Ako to vidím ja: Voľby do VÚC

Autor: František Cudziš | 8.11.2017 o 11:02 | (upravené 8.11.2017 o 11:29) Karma článku: 4,74 | Prečítané:  655x

Za nami je ďalší z "míľnikov demokracie" - voľby do VÚC. Znova si zakecalo viacero anál-ytikov a niektorí občania sa dokonca zahrali na voličov. Urobili tak veriac, že aj tieto voľby čosi dôležité rozhodnú. Bude to naozaj tak?

    Mnoho objektívnych faktov nasvedčuje tomu, že viera je málo.
    Aby ma niekto neobviňoval, že sa chcem so svojimi názormi vydávať za generála po boji, uvediem (podľa mňa) podstatné momenty problematiky, ktoré by mali dojmy uviesť na pravú mieru.
    Jedná sa o dôležité fakty, ktoré charakterizovali stav Slovenska pred terajšími voľbami do vyšších územných celkov, aj o momenty, ktoré pretrvajú aj v období po nich.

    Ktoré sú tie dôležité fakty pred voľbami a ktoré momenty po nich?
    Tak sa na to pozrime. -

    Dôležité momenty v súvislosti s terajšími voľbami do VÚC

    PRED  ŽUPNÝMI  VOĽBAMI
 
    Po prvé. Je všeobecne známe, že vyššie územné celky (tzv. samosprávne kraje, resp. župy) vznikli na základe územnosprávneho členenia na prahu nového tisícročia - keď sme mnohí na Slovensku mali po vzniku samostatného štátu ešte tzv. "ružové okuliare" - a to z dielne premiéra Vladimíra Mečiara.
    Samotný Viktor Nižňanský, ktorý sa podstatne pričinil o túto reformu, dnes priznáva, že sa nenaplnili princípy spravodlivej deľby právomocí medži štátom a župami.
    Ale za dobu trvania žúp nenavrhla zmenu tohto územnosprávneho rozdelenia Slovenska žiadna z jeho vlád! Prečo?
    Aj keď sa neustále špekuluje o potrebe zmeny, v konečnom dôsledku sa každej vláde pozdávalo, že výhody tohto usporiadania prevažujú nad nevýhodami. Status quo teda vyhovuje.
    Jediné kozmetické zmeny v tomto smere, o ktoré sa pričinila Ficova tretia vláda, sú, že voľby sa zmenili z dvojkolových na jednokolové a funkčné obdobie župných samospráv sa predĺžilo o rok, aby sa v roku 2022 konalo dvojo volieb súčasne (župné aj komunálne). Vraj z ekonomických dôvodov.
    Ak by boli dôvodom naozaj ekonomické úspory, prečo sa nenavrhlo a nepresadilo o rok skrátenie funkčného obdobia v župách? Najmä, ak sa dlhodobo uvažuje o zmenách v územnosprávnom členení Slovenska. Potom by sa konalo dvojo volieb už v roku 2020 (parlamentné a župné). Prípadne by sa podobným mechanizmom dal zosúladiť čas všetkých týchto volieb na jeden termín. Keďže to zatiaľ nikto ani len nespomenul (aspoň o tom neviem), ekonomický dôvod bol zrejme len zámienka, tzv. "kaleráb" pre "bylinožravce".

    Po druhé. Župy "nemajú dosah na príjmy". [1]
    Keďže naozaj platí téza, že "politika je koncentrovaná ekonomika", zamyslime sa nad dopadom tohto faktu. -
    Štát si delí svoje príjmy so župami v pomere 7:3.
    Župy potom len prerozdeľujú tieto peniaze podľa (najnutnejšej, alebo aj inej?) potreby, prevažne do oblasti svojho školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí a miestnej dopravy. A za toto prerozdeľovanie si dajú veľmi dobre zaplatiť. Mnohí oportunisti to veľmi rýchlo pochopili.
Síce sa hovorí o relatívne malých mesačných odmenách pre župných poslancov...
    Prečo potom záujem o "poslancovanie" v župe od volieb k voľbám narastá, až na enormný záujem v tohtoročných župných voľbách?
    Pretože - v politickej oblasti - post na župnej úrovni môže predstavovať schodík ku kariére vo vysokej (celoštátnej) politike. A - v ekonomickej oblasti - vytvára určitú mieru príležitosti nadväzovať vzťahy s rôznymi podnikateľmi; aj podľa princípu "dnes ja tebe, zajtra ty mne". Takáto prax nie je - z hľadiska boja proti korupcii - dosledovateľná a dokázateľná, ibaže by dodatočne prehovorili samotní aktéri týchto vzťahov.

