Človek a kostol II.

Autor: František Cudziš | 5.8.2017 o 4:34 | (upravené 8.8.2017 o 13:34) Karma článku: 5,95 | Prečítané:  637x

Aj novodobé, moderné kostoly sú výsledkom úsilia mnohých ľudí, ktorý ich nadlho prežije. Stávajú sa pamätníkom i pripomienkou ich dakedajšej existencie. Osobitne to platí o ľuďoch-koordinátoroch, ktorí boli "dušou" celého diela.

    Za koordinátora stavby kostola sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci možno nesporne považovať vtedajšieho správcu tatranskej katolíckej farnosti Štefana Mordela. Článkom o jeho podiele na tomto projekte končí celá séria článkov, venovaných tejto téme.


    V článku [1] boli vysvetlené dôvody vzniku tatranskej farnosti 1.7.1943, z rozhodnutia vtedajšieho biskupa spišskej diecézy Mons.Jána Vojtaššáka, i potreba nového farského kostola pre Mesto Vysoké Tatry, ktorého stavba sa stala reálnejšou po udalostiach v r. 1989.
    Informácie o tom, ako predmetný kostol naozaj vznikol, som čerpal prevažne z knihy samotného Š. Mordela [2].

    V roku 1990 sa zrazu otvoril priestor, aby sa tento zámer mohol realizovať.
    Bolo treba vykonať sled nevyhnutných logických krokov.
    Najprv bolo potrebné vybaviť výnimku zo zákona o stavebnej uzávere vo Vysokých Tatrách.   Paralelne prebiehal konkurz architektov na toto dielo. Vybavovačky okolo stavebného povolenia trvali nekonečne dlho, ale na jar v roku 1995 už bol vybavený pozemok a predpokladalo sa, že po udelení stavebného povolenia bude možné začiatkom leta začať stavať. Ale zrazu sa všetko zmenilo.
    Zrejme zasiahol nejaký vplyvný neprajník zámeru. Vo veci stavby kostola vo Vysokých Tatrách bol podaný podnet na ministerstvo životného prostredia. Minister rozhodol záležitosť preveriť.
    Do vybavovačiek sa zapojil aj diecézny biskup Mons. František Tondra, ktorý osobne dohodol s vtedajším ministrom životného prostredia Štefanovi Mordelovi stretnutie v predmetnej veci v Bratislave na ministerstve.
    Štefan Mordel píše:

    » Keď sme tam prišli, oznámili nám, že minister musel súrne odcestovať a že tam nie je. Tak sme sa chceli stretnúť aspoň s niektorým z jeho spolupracovníkov a zrazu sme ministra stretli na schodoch. Bol prekvapený, keď nás videl a povedal, že teraz nemôže s nami jednať, ale máme prísť inokedy a že s jeho námestníkom to všetko môžeme vybaviť. Tak sme dojednali nový termín a zasa sme cestovali do Bratislavy. Mal nás prijať námestník ministra. Keď sme tam však prišli, vôbec nikto nás nečakal a nenašli sme ani nikoho kompetentného, s kým by sme mohli o veci hovoriť. Boli sme teda znova úplne zbytočne. «

    Nepripadajú nám tieto praktiky dôverne známe? - Aj dnes môže kdejaký tlčhuba (napríklad v postavení hovorcu) bezostyšne klamať na kameru, do pripravovaného televízneho šotu určeného pre stotisíce televíznych divákov. Ešte za to dostane aj dobre zaplatené. Dokým budú môcť toto "panskí lokaji" beztrestne robiť, dovtedy sa bude na Slovensku kultúre podvodu utešene dariť. Keď sa však tá doba raz skončí, spolu s "veľkými rybami" bude potrebné potrestať aj týchto malých hazjlíkov. Inak sa tento nešvár môže navrátiť.

    V polovici júna 1997 stavebné povolenie konečne prišlo. Krátko pred tým dostal Štefan Mordel od biskupského úradu správu, že má byť preložený do Klčova v blízkosti Spišskej Kapituly, kde diecézny biskup zriadil novú farnosť. Tú mal spravovať a zároveň učiť na plný úväzok na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule.

