgr. D. Fiačanová: Kultúrna pamiatka Artikulárny kostol vo Svätom Kríži, zborník Myšlienky a fakty 1-2/2001, ISBN 80-88682-54-1

 


    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňák sa krízy stráni, po dlhom čase sa ho netýka

Minister vnútra je už dlhšie na dovolenke. Či by bol za odvolanie Plavčana, dosiaľ nepovedal.

Autorská strana Petra Schutza

Obama nechal Trumpovi problém

Nevypočítateľný a cholerický premiér, ktorý mení pozície cez noc, nie je lepši než bláznivý predseda parlamentu.


Už ste čítali?