Strach z nového obrazu sveta? II.

Autor: František Cudziš | 20.9.2017 o 9:15 | Karma článku: 4,42 | Prečítané:  410x

Článok obsahuje ďalšie, dosiaľ nezverejnené predstavy teórie kozmodriftu a tzv. koncepčnej fyziky. Zaoberá sa rozdielnym spôsobom šírenia elm. signálu z pohybujúceho sa zdroja - relativisticky a podľa teórie kozmodriftu.

    Mnohé riešenia problémov, ktoré poskytuje relativistická koncepcia ako základ aktuálnej paradigmy, sú len riešeniami typu ad hoc.
    Prečo?
    Pretože to nie je koncepcia, ktorá by dávala odpovede na mnohé nezodpovedané otázky vo fyzike.  Pritom to sú otázky podstatného významu.
    Relativistická koncepcia interpretuje usporiadanie a fungovanie reálneho sveta dlhodobo neudržateľným spôsobom a za cenu absurdných predstáv a predpokladov. A aj škoda pripomínať, že sa už od počiatku stretávala s vehementným odporom, ktorý ani dnes celkom nezanikol.

    V dôsledku pokračujúceho technického i technologického rozvoja vznikajú nebývalé observačné možnosti a rôzne experimentálne metódy, ktorých dôsledkom je priam exponenciálny nárast nových faktov.
    Je pochopiteľné, že mnohé z nich sa (predbežne) nedajú systematizovať do ucelenej koncepcie, ktorá by nenarúšala a nespochybňovala aktuálnu paradigmu.
    Je však nepochopiteľne, že namiesto toho, aby sa vedci snažili o systematizáciu faktov tým spôsobom, že by "spojito" a logicky prepájali staršie poznatky s novými (čo sa, bez určitých "opráv", resp. "upresnenia" starších parciálnych koncepcií, zrejme nedá), prichádzajú s ďalšími bezperspektívnymi "nápadmi".

    Newtonov všeobecný gravitačný zákon definuje gravitačnú silu ako súčin dvoch zložiek kvalitatívne rozdielnej povahy. Prvú zložku predstavuje konštanta - experimentálne stanovená gravitačná konštanta kappa. Druhú zložku predstavuje funkcia, v ktorej figurujú premenné veličiny - hmotnosti a vzájomná vzdialenosť hmotných objektov, ktoré na seba gravitačne pôsobia.
    O všeobecnom gravitačnom zákone sa predpokladá, že je to univerzálny prírodný zákon, platný kdekoľvek vo vesmíre.
    A zrazu v určitých, relatívne blízkych oblastiach vesmíru zisťujeme (pozorujeme) závažné odchýlky od jeho predpokladaného pôsobenia.
    Ako sa tento problém rieši?
    Vedátori zaviedli do svojich úvah, motivovaných udržaním všeobecnej platnosti gravitačného zákona, špekulatívne predpoklady o existencii tzv. temnej hmoty a temnej energie.
    Existuje však aj druhá logická možnosť.
    Gravitačná konštanta kappa bola stanovená experimentálne na Zemi, nachádzajúcej sa v konkrétnej (veľko)oblasti vesmíru, so špecifickým rozložením hmotností hmotných objektov, ktoré môžu podmieňovať "tunajšiu" hodnotu (nie konštanty ale funkcie) kappa. V iných oblastiach vesmíru, v dôsledku iného rozloženia hmotností tamojších hmotných objektov, môže byť (funkcia) kappa kľudne iná.
    Okrem toho, ak je Le Sageho gravitačná teória v princípe správna, a teória kozmodriftu sa nemýli v predpoklade objektívnej existencie kozmodriftu a charaktere jeho pôsobenia, predstavuje to principiálnu možnosť kalkulovať s tzv. korekčnými vplyvmi prostredia na pohyby spôsobené vzájomným gravitačným pôsobením telies.
    To je diametrálne odlišná možnosť - úplne mimo možností relativistických koncepcií. Je to ich plus?   Sotva!
    Dnes ešte nevedno, aká je vlastne pravda.
    Nepochybne je však isté, že s pozorovaním nových javov a objavovaním nových faktov, ktoré svojou podstatou presahujú predpoklady, resp. čiastkové koncepcie aktuálnej paradigmy, moderná fyzika sa čoraz viac zamotáva do siete narastajúceho množstva svojich predpokladov typu ad hoc.  