    » O tom, že mám byť preložený, som nepovedal nikomu, ale predsa sa to roznieslo medzi ľuďmi. Niektorí to chápali tak, že chcem odísť a preto sa kostol stavať nebude. ...
    Ako som už spomenul, mal som byť preložený do inej farnosti. S tým som súhlasil a bol som presvedčený, že môj nástupca, ktorý príde po mne, bude pokračovať v tomto diele a ja som bol ochotný mu v tom aj naďalej pomáhať. Všetko to sa udialo napokon celkom ináč. Kňaz, ktorý mal prísť na moje miesto, keď sa dozvedel, že sa začal stavať nový kostol, prosil diecézneho biskupa, aby ho do Tatier nedával, pretože on nedokáže stavať kostol.
    Keďže sa nám konečne podarilo vybaviť stavebné povolenie (dostali sme ho 18. júna 1997), okamžite som informoval členov farskej rady o tejto skutočnosti a prosil som o spoluprácu. Keď mi stavebné povolenie priniesol Ing. Jurčišin, povedal "teraz sa modlite, aby nikto nepodal námietku proti tomuto rozhodnutiu". (Námietku nepodal nikto.)
    Keď som potom hneď na druhý deň šiel za diecéznym biskupom so stavebným povolením, pýtal som sa ho čo mám teraz robiť. On mi odpovedal, že treba ihneď začať, keď stavebné povolenie nadobudne platnosť, lebo keď sa začne, raz sa to aj dokončí. Na to som mu odpovedal, že ho prosím, aby ma neprekladal k prvému júlu, ale až neskôr, aby sme mohli začať tieto práce. On mi odpovedal, že je to Božie riadenie, lebo on ma chcel poprosiť, aby som mal trpezlivosť, lebo fara v Klčove ešte nie je dokončená a že by to malo byť aktuálne aj tak až k 1. októbru. «

    Štefan Mordel napokon zostal v tatranskej farnosti (celkom tam pobudol 35 rokov, 1978 - 2012, [3]), takže operatívne riešil všetky problémy so stavbou kostola až do jej úspešného konca v júli 2002. Priebeh výstavby kostola popisujú články [4], [5] a [6].
    Bol som, v nedeľu 13.7.t.r., na slávnostnej omši k 15. výročiu posviacky kostola Sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci. Pozvali ma na ňu vďaka brigádnickej práci môjho nebohého otca pri jeho stavbe, a vďaka tomu som sa dostal k mnohým zaujímavým podkladom k tejto tematickej sérii článkov. Tejto príležitosti je venovaný článok [7].

    Štefan Mordel - tiež už v pozícii hosťa z oravskej farnosti Klin - na kázni spomínal na rôzne okamihy zo stavby kostola Sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci.
    Mňa osobne najviac zaujala príhoda so žiadosťou o finančnú podporu na stavbu kostola, ktorú Štefan Mordel adresoval do Nemecka, kde udržiava dobré osobné kontakty s mnohými priateľmi a podporuje aj družbu medzi nemeckými a slovenskými farnosťami.
    (Hovorí plynule nemecky a svoje jazykové znalosti využíval, odkedy pamätám, aj pri vyhlasovaní aktuálnych oznamov v závere omší. Nemeckým návštevníkom Vysokých Tatier iste dobre padlo, keď si mohli pri návšteve niektorého kostola vypočuť oznamy o čase konania omší, počas najbližšieho týždňa v ktoromkoľvek inom tatranskom kostole, v rodnom jazyku. Aj takto možno vylepšovať kultúrny imidž Vysokých Tatier, za čo mu patrí uznanie. - Pozn. autora.)  

    Štefan Mordel spomínal, ako netrpezlivo čakal na odpoveď na svoju žiadosť z Nemecka, pretože financie na stavbu kostola opäť raz dochádzali a bolo potrebné zadovážiť ďalšiu sumu.
    Serióznosť ma približne rovnakú podobu všade na svete, líšiť sa môže azda len v nepodstatných detailoch. Nemci sa, na základe prvotnej žiadosti o finančnú podporu, zaujímali o mnohé dôležité informácie, podstatné pre zodpovedné rozhodovanie v danej veci.
    Čo som mal robiť? - položil rečnícku otázku Štefan Mordel. Musel som popravde napísať, že investorom stavby kostola je samotný Farský úrad Vysoké Tatry, stavebný rozpočet je značný, a reálne krytie malé.
    Opisoval aj, s akým rozochvením otváral druhý nemecký prípis, keď ho konečne pošta doručila.
    V liste, okrem iného, údajne stálo: ... my, podobne pripravené a zabezpečené projekty, nepodporujeme - a ani nechceme podporovať.
    Vravel, ako nespal zo dva dni, neustále premýšľajúc nad odpoveďou k takémuto zdrvujúcemu stanovisku.
    Nakoniec sa rozhodol s pokorou prijať ten zarmucujúci verdikt a do Nemecka poslal ospravedlnenie, že si vôbec dovolil obrátiť sa na nich so svojou žiadosťou. A že by ani nemal tú smelosť, keby mu to neodporúčal kardinál Joachim Meisner z Kolína nad Rýnom.
    Pán kardinál ešte ako mladý kňaz rád prichádzal do Vysokých Tatier. Začiatkom júla 1998 sa ako pozvaný hosť zúčastnil celoslovenskej púte do Levoče, ktorá sa koná v nasledujúcu nedeľu po 2. júli (sviatok Navštívenia Panny Márie). Využil túto príležitosť a prišiel sa pozrieť na stavbu nového tatranského kostola spolu s Mons. Jánom Zelníkom, kancelárom biskupského úradu v Spišskej Kapitule.
    V júni a začiatkom júla sa už budovali základy a obvodové múry kostola i strecha na kaplnke (v strednej časti zložitej stavby). Kardinál sa živo zaujímal o problematiku stavby.

