Dušičková spomienka: Karel Jakeš - pokoriteľ Dhaulaghiri (8167 m)

Autor: František Cudziš | 2.11.2017 o 9:55 | (upravené 2.11.2017 o 10:35) Karma článku: 8,32 | Prečítané:  311x

O desať dní uplynie 15 rokov od smrti vynikajúceho horolezca a skialpinistu Karla Jakeša. Na jar 1984 zdolal Dhaulagiri, v jeseni 2002 zahynul v lavíne v Belianskych Tatrách. Svoj večný sen sníva na cintoríne v Tatranskej Lomnici.

    Tohto roku som sa vydal 31. októbra do Tatranskej Lomnice navštíviť hrob svojich rodičov spolu so sestrami, v miernom predstihu pred dňom Pamiatky zomrelých.
    Po iné roky bývalo príjemnejšie jesenné počasie, ktoré dotváralo charakteristickú pietnu atmosféru cintorínskeho prostredia v tých najkrahších farbách okolitej veľkolepej prírody i kvetinovej výzdoby hrobov, ozvláštnenej mihotavými plamienkami v rôznofarebných kahancoch. Tento rok však trochu predčasne napadol prvý sneh. Príroda sa zahalila do pošmúrnych farieb a takmer všetku pestrosť tatranského cintorína zavalilo 15 cm snehu.

    Naša mama Anna umrela na Silvestra 2002; otec ju prežil o šesť rokov.

    Neviem, ako sa to stalo, ale vedľa ich dvojhrobu vľavo má hrob horolezec Karel Jakeš (15.10.1953 - 12.11.2002). Smrť ho nezastihla v svetových veľhorách, ako sú pre horolezcov podstatne nebezpečnejšie Himaláje, ale počkala si naňho doma vo Vysokých Tatrách. Počas rutinného skialpinistického tréningu ho v doline Predné Meďodoly v lokalite Predné Jatky zasypala snehová lavína. [1]
    Momentálna snehová nádielka v oblasti Vysokých Tatier tento neblahý moment priam symbolicky pripomenula. Aj preto som sa rozhodol, že namiesto príhodnej pietnej spomienky na svojich vlastných rodičov napíšem najprv spomienku na Karla Jakeša, a spomienku na rodičov zverejním až k 15. výročiu smrti našej mamy.
    Odhrabal som spod snehu Karlov hrob pomocou metličky, ktorou sme očistili aj dvojhrob našich rodičov, chcejúc mu zapáliť aspoň jeden kahanček. Pritom som vyhrabal zaviaty veniec. Sestra urobila niekoľko záberov kvalitnejším fotoaparátom v mobile,
    (Fotoaparát v mojom lacnom mobile dáva zábery podradnejšej kvality. Kvôli obmedzeniam pri zverejňovaní obrázkov na blogu som však musel redukovať ich pôvodnú veľkosť 3MB na podstatne menšiu veľkosť.) 

 

    Karla som poznal osobne. Stretali sme sa niekoľko rokov, predovšetkým na pravidelných schôdzach horolezeckého oddielu James Vysoké Tatry v priestoroch hotela Koliesko v Starom Smokovci. Ale stretali sme sa aj inak, pretože ja som od Karla občas kupoval nejaké horolezecké potreby, napr. kvalitné karabíny, skoby a stúpacie železá - tzv. mačky.

