reklama

Ad.: O múdrosti a ilúziách filozofie

Pán Ctirad Klimčík vo svojom článku 1 vysvetľuje, prečo zanevrel na čítanie spisov moderných filozofov (a predoslal) aj na moderné výtvarné umenie. Dovolím si k tomu zopár osobných poznámok.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

 Dopredu zdôrazňujem, že sa nevyjadrujem s úmyslom hodnotiť predmetný článok ako celok. Rozhodol som sa ho odcitovať v plnom znení, aby z kontextu lepšie vynikli momenty, ktoré ma inšpirovali vytvoriť takýto netradičný diskusný príspevok k práci iného autora.
 Pán Klimčík dosť "bazíruje" na exaktnosti vyjadrovania. Majúc toto na zreteli, zdá sa mi jeho článok tak trochu nepodarený. Lepšie povedané - zdá sa mi nepresný (i nejasný) aj na miestach, ktoré mohli byť formulované jednoznačne.

 Jeden príklad na úvod. -

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Článok má názov "O múdrosti a ilúziách filozofie". Hneď v perexe sa však spomína "čítanie spisov moderných filozofov". Predpoklad čitateľa, že autor si vybral nie tému "filozofie ako takej" (filozofie všeobecne) ale len (zúženú) tému tzv. "modernej filozofie", umocňuje aj zmienka o edícii nakladateľstva Pravda v Bratislave "Súčasná nemarxistická filozofia". V tom istom odseku však súčasne spomína knižku švajčiarskeho psychológa a epistemológa Jeana Piageta s názvom "O múdrosti a ilúziách filozofie", ktorej názov použil aj ako názov svojho článku. A sme tam, kde sme nechceli byť. - Ak zmienenú prácu nepoznáme, nevieme či Jean Piaget pojednáva o "ilúziách filozofie" alebo len o "ilúziách modernej filozofie".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pôvodný text pána Klimčíka umiestňujem do hranatých zátvoriek.
 Text mimo hranatých zátvoriek obsahuje môj vlastný príspevok do diskusie.

 Pán Klimčík začína:

 [Vysvetľujem, prečo som kedysi ako študent na vysokej škole zanevrel na čítanie spisov moderných filozofov.

 Čitatelia mojich blogov si zrejme všimli, že okrem cestopisných vložiek je výber tém, na ktoré píšem, v podstate úzky a zahŕňa iba matematiku, fyziku, históriu a literatúru. K iným vedeckým či umeleckým disciplínam sa nevyjadrujem, lebo ich sledujem len prostredníctvom novinových článkov. Jednak v mojich mladých letách som toho celkom dosť načítal ešte aj o filozofii a o výtvarnom umení a tak hádam napíšem dva extra blogy o tom, prečo ma tieto dva námety prestali zaujímať. Začnem filozofiou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Na počudovanie v dobách, keď sa ešte na československých vysokých školách robila štátnica z vedeckého komunizmu, nakladateľstvo Pravda v Bratislave vydalo niekoľko kníh v rámci edície "Súčasná nemarxistická filozofia". Bolo to na tie časy nevídané okno do sveta slobodného myslenia, dovolené azda preto, že náklad 3000 výtlačkov veľa vody nenamútil a i tak sa málo ľudí o nejakú filozofiu zaujímalo. Zo svojho VŠ štipendia som v pohode zvládal kúpiť si za pár korún všetko, čo vyšlo a veru som to aj čítal. Vychádzal som z toho, že filozofia je ten kmeň, z ktorého sa odvetvujú všetky ostatné vedy a že nikdy nepochopím ľudskú vzdelanosť v akomsi celku, kým nebudem mať načítaný a prežutý dostatok reprezentatívnych fiozofických diel. Dnes sa na veci pozerám o dosť inakšie a tá výhybka, ktorá v mojich očiach preradila modernú filozofiu v podstate na slepú koľaj bola útla knižka švajčiarskeho psychológa a epistemológa Jeana Piageta s názvom "O múdrosti a ilúziách filozofie". Paradoxne, tento v podstate antifilozofický pamflet vyšiel práve v edícii "Súčasná nemarxistická filozofia" a podstatne ovplyvnil moje názory na vedu ako takú v dvoch bodoch:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 1) Z pozície autority potvrdil moje nesmelé mladícke podozrenie, že vznešený a zdanlivo vysoko intelektuálny jazyk moderných filozofov (a vo všeobecnosti väčšiny spoločenských vedcov) je veľmi často iba záclonkou bezobsažného tárania;