    Zanedlho prišiel z Nemecka ďalší prípis, a v ňom stálo:
... Prehodnotili sme svoje stanovisko k vašej žiadosti o finančnú podporu stavby nového tatranského kostola. Poukazujeme vám príspevok vo výške 30.000 mariek.
    Pri vtedajšom kurze to údajne predstavovalo sumu 750.000,- Sk.
    V článku [3] uvádzam, že v čase príprav na výstavbu kostola sa niekoľko rokov dopredu konala zbierka, ktorá v priemere činila okolo 25.000,- Sk mesačne. Z porovnania vidno, že tento príspevok obohatil fond na stavbu kostola rovnako ako výnos tatranskej zbierky, trvajúcej dva a pol roka.
    [Z osobnej skúsenosti môžem poskytnúť ešte jedno porovnanie, ktoré poskytne čitateľovi náležitú predstavu o podobných hodnotách. - V období rokov 1984 - 1987 som počas leta vykonával výškové práce na evanjelickom kostole v Liptovskej Porúbke s pomocou horolezeckej techniky, t.j. priamo na lane alebo v exponovaných polohách, s horolezeckým istením. Kostol sa čiastočne renovoval k 70. výročiu svojej posviacky v r. 1917. Tamojšia farnosť obdržala, tuším od farníkov z Dortmundu, materiálny dar v hodnote 6.000,- DEM (západonemeckých mariek). Pri kurze 20,- Kčs/DEM to predstavovalo finančnú sumu 120.000,- Kčs.
    Dar pozostával z 3000 kg špeciálnych náterových hmôt, určených na fasádu kostola. Z toho 1500 kg predstavoval špeciálny penetračný nitrolak na spevnenie starej omietky a 1500 kg disperzná latexová fasádna farba v odtieni slonová kosť. Dar bolo potrebné prevziať na colnici v Martine a previezť ho na miesto určenia. Náterové hmoty sa spracovávali počas dvoch letných sezón.
    Aj liptovskí evanjelici boli svojím nemeckým darcom úprimne vďační. - Pozn. autora.]

    Keď Štefan Mordel spomínal na tie časy, poznamenal smutný fakt. - Kardinál Joachim Meisner by sa už tejto slávnosti nemohol zúčastniť. Skonal nedlho predtým. Zomrel 5.7.t.r. , vo veku 83 rokov, v bavorskom Bad Füssingu, kde trávil letný oddych. [8]

     Napokon sa získal dostatok finančných prostriedkov nie len na samotnú stavbu kostola, ale aj na jeho umeleckú výzdobu.  Štefan Mordel sa, v závere svojej knihy [2], venuje tejto problematike v kapitole "Architektonické a umelecké stvárnenie farského chrámu v Novom Smokovci", ktorá má rozsah 35 strán a je to vcelku zaujímavé čítanie, v ktorom sa zdôvodňuje každý detail celkového diela.

    Pôvodný farský kostol bol postavený v r. 1888 v podstate iba pre kúpeľných hostí. Od tých čias vzniklo trvalé osídlenie Vysokých Tatier, ale najmä až niekoľko tisíckrát stúpla ich návštevnosť.   Kapacita pôvodného farského kostola, najmä v sezónnych špičkách už nepostačovala. Z hľadiska pastoračnej činnosti a poskytovania duchovnej podpory a útechy v oblasti, kde sa lieči veľa často ťažko chorých pacientov, bola veľmi nepriaznivá aj značne odľahlá poloha farskej budovy od farského kostola (takmer 4 km).
    Stanoveniu lokality umiestnenia nového kostola Sv. Petra a Pavla a centra farnosti Vysoké Tatry predchádzala práca  na siedmych vyhľadávacích urbanisticko-krajinárskych štúdiách. Po doporučení Slovenskej komisie pre životné prostredie bola stavba rozhodnutím Mestského zastupiteľstva lokalizovaná v Novom Smokovci, do blízkosti evanjelického kostola, oproti areálu Riaditeľstva slovenských kúpeľov, pod Cestou slobody i pod trasou tatranskej elektrickej železnice.
    Určený, členitý pozemok nebol pre stavbu ideálny. Jeho negatívne aspekty sa však podarilo tvorivo využiť a prehodnotiť, s cieľom vytvoriť atypickú stavbu - tatranský kostol. Tatranský kostol je hranatý tak, ako sú hranaté ostré tatranské štíty.
    Zabezpečiť dôstojnú účasť na bohoslužbách pre veľké počty veriacich počas špičky turistických sezón, na výročité sviatky a pri mimoriadnych príležitostiach bolo najdôležitejším motívom výstavby nového kostola vo Vysokých Tatrách. Tento cieľ však bolo treba zosúladiť s jeho denným využívaním aj medzi hlavnými turistickými sezónami tak, aby aj pri týchto bohoslužbách chrám pôsobil intímne a útulne.
    Riešenie predstavuje kaplnka Najsvätejšieho srdca Ježišovho, ktorá pri veľkej návštevnosti slúži ako priestor pre matky s deťmi, prípadne pre starších a pohybovo obmedzených veriacich, lebo je bezbariérovo prístupná. Pri malej návštevnosti, napríklad vo všedných dňoch a medzi hlavnými turistickými sezónami, sú bohoslužby vysluhované v tejto kaplnke, ktorá je opticky prepojená s hlavným priestorom chrámu. Kaplnka je pomerne priestranná a pojme okolo sto ľudí. Má veľkú výhodu zvlášť v zimných mesiacoch, pretože sa tento priestor dá ľahšie vykúriť a tým vytvoriť veľmi príjemné prostredie.

