Asociácie k filmu "Cesta do praveku"

Autor: František Cudziš | 19.11.2017 o 8:16 | Karma článku: 6,18 | Prečítané:  811x

Dňa 11.11.t.r., počas nedeľného popoludnia, slovenská televízia opäť raz uviedla na programe STV1 - ako "zlatú klasiku" - úspešný český trikový film režiséra Karla Zemana "Cesta do praveku". A to mi privodilo viacero spomienok.

    Najpodstatnejšie oficiálne údaje k predmetnému filmu

    Podľa rôznych televíznych programov film "Cesta do pravěku" vznikol v r. 1954 ([1] udáva rok 1955), trvá 81 minút a programy ho charakterizujú prívlastkom "dobrodružný" alebo "fantazijný".
    Natočil ho režisér Karel Zeman, inšpirovaný ilustráciami Zdeňka Buriana (1905-1981) [2], vytvorenými s prispením odborného konzultanta prof. Josefa Augusty (1903-1968) [3]. Je vraj takmer isté, že literárnu predlohu pre tento film predstavovala kniha "V pravěkém světe" (1927) spisovateľa Arnošta Cahy (1891-1935). [4]

    Jedná sa o prvý z radu svetovo uznávaných filmov režiséra Karla Zemana.
    Na filmových trikoch sa okrem neho podieľali ešte spolupracovníci Arnošt Kupčík, František Krčmář a Jindřich Liška.
    Vedúcimi výroby boli Antonín Drvota a Karel Hutěčka.
    Hrali V. Bejval, P. Herrmann, J. Lukáš a Z. Husták.
    Komentár k filmu a rolu Petra nahovoril Bedřich Šetena.
    Film je popri dobrodružnej, výtvarnej a trikovej stránke cenený tiež kvôli svojej vysokej vzdelávacej hodnote a vedeckej korektnosti v danej dobe. Jeho exteriéry sa natáčali v meandroch rieky Moravy pri Bzenci a Strážnici, v prírodnej rezervácii "Osypané břehy".

    Film bol vyznamenaný na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkách a v Mannheime v roku 1959. Predal sa do 72 štátov.
    Má i americkú verziu, od českého originálu s odlišným úvodom i záverom, s povystrihovanými zábermi na česky písaný denník a doplnenú o niektoré odborné komentáre.
    Úvod do dabovanej americkej verzie v trvaní 10:44 min., premietanej (zrejme) po prvý krát v USA v roku 1966, možno zhliadnuť napríklad na [5], ale (scenáristicky) je to podstatne iný prístup k spracovávanej látke.
    Vo všeobecnosti možno povedať, že americká verzia zbavila film jeho poetiky tým, že mu už od počiatku ubrala na atmosfére neurčitosti a fantastickosti, vyžadujúcej od diváka určitú mieru vlastnej fabulácie. Racionálnym chápaním ťažko vysvetliteľný začiatok -  "vstup" do minulosti - bol z filmu odstránený a nahradený dodatočne natočenými scénami.

    Dalo by sa povedať, že v USA idú niekedy z extrému do extrému. -
    V roku 1925 americkú bigotnosť(?) celosvetovo preslávil súdny, tzv. "Opičí proces".
    V roku 1966, teda jedenásť rokov za Zemanovým počinom, sa už vo filme snažili operovať s najčerstvejšími paleontologickými poznatkami, pre získavanie ktorých prírodné prostredie Severnej Ameriky predstavuje priam nevyčerpateľnú studnicu príležitostí, a to svojimi jedinečnými náleziskami fosílií.

    Karel Zeman "problém" vstupu na cestu v čase vo filme nijako zvlášť nerieši. Nechá svojich hrdinov preplávať jaskyňou - len tak - a chlapci sú zrazu v praveku. O "techniku" prieniku do minulosti tu totiž vlastne vôbec nejde.
    Na americkej verzii filmu je očividná snaha o väčšiu didaktickosť diela, ktorá ale nie je podložená fabuláciou látky, ale dodatočne nahovoreným komentárom. [6]
    Naproti tomu Karel Zeman svojmu filmu neodoprel nič, čo z neho mohlo priniesť divákovi silnejší zážitok. Snažil sa predovšetkým o to, aby sa na jeho fantastickú "cestu do praveku" radi vydávali ešte i naše vnúčatá. [7]

    Dej filmu je jednoduchý.

