Chlapček možno nemusel zomrieť. Mohol mať záchranu.

Autor: František Cudziš | 10.8.2017 o 8:50 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  1092x

Niekedy sa aj najnevinnejšie vyzerajúca situácia, keď po nejakom nebezpečenstve nieto ani chýru-slychu, zrazu radikálne zvrtne. Nejaká zdanlivo banálna maličkosť ju zmení až tak, že sa z ničoho nič môže zjaviť priam prízrak smrti.

    Na kúpalisku v Zlatníckej doline pri Skalici sa 2.8.2017 nečakane utopil osemročný chlapec.
    Podľa vyjadrenia otca vraj stál pri kraji bazéna, keď sa zrazu pošmykol a spadol do hlbokej vody.  Napriek okamžitému zásahu plavčíkov a následnému oživovaniu, chlapec zomrel.
    Podľa vyjadrenia matky sa možno zadusil zvratkami.
    Plavčíci mu poskytli masáž srdca, hoci zrejme skôr potreboval umelé dýchanie z úst do úst, ktoré - nevedno prečo - neaplikovali. Oživiť chlapca sa nepodarilo ani privolaným profesionálnym záchranárom.
    Týmto článkom nechcem jatriť čerstvú ranu mladých rodičov, ktorí takto nešťastne prišli o staršieho syna (mladší má tri roky). Naopak - vyjadrujem im úprimnú sústrasť.

    Obávam sa však, že toto nie je posledný podobný tragický prípad.
    V súvislosti s ním chcem upozorniť na jeden dôležitý moment. -
    Chlapček možno nemusel zomrieť, keby mu potrebnú pomoc poskytli samotní rodičia. Teda, ak sa v tom čase nablízku nikto s potrebnými schopnosťami nenachádzal.
    Niektoré najzákladnejšie pravidlá prvej pomoci sú  pomerne jednoduché. Mal by sa o ne - vo vlastnom záujme i v záujme svojich blízkych - zaujímať každý.

    Ani ja som sa o podobné záležitosti veľmi nezaujímal. A tiež sa mi už stalo, že nechýbalo veľa, a mohol sa aj v mojej vlastnej rodine udiať podobne tragický prípad.
    Ako sa to stalo. -

    Prišiel som raz domov z práce. Manželka práve kŕmila v kuchyni našu malú krásnu, ani nie ročnú dcérku, sediacu na nočníku. To bol spôsob, ako naučiť dieťa, aby si zvyklo na nočník a nebálo sa ho.
    Dávala jej na lyžici polievku s dosť nahrubo nakrájanými zemiakmi.
    Ako som vkročil do dverí, dievčatko sa od radosti nad mojím príchodom zasmialo, a zrazu jej výraz tváre akosi "zamrzol". Ostalo úplne ticho a zdanlivo pokojné (možno prekvapené netušeným pocitom).
    Nikdy predtým - ani potom - som nezažil, aby niekto tak rýchlo modral v tvári. Pery jej osinievali každou sekundou. V tej chvíli som pochopil, čo sa deje.
    Pomyslel som si:
    "Ak teraz niečo rýchlo neurobíš, vlastné dieťa sa ti zadusí pred očami!"
    Prítomné ženy - manželka i svokra - ostali ako skamenené.
    Pochopiteľne, nemal som s riešením podobnej krízovej situácie žiadne praktické skúsenosti. Nebol však čas plano "rozumovať". O nejakom Heimlichovom manévri som nemal ani potuchy (pozri [1] a [2]).
    Urobil som prvé, čo ma napadlo.
    Rázne som pokročil k dievčatku, zovrel som jej jednou rukou nôžky tesne nad kotníkmi a zdvihol som ju do výšky, aby viselo dole hlavou nad divánom pri okne. Druhou rukou som ju mierne udrel do chrbta medzi lopatkami. Bál som sa, aby som jej neublížil, lebo vtedy som trénoval a nemal som "normálny" cit v rukách. Zato som mal neskutočnú fyzickú silu.
    Udrel som raz. - Nič sa nestalo.
    Udrel som druhý raz. - Zrazu som zbadal, že na diván pod hlávkou dievčatka vypadli kúsky vareného zemiaka. Ale dievčatko stále ani nemuklo.
    Udrel som tretí raz. - Znova vypadli nejaké zemiakové omrviny a dievčatko konečne zaplakalo. Podal som ho manželke, aby ho upokojila, ako to len matky vedia.
    Svokra odišla bez slova do inej miestnosti. Aj ja som odišiel, rozochvený ako vari nikdy predtým. Práve som si zachránil dcérku pred smrťou zadusením.
    To bolo v roku 1984; medzičasom z dcéry vyrástla krásna žena, ktorá sa vydala na skusy do Ameriky.