 2) Spoločenské vedy sú napriek bodu 1) naozaj vedami, pretože síce zriedkavo ale predsa sa v tejto branži nájdu aj skutoční vedci, akým bol napr. práve Jean Piaget. O jeho kompetencii svedčí aj jeho jasná reč, u spoločenských vedcov naozaj výnimočná. Piaget nepraktikuje žiadne bezbrehé a košaté tliachanie, ale ide k veci a v podstate v jeho knihe nie je pasáž, kde by ste z voleja presne nerozumeli, o čom hovorí. Mimochodom v prírodných vedách je to tiež tak, že čím je vedec kvalitnejší, tým sa jasnejšie vyjadruje.] Koniec citovania. (Zvýraznenia častí textu som urobil ja.)

 K tomu poznamenávam. -

  Po prvé. Filozofia
 Ja dodnes vychádzam z toho, že filozofia "je ten kmeň", z ktorého sa vydelili všetky súčasné vedy - prírodovedné i spoločenské. A, keďže sa v priebehu historického vývoja poznania osamostatnili, špecializujúc sa na istú špecifickú problematiku, už to nie sú (obrazne povedané) vetvy vyrastajúce z jedného kmeňa, ale súčasti jedného organizmu.
 Začali si žiť každá svojím životom, postupne systematizujúc rôzne poznatky (fakty) zo svojej oblasti do viac-menej konzistentných teórií, z ktorých je väčšina typu "ad hoc" a nedajú sa (zatiaľ) prepojiť do jedného logického celku. Ohľadom tohto momentu boli teda očakávania pána Klimčíka, totiž, že "nepochopí ľudskú vzdelanosť v akomsi celku dovtedy, kým nebude mať načítaných a prežutých dostatok reprezentatívnych filozofických diel", trochu nereálne a predčasné.
 Ja osobne si myslím, že z prírodných vied má najväčší "záber", resp. predmet skúmania fyzika (vrátane astronomických disciplín), pretože skúma najvšeobecnejšie vlastnosti hmoty a pohybu (prírodné zákony). Ostatné prírodné vedy sa zaoberajú v podstate len ("podružnejšími") prírodnými zákonitosťami, ktoré logicky musia byť v súlade s fundamentálnymi prírodnými zákonmi.
 Dopredu však nikdy nie je zrejmé, v ktorej oblasti poznávania sa objaví poznatok, ktorý sa pričiní o principiálny pokrok poznania. Niektorí myslitelia dospeli k názoru, že základom prírodných vied je matematika a že napríklad fyzika - od čias sira Isaaca Newtona (1643-1727) - nemá iné základy ako matematické. To je však kardinálny omyl.
 Matematika sama osebe nie je veda; ak by niekto trval na opaku, je to nanajvýš pomocná veda, resp. "formálna veda". Matematika predstavuje rozsiahly súbor formálnych pravidiel, ako (správne) postupovať pri riešení najrôznejších kvantitatívnych úloh. Ako taká predstavuje užitočný a "mocný" nástroj (ale nie jediný) medzi zručnosťami vzdelancov najrôznejšej profesie.
 Výsledky matematických riešení však treba interpretovať aj kvalitatívne, a to v zmysle zadania úloh. Niekedy aj formálny (bezchybný) výpočet postačuje k tomu, aby sa ukázalo, že daná úloha nemá riešenie, resp. naopak - ukáže sa aj nepredvídaný "variant" možného riešenia, ktorý spôsobí technický či vedecký pokrok. Aj mňa zamladi prekvapovali, napríklad v geometrii, konštrukčné úlohy, o ktorých som predpokladal, že majú jediné možné riešenie, a pritom mali tých riešení viac. Tieto možnosti matematiky mnohých fascinujú do tej miery, že jej skutočný význam nekriticky preceňujú.