    Štvorica chlapcov - Petr, Jirka, Toník a Jenda - sa na pramici vydali proti prúdu "Rieky času", na fantastickú výpravu do praveku Zeme. Postupne putovali cez mladšie štvrtohory, vrátane doby ľadovej, ďalej treťohorami, druhohorami a prvohorami až k silúrskemu moru, kde nachádzajú živého trilobita.
    Na svojej objavnej plavbe poznávajú klímu a ekosystémy v jednotlivých epochách Zeme, praveké zvieratá i rastlinstvo, a zažijú tiež nejedno dobrodružstvo.[1]

        Vo filme sa chlapci stretli s týmito pravekými živočíchmi:

    Mamuty                                                (štvrtohory)
    Srstnatý nosorožec                                (štvrtohory)
    Smilodon                                               (štvrtohory)
    Uintatherium                                           (treťohory)
    Phorusrhacos                                         (treťohory)
    Edmontosaurus - ako Trachodon          (druhohory)
    Pteranodon                                             (druhohory)
    Apatosaurus - ako Brontosaurus           (druhohory)
    Stegosaurus                                            (druhohory)
    Struthiomimus                                         (druhohory)
    Styracosaurus                                         (druhohory)
    Ceratosaurus                                           (druhohory)
    Meganeura                                              (prvohory)
    Krytolebci                                                (prvohory)
    Trilobity                                                   (prvohory) . [1]

    Zorientovať sa čitateľovi v geologickej a paleontologickej histórii Zeme, o ktorú sa vo filme jedná, pomôže táto prehľadná tabuľka - [8]:

    O vedeckých nepresnostiach vo filme pojednáva článok "Paleontologické omyly v Cestě do pravěku" na blogu Dinosauria. [9]
    Rovnako zaujímavý je aj článok [10].