    A predkladám čitateľom aj iný príklad, ktorý predstavuje novú ukážku potencionálnych možností teórie kozmodriftu a tzv. koncepčnej fyziky. Týka sa spôsobu šírenia signálu z pohybujúceho sa zdroja
    Teória kozmodriftu vychádza z predstavy o objektívnej povahe energie a z predpokladu, že základnou formou energie je energia pohybu.
    Uznáva reálnosť Ritzovho balistického princípu.
    Kozmodriftový pohyb pritom zohráva veľmi dôležitú úlohu. Logické úvahy, ktoré zohľadňujú viacero dôležitých momentov fyzikálnej problematiky, systematicky vedú k predstave, že kozmodriftový pohyb má veľmi vysokú rýchlosť.
    V súvislosti so zákonom zachovania energie som v závere článku [1] napísal:
    Elektrický náboj, keď sa nachádza v relatívnom pokoji, z energetického hľadiska pretrváva v nemennom stave; možno povedať - nachádza sa v rovnovážnom stave. Ako taký pôsobí na svoje okolie statickou silou (elektrostaticky) a nekoná sa žiadna práca.
    Akonáhle sa totiž elektrický náboj pohne, vzhľadom na svoje okolie (v dôsledku pôsobenia nejakej sily z okolia), jeho energeticky rovnovážny stav zanikne. V zmysle zákona akcie a reakcie sa však elektrický náboj snaží stratený stav rovnováhy získať naspäť. A to tak, že sa zbavuje dodanej energie (v dôsledku konania práce, pôsobením vonkajšej sily na jeho materiálny nosič) jej elektromagnetickým vyžarovaním naspäť do okolia.
    Analogicky sa správajú aj materiálne objekty - z titulu svojej hmotnosti.
    Keď sa hmotné teleso nachádza v stave (relatívneho) pokoja, na jeho hmotnosť sa nazerá ako na tzv. "pokojovú (kľudovú) hmotnosť", považovanú za konštantnú fyzikálnu veličinu. No keď sa toto teleso začne viditeľne pohybovať, jeho "pokojová hmotnosť" vraj relativisticky zmení svoju veľkosť. Pri bežných pozorovaných rýchlostiach je tento (predpokladaný) relativistický nárast pohybujúcich sa hmotných objektov nepatrný, prakticky zanedbateľný. Markantnejšie sa začne prejavovať až pri vyšších (pozorovateľných) rýchlostiach.
    V skutočnosti, každý hmotný objekt - aj v stave relatívneho pokoja - sa objektívne pohybuje kozmodriftovým pohybom, ktorého (nevnímateľná) rýchlosť nie je zanedbateľná, lebo je veľmi vysoká.
    Keby mala teória relativity (v danom prípade predovšetkým špeciálna) objektívnu platnosť, musela by byť aj hmotnosť hmotného objektu v relatívnom pokoji - funkciou rýchlosti kozmodriftu, a to podľa notoricky známeho relativistického vzorca pre narastanie "relativistickej hmotnosti" v závislosti od "pokojovej hmotnosti" a rýchlosti jej pohybu.
    Pri zmene pohybového stavu hmotného objektu zo stavu (relatívneho) pokoja do stavu (relatívneho) pohybu by potom logicky "relativistická hmotnosť" mala byť funkciou, v ktorej figurujú dve rýchlosti - rýchlosť kozmodriftu a rýchlosť pozorovaného relatívneho pohybu. Už som o tom na blogu písal.   
    Nič také sa však nedeje. - A prečo?
    Dôvod je znova energetický.
    Materiálny objekt, nachádzajúci sa v stave relatívneho pokoja, je - z hľadiska energie - v rovnovážnom stave (tak z hľadiska svojej "energie formy" ako i z hľadiska svojej vnútornej energie, tzv. "energie obsahu").
    Keď sa tento objekt začne relatívne pohybovať, spôsobí to zmenu (nie nevyhnutný nárast, závisí to od povahy zmeny jeho objektívneho pohybu) veľkosti obidvoch týchto rovnocenných zložiek energie.
    Objekt sa, v zmysle zákona akcie a reakcie, snaží zachovať si pôvodný stav relatívneho pokoja a prejaví to svojou zotrvačnosťou.
    Toto sa deje celkom prirodzene - bez toho, aby reálne dochádzalo k nejakej zmene hmotnosti objektu.
    Predstavy špeciálnej teórie relativity sú v tomto prípade absurdné. Nie sú však bezcenné, lebo svojím spôsobom správne vystihli správanie hmotných objektov a preto sa veľmi dobre uplatňujú v tzv. "inžinierskom prístupe" fyziky k riešeniu špecifických technických problémov. Ako vidíme, je to možné, pretože v tomto prípade neznalosť správneho vysvetlenia podstaty javu nie je podstatná a dôležitá.
    Z hľadiska koncepčnej fyziky však znalosť správneho vysvetlenia podstaty daného javu je veľmi podstatná, pretože aj tento moment musí logicky zapadnúť do konzistentného obrazu sveta vcelku.