    Keď nastala vhodnejšia chvíľa, povedal som manželke:
    "Vidíš, hlupaňa, čo sa mohlo stať? Ty si matka, celá hrdá na to, ako ti už vie malé dieťa jesť aj väčšie kúsky. A hľa, aké je to nebezpečné...! Keby sa to bolo prihodilo, keď by som nebol doma, boli by ste obe vybehli pred dom na ulicu a kričali o pomoc. Za ten čas by sa dievča zadusilo!
    Keď som bol ja malý, ale už si pamätám, mne mama štikala všetko na maličké kúsky."
    Odvtedy už dievčatko kŕmila opatrnejšie.
    Bol na to aj iný dôvod.
    Odkedy mala zopár prvých zúbkov, keď sme jej dali niečo piť z tenkostenného skleného pohára, takmer okamžite odhryzlo zo skla hodný kus. Tlakom prstov na líčka sme ho prinútili, aby otvorilo ústočká a sklený úlomok vypľulo. Na prekvapenie, nikdy sa pritom neporanilo do krvi. Keď sa to opakovalo viackrát, museli sme začať používať hrubší porcelán alebo smaltované plechové hrnčeky.

     Druhú situáciu, ktorá ma vnútorne rozochvela viac, ako to dokáže kvílenie záchranky, som zažil v lete minulého roka.
    Prechádzal som na Námestí osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši okolo monumentu s fontánou, nazvaného Metamorfózy, a práve som vchádzal do pasáže Baťovej uličky, keď sa mi za chrbtom strhol nezvyčajný ruch. Mal som dojem, akoby sa práve hlučnejšie rozšantila skupina detí a šiel som ďalej.  Zvuková kulisa za mnou ma primäla obrátiť sa a vrátiť na námestie.
    Vo dverách cukrárne Veronika stála strachom paralyzovaná mladá štíhla žena, ktorá nezvykle vysokým hlasom - v panike - hystericky kričala:
    "Zachráňte ho! ... Zachráňte ho!"
    Jedným pohľadom som si ozrejmil, čo sa asi deje. Vonku, pred výdajným pultom na zmrzlinu stál prázdny detský kočiarik. Vedľa neho akási pani s rozvahou telefonovala cez mobil. Zrejme kontaktovala rýchlu záchrannú službu.
    Pri krajných stoloch pod markízou kaviarne nejaký pán "zvŕtal" v rukách malého chlapca.
    Hodil som dáždnik na dlažbu (málinko totiž mrholilo) a spýtal som sa ho, či nepotrebuje pomoc, hoci som tiež bol trochu "namäkko".
    (Je to tak trochu div, keď som voľakedy ako horolezec psychicky zvládal ďaleko vypätejšie situácie, a dnes ma "dojme" takáto situácia. Čo už však - človek sa časom mení; niekedy nadobúda, inokedy stráca odolnosť voči psychickému stresu.)
    Ten pán mi povedal, že je lekár. Chlapček zrejme vdýchol omrvinku zo zmrzlinového kornútka či čosi podobné. Vedel, čo má robiť.
    Viac som sa na nič nepýtal a odišiel som.