    Dnes už je kostol prirodzenou súčasťou okolitého prostredia a plne vyhovuje svojmu účelu. Z toho sa možno len radovať a vážiť si to.
    Tatranskí farníci sú si veľmi dobre vedomí prínosu dlhoročnej trpezlivej práce Štefana Mordela nie len pre nich samých ale - ak to tak možno povedať - pre oblasť Vysokých Tatier všeobecne. Dôkazom toho je ich návrh na udelenie čestného občianstva Mesta Vysoké Tatry svojmu dlhoročnému správcovi farnosti Štefanovi Mordelovi.
    Ak som doteraz písal, opierajúc sa predovšetkým o údaje z prameňa [2], dovolím si teraz "prejsť na opačnú stranu" a pozerať sa chvíľu očami farníkov.
    Pán Pavol Stano, dobrý priateľ môjho nebohého otca, mi láskavo poskytol dokument, ktorý obyčajný človek nemá možnosť vidieť často. Využívam preto príležitosť, aby som jeho - svojím spôsobom - unikátny obsah zverejnil v plnom rozsahu.-


NÁVRH NA UDELENIE

ČESTNÉHO OBČIANSTVA MESTA VYSOKÉ TATRY

Doc. ThDr. ICLic. Štefanovi MORDELOVI, PhD


      Farnosť Vysoké Tatry navrhuje Mestu Vysoké Tatry, aby jej dlhoročnému farárovi Doc. Thdr. ICLic. Štefanovi MORDELOVI, PhD udelilo čestné občianstvo za osobné nasadenie pri duchovnom formovaní obyvateľov a návštevníkov Mesta Vysoké Tatry, a za neúnavné zlepšovanie podmienok pre duchovný život v Meste Vysoké Tatry.

      Štefan Mordel sa narodil sa 1. 4. 1947 v Rabčiciach, na kňaza bol v Dóme sv. Martina v Bratislave  vysvätený 20.júna 1971. Prvý rok pôsobil ako kaplán v Ružomberku, potom päť mesiacov vo Vysokých Tatrách, odkiaľ odišiel za kaplána do Kežmarku. 1.apríla 1973 nastupuje na základnú vojenskú službu, po jej ukončení nastúpil 1.4.1975 za kaplána do Spišského Bystrého, neskôr opäť do Ružomberku, aby sa napokon 1.1.1978 vrátil do Vysokých Tatier – teraz už ako správca farnosti.
      Práca kňaza bola vtedy veľmi sťažená, pretože bol pod neustálou kontrolou a na každú, aj celkom malú vec, musel mať štátny súhlas. Napriek tomu sa farnosť pod jeho vedením rozvíjala, vznikali v nej menšie spoločenstva, v ktorých ľudia nachádzali oporu a povzbudenie do ďalšieho života. Farnosť opravila či zrekonštruovala temer všetky kostoly.
      V roku 1983 sa pod jeho vedením uskutočnila generálna oprava kostola na Štrbskom Plese, pristavila sa sakristia a urobila nová strecha, nové omietky zvnútra aj zvonku kostola. V roku 1985 zorganizoval opravu kostola v Tatranskej Lomnici – fixáciu múrov, nové okná, dvere a podobne. Neskôr – v roku 1989, získal súhlas aj na dobudovanie vežičky.
      Veľkú pozornosť venoval dreveným kostolom v Dolnom a Starom Smokovci, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami, a ich údržba je veľmi náročná. V roku 1979 bol drevený kostol v Starom Smokovci vymaľovaný zvnútra aj zvonku a bola dôkladne ošetrená celá strecha aj s vežou. V ďalších rokoch bola opravená kaplnka za mestským úradom v Starom Smokovci a aj kostol v Dolnom Smokovci, kde sa na strechu a vežu dal nový šindeľ.
       Pri jeho príchode ani v jednom tatranskom kostole nebol organ, ktorý dotvára slávnostnú atmosféru a napomáha liturgickým spevom. Najprv v roku 1981 zabezpečil postavenie nového organu v Starom Smokovci, neskôr v Tatranskej Lomnici, na Štrbskom Plese a v Dolnom Smokovci.
      V roku 1995 farnosť odkúpila budovu pošty v Tatranskej Polianke, a pod jeho vedením sa jej priestory prestavali na kaplnku. Rovnako sa vytvorila kaplnka v liečebnom ústave vo Vyšných Hágoch. V roku 1997 sa začali práce na reprezentačnom farskom chráme v Novom Smokovci, napriek množstvu prekážok bol tento nový chrám 13.júla 2002 vysvätený, a odvtedy slúži obyvateľom a návštevníkom Vysokých Tatier, i ľuďom zo širokého okolia.
      Ale materiálne podmienky sú len menšou časťou pôsobenia Doc. Štefana MORDELA vo Vysokých Tatrách. Tou hlavnou bolo organizovanie náboženského života, kňaza tu potrebovali nielen veriaci či hľadajúci obyvatelia mesta, ale aj návštevníci a najmä pacienti liečebných zariadení, pretože pre svoje ochorenie prežívajú všetko oveľa intenzívnejšie.
      Po príchode do farnosti sa horlivo začal venovať pastorácií, všetko podriadil potrebám farského spoločenstva, založil spevokol, intenzívne sa venoval mládeži, podporoval vznik rôznych menších spoločenstiev, viedol deti k prvému svätému prijímaniu, pripravoval na prijímanie ostatných sviatosti.
      V Tatrách sa stretávala duchovná elita nášho národa, Štefan Mordel približoval svojim farníkom a návštevníkom myšlienky Ladislava Hanusa, Janka Silana, Jozefa Kútnika – Šmalova, Janka Mágu a ďalších vtedy neznámych osobnosti Slovenska, s ktorými sa na fare v Dolnom Smokovci stretával. Ako prvý na Slovensku začal so svojimi farníkmi dabovať náboženské filmy a tajne ich rozširovať po celom Slovensku. Za túto činnosť mu Konferencia biskupov Slovenska v roku 2011 udelila Cenu Andreja Radlinského za prínos v mediálnej oblasti.
     V roku 2005 Štefan Mordel dostal od primátora mesta Vysoké Tatry Ďakovný list za pomoc pri odstraňovaní následkov kalamity spôsobenej veternou smršťou 19.11.2004, bola mu udelená Cena Mesta Vysoké Tatry. Dňom 1.8.2012 bol preložený do farnosti Klin na Orave. Za roky svojho pôsobenia si získal úctu a uznanie nielen svojich farníkov, ale i ostatných obyvateľov a návštevníkov nášho mesta.

