Strach z nového obrazu sveta?

Autor: František Cudziš | 19.9.2017 o 9:10 | Karma článku: 3,74 | Prečítané:  513x

V čase prvých kinematografických produkcií bratov Lumiérovcov [1], diváci z prvých radov v hrôze utekali pred "živým" obrazom prichádzajúcej lokomotívy. Dnes, akoby v podobnom pohnutí mysle, reagujú niektorí vedátori na nové idey.

    Určite netreba pripomínať, že sa medzi nimi jedná aj o moje myšlienky. Aj ja teda musím ich oprávnenosť obhájiť ako najlepšie viem.
    Už som napísal viacero článkov, v ktorých postupne rozvíjam obraz tzv. koncepčnej fyziky, ktorý vzniká na základoch tzv. teórie kozmodriftu. Prvé reakcie, ako sa dalo čakať, sú prevažne odmietavé.

    Už pred naším letopočtom, Platón - pôsobivým spôsobom - prirovnal proces poznávania vnímaniu ľudí, ktorí sú zajatí v jaskyni a majú obmedzené možnosti zmyslového vnímania. [2] (Resp. pozri [3])
    Aktuálne možno tento Platónov pokus nahradiť zmodernizovaným prirovnaním vnímania okolitého sveta k jeho vnímaniu (filmovým či televíznym) divákom prostredníctvom obrazov na filmovom plátne alebo na televíznej obrazovke.
    Kinematografia je založená na vynáleze fotografie. Striedanie statického obrazu fotografií v dostatočne rýchlom slede vyvoláva u diváka dojem pohybu.
    Fotografia je výsledkom projekcie trojrozmerného reálneho prostredia na statickú dvojrozmernú plochu. Podobne film vzniká mnohonásobnou postupnou projekciou reálneho prostredia na statickú plochu filmového materiálu, resp. iného nosiča informácií, ale film vcelku je uspôsobený na "rozpohybovanie". Tým vzniká dojem pohybu na filmovom plátne alebo na inom vhodnom monitore.
    Filmový či televízny divák má konkrétnu osobnú skúsenosť s okolitým prostredím a preto preň nie je problém chápať filmovú produkciu racionálne. Bežne mu nerobí problém rozlíšiť obraz (!) reálneho prostredia alebo reálnej situácie od nereálnych obrazov, napríklad špeciálnymi technikami vytvorených trikových záberov. Dnes sú však technické možnosti vytvárania fantazijných scén tak sofistikované, že aj odborník má niekedy problém (na základe vizuálneho vnemu) odlíšiť realitu od trikového dotvorenia jej obrazu.
    V takom prípade nám príde veľmi vhod poznanie dobre overených faktov. Poznanie, čo je - z hľadiska prírodných zákonov - možné, a čo nie. A toto poznanie nám dáva potrebnú istotu pri rozlišovaní medzi realitou a fantastičnom.
    Sú však aj situácie, keď - v pomyselnej úlohe filmových divákov - sa ocitnú vedci, naslovovzatí odborníci na danú problematiku.
    A prečo sa im to (zákonite a opakovane) stáva?
    Z nedostatku poznania, potrebného k tomu, aby vedeli zodpovedne vyhodnotiť svoje pozorovania alebo iným spôsobom získané výsledky.
    Ako je to možné, že to (nie vždy) vedia?
    Principiálne zdôvodnenie tohto stavu je nasledovné. -
    K súčasnému stavu poznania v oblasti prírodných vied vedci dospeli postupným upresňovaním určitých predpokladov a postupným spresňovaním výsledkov svojich meraní, založených na týchto predpokladoch, v priebehu historického vývoja vied.
    Ak by som si mohol pomôcť terminologickou výpožičkou z matematiky, povedal by som, že celý tento proces možno zjednodušene prirovnať k iteračnej metóde (napríklad pri výpočte hodnôt reálnych koreňov algebraických rovníc vyššieho stupňa).
    A celý tento vývoj by bol v poriadku, keby sa pritom striktne dodržiavala jedna nevyhnutná podmienka principiálneho významu. Totiž, aby výsledný stav poznania (paradigmu) vždy a v každej chvíli predstavoval tzv. "otvorený systém", ktorý by bolo možné priebežne dopĺňať potrebnými novými pojmami, novými faktickými poznatkami i novými koncepčnými schémami, ktoré by vnútorne nenarúšali jeho konzistentnosť, ale by len rozširovali jeho hranice.
    Ak by predsa len došlo k narušeniu konzistentnosti systému nejakými novými, protirečiacimi objektívnymi faktami, nuž malo by to trvať len dočasne, kým by sa neodhalili  ich skryté logické súvislosti a prepojenia.
    Lebo, keď sa táto triviálna zásada poruší, vznikne "uzavretý systém" (akási konzervatívna paradigma, s presne vymedzeným rámcom pre uznávanie nových faktov), ktorý v konečnom dôsledku bráni ďalšiemu pokroku vo vývoji poznania a, ako taký, sa (ako celok) zákonite stáva anachronizmom. Lebo všetko, o čom sa ukáže, že presahuje rámec konzervatívnej paradigmy, sa už nedá včleniť dovnútra - teda ani pochopiť a náležite to ohodnotiť z hľadiska významu pre celok.
    Osobne som dospel k presvedčeniu, že tento popisovaný stav ohľadom poznania pretrváva aj práve teraz.
    Konzervatívna paradigma je všeobecne uznávaná predovšetkým kvôli potencionálnym možnostiam vytvoreného tzv. "inžinierskeho prístupu" k poznaniu, ktorý čiastočne umožňuje posúvať technický a technologický vývoj ďalej dopredu. Ale jej rôzne nedostatky sú takmer všade prítomné, v rôznych oblastiach prírodných vied a začínajú byť čoraz viac viditeľné.
    Okrem toho sa, predovšetkým v dôsledku pozorovania veľmi vzdialených oblastí vesmíru, vynárajú fakty, o ktorých predpokladám, že sa nedajú (ani nebudú dať) prijateľným spôsobom vysvetliť prostriedkami konzervatívnej paradigmy. Svojou podstatou totiž, ak to možno takto povedať, presahujú jej rámec.
    To, že súčasná paradigma predstavuje prakticky uzavretý systém, naznačuje, že zásada nechať systém otvorený bola porušená. Tým sa prakticky uzavrel prístup k pochopeniu momentov, ktoré presahujú rámec daný "klasickou relativistickou" fyzikou.
    Vehementné odmietanie nových fyzikálnych koncepcií, hoc aj na základe radikálne iných predstáv o objektívnom svete, nie je prejavom múdrosti povolaných, ale akoby naznačovalo ich iracionálny strach z nového obrazu sveta.
    Pozorovanie veľmi vzdialených oblastí vesmíru stavia dnešných vedcov, ktorí majú možnosť vnímať len veľmi špecifickú projekciu nejakých javov z týchto "3D-oblastí" na dvojrozmernú plochu nočnej oblohy (alebo prostredníctvom kamier na rozličných sondách) do analogickej situácie s filmovými alebo televíznymi divákmi.
    Avšak s tým rozdielom, že k ľahšiemu pochopeniu pozorovaní tohto druhu im chýba akákoľvek "podporná" skúsenosť. Teraz mám na mysli také javy, ako pozorovanie supernovy 1987A (pozri [4]) alebo tzv. rádiových zábleskov (pozri [5]).