    Môj pohľad na tento film

    Prvý raz som ho videl asi začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, ako prvák alebo druhák základnej školy.
    Bývali sme vtedy v Tatranských Matliaroch v lokalite, kde stálo zopár starých drevených barakov, a to na lúkach povyše známej tamojšej vojenskej ozdravovne. Stredom nich tiekol malý potôčik a lúky boli dookola obkolesené starým tatranským smrekovo-jedľovým lesom. Pre mládež z barakov, boli nás skoro dve desiatky, to bolo ideálne prostredie na rôzne šantenie.
    Vojenská ozdravovňa pre nás predstavovala takrečeno "dar z nebies", najmä z toho dôvodu, že súčasťou jej priam hotelovo honosne vybavených priestorov bola kinosála. Pre rekreantov sa filmy premietali pravidelne dvakrát týždenne, v utotok a vo štvrtok, so začiatkami premietania o 18. a 20. hodine. Premietačom filmov bol nato vyškolený zamestnanec ozdravovne pán Menšík.
    Nikto nebránil (bezplatnej) účasti na filmových predstaveniach ani obyvateľom z neďalekých barakov. A tak sme, my deti, s radosťou využívali túto jedinečnú príležitosť. Pravidelne sme chodievali na predstavenia od 18. hodiny, a to bez ohľadu na tému filmu. Ponajviac sa jednalo o rozprávky pre deti rekreantov a rôzne vojnové príbehy pre dospelých, ale vyskytol sa aj rôzny iný žáner.  Veď napríklad televízor bol v tej dobe ešte dosť veľká vzácnosť. Naši rodičia teda tiež chodievali na ôsmu večer na hodnotnejšie filmy, najmä v období dlhých zimných večerov, nocí s treskúcimi mrazmi (nie ako dnes) a päťmesačného trvania súvislej snehovej pokrývky v tejto tatranskej oblasti.
    V lete bolo v Tatranských Matliaroch prekrásne. Spomenuté rozľahlé, len mierne sa zvažujúce lúky niže barakov sa využívali ako (medzinárodné) stanové táborisko, ktoré navštevovali Česi, Poliaci, Maďari, Nemci a príležitostne aj turisti z iných krajín.
    Ako deti, radi sme sa obšmietali okolo ich stanov, motoriek i áut, pozorovali ich vybavenie, oblečenie i správanie, vnímali sme ich rôznorodú reč a pritom sme čo-to od nich aj pochytili. Zbierali sme cudzokrajné značky prázdnych cigaretových i zápalkových škatuliek, ktoré zanechávali na mieste. A "šíry svet" vzrušoval našu detskú fantáziu trebárs aj prostredníctvom poštových známok, ktoré sme získavali z rôznych zdrojov.(Napríklad v stánkoch PNS - Poštovej novinovej služby - sa predávali tematické a rôzne iné kolekcie známok, zabalené v obálkach, bežne po 3 - 5,- Kčs; rozsiahlejšie kolekcie aj drahšie.)
    Povyše našich barakov sa nachádzalo plytké jazierko štvorcového pôdorysu (o hrane cca 15 - 20 m), ktoré sa vraj pôvodne využívalo ako brodisko na očistu vojenských (?) koní. A povedľa si nejaké české podniky (zabudol som, ktoré) vybudovali celé stanové základne pre deti svojich zamestnancov, ktoré sa tam chodili rekreovať cez letné prázdniny.
    Podľa rozprávania dospelých, pred necelými dvadsiatimi rokmi predtým po tých miestach chodili, pod dozorom vychovávateľov, organizované skupiny mládežníkov z Hitlerjugend. S oddielovými zástavami a s bubeníkmi, vyzbrojení dýkami v kožených puzdrách. Keď vraj ich vlak pri návrate do Nemecka ťažko postihol letecký nálet, vychovávatelia v Matliaroch prežívali túto smutnú správu s hlavami v dlaniach.
    Povojnové stanové základne boli riešené veľmi prakticky. Pred začiatkom prázdnin nákladné autá priviezli drevené podstavy a bočné dielce polo-chatiek. Chatiek s drevenými podlahami i drevenými stenami do výšky sokla, a s celtovými strechami. Zoskupili ich po obvode štvorcovej parcely. V jej strede vztýčili stožiar pre zástavu. Pod väčším vojenským stanom, počas jednotlivých turnusov, fungovala poľná kuchyňa. Jedlo sa pri provizórnych drevených stoloch uprostred, sediac na drevených laviciach. Naporúdzi bola aj pitná voda, privádzaná z blízkeho potôčika do smaltovaných plechových žľabov, kde sa umývali aj všetky riady aj sa vykonávala denná hygiena.
    Pred koncom každého turnusa sa cez deň pripravilo potrebné drevo, vlastnoručne vyrúbané a donesené na vlastných pleciach, aby sa v predvečer odchodu mohla zapáliť rozlúčková vatra. Pri nej sa spievalo, sem-tam aj hralo na nejakom hudobnom nástroji.
    Nemal som vtedy prakticky žiadne vedomosti o nejakom skautingu, ale o zásadách stanovania alebo dlhodobejšieho táborenia vo voľnej prírode som mal celkom dobrý obraz.

    Keď som teda videl Zemanov film "Cesta do praveku", vedel som sa celkom dobre stotožniť s mladými hrdinami príbehu. A pretože som už vtedy dosť veľa čítal, mal som aj nejaké povedomie jednak o Jaroslavovi Foglarovi (1907-1999) a o jeho diele [11], či o E. T. Setonovi (1860-1946) a jeho diele [12], predovšetkým o knihe "Dvaja divosi" (1903).
    O príbehu Yana a Sama, dvoch chlapcov, ktorí sa učili žiť ako indiáni.

    Okrem toho som mal rád aj knihy českého spisovateľa Eduarda Štorcha (1878-1956), pišúceho príbehy z doby kamennej alebo bronzovej [13]. Jeho najznámejším dielom sú "Lovci mamutov".

    Ale mal som rád tiež i iných autorov podobného zamerania.
    Matne si napríklad spomínam na knihu s názvom "Zaviate časom" (alebo tak nejako podobne; možno "Zaviaty život" od Jozefa Augustu, 1959 ?). Utkvel mi v pamäti príbeh, ako šabľozubý tiger napadol nejaké zviera - buď uviaznuté v trasovisku, naplnenom bahnom zo sopečného popola alebo v jazierku prírodného asfaltu, napríklad na spôsob náleziska prehistorických zvierat v oblasti La Brea uprostred mesta Los Angeles. [14] Toľkoto na jednej strane.