    Preto sa Farský úrad, pastoračná i hospodárska rada farnosti Vysoké Tatry rozhodli podať Mestu Vysoké Tatry návrh, aby Doc. Thdr. ICLic. Štefanovi MORDELOVI, PhD udelilo čestné občianstvo za osobné nasadenie pri duchovnom formovaní obyvateľov a návštevníkov Mesta Vysoké Tatry, a za neúnavné zlepšovanie podmienok pre duchovný život v Meste Vysoké Tatry.

    V Novom Smokovci, ..........

    Mgr. Róbert Tokár, správca farnosti Vysoké Tatry

 

    Mestské zastupiteľstvo Mesta Vysoké Tatry v Starom Smokovci tento návrh schválilo 21. februára 2013. Doc. Štefanovi Mordelovi, PhD. ho slávnostne odovzdali 15. marca na Tatranskom galavečere k 66. výročiu založenia Mesta Vysoké Tatry. [8]

 

   

    Ale máme tu - k osobnosti Doc. Štefana Mordela, PhD. - aj menej oficiálne, naozaj veľmi úprimné svedectvo, a to svedectvo jednotlivca, ktorý ho pozná dostatočne nato, aby mohol napísať:

    » O farárovi Mordelovi od P. Stana

    „Keď vystúpime na vrch, vzdialime sa od bežného prostredia, ale aj od každodenných problémov, a vidíme svet z nadhľadu, z Božej perspektívy. Všetko sa odtiaľ javí v širších súvislostiach. Problémy, ktoré sa zdajú dôležité, akoby v tej výške strácali zo svojej veľkosti, a nastupuje iný pohľad, nové priority. V tejto výške hľadíme na mnohé veci ináč, a všetko aj inakšie preciťujeme. Pohládza to srdce každého z nás, veriacich aj neveriacich. Srdce  i duša sa napĺňajú novým rozmerom. Preto máme radi hory. Cítime, že je dobré mať nadhľad nad vecami i problémami. V tej výške je vzduch čistejší a priezračnejší. Možno hľadieť do diaľky, ale aj ľahšie dýchať. Telo, duch i duša človeka akoby tam umocňovali svoje sily. Naše Tatry sú takým požehnaným miestom.“

    To sú slová Doc. ThDr. ICLic. Štefana MORDELA, PhD., dlhoročného farára vo Vysokých Tatrách.

    Narodil sa 1. 4. 1947 v Rabčiciach, pochádza zo skromnej roľníckej rodiny, má osem súrodencov. Život na hornej Orave bol tvrdý, odmalička pomáhal okolo gazdovstva, ba dostal sa i do služby k bohatším gazdom. V rodine získal prirodzenú, ale pevnú vieru, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou jeho života. Učarovali mu knižky, ich prostredníctvom získal aj túžbu po vzdelaní. Jeho láskaví a múdri rodičia vedeli, že dať ho študovať bude preňho to najlepšie. A tak si ako hĺbavý a zvedavý mládenec začal rozširovať svoje obzory na strednej škole v Námestove. Keď premýšľal o svojej budúcnosti, stále intenzívnejšie pociťoval závan Božej milosti v podobe volania po kňazskom povolaní.