    Všeobecnú neschopnosť - i praktickú nemožnosť prekročiť svoje hranice - relativistických koncepcií veľmi dobre ilustruje napríklad názor samotného Einsteina, a to pri posudzovaní pohybového stavu dvojice rakiet, [2] ktorý je evidentne nesprávny.
    Dôvodom Einsteinovho spôsobu usudzovania - a to je veľmi podstatné - je fakt, že z hľadiska relativistického nazerania na pohyb, Einstein mal jediný údaj, z ktorého mohol vychádzať. Uvažoval len vzájomnú vzdialenosť lodí, predstavujúcu akýsi LINEÁRNY RÁMEC problematiky.   
    Nemal dôvod predpokladať existenciu nejakého ďalšieho pohybu, ktorému by - popri vzájomnom približovaní alebo vzdiaľovaní - podliehali súčasne obidve.
    Len takýto dôvod však môže vymaniť uvažovanú situáciu z "lineárneho rámca" a ROZŚÍRIŤ ho na "kvadratický (plošný) rámec".

    Tento prípad spôsobil, aby som bol krajne opatrný aj k slovám pána Klimčíka, ktorý napísal - citujem:
    » Vyrobme dve kozmické lode, z ktorých jedna je dvakrát väčšia ako druhá (tj. každý lineárny rozmer je dvakrát väčší: výška pilotného kresla je dvojnásobná,  priemer otvoru pre spojovací modul je dvojnásobný atď.)  V obidvoch lodiach zriadime laboratóriá a vystrelíme ich do vesmíru, kde necháme každú osve potúlať sa v medziplanetárnom priestore, ako sa ich posádkam zapáči. Počas týchto potuliek experimentátori v laboratóriách robia rôzne pokusy a teoretici na gauči o nich dumajú až sformulujú dve tvrdenia: vedci v lodi A1 prehlásia, že prírodu popisuje konkrétna kvantová teória poľa alfa1 a vedci v A2 zasa prehlásia, že je to konkrétna kvantová teória poľa  alfa2. Ak náhodou niekedy neskôr preletia obe lode okolo seba s vypnutými motormi a vedci  pri tejto príležitosti pretransformujú  teóriu alfa1 do jazyka lode A2, dostanú teóriu alfa2?  Ak by ju dostali, povedali by,  že obidve konkrétne teórie alfa1 i alfa2  sú dvoma tvárami jednej jedinej tzv.  škálovo invariantnej konkrétnej kvantovej teórie poľa.  Oni ju však v našom reálnom svete nedostanú, keďže alfa1 pretransformovaná  do jazyka lode A2 nedá alfa2. Mohlo by sa v princípe stať, že alfa1 pretransformovaná  do jazyka lode A2 dá niečo úplne iného ako alfa2, ale náš svet je urobený tak (a to je hlboko pozoruhodný poznatok!), že sa to nestane. V skutočnosti alfa1 pretransformovaná  do jazyka lode A2 bude príbuznou teórie alfa2! «
    Koniec citácie. [3]