    Ešte na prelome 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia bolo v Československu regulárneho horolezeckého materiálu i vybavenia zúfalo málo. Čo sa dalo, vyrábalo sa svojpomocne v rôznych dielňach a z materálov neurčitej kvality.
    Zaručene kvalitný horolezecký materiál privážali "zobchodovať" naši najlepší lezci z ciest do zahraničia, predovšetkým zo Sovietskeho zväzu (titanové skoby i karabíny), ale tiež zo západnej Európy (oceľové skoby, zlanovacie osmy, kladivá, kladivocepíny, cepíny, stúpacie železá a zodpovedajúca obuv, hexcentre, frendy [3], ale tiež karimatky a horolezecké laná so signálnymi farbami Ø 9 mm). Vrcholom československej priemyselnej produkcie horolezeckého materiálu boli lezecké žumary, 40 - 45 m dlhé tzv. pracovné laná (z dôvodu nezaručenej požadovanej pevnosti pre horolezecké účely) a horolezecké prilby.
    Horolezeckú obuv na cvičné skaly, tzv. lezačky, bolo možné vyrobiť napr. úpravou futbalových kopačiek. Miestny opravár obuvi vám z nich na zákazku zbrúsil štuple a na podošvy nalepil dodatočnú gumovú podrážku potrebnej tvrdosti (mäkšiu na vápencové steny, tvrdšiu na žulové steny).
    Na pohyb v horách sa používala obuv s vibramovou podošvou, v zime do snehu sa šili vo výrobných družstvách na zákazku dvojité topánky, tzv. duplexy, na ktoré sa mohli nasadiť aj mačky.
    Lanové slučky sa robili zo starších lán, z padákových šnúr a z najrôznejších polyamidových popruhov. Na slučky do rôznych vklinencov sa používali oceľové lanká so zalisovanými spojmi (malé vklinence) alebo rôzne, dôveru vzbudzujúce umelohmotné šnúry (väčšie vklinence).
    Horolezecký postroj - prsný úväz a sedačku - si musel každý lezec zhotoviť svojpomocne alebo mu ho niekto ušil na mieru. Podobne vám takto na objednávku dodali čelovú lampu, ušili spací vak (potrebný na bivakovanie; ak ste si zohnali cca 2kg husacieho peria) alebo horolezecký batoh.

    Karel Jakeš v čase, keď som sa s ním stýkal, pracoval (asi) ako údržbár vo Vojenskej zotavovni v neďalekých Tatranských Matliaroch. Už vtedy šil horolezecké batohy. Vedel si zohnať potrebné textílie aj materiál na popruhy, ale s prackami mal problém.
    Dohodli sme sa teda, že mu ich budem vyrábať v malých sériách vo voľnom čase z duralu. Ak som si nevedel zaobstarať kúsky duralových platní vhodnej hrúbky, v krajnom prípade som využíval na výrobu praciek vhodné časti opotrebovaných cestárskych lopát, ktorých hrúbka plechu dosahovala cca 2 mm.
Bola to pipľavá robota, ale chcel som mu pomôcť.
    Dokonca som sa podujal vyrobiť elektricky nahrievaný duralový nôž (na spôsob pájkovačky), ktorým by sa dali "strihať" silónové textílie, pričom by sa okraje strihu zatavovali a neskôr by sa nestrapkali. Ale, žiaľ, nikdy som ho nedokončil.
    Keď som bol u neho doma na Tatranských Matliaroch, okrem iného mi premietal aj rôzne diapozitívy. Medzi nimi aj z roku 1981, keď v trojici so Slavom Drlíkom a M. Neumannom urobili na Pamíre druhý priestup Myslovského cesty v južnej stene Štítu Komunizmu (7134 m). Podali vynikajúci výkon alpským štýlom.
    Zapamätal som si najviac záber jeho horolezeckej prilby, z ktorej bola vyštiepená trojuholníková diera po zásahu padajúcim kameňom počas výstupu. Našťastie sa nič vážnejšie nestalo.  

    Karel Jakeš sa mi spomedzi všetkých významnejších horolezcov v mojej blízkosti javil najinteligentnejší a najsympatickejší. On bol hádam jediný, u koho som mal dojem, že ho v jeho lezeckej záľube bezvýhradne podporuje aj manželka.
    Okrem neho tu bol ešte Slavo Drlík, Jindra Martiš z Novej Polianky a tichý Janko Špánik, pôvodom od Žiliny.  
    Slavo Drlík pre svoju lezeckú vášen zanedbával manželku, často ju nechávajúc osamote s dvomi malými synmi a sťažujúc sa na ňu, že sa dala k jehovistom. Napokon, po rokoch, som ho zažil v Liptovskom Mikuláši na prednáške ako jehovistického kazateľa. (Pozri napr. [4] - pozn. autora). Na túto dráhu sa údajne dal po smrti svojho dobrého priateľa, ktorého videl zahynúť v snehovej lavíne.
    Jindra Martiš zahynul v novembri 1997, v oblasti Annapurny, v sedle Thorung La vo výške 5300 m, ako vedúci slovenskej trekingovej skupiny. [5]
    Janko Špánik preorientoval po dvoch himalájskych expedíciách na Jannu (7710 m) svoj záujem o horolezectvo na potápanie. Viem to, lebo som sa s ním o tom rozprával, keď sme sa naposledy stretli v roku 1982 v tatranskej električke po ceste zo Štrbského Plesa do Tatranskej Lomnice. Odvtedy som o ňom už nič nepočul. (Pozri napr. [6] - pozn. autora.)