      A tak sa prihlásil na štúdium teológie na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Na kňaza bol v Dóme sv. Martina  vysvätený 20.júna 1971. Prvý rok pôsobil ako kaplán v Ružomberku, potom päť mesiacov vo Vysokých Tatrách, odkiaľ odišiel za kaplána do Kežmarku. 1.apríla 1973 nastupuje na základnú vojenskú službu (ZVS) do Domažlíc, kde sa intenzívnejšie stretával so svetom nevraživosti voči všetkému, čo súviselo s cirkvou. Neoslabilo to jeho vieru – naopak, ešte ju posilnilo. Z Domažlíc bol po roku prevelený do vojenskej nemocnice Olomouc Na Hrádku, kde pracoval v sadrovni traumatologického oddelenia. ZVS bola preňho cennou skúsenosťou pretože spoznal, že i v takomto nepriateľskom svete je prítomné dobro, len treba viac námahy a trpezlivosti na jeho poznanie i šírenie. Získal cenné priateľstva, z ktorých niektoré pretrvávajú až do dnešných dní.

      Po dvoch rokoch ZVS nastúpil 1.4.1975 za kaplána do Spišského Bystrého, neskôr opäť do Ružomberku, aby sa napokon 1.1.1978 vrátil do Vysokých Tatier – teraz už ako správca farnosti. Zároveň začína pracovať ako notár na Cirkevnom súde v Spišskej Kapitule, kde je menovaný pre jednotlivé prípady. V roku 1985 ho vtedajší ordinár Spišskej diecézy Mons. Štefan Garaj vymenoval za riadneho člena Cirkevného diecézneho súdu.

      Po politických zmenách ho v roku 1990 diecézny biskup Mons. František Tondra poveril prednášať na obnovenom Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule predmet patrológie a biblickej kresťanskej archeológie. Z toho dôvodu sa toho istého roku prihlásil na doktorandské  štúdium na CMBF-UK v Bratislave externou formou, kde v roku 1993 získal licenciát (ThLic.) a v roku 1995 doktorát teológie (ThDr.). V rokoch 1996 – 1998 študoval cirkevné právo externou formou na Katolíckej univerzite v Lubline, kde získal licenciát z kánonického práva (ICLic.). V roku 2003 sa na Katolíckej univerzite habilitoval na docenta (Doc.), od roku 2004 do roku 2009 prednášal na Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove predmet patrológie, biblickej a kresťanskej archeológie a tiež sociálnu náuku Cirkvi.  29.júna 2003 ho Spišský biskup Mons. František Tondra menoval za farára farnosti Vysoké Tatry, iste i na znak ocenenia jeho dlhoročného pôsobenia ako správcu farnosti, ocenenia pozitívneho ovplyvňovania duchovného života nášho mesta.

      Nebolo ta ľahké, obdobie normalizácie až do novembra 1989 bolo veľmi zložité, útoky voči cirkvi stále rafinovanejšie, duchovný život v našom meste dosť ospalý, ľudia boli zo svojou vierou vytláčaní do súkromia, akýkoľvek verejný prejav náboženského myslenia a cítenia bol potláčaný a trestaný. To ale pre mladého horlivého kňaza nebolo prekážkou. Štefan Mordel to prijal ako výzvu, začal organizovať náboženský život i zlepšovať podmienky pre jeho uplatňovanie. Opravoval kostoly, vybavoval ich organmi, založil spevokol, usiloval sa dať viere a cirkvi to miesto, aké na Slovensku vždy mala. Stal sa nepriateľskou osobou vtedajšieho režimu, Štb ho mala pod neustálym dozorom, viedla proti nemu zväzok s krycím menom Helmut. Jeho blízki spolupracovníci ale na toto obdobie spomínajú ako na najkrajšie obdobie svojho života. V Tatrách a na blízkom okolí sa stretávala duchovná elita nášho národa, mladý kňaz s úctou a otvoreným srdcom počúval slová Ladislava Hanusa, Janka Silana, Jozefa Kútnika – Šmalova, Janka Mágu a ďalších vtedy neznámych osobnosti Slovenska. Ich  myšlienky a úvahy padali na úrodnú pôdu, stali sa mu oporou a povzbudením.

      „V čase totality sa u nás zlievalo zaujímavé spoločenstvo: učitelia, štátni zamestnanci a tí, čo nemohli chodiť do kostola doma, tu, kde ich nikto nepoznal, nachádzali útočište. Hoci stalo sa aj to, že kolega stretol kolegu” vracia sa pán farár s úsmevom k rokom minulým. „Kňaza tu potrebujú nielen domáci, ale najmä pacienti, ktorí sú veľmi vnímaví, lebo pod tlakom kríža choroby prežívajú všetko inakšie, intenzívnejšie” opisuje svoje dlhoročné skúsenosti. „Sú vytrhnutí z domáceho prostredia a tak sa snažia začleniť do spoločenstva tvoriaceho farnosť. Majú viac času na premýšľanie, vracajú sa k zabudnutej viere, nachádzajú si cestu k sviatostiam“.   