    Osobne si myslím, že pre výmenu "konkrétne sformulovaných informácií" medzi dvomi ich zdrojmi, je pohybový stav zdrojov irelevantný. Význam týchto informácií sa totiž prenosom nijako nezmení.
To mechanizmus ich prenosu je už iná otázka.
    Ale, keď sa tu už vyskytla zmienka o pohybe lodí, pozrime sa bližšie na to, ako si ho predstavujeme, povedzme v zmysle teórie relativity a ako v zmysle teórie kozmodriftu.

    RELATIVISTICKÁ KONCEPCIA si, obrazne povedané, predstavuje reálie sveta ako kulisy v tzv. časopriestore, ktorý si zmyslami nevieme predstaviť a preto ho pri každej príležitosti vždy intuitívne redukujeme na obyčajný euklidovský priestor. Aby som nekomplikoval situáciu, odhliadnime teraz od teoretickej možnosti, žeby časopriestor mohol byť miestami nejako "tvarovo deformovaný" a všímajme si len vybranú oblasť, v ktorej je "dokonale homogénny", prinajmenšom jeho geometrický aspekt. Tým treba rozumieť, že tam platí pätica základných Euklidovych postulátov i všetky z nich odvodené geometrické zákonitosti.
    Predpokladajme, že je to oblasť (časo)priestoru ideálne homogénna, izotrópna a nehybná.
    Nech sa v tejto oblasti (časo)priestoru pohybujú ľubovoľné hmotné objekty - trebárs aj ony zmienené dve lode. O ich pohybe možno predpokladať, že je to pohyb de facto "absolútny" či "objektívny", ale taký, že sa naňho vzťahujú relativistické zákonitosti, medzi iným aj kontrakcia dĺžky a dilatácia času.  Najpodstatnejší je však predpoklad, že všetko povedané platí pre ktorýkoľvek smer pohybu v tomto (časo)priestore - rovnako.
    A ako si predstavuje mechanizmus prenosu?

    Druhým podstatným momentom relativistickej koncepcie sveta je popretie Ritzovho balistického princípu a jeho nahradenie relativistickým spôsobom "skladania" rýchlostí rôznych pohybov.
    Tretím podstatným momentom relativistickej koncepcie sveta je výsadné postavenie rýchlosti šírenia svetla vo vákuu "c", a to nie len v tom zmysle, že je to (údajne) maximálna možná rýchlosť v prírode, ale predovšetkým tým, že svetlo sa šíri priestorom (ideálne vákuom) nezávisle od rýchlosti svojho zdroja.

    

    Tieto podstatné momenty vyjadruje obr.1.
    V určitom čase sa zdroj svetla nachádza v bode S0 a pohybuje sa smerom k bodu S2. Kým sa dostane do bodu S2 , svetlo, vyžiarené v bode S0 , vytvorí guľovú vlnoplochu znázornenú čiarkovanou kružnicou a svetlo, vyžiarené v bode S1 vytvorí guľovú vlnoplochu znázornenú menšou plnou kružnicou.
    (Vnútri tejto vlnoplochy sa v skutočnosti nachádza aj samotný bod S2 , pretože rýchlosť svetla je - pochopiteľne - väčšia - ako rýchlosť zdroja svetla. Zobrazenie bodu S na nesprávnom mieste je len kvôli lepšej prehľadnosti.)