 Keby bola matematika vedou na spôsob prírodných vied, musela by mať podstatne širšie využitie aj pri riešení problémov tzv. spoločenských vied, ktorých kardinálnymi objektami skúmania sú ľudský jedinec, komunita, národ alebo globálna spoločnosť. Teda objekty, tiež podliehajúce nekompromisným prírodným zákonom ako všetka ostatná živá i neživá príroda, a súčasne obdarené individuálnym i kolektívnym vedomím. Objekty, predstavujúce najrôznejšie príčiny komplikovaných spoločenských vzťahov.
 Týmto nárokom matematika nemôže vyhovieť.
 K vedomiu patrí myslenie, k mysleniu patria pojmy. Osobne predpokladám, že človek nevie myslieť inak ako prostredníctvom pojmov. A racionálne - názorné i abstraktné - myslenie je výsostná oblasť filozofie. Preto azda nikoho neprekvapí tvrdenie, že už starí filozofi ako prví (ešte nie vedci ani vzdelanci, ponajviac intelektuálne nadaní a špekulatívne založení samoukovia) vytýčili také veľkolepé témy, ako sú principiálne otázky o stavbe, povahe a riadení súcna (Zeme i vesmíru) a tiež o nástrahách pri poznávaní alebo v poznaní.
 Postupom storočí sa filozofia, ktorá pôvodne "obhospodarovala" všetko poznanie, pretransformovala na tzv. "prírodnú filozofiu", ktorá ešte stále dokázala systematizovať poznanie predovšetkým v prírodovednej oblasti do svetonázoru, silne ovplyvneného náboženským idealizmom.
 Dnes je situácia diametrálne odlišná. - Filozofi (s výnimkou oblasti spoločenských vied) stratili krok so špecializovanými vedcami a nie sú schopní samostatne správne vyhodnocovať a systematizovať poznatky, získané pokrokom prírodných vied. Dosť pochopiteľne, nie však práve šťastne, sa preto moderných filozofov v ich poslaní rozhodli suplovať samotní prírodovedci.
 Nie však práve šťastne - hovorím preto, že filozofujúci prírodovedci sa, podľa môjho názoru, spreneverili svojim exaktným zásadám, keď sa podujali na podobnú úlohu bez náležitej predprípravy. Naznačuje to skutočnosť, že s najrôznejšími paradoxami v prírodovedných teóriách v 20. storočí akoby sa roztrhlo vrece. Pritom každý paradox je neklamným signálom, že čosi je nesprávne pochopené alebo vyhodnotené.
 Aby bolo jasné. - Aj bez toho, aby sa spochybňovali údaje s povahou experimentálne zistených faktov, existuje reálna možnosť, že sú zle pochopené a že výsledky z nich odvodené nezodpovedajú objektívnej realite.
 Aj v súčasnosti je prirodzenou úlohou filozofie systematizovať (predovšetkým prírodovedné) poznatky (hľadať objektívne súvislosti a logicky ich vysvetľovať) do reálneho vedeckého svetonázoru, resp. do ucelenej vedeckej paradigmy. Filozofia je práve ten vedný odbor, ktorý by aj dnes mal zastrešovať všetko naše poznanie.