    Na druhej strane si možno čitatelia sami pamätajú zo školských čias veľkoformátové obrazy maliara a ilustrátora Zdenka Buriana, ktorých boli prírodovedné kabinety našich škôl v šesťdesiatych rokoch 20. storočia priam plné.
    Až neskôr som sa niekde stretol so zmienkou, že ekonomický prínos z predaja autorských práv na využívanie týchto obrazov aj inde v zahraničí patril medzi tie významnejšie, ktoré sa podarilo československému patentovému úradu zrealizovať.

    Časom som sa začal zaujímať o mineralógiu až do tej miery, že som si začal kupovať na mineralogických burzách nejaké vzorky. Pri niektorých ma nikdy v živote nenapadlo, že by som ich mohol vlastniť. V marci 2010 som mal na mineralogickej burze v Prešove možnosť vidieť prerezané geody s vykryštalizovanými drúzami ametystov v ich vnútri. Nezaujímajúc sa hlbšie o danú problematiku som dovtedy mimovoľne predpokladal, že vzorky ametystov sú pomerne vzácne a preto aj drahé. Ale v Prešove som sa presvedčil, že cena jednotlivých (menších) kusov ametystových drúz je prijateľná. Kým cena polovice geody so zabrúsenými okrajmi bola napríklad 180 eur, cena menšej vzorky - zlomku geody - sa pohybovala v rozpätí 10 - 15 eur. Nuž som si jednu vzorku s radosťou kúpil.

     Ako to už býva, na mineralogických burzách sa zvyčajne predávajú popri mineráloch aj rôzne fosílie. V Prešove som videl, okrem iného, napríklad aj fosílie amonitov i trilobitov.
    Pri pohľade na trilobity som si hneď spomenul na film "Cesta do praveku", v ktorom zohrali ich nálezy významnú úlohu. V závere filmu chlapci - cestovatelia v čase - dokonca našli v plytkej vode pri brehu silúrskeho mora živého trilobita.  Tiež som zatúžil mať svoju vlastnú fosíliu trilobita a kúpil som si jednu podľa svojich (okamžitých) finančných možností.
    Pohľad na ňu mi vždy pripomenie nielen onen pozoruhodný film, ale tiež čas mojej mladosti - dychtiacej po vedomostiach - keď som ho mal možnosť vidieť prvý raz.

 

 

    Pramene:

[1] Cesta do pravěku
https://cs.wikipedia.org/wiki/Cesta_do_pravěku

[2] Zdeněk Burian
https://sk.wikipedia.org/wiki/Zdeněk_Burian

[3] Josef Augusta (paleontolog)
https://cs.wikipedia.org/wiki/Josef_Augusta_(paleontolog)

[4] Arnošt Caha
https://cs.wikipedia.org/wiki/Arnošt_Caha

[5] https://www.youtube.com/watch?v=ZL_pyIUDlQY

[6] Cesta do pravěku na americký způsob - Nostalghia.cz
http://www.nostalghia.cz/pages/archiv/filmy/2006/060720.php

[7] Cesta do pravěku
https://www.kfilmu.net/film/dopraveku/goldies/

[8] Prahory, starohory, prvohory, druhohory, treťohory, štvrtohory.
http://zsp4.edupage.org/files/Geologicka_historia_Zeme.pdf

[9] Paleontologické omyly v Cestě do pravěku.
https://dinosaurusblog.com/2010/01/09/829980-paleontologicke-omyly-v-ceste-do-praveku/

[10] http://zdenekburian.websnadno.cz/Cesta_do_praveku.html

[11] Jaroslav Foglar
https://sk.wikipedia.org/wiki/Jaroslav_Foglar

[12] Ernest Thompson Seton
https://cs.wikipedia.org/wiki/Ernest_Thompson_Seton

[13] Eduard Štorch
https://cs.wikipedia.org/wiki/Eduard_Štorch

[14] V strede Los Angeles vykopali mamuta
https://tech.sme.sk/c/4316265/v-strede-los-angeles-vykopali-mamuta.html

 

 

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.

DOMOV

Zomrela populárna speváčka Jana Kocianová

Jana Kocianová zomrela vo veku 72 rokov po ťažkej chorobe.


Už ste čítali?