    Situácie, keď sa vedec pohybuje na samej hranici poznania, sú pri vedeckej práci bežné. A pravdepodobnosť, že získané výsledky budú vyhodnotené nesprávne, je veľmi vysoká.
    Tento fakt mám neustále na pamäti, pretože aj ja - voľnomyšlienkár - sa často pohybujem na samej hranici poznania. Je ťažké rozlíšiť, kedy ste už čo len v myšlienkach opustili oblasť možného a ocitli sa v oblasti neskutočna.
    Je zrejmé, že istota teórie pramení z experimentálnych výsledkov.
    Ale to je len polovica (dialektickej) "pravdy". Pretože, zároveň:
    Skutočnú cenu nadobudnú experimentálne výsledky až po ich správnom teoretickom vyhodnotení.
    Nikde totiž nie je a priori dané, že experimentálne získané výsledky sú odpoveďou prírody presne na tú otázku, o ktorej si výskumník myslí, že jej ju svojím experimentom položil.
    Isté je len to, že experimentálne získané dáta predstavujú nepopierateľné fakty.
    Je však otázne, či medzi výskumníkom a prírodou pri experimentálnom skúmaní nedošlo k "nedorozumeniu", ktoré - pochopiteľne - ide vcelku na vrub vedca-výskumníka.
    Už som viackrát niekde spomínal (možno naozaj pravdivú) anekdotu o tom , ako vzniklo pomenovanie "kengura".
    Moreplavci, uvidiac tieto zvieratá, sa pýtali domorodca (svojou rečou) ako ich nazývajú. A domorodec - tiež svojou rečou - odpovedal: Kenguru. - Nerozumiem.

