Dnes, po rozpade socialistického tábora pod vedením ZSSR začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, sa hľadí na Rusko - i viaceré dejinné udalosti s ním späté - s dešpektom.
Tento postoj sa systematicky podsúva mladej generácii, ktorá nemala priamu skúsenosť so socialistickým zriadením, aj u nás. Podobne tendenčne, ako sa tendenčne prikrášľovali prednosti socializmu pred "prehnitým kapitalizmom" na Západe, nad ktorým sa neustále (podľa titulkov dobovej tlače u nás) "zbiehali mračná", a vštepovali do našich naivných myslí.
Ako to už býva, pravda je niekde v strede.
Veľká októbrová socialistická revolúcia (podľa juliánskeho kalendára) započala v Petrohrade útokom ozbrojených robotníkov-bolševikov na Zimný palác 7.11.1917, aby definitívne ukončila vládu ruských cárov z božej milosti, aktuálne sústredenú v rukách imperátora Mikuláša II. Romanova.
Nemienim tu popisovať všetky podstatné dejinné peripetie s tým súvisiace.
Užitočnejšie je zamyslieť sa nad niektorými objektívnymi faktami a súvislosťami.
Hádam najdôležitejším dôvodom potreby tejto radikálnej zmeny povahy moci nad štátom bola dlhodobá zúfalá hospodárska situácia cárskeho Ruska. Za socializmu sa veľmi často používalo klišé - Rusko, kolos na hlinených nohách.
Cárske Rusko bolo z hľadiska rozlohy obrovský štát, rozkladajúci sa dokonca na troch kontinentoch: Metropola sa nachádzala západne od Uralu - v Európe, ruská Sibír zaberala rozsiahle severné oblasti Ázie až po Beringov prieliv a Aljaška, na druhej strane za ním, susediac s Kanadou, zaberala časť Severnej Ameriky.
V roku 1897 predstavovala rozloha impéria 22 400 000 km2 (pre porovnanie - dnešná Ruská federácia zaberá 17 075 200 km2) a žilo tu 128 200 000 obyvateľov, z nich bola asi polovica Rusov. Ríša bola rozdelená na 81 gubernií, 20 oblastí a 1 okruh (stav v roku 1914). [1]
Spojené štáty kúpili Aljašku od cárskeho Ruska 18. októbra 1867 za 7,2 miliónov vtedajších amerických dolárov, čo sa Američanom už dávno mnohonásobne vrátilo. Aljaška je známa nielen panenskou prírodou, ale aj ohromným bohatstvom nerastných surovín, najmä ropy a zemného plynu. [2]
V súvislosti s tým doporučujem prečítať si [3].
Ale ani ostatné oblasti cárskeho Ruska neboli v tomto smere o nič chudobnejšie. Nerastné bohatstvo Sibíri síce bolo z väčšej časti (dočasne) neprístupné, ale zdroje najrozmanitejších rúd na Urale a na Ukrajine, ako aj výdatné ropné náleziská v kaspickej oblasti, boli pre štát dostačujúce.
Pochopiteľne, Rusko bolo aj mnohonárodnostným štát. Jeho etnická pestrosť bola podstatne početnejšia ako trebárs v rakúsko-uhorskej monarchii.
Hospodárstvo cárskeho Ruska sa zakladalo prevažne na poľnohospodárskej výrobe a na nevoľníctve, ktoré bolo v Rusku zrušené, ako v poslednom európskom štáte, až v r. 1861. [4]
Vojenská služba v Rusku trvala neúmerne dlho a mužská sila pri poľnohospodárskych prácach, pochopiteľne, chýbala.
Naviac, ruská šľachta zverovala hospodárenie na svojich panstvách profesionálnym správcom a sama sa často zdržiavala vo veľkých ruských mestách alebo aj v zahraničí, predovšetkým vo Francúzsku a v Nemecku. Pozostatkom z tohto obdobia, keď Rusko bolo (z kultúrneho hľadiska) akýmsi príveskom Francúzska, je napríklad dlho pretrvávajúca, nezvykle veľká obľuba baletu v Rusku.
Správcovia sa obohacovali na úkor majiteľov panstiev, ostatný čistý výnos hospodárenia páni zvyčajne premrhali na cestách.
Nevoľník pochopiteľne nemal záujem na práci v prospech svojho pána, a pán nemal záujem na vzdelávaní nevoľníka. Ak sa tak predsa dialo, nuž len v najnutnejšom rozsahu.
Kapitalizmus exportovali do takéhoto Ruska zahraniční podnikatelia, ktorí sa k robotníkom správali bezohľadne a nemilosrdne ich vykorisťovali. V prvom rade mali záujem o exploatáciu surovinových zdrojov, predovšetkým kaspickej ropy. V tomto obchode dočasne podnikala aj rodina svetoznámeho Alfreda Nobela.
Svojho času som videl film "Ruský zázrak", ktorého obsah - aj keď poznačený sovietskou propagandou - nemožno odvrhnúť s tým, že ho označíme za fikciu.
Proste, ak bol život ruského mužíka-nevoľníka smutný, život ruského proletára bol doslova krutý.
Ruská inteligencia sa snažila zvrátiť túto situáciu, ale jej snahy boli vždy dôsledne (a krvavo) potlačené. [5]
Vydaril sa až pokus, rok pred koncom 1. svetovej vojny, historikmi označený ako VOSR, ktorého okolnosti sú pomerne dobre známe. Je zrejmé, že keby nebolo tejto dovtedy najväčšej vojny vo svetových dejinách, so všetkými jej špecifikami, ktoré priviedli na scénu revolucionára V.I.Lenina, nebola by uspela ani VOSR.