    Aké možnosti dáva takýto prístup pri pozorovaní vesmírnych zdrojov elektromagnetického signálu zo Zeme?
    Vzhľadom na vyššie povedané, možno lakonicky konštatovať, že toto pozorovanie sa deje (aj vyhodnocuje) spôsobom, ktorý (ako v Einsteinovom prípade) "nepresahuje určitý lineárny rámec".
    Povedzme, že astronóm pozoruje svetlo nejakej hviezdy.
    Nemusí ani poznať jej presnú vzdialenosť od Zeme.
    V podstate predpokladá, že ak sa daná hviezda nachádza od nás vo vzdialenosti D, jej svetlo ju prekoná za čas t = D/c, kde "c" je rýchlosť svetla šírenia vo vákuu.

    
    AKO TÚTO PROBLEMATIKU RIEŠI KONCEPČNÁ FYZIKA

    Koncepčnú fyziku sa pokúšam vybudovať pomocou predstáv teórie kozmodriftu, ktoré sú jej základom.
    Teória kozmodriftu si vystačí s predstavou euklidovského trojrozmerného priestoru.
    Pohybu prisudzuje energiu, ktorá má objektívnu povahu.
    Uvažuje aj o objektívnych pohyboch v kozmodriftovom priestore, medzi ktorými má význačné postavenie kozmodrift.
    Uznáva Ritzov balistický princíp.

    Fundamentálnym dôsledkom objektívnej existencie kozmodriftu a objektívnej platnosti balistického princípu je - na jednej strane - výrazná anizotrópnosť kozmodriftového priestoru, na strane druhej - principiálne rozšírenie LINEÁRNEHO fyzikálneho rámca na PLOŠNÝ alebo až na PRIESTOROVÝ rámec.
    Také rámce by mali byť v každej fyzikálnej teórii prirodzená samozrejmosť.
    (O lineárnom rámci tu platí, čo som napísal v súvislosti s vyššie uvedením hodnotením možností relativistických koncepcií.)
 
    Dôsledky výraznej anizotrópnosti (objektívneho) kozmodriftového priestoru si v (relatívnom) pozorovateľnom priestore, ako ho vnímame, prakticky neuvedomujeme.
    Aká bude teraz situácia, ohľadom príkladu pána Klimčíka s pohybom dvojice rakiet (za účelom vypracovania kvantových teórií poľa na základe nejakých meraní)?
    Nech by sa rakety pohybovali hocijako, a neprekročili pritom (pozorovateľnú) rýchlosť rádove niekoľko desiatok km/s, zdanie, že sa ľubovoľne pohybujú (už nie časo)priestorom, je klamné.
    Vzhľadom na neporovnateľne vyššiu rýchlosť kozmodriftu (w = "c"), sa môžu odchýliť od dominantného smeru kozmodriftu len veľmi nepatrne.
    To prakticky znamená, že naše možnosti skúmania prípadne rôznych vlastností priestoru, v závislosti od (objektívneho) smeru v ňom, sú prakticky len iluzórne.
    Predovšetkým preto sa nám  zdá pozorovateľný (relatívny) priestor izotrópny.
    (Podobne by sa takto zdal aj posádkam kozmických lodí v príklade pána Klimčíka. Nemám predstavu, aké veľké by boli rozdiely medzi ich verziami kvantových teórií poľa.)

    Dôsledok výraznej anizotrópnosti (objektívneho) kozmodriftového priestoru na šírenie ľubovoľného elektromagnetického signálu, nie len viditeľného svetla, ilustruje obr. 2.