    Po tretie. Prostredníctvom rôznych funkcií na nižších stupňoch riadenia si vládne strany upevňujú pozíciu na celoštátnej úrovni a vylepšujú si predpoklady na opätovný volebný úspech v ďalších parlamentných voľbách.
    Aj preto sa vládne strany, predovšetkým Smer-SD, usilovali nedlho pred župnými voľbami vzbudiť zdanie, že mnohé veci v štáte sa rapídne menia k lepšiemu.
    Odhliadnuc od dookola omieľanej fráze o dobre šliapajúcej (makro)ekonomike Slovenska - ktorá sa stále akosi nechce prejaviť v (mikro)ekonomike, t.j. v peňaženkách státisícov radových občanov - spomeniem aspoň formálne zrušenie tzv. Mečiarovych amnestií, odsúdenie najdôležitejších viťúzov z tzv. nástenkového tendra, zopár razantnejších zásahov NAKA proti "menším rybám" atď. Ale toto všetko sa deje spôsobom na naplnenie príslovia o nažratom vlkovi a celej koze. Pre občanov (akože - paradoxne - "vlka") sa zinscenujú procesy, ktoré v konečnom dôsledku (napr. po odvolaní sa proti rozsudku) proti "koze", resp. "kozám" nevyvodia žiaden principiálny postih a "veci" sa zahrajú dostratena, a bude!
    Najúsmevnejšie v tomto snažení mi pripadal Peter Pellegrini, ktorý z ničoho nič tesne pred župnými voľbami iniciatívne vyrukoval s návrhom boja proti (štátnej) byrokracii.
    Podpredsedom vlády pre investície a informatizáciu sa stal síce až po parlamentných voľbách v r. 2016, ale o problematiku informatizácie "zakopával" podstatne skôr. V období rokov 2006 - 2010 bol predsedom Komisie pre dopravu, pošty, komunikácie a informatizáciu spoločnosti pri Výbore pre hospodársku politiku a v období rokov 2014 - 2015 bol ministrom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, kde sa s informáciami pracuje v jednom kuse. [2]
    Osobne sa mi zdá, že pán Pellegrini je obdobou pána Pašku, ibaže nie v oblasti slovenského zdravotníctva ale v oblasti informatizácie spoločnosti. A tento človek, majúc takto "maslo na hlave" nám ide zrazu rozprávať spôsobom, ako keby objavil Ameriku. - O preháňaní chudáka občana v úlohe poštára rôznych výpisov a potvrdení - a to len, predstavte si, radovými úradníčkami(!) - od jedného štátneho registra k druhému, hoci tieto registre mohli byť už dávno prepojené!
    Tak prečo neboli prepojené doteraz, a ani teraz nie sú prepojené?!
    
    Ak sme za socializmu ďakovali Bohu za najrôznejšie komunistami uznávané výročia, pretože sa k nimi zvykli vyhlasovať rôzne záväzky, ktoré sa (aj) plnili, dnes môžeme byť systému vďační za rôzne voľby, pred ktorými sa zvykne vždy napochytre čo-to vylepšiť, a potom dlho-dlho nič - občan, môžeš "utrieť hubu", sľuby sa predsa nemusia plniť.