Sovietske Rusko bolo potom od počiatku tvrdo konfrontované so snahou západných mocností o jeho zničenie v zárodku. Prirodzeným dôsledkom bol vnútroštátny teror, ktorý tvrdo, neraz až fatálne postihol mnohých nevinných ľudí. Dnes sa to kladie za vinu V.I.Leninovi.
Ale uvážme. - Mal vizionár Lenin veľmi na výber?
Pamätám si občasné výroky komunistov v mojom okolí, že "keď sa rúbe les, lietajú triesky" (= ťažko uskutočniť veľké veci bez obetí).
Áno, ani obrancovia Leningradu (Petrohradu) či Stalingradu (Volgogradu, resp. Caricynu) nemohli v 2. svetovej vojne odolať útočiacim fašistickým hordám inak, len za cenu nezmerných obetí. Že tých obetí bolo vtedy "zbytočne veľa", resp. inokedy (hladomor na Ukrajine, stalinské čistky), to je už iná vec.
Ak budeme dôslední a položíme si otázku, či napríklad počin - pre zmenu "dobrého" - vizionára Gorbačova, s jeho ideami glasnosti a perestrojky, nemali tiež negatívny dopad na mnohých-premnohých ľudí, aká bude odpoveď?
Veľká októbrová socialistická revolúcia stála na začiatku cesty pred elektrifikáciou Ruska, pred mohutným rozvojom priemyslu a intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby. Preto sa niekedy trochu zveličene hovorí, že Rusko pri svojom vývoji prakticky preskočilo historickú etapu kapitalizmu a pokúsilo sa prejsť z feudalizmu rovno do modernejšej doby.
Veľký experiment s vybudovaním spoločnosti bol pritom neustále sprevádzaný komplikáciami.
V 20-tych rokoch 20. storočia, s ťaživým "dedičstvom" po 1. svetovej vojne, si muselo sovietske Rusko najprv vybojovať právo na svoju existenciu - ako v boji proti vnútornému, tak i proti vonkajšiemu nepriateľovi.
V 30-tych rokoch prišlo tzv. obdobie stalinských čistiek, na ktoré doplatilo mnoho schopných (a pritom nevinných) ľudí.
Pre 40-te roky bola podstatná 2. svetová vojna.
Pre 50-roky nástup tzv. studenej vojny a odpor voči nastoleným režimom vo viacerých krajinách vo sfére ruského vplyvu, ktorého dôsledkom boli brutálne vojenské zásahy (Maďarsko) a vykonštruované politické procesy voči vedúcim osobnostiam aj všade inde.
Pre 60-te a 70-roky bolo príznačné status quo - udržanie nastoleného stavu a vzácny čas na konsolidáciu. O túto príležitosť sa Sovieti pripravili sami tým, že pristúpili na nezmyselnú súťaž s kapitalistickým Západom a na podporu odboja voči kolonializmu ( i jeho sofistikovanejším formám) kde-kade po svete alebo na svoje vlastné "dobrodružstva", napr. v Afganistane.
Nasledujúcich dvadsať rokov predstavovalo obdobie, potrebné k tomu, aby sa markantne prejavili dôsledky všetkých podstatných chybných rozhodnutí v minulosti.
A to bol koniec sovietskeho experimentu.
Ale nepredbiehajme.
Lenin, ktorý údajne rozpoznal Stalinovu chorobnú túžbu po moci a varoval svojich spolupracovníkov, bol už dávno nebohý. A Stalin, ten bol zrejme psychicky chorá osobnosť, ktorej výčinom sa, žiaľ, nikto neodvážil postaviť - napríklad na spôsob nespočetných pokusov o atentát na A. Hitlera.
V konečnom dôsledku sa teda socializmus ako sociálne učenie neskompromitoval sám osebe, ale ho zbastardili vodcovia, ktorí podľahli opojeniu mocou a vlastným psychickým problémom; a tým zákonite privodili jeho neslávny koniec. Nesklamalo teda učenie, ale ľudia, ktorí ho nevedeli (resp. vypočítavo nechceli) správne aplikovať.
Z tohto hľadiska, ani moderný kapitalizmus nie je na tom omnoho lepšie.
Z ekonomického hľadiska je síce produktívnejší, ale vytvoril nezdravú - tzv. konzumnú - spoločnosť a v jednotlivcoch podstatne viac pestuje príklon k individualizmu, chamtivosti i cynickej bezohľadnosti voči okoliu.
A to je, kdekoľvek vo svete, vhodné podhubie pre vznik ďalších a ďalších revolúcií nespokojencov s týmto stavom.
Ak základné zákony dialektiky objektívne platia, je len otázkou času, kedy sa udeje revolúcia porovnateľná s VOSR.
Pramene:
[1] Ruské impérium
https://cs.wikipedia.org/wiki/Ruské_impérium
[2] Aljaška
https://sk.wikipedia.org/wiki/Aljaška
[3] Bol ruský cár hlupák, keď predal Američanom Aljašku?
https://dennikn.sk/722854/bol-rusky-car-hlupak-ked-predal-americanom-aljasku/
[4] Nevoľníctvo
https://sk.wikipedia.org/wiki/Nevoľníctvo
[5] Ruská revoluce (1905)
https://cs.wikipedia.org/wiki/Ruská_revoluce_(1905)
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