 Po druhé. Autority
 Poznajúc niektoré názory pána Klimčíka, nazdávam sa, že viem, akú vážnosť prikladá autorite osobnosti, ktorá si vydobyla významné postavenie v určitej komunite. Preto hovorí o 
Jeanovi Piagetovi ako o (ním uznávanej) autorite. - "Z pozície autority potvrdil moje nesmelé mladícke podozrenie, že vznešený a zdanlivo vysoko intelektuálny jazyk moderných filozofov (a vo všeobecnosti väčšiny spoločenských vedcov) je veľmi často iba záclonkou bezobsažného tárania."
 Čo sa týka citovaného výroku, aj by sme sa zhodli. A určite by sme sa zhodli aj v nejakých názoroch na moderné výtvarné umenie (i keď ich ešte nepublikoval). Ja osobne som si už dávno urobil názor, že nejeden moderný umelec si vôbec nemusí lámať hlavu nad tým, ako zdôvodní svoje dielo. Vie, že zaňho tú prácu vďačne urobí nejeden študovaný znalec umenia, ktorý si urobil renomé len vďaka svojej nadpriemerne rozvinutej schopnosti "tliachať" vznešeným a zdanlivo intelektuálnym jazykom, a tiež priraďovať k výtvarnému dielu idey, ktoré by maestra jakživ nenapadli. Takéto dve indivíduá sa navzájom potrebujú podobne ako tlčhubovia napríklad v politike. Ale nie o tom som teraz chcel písať.
 Uznávanie princípu autority má niekedy racionálne výhody.
 Odvolať sa v diskusii na uznávanú autoritu môže diskusiu skrátiť alebo racionálne nasmerovať. Odvolaním sa na autoritu možno diskusiu celkom zamedziť a napríklad sa tak vyhnúť zbytočným komplikáciám v komunikácii. Tento spôsob sa pozdával už aj pytagorejcom. Údajne argumentovali: "Učiteľ to povedal."
 Spomeniem trebárs aj náboženské prikázania. 
 Povedzme že náboženský vodca mal exaktné poznatky o škodlivosti nejakého konania. Ako dušpastier toto konanie svojim (nevzdelaným, laickým) ovečkám zakázal s odôvodnením, že si to tak želá ich boh. Tým sa vyhol vysvetľovaniu objektívnych súvislostí, ktoré by pravdepodobne aj tak úplne nepochopili. Dôverujúc božej vôli však boli náchylní dodržiavať aj desiatky najrôznejších nariadení.
 Spoliehať sa na názor "autority" môže byť tiež dôsledkom (racionálneho) nepriameho usudzovania. Je vysoko pravdepodobné, že "autorita"- odborník sa v nejakom konkrétnom ohľade nemýli, a preto je užitočné zariadiť sa podľa jeho názoru.
 Ale spoliehať sa len na niekoľko málo "autorít" je dosť riskantné a u vedca preto aj dosť nepochopiteľné.
 Aj ja mám obľúbenú "autoritu", a to v osobe Fridricha Engelsa, ktorý bol vo svojej dobe majstrom dialektického uvažovania. To mi však nebráni v tom, aby som zreteľne videl chyby v jeho úsudku, ktoré čiastočne vyplývali z toho, že (pochopiteľne) nemohol byť na všetko odborník a že bol limitovaný úrovňou poznania vo svojej dobe, ktorá bola nižšia ako dnes.

 Po tretie. (Spoločenské) vedy
 Pán Klimčík tvrdí:
 "Spoločenské vedy sú napriek bodu 1) naozaj vedami, pretože síce zriedkavo ale predsa sa v tejto branži nájdu aj skutoční vedci, akým bol napr. práve Jean Piaget."
 Dovolím si nesúhlasiť. -

 Každú vedu bez rozdielu, ak sa naozaj jedná o vedu, robia vedou jej vedecké metódy skúmania ako aj výsledky, a nie to, že niekto (hoc aj ojedinelý) tieto metódy používa. Ako sa hovorí - jedna lastovička leto nerobí.
 Keby (teoreticky, dočasne) vymreli napríklad všetci chemici, zanikla by preto chémia? Nie! - Všetky chemické poznatky by zostali zachované povedzme v knihách a každý gramotný človek, ak by pocítil záujem, mohol by podľa nich (pre začiatok) zopakovať vybrané pokusy a následne pokračovať v chemickom skúmaní. Ako nový chemik.
 Zo strany pána Klimčíka je jeho tvrdenie dosť prekvapujúce, najmä ak prihliadneme na jeho článok [2].
 Analogicky môžem obmieňať pojmy a pýtať sa:
 "Prírodné (resp. fyzikálne) vedy sú napriek bodu 1) naozaj vedami, a to len preto, že síce zriedkavo ale predsa sa v tejto branži nájdu aj skutoční vedci, akým bol napr. práve Kopernik, Galileo, Kepler, Newton ... atď?"
 A, okrem toho, boli to vôbec vedci? -
 Mikuláš Kopernik netušil o existencii javu, zvaného zotrvačnosť!
 Galileo Galilei sformuloval tzv. mechanický princíp relativity a objavil zákon voľného pádu. Keby mu však niekto tvrdil, že delová guľa, vystrelená tzv. únikovou rýchlosťou (cca 8 km/s), už nedopadne naspäť na zem, možno by naňho poštval inkvizíciu. Nevedel definovať gravitáciu ani o nej nemal žiadnu presnú predstavu!
  Johannes Kepler spoznal geometrický tvar (relatívnej) dráhy Marsu, ale nevedel ho zdôvodniť analyticky! Pohybové zákony, všeobecný gravitačný zákon a základy infinitezimálneho počtu ešte len čakali na svoju formuláciu.
 Isaac Newton sa síce zhostil tejto úlohy, no nepoznajúc fyzikálnu podstatu (príčinu) gravitácie, ani pojem energie, a zákon jej zachovania už vonkoncom nie!
 