    Po štvrté. Boj proti extrémizmu.
    Politický analytik Ján Baránek konštatoval, že politici urobili zo župných volieb najmä súboj proti extrémizmu. Podľa nich mali byť tieto voľby určitou vizitkou, či extrémizmus na Slovensku prevládne, alebo nie. Pritom, pre nízku volebnú účasť, nemôžu byť považované za jednoznačné svedectvo pri riešení tejto otázky. [1]
    Aké príznačné pre slovenské pomery!
    Strašiak prisťahovalectva z islamských krajín spred parlamentných volieb 2016 zanikol. Teraz ho účelovo nahradil extrémizmus, ktorý bol - tiež účelovo ("meter hore-dole") - zúžený iba na politický extrémizmus. Aj to mnohým pripadalo ešte veľa, preto ho identifikovali výlučne (len) ako fašizmus či nacizmus. A celkom "najúčelovejšie" boli za fašištov a nacistov onálepkovaní kotlebovci z Ľudovej strany Naše Slovensko.
    Prezident Andrej Kiska odmietol po parlamentných voľbách čo len podať ruku Mariánovi Kotlebovi.   Hoci sa Kiska po svojom zvolení vyhlasoval za prezidenta všetkých občanov, týmto gestom akoby napľul do očí 210 000 voličom, ktorí vtedy dali ĽSNS svoj hlas a jeden anál-ytik, akýsi messerschmidt, ich neváhal všetkých označiť tiež za fašistov.
    Pritom je očividné, že extrémizmus môže mať mnoho rôznych podôb a odtieňov svojich prejavov.
    Za základné formy extrémizmu možno považovať politický, ekonomický a náboženský extrémizmus.

    Na Slovensku je aktuálne situácia taká, že napr. propagácia fašizmu je trestná, propagácia socializmu však nie. Prečo (ak by sme chceli byť dôslední)?
    Máme spústu zákonov na postihovanie ekonomickej trestnej činnosti, ale stíhané sú len tzv. "malé ryby". Kradnúť milióny je beztrestné. Je to výsada, zaručená tzv. "politickým krytím". Prečo?
    Poslankyňa, ktorá sa podpísala pod návrh zákona, ktorý by umožňoval (okrem iného) nepodmienečný trest odňatia slobody na 5 - 12 rokov, sa stala predsedníčkou Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny! Ako je to možné?
    (Pritom, čo sa týka tejto Eriky, akoby sa pri nej naplnilo ľudové príslovie "zabudol vôl, že telaťom bol".   Len v roku 2010 bola zvolená do parlamentu, a to z kandidátky SaS, vďaka preferenčným hlasom. V roku 2012 sa stala podpredsedníčkou parlamentu za (prakticky štvorčlenné) hnutie OĽaNO. V roku 2016 skúšala u nás zavádzať nedemokratické poľské poriadky. - Pozn. autora.) [3]


    SAMOTNÉ  VOĽBY

    Pre každé demokratické voľby má zásadný význam volebná účasť. Ak ho (z nejakých príčin) nemá - mala by mať!
    Rovnako zásadný význam má spôsob, ako sa interpretujú výsledky ohľadom volebnej účasti.
    Za čias socializmu mali komunisti pri voľbách eminentný záujem, aby sa volebná účasť limitne blížila k 100 %-tnej účasti oprávnených voličov. A v záujme tohto cieľa vytvárali nezdravú atmosféru strachu, ktorá skutočnú demokraciu zahnala do kúta.
    Výpovedná hodnota výsledkov takýchto volieb o skutočnej miere podpory režimu bola teda značne deformovaná a ako taká iluzórna.
    Opačný extrém (v demokracii) predstavuje zavedený (a priori) predpoklad, že voliči, ktorí sa nezúčastnia volieb, sa vzdávajú svojho volebného práva a budú súhlasiť s volebnými výsledkami pri akejkoľvek volebnej účasti.
    Kto kedy zisťoval oprávnenosť takéhoto predpokladu?
    Bol tento predpoklad niekedy a niekde podporený napríklad demokratickým referendom?