      Viacerí nabádame pána farára, aby dal na papier spomienky na obdobie svojho pôsobenia vo Vysokých Tatrách. Na tatranské dabingové štúdio, kde sa vo veľmi jednoduchých podmienkach a priamo pod nosom Štátnej bezpečnosti robili prvé preklady a dabingy náboženských filmov na Slovensku. Ešte aj dnes prichádzajú na faru ľudia a hovoria – mám doma Vami dabované filmy. Éra videa bola vtedy v plienkach a vidieť film s náboženskou tématikou bola vzácnosť. Tak pán farár zakúpil magnetofón a sledujúc film začal nahrávať slovenský preklad. To boli začiatky, neskôr pribudli spolupracovníci a dabing sa stával pestrejším, pútavejším. Všetko sa dialo v tajnosti, prezradenie akýchkoľvek podrobnosti bolo veľmi nebezpečné.  Kniha spomienok na toto obdobie by sa nepochybne stala cennou súčasťou nejednej tatranskej domácnosti.

      Po novembri 1989 sa otvorili nové možnosti nielen pre pastoráciu, ale najmä pre celkové ozdravenie nášho verejného a spoločenského života. Aj keď v časti spoločnosti pretrvávalo presvedčenie, že kňazi sa nemajú čo miešať do verejného života, že sa majú vrátiť do kostolov, Štefan Mordel považoval za svoju povinnosť robiť všetko, aby sme o nádej na lepší život neprišli. Ohrozenie videl najmä v koncentrácií moci do rúk vtedajšej vládnej HZDS. Pre denník SME vtedy povedal: "Pokoj ľuďom dobrej vôle by som prial naozaj všetkým. Bol by som veľmi rád, keby sme konečne žili časy, keď sa kňazi nebudú musieť vyjadrovať k politike. Veď aj my, duchovní, sme privítali rok 1989 a tešíme sa z daru slobody. Pred novembrom '89 sme citlivo vnímali neslobodu, ale i pohŕdanie a aroganciu voči kresťanom a kňazom. Vari aj preto sme na každé ohrozenie demokracie citliví."  

      Spomínam si, ako po voľbách, ktoré upevnili moc vtedajšej štátostrany, v nedeľnej kázni povedal: „Včera boli voľby, už vieme, ako dopadli. Tak premýšľajme, čo sme to urobili“. Sadol si a ponechal nás zo desať minút svojím myšlienkam. Bol iniciátorom otvoreného listu, ktorým sa kňazi z východného Slovenska obrátili na svojich spolubratov, aby ich upozornili na snahy koncentrovať moc do jedných rúk, neúnavne publikoval, presviedčal. Dnes už na to spomína tak trochu s úsmevom: "vyjadroval som sa preto, aby mi  neskôr nevyčítali, že som mlčal, keď som mal hovoriť".

      Chrám sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci sa v posledných rokoch stal vyhľadávaným a obdivovaným cieľom mnohých návštevníkov Vysokých Tatier. Spolu s farským centrom vyrástol vlastne z ničoho, navyše pred vydaním stavebného povolenia i neskôr tu boli temer neprekonateľné prekážky. Na začiatku výstavby mala farnosť zozbieraných iba asi 800 tisíc korún, s takouto sumou by sa do stavby takého rozsiahleho komplexu pustil iba nezodpovedný hazardér. Alebo Štefan Mordel. Nie, ten chrám nevyrástol z ničoho. Vyrástol z ohromnej túžby a obetavosti tatranského farára, ku ktorému sa postupne pridávali ďalší a ďalší nielen z Vysokých Tatier a ich blízkeho okolia, ale z celého Slovenska ba i zo zahraničia. „Nie každá generácia má to šťastie, že môže stavať nový chrám“ skromne cituje slová murárskeho majstra zo Šikulovho románu. „My sme to šťastie mali, a s Božou pomocou i s istou dávkou tvrdohlavosti sa nám to podarilo. Vynaložené úsilie nebolo zbytočné – dielo je hotové a je aj užitočné. To je najdôležitejšie“.           