    Experimentálne výsledky, chápané ako nepopierateľné fakty, nemôže ignorovať žiadna teória, ktorej sa tieto fakty nejakým spôsobom, z nejakého logického dôvodu, týkajú.
    Úlohou teórie je systematizovať ich do nejakého uceleného obrazu takým spôsobom, že samotná teória ostane naďalej vnútorne konzistentná, teda neprotirečivá. Až keď sa toto podarí, až vtedy experimentálne získané dáta postúpia z úrovne nepopierateľných (no, principiálne, možno nepochopených) faktov na úroveň (nepochybného) poznania a môžu sa stať významnou súčasťou paradigmy.
    Ako vieme z histórie vedy, aj paradigmy podliehajú zmenám a časom ich treba modernizovať - neraz radikálnym, revolučným spôsobom. To sa stáva predovšetkým vtedy, keď sa stav poznania ocitne (pri riešení nejakej podstatnej otázky) na tzv. križovatke. V polohe, kde sa núka nie jedno ale naraz viacero principiálnych riešení. Rozum nám hovorí, že najlepšie bude rozhodnúť sa (predpokladane) správne - na základe a podľa výsledkov vhodne navrhnutého experimentu.
    Ale je aj iný spôsob, ktorý spočíva v nájdení vhodnej logickej schémy usporiadania všetkých známych faktov, aby výsledkom tejto systematizácie bola vnútorné konzistentná (nie len jedna "parciálna" teória) paradigma.
    Pravdepodobnosť správneho vyhodnotenia známych faktov, a tým aj hodnota, resp. hodnovernosť aktuálnej paradigmy, sa zvyšuje úmerne s počtom faktov, ktoré dokážeme takto systematizovať.
    V tom spočíva úloha i cena teoretického zhodnotenia experimentálne zistených faktov. Ak to teória dokáže, jej hodnovernosť sa zvyšuje a možno ju považovať za tzv. koncepčnú teóriu.

    Klasická fyzika, keď došla na prelome 19. a 20. storočia, vplyvom viacerých prelomových objavov vo niektorých svojich oblastiach - obrazne povedané - doslova na superkrižovatku možných ciest svojho ďalšieho rozvoja, uprednostnila pre daný účel experimenty (predpokladaného) zásadného významu.
    Takým experimentom bol napríklad aj Michelsonov-Morleyov experiment z r. 1881 (a všetky jeho modifikácie v nasledujúcich rokoch). Ibaže - úha: preslávil sa svojím negatívnym (!) výsledkom.
Michelson veril, že pomocou svojho experimentu (využívajúceho jeho vlastný vynález - interferometer) dokáže zmerať rýchlosť pohybu Zeme v svetovom priestore. No nenameral žiadnu jej rýchlosť; dokonca (čo len kvalitatívne) nepreukázal ani jej pohyb, hoci bezpečne vieme, že Zem sa v okolí (nie doslovne okolo!) Slnka pohybuje svetovým priestorom ako súčasť slnečnej sústavy minimálne rýchlosťou cca 30 km/s.
    To samo osebe nie je pre mňa žiaden prekvapujúci výsledok, pamätajúc na iný problém (doslova paradox) - na problém elektrického náboja.
    Elektrický náboj v pokoji sa správa elektrostaticky.
    Akonáhle spozorujeme, že sa pohybuje, začne sa správať elektromagneticky.
    V čom spočíva ten "môj" problém?
    V zmysle mechaniky, resp. kinematiky (a bolo to zrejmé už prinajmenšom v časoch tzv. prírodnej filozofie, do ktorej bola vtedy včlenená aj celá fyzika), je pokoj len špeciálnym prípadom pohybu, a v tomto zmysle je relatívny.
    V skutočnosti sa aj elektrický náboj "v stave pokoja" objektívne pohybuje nejakým konkrétnym spôsobom - mal by sa teda vždy správať elektromagneticky. Toto očakávanie je však mylné.
    Elektrický náboj sa začne správať elektromagneticky až vtedy, keď sa viditeľne pohne, t.j. začne sa pohybovať vzhľadom na nejakú, ľubovoľne zvolenú súradnicovú sústavu. To je dôvod, prečo tento pohyb môžeme považovať za relatívny pohyb.
    Relatívny pohyb je de facto prejavom nejakej zmeny objektívneho pohybu.
    Podobne, zrýchlenie je dôsledkom nejakej objektívnej rýchlosti objektívneho pohybu, z ktorého máme možnosť vnímať len jeho určitú časť. Táto je charakterizovaná určitou rýchlosťou, ktorá je - prirodzene - z toho dôvodu len relatívna. Napriek tomu, z časovej zmeny relatívnej rýchlosti vieme odvodiť absolútnu(!) hodnotu zrýchlenia, ktoré pri tom (v dôsledku pôsobenia sily) vzniká.
    (Ale absolútny či objektívny pohyb sa podobným spôsobom zistiť nedá. Na príčine je vysoká, ba až veľmi vysoká hladina energie, na ktorej existuje náš svet.)