    Obávam sa, že nie som ďaleko od pravdy, ak si myslím, že tento (politický) "princíp" bol verejnosti podsunutý nejakým chytrákom (vedel by som ho nazvať aj ináč), ktorý ašpiroval na vedúce postavenie v spoločnosti a chcel si zjednodušiť cestu k svojmu cieľu.
    Podobným "princípom" je (justičná) zásada, že "spravodlivosť musí byť slepá" - vraj, aby bola nestranná!
    Každý priemerne inteligentný občan intuitívne cíti, že by to takto nemalo byť. Že obidva uvedené príklady sú tzv. "kaleráby", určené na ovládanie verejnej mienky.
    V prípade (demokratických) volieb možno predpokladať, že neúčasť oprávneného voliča je výrazom jeho nechuti podporovať pretrvávajúci systém a že túži po (radikálnej) zmene.
    Síce to tiež nikto nikdy neskúmal v masovom merítku, ale keby išlo len o to, dalo by sa to zistiť priamo vo voľbách, keď by volič - okrem využitia svojho volebného práva - anonymne odpovedal aj na otázku, aký princíp volieb by mu najviac vyhovoval.
    O účasti v župných voľbách sa vie už dopredu, že volebná účasť bude nízka.
    Odborníci na túto problematiku, mnohí v službách systému, to vedia až priveľmi dobre a preto snažia sa zdôvodňovať príčinu tohto faktu najrôznejšími pseudodôvodmi.
    Napríklad, že je to dané tým, že ľudia nemajú vzťah k regionálnej úrovni už z dôvodu (špekulantsky vytvoreného) územnosprávneho členenia, ktoré nekopíruje hranice historicky ustálených regiónov. Za najkrikľavejší príklad v tomto smere sa označuje Trnavský samosprávny kraj, ktorý je oblúkovito "natiahnutý" od rieky Moravy, hraničnej rieky s Českou republikou, až k Dunaju, hraničnej rieke s Maďarskom.


    PO  ŽUPNÝCH  VOĽBÁCH
 
    Župné voľby sú silným víťazstvom opozície a veľkou porážkou Smeru a Kotlebu. Tento výsledok otvára možnosť skutočnej zmeny.  (Štefan Hríb, https://www.tyzden.sk)

    Debakel Smeru a poprava fašistov! (Nový Čas, 6.11.2017, str. 2-3)

    Tieto myšlienky som vybral ako typické tvrdenia ohľadom momentov, z ktorých každý skrýva niečo podstatné, nejaký zádrhel alebo - ak niekto chce - tzv. "čertovo kopýtko".

    Víťazstvo opozície - aké? Že sa zopár ľudí z opozície dostalo do nejakých funkcií? Ako sa hovorí, jedna lastovička (ani sto) leto nerobí.

    Veľká porážka Smeru-SD a strany Mariána Kotlebu? - Nanajvýš ústup.  Pre Smere-SD neklamný signál vyvodiť si z toho ponaučenia. Pre Ľudovú stranu Naše Slovensko tiež len ústup, aj to len (s veľmi vysokou pravdepodobnosťou) dočasný.

    Možnosť skutočnej zmeny? - Obávam sa, že bez akceptovania kotlebovcov pri správe a riadení štátu to v budúcnosti nepôjde.

    Pod titulok nového času obsahujúci pojmy "debakel" a "poprava" sa nepodpísal žiaden redaktor Nového času. Aj dobre urobil, lebo sú to obyčajné kecy.  
    Nebudem analyzovať všetky oficiálne dáta, ktoré župné voľby 2017 priniesli. Obmedzím sa len na zdôvodnenie niektorých vlastných názorov a poznámok k tejto udalosti.