 Hodno sa tiež zamyslieť nad tvrdením, citujem:
 "Mimochodom v prírodných vedách je to tiež tak, že čím je vedec kvalitnejší, tým sa jasnejšie vyjadruje."
 No, vyjadrujte sa jasnejšie - ak vám k správnemu usudzovaniu a popisovaniu pozorovanej skutočnosti chýbajú (kvalitatívne zdôvodnené) pojmy!
 A skúste navrhnúť a kvalitatívne logicky zdôvodniť nové (aj radikálne, nie abstraktné) predpoklady, pomocou zodpovedajúcich nových pojmov, bez ich dostatočnej názornosti. Veď z toho vyplýva nedostatočný nadhľad nad problematikou. Ak tak urobíte napríklad vo fyzike, a nie v matematike (kde si môžete zadefinovať "prakticky čokoľvek"), máte problém.
 O Newtonovi sa traduje, že je autorom výroku "Hypotézy nevymýšľam".
 Tuším Lászlo Vekerdi, v jeho životopise, tvrdí pravý opak. - Totiž, že jeho práce sa rôznymi hypotézami priam hemžili. Že jeho životné dielo "Matematické princípy prírodnej filozofie" vyzerajú úchvatne, ako nejaký chrám vedy, až po odstránení všetkých podporných (hypotetických) konštrukcií, bez ktorých sa Newton pri jeho stavbe neobišiel.
 Ale, z hľadiska pojmov, je situácia pri tvorbe teórií podobná ako v prírodných tak aj v spoločenských vedách. Pôsobenie dialektických zákonitostí je všadeprítomné.
 Tým chcem povedať, že aj "kvalitu" vedca i jasnosť jeho vyjadrovania treba posudzovať úmerne jeho dobe, s prihliadnutím na vtedy prevládajúcu paradigmu. 

 Pán Klimčík vo svojom článku pokračuje. -

 [Nepamätám sa už po tridsiatich rokoch na presné Piagetove formulácie a nemám čas na to, aby som si ich znova načítal, ale niektoré veci mi tak utkveli, že som ich schopný uviesť aj dnes. Spomínam si o.i. na tieto body, ktoré mu na moderných filozofoch vadili :

  a) Podľa Piageta filozofi skôr inklinujú k znalosti textov ako faktov; s čím súvisí, že odvolávanie sa na autority patrí k ich dominantnej argumentačnej výbave.

  b) Základná a prakticky jediná pracovná metóda moderného filozofa je introšpekcia. On sa jednoducho poprehŕňa v tom, čo mu prečítané texty i životná skúsenosť poukladali do mozgu, nejako si to tam potriedi a vynáša súdy. Nenavrhuje experimenty a to dokonca ani myšlienkové, čo znamená, že vo svojej argumentácii nikdy neuvádza, ktoré nové konkrétne poznatky by mohli vyvrátiť jeho tézy. Skutočný vedec pritom vie, že jeho vedecký súd má výpovednú hodnotu len vtedy, keď je aspoň v princípe vyvrátiteľný, čím sa myslí, že si vieme predstaviť také nové (a samozrejme pre formulovateľa súdu nevítané) poznatky, ktoré by ho vyvrátili.

  c) Filozofi majú často ohromne vysokú mienku o samých sebe, čo sa o.i. prejavuje v ich tendencii bohorovne spochybňovať aj experimentálne overené fakty (tu Piaget narážal hlavne na hlúpy odpor mnohých slávnych filozofov voči teórii relativity, kde sa v plnej nahote ukázala nedostatočnosť metódy subjektívnej introšpekcie - pozn.: zvýraznil autor tohto článku).