    KAREL JAKEŠ - život v kocke [7]

• Narodil sa 15.10.1953 v Hraniciach. Žil v Stríteži nad Ludinou, mal sedem súrodencov.
• Vyučil sa v Hraniciach za stolára. Pracoval v Prefe v Grygove a v dětmarovickej elektrárni.
• V roku 1975 sa presťahoval do Vysokých Tatier, pracoval tam vo Vojenskej zotavovni v Tatranských Matliaroch.
• V roku 1976 sa oženil. S manželkou Mariou mali syna Daniela (34 r).
• Patril k československej horolezeckej špičke. Od roku 1980 bol členom reprezentačného družstva.
• V roku 1988 utrpel pri automobilovej nehode ťažké zranene ľavej ruky, po ktorom sa už nemohol venovaľ horolezectvu. Preorientoval sa na skialpinismus, dosiahnuc špičkovú úroveň.
• Od roku 1993 mal slovenské občanstvo.
• Tragicky zahynul 12.11.2002 pri rutinnej tréningovej skialpinistickej túre v Belianskych Tatrách, zasypala ho lavina.
• Na jeho pamiatku sa pravidelne uskutočňuje Beh na chatu pri Zelenom plese.

    Kto ste ho poznali a mali ste ho radi, venujte mu spomienku.
    Pamätajme spolu na text na jeho náhrobnej doske:

    Aj tam, kde sa javí všetko ako stratené, tíško rastie poznanie.
    Priateľstvo, dobro a láska (aj k horám) nezaniknú nikdy.


    DHAULAGIRI

• Siedma najvyššia hora sveta (8167 m).
• Vyčnieva z okolia, svojím prevýšením je najvyššou horou na svete, za ktorú aj bola v 19. storočí považovaná.
• Južná a západná stena sú vysoké viac ako 4000 metrov.
• V roku 1960 ju ako predposlednú zo štrnástich osemtisícoviek prví zdolali členovia rakúsko-švajčiarskej expedície.
• V roku 1984 vystúpil západnou stenou na jej vrchol i Karel Jakeš.


    Pramene:

[1] Pod lavínou zahynul horolezec Karel Jakeš
https://www.sme.sk/c/726016/pod-lavinou-zahynul-horolezec-karel-jakes.html

[2] Igor Koller: Karel Jakeš, 15.10.1953 – 12.11.2002, (Jamesák 2002/6)
www.jamesak.sk/jclshow.asp?Id=336

[3] Manuál klasického lezení. Jištění při klasickém lezení. Friendy
http://old.livepla.net/verticalmagnet/praxe/manualklaslezeni/jistenifrendy.htm

[4] Horolezec Slavo Drlík v Martine - Facebook https://www.facebook.com/events/110652409416662

[5] Tragédia v Himalájach, zahynul J. Martiš
https://www.sme.sk/c/2048227/tragedia-v-himalajach-zahynul-j-martis.html

[6] Igor Koller: K nedožitej päťdesiatke Jindra Martiša, (Jamesák 2002/3)
http://www.jamesak.sk/jclshow.asp?Id=285

[7] Osmitisícovku zdolal, z laviny se už ale nedostal
Osmitisícovku zdolal, z laviny se už ale nedostal _ E15.cz.html

 

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Koľko partnerov treba mať, kým nájdeme pravú lásku

Nehanbite sa za bruško a sprosté tetovanie, mierte vysoko a mierte často. Matematické tipy, ako zlepšiť svoje šance na úspešné zoznámenie.

dnes píše jaroslav rumpli

Už to s nimi nevydržal ani prezident

Špina je zažratá.


Už ste čítali?