    Po ceste som nad tou príhodou trochu uvažoval.
    Znova sa raz opakovala situácia, keď náhle vzniknutou nebezpečnou situáciou, v ktorej sa ocitlo malé dieťa, ostala matka zaskočená a paralyzovaná strachom. Nemohúca akokoľvek pomôcť svojmu potomkovi a priam zúfalo odkázaná na cudziu pomoc. - Na okamžitú pomoc!
    O intenzite jej strachu mám istú predstavu aj z rozprávania svojho nebohého otca, ktorý bol vodičom zájazdového autobusa.
    Raz viezol školský zájazd. Keď prechádzali jednou obcou, autobus vybehol do vŕška a hneď za jeho úvraťou sa na ceste nachádzali nejakí ľudia. Jedna učiteľka sa v tej chvíli zľakla a neubránila sa výkriku hrôzy.
    Otec s prehľadom pribrzdil a nič sa nestalo. Pol života striedavo stláčal nohami pedále spojky, brzdy a plynu. Lýtka, ba celé nohy mal silné sťaby hydraulické valce. Bez problému pritlačil na brzdu, koľko bolo treba.
    Vedomie učiteľky v tej chvíli ovládla strašná predstava, že katastrofe na ceste sa už nedá nijako zabrániť. Keby záležalo od nej, možno by sa nešťastie aj bolo stalo.
    Tým chcem len povedať, že podobné - "prekliate" - situácie, keď človeka ovládne pocit bezvýchodiskovosti, sa občas vyskytujú. A sú veľmi zradné. Preto ich netreba podceňovať, ale dopredu sa na ne pripravovať, ak by sa nám raz nebodaj naozaj v živote pritrafili. Ak by nebola naporúdzi cudzia pomoc, aby sme problém vedeli zvládnuť a hroziace nebezpečenstvo (hoci aj so šťastím) odvrátiť aj sami.
    Platí zásada, že hocijaký pokus konať s takýmto úmyslom je lepší ako - žiaden pokus.

    Pôvodne som myslel, že ostanem v tomto článku len pri odkazoch na infografiky [1] a [2]. Keď som hľadal relevantné informácie k danej téme, hádam najlepšie som našiel z dielne Pravda.sk. Aby som si mohol ich doporučenia z času na čas zopakovať, chcel som si infografiky - pre istotu - uložiť do počítača ako kópie webovwj stránky. Zistil som, že sa to nedá. Pravda.sk si vyhradzuje všetky (autorské) práva. To rešpektujem. Zároveň si však myslím, že by - v záujme dobrej veci - nebolo zlé, keby si ich (uvážlivejší) čitatelia môjho blogu mohli pripomínať aj cez toto rozprávanie. Preto som si dovolil uvedené infografiky prevziať v podobe obrázkov, ktoré možno kopírovať aj ako samostatné "ťaháky prvej pomoci" pre uvedené krízové situácie. Verím, že ma to ospravedlňuje a zároveň Pravde.sk ďakujem za pochopenie.

xxx


   

    Pramene:

[1] Infografiky.Pravda.sk - INFOGRAFIKA: Prvá pomoc (3): Dusenie
https://infografiky.pravda.sk/uzitocne-rady/clanok/292876-infografika-prva-pomoc-3-dusenie/

[2] INFOGRAFIKA: Prvá pomoc (2): Oživovanie dieťaťa
https://infografiky.pravda.sk/uzitocne-rady/clanok/288456-infografika-prva-pomoc-2-ozivovanie-dietata/

 

 

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOŠICE KORZÁR

Polícia o akcii Shark: Štát ukrátili o takmer 28 miliónov eur

Fingovali vysoké náklady na reklamu.

KOŠICE KORZÁR

Vo väzbe pre podvody skončili podnikatelia aj bývalí športovci

Medzi obvinenými sú aj známe mená.

KOMENTÁRE

Korisť po Islamskom štáte zapáli ďalšie konflikty

Kurdi sú rozdelení, Bagdad útočí a Teherán prilieva olej do ohňa.


Už ste čítali?