 Nedá mi sa nezmieniť v rámci ilustrácie k bodu c) o negatívnej osobnej skúsenosti s jedným vraj známym francúzskym filozofom prírodných vied, ktorého meno mi však po dvadsiatich rokoch akosi uniklo. Tento chlapík si vybavil stáž v najlepšom európskom inštitúte matematiky IHES v Bures-sur-Yvette pri Paríži, kde som bol akurát vtedy na ročnom pobyte. Zviditeľnil sa okamžite po svojom príchode tým, že trávil dlhé hodiny v parčíku pod oknami pracovní matematikov, kde s podoprenou hlavou a otvorenými očami premýšľal sťa Rodinov mysliteľ. Mne to pripadalo od začiatku ako komická póza, ale nechcel som mať predsudky a dokonca som išiel na jeho seminár, aby som sa dozvedel, čo tam na tej pažiti takého hlbokého vybádal. Vykľula sa z toho nechutná fraška, ktorá nevrhla dobré svetlo na komunitu filozofov.

 Čo sa teda presne stalo ? Semináre boli vlastne na programe dva v rámci akéhosi filozofického popoludnia. Najprv mal hovoriť od 14:30 do 15:30 "Rodinov mysliteľ" a po zamýšľanom spoločnom čaji bol naplánovaný od 16:30 do 17:30 seminár jedného poľského filozofa, ktorý za týmto účelom meral tridsaťpäťkilometrovú cestu z Paríža. Ten Poliak prišiel už o 14:30, aby si vypočul tú prvú prednášku francúzskeho kolegu a odišiel nahnevaný a roztrpčený o 17:30 bez toho, aby mu dali hovoriť. Prečo ? Pretože Rodinov mysliteľ táral v kuse od 14:30 do 17:30 a neskončil, kým toho Poliaka nevyštval. Nebolo sily, ktorá by toho táraja dostala od tabule; jednoducho sa zakaždým agresívne ohradil, žeby bolo vrcholnou neúctou prerušiť jeho prednášku uprostred... Veľa ľudí potom znechutene odišlo, ale našlo sa aj pár takých, ktorí alebo chceli zabezpečiť tomu Poliakovi publikum ako ja, alebo boli jednoducho zvedaví, ako tá nehorázna drzosť vypáli.

 Ostáva len dodať, že v matematickej či fyzikálnej komunite som sa s podobnou situáciou nikdy nestretol.] Koniec citácie.

 Prakticky nemôžem (úplne) súhlasiť ani s jednou výhradou pána Klimčíka voči "moderným filozofom". -

 V námietkach a) a b) - myslím si - neoprávnene paušalizuje a generalizuje.
 Hovorí (resp. tvrdí), že filozofi majú často ohromne vysokú mienku o samých sebe.
 Neuvedomuje si pritom - opäť v zmysle svojho vlastného článku [2] - že namiesto "filozofov" možno do jeho tvrdenia celkom dobre dosadiť matematikov, fyzikov a odborníkov celkom iného zamerania bez toho, aby bolo tvrdenie stále pravdivé?
 A aký je logický, priamy súvis medzi sebavedomím všetkých týchto ľudí (medzi nimi aj fyzikov) a "tendenciou spochybňovať aj experimentálne overené fakty"?
 Nie je to (čo len v prípade fyzikov) aj veľmi dobrý dôvod na zamyslenie sa nad ich výhradami k experimentálne overeným faktom?
 Osobne pochybujem o tom, že by niekto racionálne uvažujúci spochybňoval samotné (nejaké) fakty, ak by ich napríklad nepovažoval za chybné v dôsledku chybne navrhnutého experimentu alebo chybného spôsobu merania.
 Skôr som ochotný predpokladať, že skutočným cieľom onoho spochybňovania je (resp. bol) spôsob fyzikálnej interpretácie týchto faktov.
 Na tom nie je nič divného, najmä ak názory "spochybňovačov" podporujú mnohé predošlé - a tiež experimentálne overené - fakty.
 Nestačí povedať, ako Feynman: "Jedny (overené) istoty sme stratili ... zato sme iné získali, a budeme z nich vychádzať, lebo ... A nasleduje pseudofilozofické, resp. (pseudo)vedecké "tliachanie".
 