      Občas večer sa zo zatvoreného chrámu ozýva majestátna hudba. To sa pán farár skláňa nad mohutným nástrojom, prstami pohládza klávesnice a možno i spomína.  Pri otázke, či ešte chodí na túry, sa iba pousmeje:. „Túroval som počas piatich rokov na stavbe, mnohokrát aj s fúrikom. Teraz už na túry veľmi nechodím, ale kapláni niekam občas zájdu. Pre mňa nezabudnuteľnou bola túra na Gerlachovský štít, keď sa tam rozhodli umiestniť kríž a pozvali ma, aby som ho posvätil. Súhlasil som, v duchu si predstavujúc pohodlnú trasu ako na Rysy. Skutočnosť však bola iná. Šiel som ako horolezec, uviazaný na horského vodcu. Pripútaný na lano, prežíval som muky. Keď som mal urobiť krátky traverz, pýtal som sa, kam to vlastne idem. Dole bolo hlboko, hore vysoko, na druhej strane stena... Skúsil som posunúť ľavú nohu, ale nevedel som, čo s pravou. Pod vedením skúseného horského vodcu som trasu napokon zdolal. Bol to pre mňa veľký zážitok, hoci keby som bol vedel, čo ma čaká, asi by som sa na to nebol dal nahovoriť.” Po výstupe prišiel rovno na stavbu kostola – bol unavený, ale žiarila z neho spokojnosť. Že s Božou pomocou opäť raz prekonal prekážky, ktoré sa mu postavili do cesty. Ako už toľkokrát. Čo povedať na záver – hádam opäť zacitujem zo slov pána farára Štefana Mordela:    


    „Pri každej príležitosti ďakujem Bohu, že uchránil Tatrancov a ich príbytky počas ničivej novembrovej víchrice, ako i následného zemetrasenia, ale tiež počas skazonosného ohňa v auguste 2005. Vzbĺkol za Tatranskou Poliankou a rýchlo sa približoval k Novému Smokovcu, kde je čerpacia stanica. V tom čase som bol v Nemecku. Okamžite som šiel do kaplnky, kde som so slzami v očiach prosil, aby nás dobrotivý Boh ochránil od tohto pekla. Ľudia sa vtedy neprestajne modlili, zapaľovali hromničné sviece a dávali ich do okien. V noci prišla búrka a mohutný dážď, ktorý obral plamene o ich pustošivú silu. Bola to dobrotivá Božia dlaň, ktorá nás zachránila. Živly sú síce silné, ale láska Boha je mocnejšia.“ «

 

    

    Po slávnostnej omši k 15. výročiu posviacky kostola Sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci ma pozvali do farskej časti objektu na obed v širšom kruhu, usporiadaný na počesť budovateľov kostola.

 

 

 

    Tam som mal možnosť osobne spoznať viacerých budovateľov kostola a vypočuť si rôzne - aj humorné príhody - z priebehu jeho výstavby. Medzi prítomnými kolovalo aj niekoľko málo fotokníh.

    

  

    Nemal som pri sebe kvalitný fotoaparát, len lacný mobil s fotoaparátom. Aj tak som si nasnímal niektoré (pre mňa) zaujímavé snímky. Z nich som sa niektorým pokúsil rôznymi trikmi ako-tak vylepšiť kvalitu, aby som ich mohol predložiť verejnosti v tomto článku.
    Niektoré z nich dokumentujú, že Štefan Mordel sa počas svojho pôsobenia vo Vysokých nestaral len o tatranské kostoly. Za Boží chrám považoval celú veľkolepú tatranskú prírodu.
    Netúlal sa po nej a nenačerpával z nej životnú silu do ďalších dní len on sám, ale tešil sa z nej napríklad aj spolu so svojimi mladými zverencami.
    Okrem toho - vo výstižnej skratke - ilustrujú jeho postup v hodnostiach sluhu božieho.

 

 

 

Pramene:

[1] Príbeh jedného kostola I.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459858/pribeh-jedneho-kostola-i.html

[2] Štefan Mordel: Farský kostol Sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci, 2012, ISBN 978-80-970944-1-6

[3] Štefan Mordel
https://sk.wikipedia.org/wiki/Štefan_Mordel

[4] Príbeh jedného kostola II.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459928/pribeh-jedneho-kostola-ii.html

[5] Príbeh jedného kostola III.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459960/pribeh-jedneho-kostola-iii.html?ref=viacbloger

[6] Príbeh jedného kostola IV.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/460058/pribeh-jedneho-kostola-iv.html

[7] 15. výročie vysviacky kostola Sv. Petra a Pavla v Novom Smokovci
https://cudzis.blog.sme.sk/c/459746/15-vyrocie-vysviacky-kostola-sv-petra-a-pavla-v-novom-smokovci.html

[8] Zomrel kardinál Joachim Meisner, emeritný arcibiskup Kolína http://sk.radiovaticana.va/news/2017/07/05/zomrel_kardinál_joachim_meisner,_emeritný_arcibiskup_kolína/1323268

[9] https://spis.korzar.sme.sk/c/6729656/vysoke-tatry-ocenia-knaza-ucitela-aj-zachrancov-elektricky.html

 

 

 

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Vrátia vám sluch a narovnajú krivý palec. Čudné inzeráty lákajú na šmejdy

Načúvací prístroj alebo strojček, ktorý narovnáva krivý palec na nohe, by si ľudia mali vyberať u lekára, nie v inzerátoch.

TECH

Vidíte na obrázku cikcakovité čiary? Môžete zažiť slepotu

Zakrivená slepota nie je diagnóza, spôsobuje ju evolúcia.


Už ste čítali?