 

    Signál (pre jednoduchosť - jednorázový impulz) bol vyžiarený pohybujúcim sa zdrojom v (neoznačenom) priesečníku najväčšej kružnice a predĺženia znázornenej šipky smerom doľava.
    Za určitý čas signál vytvoril guľovú vlnoplochu so stredom S0 , v ktorom sa súčasne nachádzal aj samotný zdroj.
    Zdroj signálu sa ďalej pohyboval rýchlosťou kozmodriftu (w = "c") v smere šipky, cez polohy S0 , S1 , S2 , S3 , S4 do polohy S5 , ktorý je stredom najväčšej guľovej vlnoplochy daného signálu.
Je pozoruhodné, že (za daných okolností) sa zdroj signálu pohybuje, a pritom sa neustále nachádza v strede zväčšujúcej sa guľovej vlnoplochy signálu.

    Aby sme mohli porovnávať, znova sa pýtajme:
Aké možnosti dáva, pri pozorovaní vesmírnych zdrojov elektromagnetického signálu zo Zeme, tento prístup?


    Na obr. 3 je schematicky znázornený pohyb dvoch objektov v kozmodriftovom priestore: zdroja signálu (napr. svetla), ktorým môže byť ľubolná hviezda vo vesmíre a pozorovacieho stanoviska, Zeme.
    Obidva objekty sa pohybujú (pre jednoduchosť) iba kozmodriftom. Ich vzdialenosť bude teda trvale konštantná.
    V čase t1 nech sa hviezda nachádza v polohe H1 a vyžiari svetelný signál. Zem vtedy bude v polohe Z1. Ich vzdialenosť D = H1Z1 = H2Z2 .
    Pozorovateľ signálu na Zemi, pochopiteľne nevníma kozmodriftový pohyb sústavy hviezda - Zem.   Geometrický aspekt kozmodriftového priestoru splýva s geometrickým aspektom pozorovateľného priestoru. Keďže pozorovateľ nevie tieto priestory od seba odlíšiť, zdá sa mu, že jeho pozorovacie stanovisko je nehybné a svetlo k nemu putuje priamočiaro (relatívnym pozorovateľným priestorom) po dráhe H1Z1 . Uvažujúc rýchlosť "c", stanoví dobu  putovania svetla od hviezdy k Zemi "T" : T = D/c .
    Keďže sa sústava hviezda - Zem objektívne pohybuje, a to kozmodriftom, za dobu T sa Zem premiestni z polohy Z1 do polohy Z2 , pričom Z1Z2 = D.
    Nie je objektívne možné, aby pozorovateľ v polohe Z2 pozoroval svetlo lúča, vyžiareného hviezdou v polohe H1 do smeru H1Z1.
    Pozorovateľ v polohe Z2 môže pozorovať len svetlo lúča, vyžiareného hviezdou v polohe H1 do smeru H1Z2 , a to rýchlosťou väčšou ako "c". Táto rýchlosť je funkciou uhla α, ktorý daná dráha zviera so smerom kozmodriftového pohybu.
    (Platí: α = Z1H1Z2 = H1Z2Z1, pretože trojuholník H1Z1Z2  je rovnoramenný.)
    V dôsledku kaberácie (aberačného javu pri prechode lúča z kozmodriftového priestoru do pozorovateľného priestoru, z dôvodu jeho zachytenia na pozorovacom stanovisku) však daný lúč - zdanlivo - priletel zo smeru H2Z2 a (rovnako zdanlivou, relatívnou) rýchlosťou "c"!
    Je naozaj trochu prekvapujúce, že, v čase príletu lúča na Zem, sa jeho "materská" hviezda reálne nachádza práve v tom smere, z ktorého zdanlivo priletel.