    Po prvé. Smer-SD týmito voľbami nestratil svoju dominanciu pri riadení štátu.
    Na župnej úrovni, s výnimkou Nitrianskeho a Trenčianskeho kraja, otázka dominancie bude závisieť predovšetkým od skutočného zmýšľania (a pragmatických záujmov) poslancov v zastupiteľstvách jednotlivých krajov (najmä v Bratislavskom), ktorí kandidovali ako nezávislí kandidáti. (BA 25 z 50, TT 14 zo 40, NR 15 z 54, TN 22 zo 47, ZA 25 z 57, BB 22 zo 49, PO 22 zo 62, KE 16 z 57.)
    Skutočne úbohý výsledok (popri kotlebovcoch) zaznamenala v týchto voľbách predovšetkým koaličná SNS.
    Naopak, KDH pod vedením A. Hlinu získala cukrík v podobe župana Prešovského samosprávneho kraja.
    Možno však predpokladať, že sa tak stalo najmä vďaka tomu, že v prešovskom a košickom regióne má KDH dlhodobo relatívne silnú podporu, o čom svedčí aj počet poslancov bloku  KDH, NOVA, OĽaNO a SaS v župnej samospráve prešovského (21) a košického (16) kraja.

    Po druhé. Víťazstvo opozície je len iluzórne.
    Pod dojmom víťazstva županov v Žilinskom a Prešovskom kraji niektorí zrazu hovoria o spájaní síl opozície dobudúcna. Reči sú to pekné. Ale, prečo sa nevedeli opozičné strany podobne spájať už pred parlamentnými voľbami v r. 2016 a prečo došlo k zrade na voličoch zo strany Siete a Mosta-Híd po nich?

    Po tretie. Kotlebovci síce neobhájili pozíciu v banskobystrickej župe, ale to sa dalo očakávať.
    Dôvody sú zrejmé. Už od momentu ich šokujúceho vstupu do slovenského parlamentu sa všetky politické subjekty aj s prezidentom akoby spikli proti nim a okamžite zaviedli rôzne opatrenia.
    V parlamente, hoci je to nerozum, sú kotlebovci dôsledne "izolovaní". V takom postavení sú proti vláde ešte viac bezmocní ako ostatná opozícia.
    Na župnej úrovni sa začalo s "trestaním" voličov v banskobystrickej župe za (nimi spôsobený) "nevyhovujúci" výsledok.
    Samotného župana Kotlebu začali obviňovať z rodinkárstva, pretože zamestnal mnohých z rodiny i spomedzi priateľov. Keď sa však na to logicky pozrieme, čo mal robiť? Mal sa spoliehať na "zdedených" úradníkov, ktorí predstavovali súčasť voličmi odmietnutého systému riadenia na čele s predchádzajúcim županom? (A zrazu nás Nový Čas informoval, že u Kotlebu pracovala aj osoba s väzbou na Fica.)
    Ak teraz došlo k zmene na poste banskobystrického župana podľa predstáv niektorých slovenských tiež-politikov, stalo sa tak najskôr kvôli tomu, že voliči podľahli dlhodobému politicko-ekonomickému tlaku a niekedy až hystericky pôsobiacim humbugom niektorých masmédií. Rozhodli sa teda zmenou (volebného) postoja zapracovať na zrušení embarga pre Banskú Bystricu. Skutočný postoj však zmenili sotva.
    Toho sa obávajú aj analytici a preto už dopredu vynašli pojem tzv. (kotlebovského) "skrytého voliča", ktorý je rozptýlený po území celého Slovenska a jeho spoločná sila sa teda opäť efektívne prejaví v nasledujúcich parlamentných voľbách.
    Dovolím si predpokladať, že volebný výsledok kotlebovcov v parlamentných voľbách 2020 bude lepší ako bol v r. 2016.
    Patová situácia medzi koaličnými a opozičnými silami (nie stranami), ktorú sa v r. 2016 podarilo vyriešiť len za cenu zrady na voličoch zrejme pretrvá až do r. 2020.
    Skutočná zmena spoločenských pomerov na Slovensku bude principiálne možná len zapojením kotlebovcov do aktívneho vládnutia.