    Nuž - aký je teda principiálny rozdiel medzi negatívnym výsledkom Michelsonovho-Morleyovho experimentu, ktorý nevie preukázať ani len časť (naisto existujúceho) objektívneho pohybu Zeme, a medzi správaním elektrického náboja, ktorý sa správa inak v stave relatívneho pokoja a inak v stave relatívneho pohybu, (ale objektívny pohyb s týmto správaním evidentne nesúvisí)?
    V podstate žiaden.
    Ani pohyb Zeme, je jedno či objektívny alebo relatívny, evidentne nemá vplyv na výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu.
    Teoretických fyzikov by, logicky, mali zaujímať obidva spomenuté momenty. Ale rozhodli sa zdôvodniť príčinu existencie iba jedného z nich, a to výsledku Michelsonovho-Morleyovho experimentu. Azda preto, že ich ten výsledok priveľmi zaskočil a doslova im zamotal hlavu. Vtedy Einstein prišiel so svojou relativistickou koncepciou.

    Uvedený "paradox" pohybu elektrického náboja vedci jednoducho ignorujú.
    V skutočnosti sa však nejedná o žiaden paradox, ale len o banálny dôsledok zákona zachovania energie (majúcej objektívnu povahu). -
    Elektrický náboj, keď sa nachádza v relatívnom pokoji, z energetického hľadiska pretrváva v nemennom stave; možno povedať - nachádza sa v rovnovážnom stave. Ako taký pôsobí na svoje okolie statickou silou (elektrostaticky) a nekoná sa žiadna práca.
    Akonáhle sa totiž elektrický náboj pohne, vzhľadom na svoje okolie (v dôsledku pôsobenia nejakej sily z okolia), jeho energeticky rovnovážny stav zanikne. V zmysle zákona akcie a reakcie sa však elektrický náboj snaží stratený stav rovnováhy získať naspäť. A to tak, že sa zbavuje dodanej energie (v dôsledku konania práce, pôsobením vonkajšej sily na jeho materiálny nosič) jej elektromagnetickým vyžarovaním naspäť do okolia.

    V druhej časti článku porovnám rozdielne spôsoby šírenia elektromagnetického signálu z jeho pohybujúceho sa zdroja, a to podľa teórie relativity i teórie kozmodriftu.


    Pokračovanie.

 

    Pramene:

[1] Film "Príchod vlaku"
https://sk.wikipedia.org/wiki/Bratia_Lumiérovci

[2] Platón: Ústava, PRAVDA, Bratislava 1980, str. 280-285

[3] O absolútnej rotácii (príloha v závere: Obraz Platónovej jaskyne)
https://cudzis.blog.sme.sk/c/458546/o-absolutnej-rotacii.html

[4] Vysvetlenie "paradoxu" supernovy SN 1987A
https://cudzis.blog.sme.sk/c/458290/vysvetlenie-paradoxu-supernovy-sn-1987a.html

[5] Kolosální záhada: Z tajemného zdroje přilétlo 15 nových rádiových záblesků
http://www.osel.cz/9538-kolosalni-zahada-z-tajemneho-zdroje-priletlo-15-novych-radiovych-zablesku.html

 


    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem za porozumenie.

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Majiteľ Slotovej vily robí pre Siekela

Siekel býva v byte Nosáľa, ktorý mu predtým sám predal.

Dobré ráno

Dobré ráno: Slovensko príde o 100 miliónov eur, prečo sa tak stalo

Ministerstvo školstva čelí obvineniu.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.


Už ste čítali?