    Táto "dynamika" šírenia signálu podľa predstáv teórie kozmodriftu, resp. koncepčnej fyziky, umožňuje zaujímavé javy. Ako som ukázal v článku [4], principiálne je možné, aby bol na Zemi skôr zaregistrovaný pomalší "signál" (neutrína) ako rýchlejší "signál" (fotóny), a to aj napriek tomu, že obidva "signály" boli vyžiarené súčasne.
    Okrem toho sa pri štúdiu rovnoramenného trojuholníka H1Z1Z2  ukazuje, že uhol α môže nadobudnúť dve rôzne hodnoty.
    Vyplýva to z konkrétneho tvaru kosínusovej vety, aplikovanej na predmetný trojuholník H1Z1Z2 . Možno ju totiž upraviť na kvadratickú rovnicu funkcie cos α.
    V praxi by to mohlo mať takýto dôsledok. -

 

    Predstavme si, že hviezda vyžiari do kozmodriftového priestoru "všesmerový" svetelný signál z polohy H1. Zem sa v tom čase nachádza v polohe Z1.
    Obidve telesá, hviezda i Zem, sa pohybujú po paralelných dráhach kozmodriftovým pohybom.
    Za takých podmienok, na Zemi možno zaregistrovať z "všesmerovej škály" len dva vhodne smerované lúče, a to keď sa Zem nachádza v polohe Z2 a Z3.
    (Trojuholníky H1Z1Z2 a H1Z2Z3 sú rovnoramenné.)
    V dôsledku kaberácie, tieto výnimočné lúče zdanlivo akoby prichádzali na Zem po dráhach H2Z2 a H3Z3 , ktoré sú v kozmodriftovom priestore rovnobežné.
    Pozorovateľovi na Zemi sa zdá, že prilietajú - hoci s časovým odstupom - z jedného a toho istého bodu oblohy. Z toho dôvodu (správne) pripisujú obidva signály jednému zdroju.
    Treba si tiež uvedomiť, že lúče H1Z2 a H1Z3 (len) križujú dráhu Zeme Z1 - Z2 - Z3 , a to v značnej vzdialenosti od bodu svojho vzniku (H1). Preto, ak by sa jednalo o krátkodobo vyžarovaný všesmerový signál, časový interval jeho registrácie na Zemi by bol ešte kratší.
    Toto všetko sú okolnosti, ktoré by nám možno mohli pomôcť pochopiť extrémne krátke záblesky rádiového žiarenia prichádzajúceho z vesmíru, ako o tom referujú rádioastronómovia. Pozri napr. [5].

    Toto je len malá ukážka, prečo má zmysel systematicky uvažovať s existenciou javov ako je kozmodrift. Tie síce nemožno bezprostredne postrehnúť, ale bez uznania ich objektívnej existencie sotva pochopíme javy presahujúce rámec aktuálnej paradigmy.
 


    Pramene:

 

[1] Strach z nového obrazu sveta?
https://cudzis.blog.sme.sk/c/464489/strach-z-noveho-obrazu-sveta.html

[2] Ako sa Einstein prerátal
https://cudzis.blog.sme.sk/c/436336/ako-sa-einstein-preratal.html

[3] O štruktúre kvantovej teórie poľa
https://ctiradklimcik.blog.sme.sk/c/464035/o-strukture-kvantovej-teorie-pola.html

[4] Vysvetlenie "paradoxu" supernovy SN 1987A
https://cudzis.blog.sme.sk/c/458290/vysvetlenie-paradoxu-supernovy-sn-1987a.html

[5] Kolosální záhada: Z tajemného zdroje přilétlo 15 nových rádiových záblesků
http://www.osel.cz/9538-kolosalni-zahada-z-tajemneho-zdroje-priletlo-15-novych-radiovych-zablesku.html

 

 

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Koľko partnerov treba mať, kým nájdeme pravú lásku

Nehanbite sa za bruško a sprosté tetovanie, mierte vysoko a mierte často. Matematické tipy, ako zlepšiť svoje šance na úspešné zoznámenie.

dnes píše jaroslav rumpli

Už to s nimi nevydržal ani prezident

Špina je zažratá.


Už ste čítali?