    Po štvrté. Novodobým fenoménom demokratických volieb sú tzv. nezávislí kandidáti (NEKA). Ale sú naozaj nezávislí?
    Na správne orientovanie sa v tejto otázke dobre poslúži príklad Bratislavy.
    Tam boli reálne šance na post župana u troch-štyroch kandidátov prakticky vyrovnané, ale v prípade Rudolfa Kusého za cenu enormných finančných nákladov na volebnú kampaň, ďaleko prevyšujúcu zákonom povolený limit. A tiež aj celkový platový príjem za celé funkčné obdobie, ak by sa bol županom naozaj stal.
    Kto mu financoval túto bombasticky vedenú kampaň a prečo?
    A tu vidíme, o čom sú "moderné" (demokratické) voľby.
    Pretože, postupom času, sú "moderne vedené" predvolebné kampane finančne čoraz náročnejšie, radový občan nemá na to, aby kandidoval. Pri kandidatúre na významnejšiu funkciu musí mať finančného sponzora - ale, kto to je, ak nie nejaký oligarcha?
    Každý oligarcha má konkrétne záujmy, ktoré nemôže realizovať sám, bez účinnej podpory na patričných miestach. Preto si tieto "nevyhnutné" predpoklady svojho úspešného podnikania logicky "predplatí" podporou doporučeného kandidáta. A - pre istotu - nie jedného, ale viacerých. Je v záujme oligarchov, aby sa poistili vo svojom snažení aj cez viacerých poslancov zastupiteľstva.
    Môže byť taký kandidát (pred zvolením i po zvolení do funkcie) naozaj nezávislý?  

    Po piate. Prvá žena v úrade župana.
    Zhodou okolností je z "môjho" volebného kraja, dostával som jej propagačné materiály do poštovej schránky.
    Odhliadnuc od iných (podstatných) súvislostí, zameriam sa len na jeden moment z jej predvolebného programu. Veľmi jej leží na srdci stav župných ciest, predovšetkým nižšej triedy.
    Dobre - prídu do Žiliny peniaze na "látanie" týchto vedľajších komunikácií.
    S peniazmi na podstatne významnejšie cestné koridory - Z Považia smerom do Poľska alebo smerom na východ, cez Ružomberok do Liptovského Mikuláša a ďalej do Popradu a na Prešov to však bude podstatne horšie. Úsek v oblasti (pridlho) budovaného tunela Višňové a ďalej skoro až po Ružomberok, je veľmi obtiažny a budovanie diaľnice musí financovať vláda. Na to nebude mať Erika Jurinová, kandidátka opozičnej strany prakticky žiaden dosah.
    Súčasná vláda, v snahe vyvinúť čo najvyšší tlak na "odbrzdenie" dlhovej brzdy v parlamente, (predpokladám) bude viac-menej budovanie ciest v žilinskej župe spomaľovať.
    V samotnom župnom zastupiteľstve bude mať opozíciu 16-tich poslancov Smeru-SD, dvoch poslancov SNS a niektorých nezávislých kandidátov z ich celkového počtu 25. Pritom na blokovanie jej návrhov postačuje 29 hlasov proti.
    Päť rokov ufrkne a ľudia v dotknutých oblastiach budú nespokojní a možno budú hlasovať podobne ako terajší voliči v banskobystrickej župe. Pani Erika rozhodne nebude mať na ružiach ustlané.
    Žiaľ - ani väčšina z nás, čo žijeme na Slovensku.
    


    Pramene:

[1] Richard Nemec: Bitka do poslednej minúty!, Nový Čas, 5.11.2017, str. 4-5.

[2] Peter Pellegrini - životopis
https://www.vicepremier.gov.sk/index.php/podpredseda-vlady/zivotopis/index.html

[3] Erika Jurinová
https://sk.wikipedia.org/wiki/Erika_Jurinová

 


    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Majiteľ Slotovej vily robí pre Siekela

Siekel býva v byte Nosáľa, ktorý mu predtým sám predal.

Dobré ráno

Dobré ráno: Slovensko príde o 100 miliónov eur, prečo sa tak stalo

Ministerstvo školstva čelí obvineniu.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.


Už ste čítali?