 V súvislosti s námietkou b) - ohľadom "vedeckého súdu" (úsudku, záveru) - si dovolím položiť otázku: Ako by ste si predstavovali falzovanie v prípade tzv. "faktora gama", ktorý je "uhoľným kameňom biblie moderných relativistov"?

 To isté platí aj o osobnej spomienke pána Klimčíka, ktorou chcel "ilustrovať" námietku c).
 Podľa jedného čudáka (ak to bol čudák) nemožno posudzovať celú jednu komunitu, s ktorou mal možno len málo spoločného.
 Keď som to čítal, hneď som si spomenul, ako nás učili zásadám merania pri laboratórnych prácach už na strednej škole. Každé jedno meranie sme opakovali najmenej päťkrát a z nameraných hodnôt sme vzali za základ ich aritmetický priemer. Keď som päťkrát meral mikrometrom priemer oceľového valčeka alebo jeho dĺžku, vždy som nameral tú istú mieru. Aby to bolo zaujímavejšie, nepatrne som "upravil" niektoré číselné výsledky meraní, aby sa prejavila aspoň nejaká chyba merania (ak som sa, pravda, nedopúšťal pritom nejakej systematickej chyby). Na vysokej škole to už bolo trochu zložitejšie. Jednak sme absolvovali rýchlokurz z teórie chýb a jednak sme pri laboratórnych prácach posudzovali veličiny, ktoré boli funkciou viacerých meraných veličín. Odhadnúť serióznym výpočtom, akou veľkou chybou môže byť výsledok plynúci z týchto meraní zaťažený, bolo celkom zaujímavé (aj dôležité).
 Vedec by mal podobne postupovať aj v "spoločenskej oblasti" a "nemerať" len jeden "objekt svojho záujmu". 

 A, konečne, v námietke c) sa "vykľulo šidlo z vreca". Konečne je úplne zrejmý dôvod averzie pána Klimčíka voči "moderným filozofom". - Je to hlavne "hlúpy odpor mnohých slávnych filozofov voči teórii relativity, kde sa v plnej nahote ukázala nedostatočnosť metódy subjektívnej introšpekcie".
 Teraz je už definitívne zrejmé, že pán Klimčík si vzal na mušku nielen modernú filozofiu, ale filozofiu ako takú. Prečo? - Lebo táto filozofia nevie "stráviť" predstavy relativistických koncepcií vo fyzike a všetky z toho vyplývajúce absurdnosti.
 
 Svojho času som napísal:
 V súčasnosti máme vo fyzikálnych vedách teoretických fyzikov, matematických fyzikov, experimentálnych fyzikov, astrofyzikov, špecialistov na jednotlivé časti fyziky, historikov fyziky a tak ďalej. Ale treba nám aj ďalší typ fyzikov, a to koncepčných fyzikov, ktorí by všetko poznanie fyzikálnych vied zjednocovali do uceleného a ľahko pochopiteľného obrazu sveta aj pre laickú verejnosť.
 Inými slovami, aby nadviazali na tradíciu prírodnej filozofie z Newtonovych čias a vytvárali fyzikálne koncepcie, ktoré by odrážali najzákladnejšie črty moderného svetonázoru a tým by boli dostatočne pochopiteľné pre najširšie vrstvy vzdelaných ľudí.
 Koncepční fyzici musia nadpriemerne rozumieť aj fyzike aj filozofii.

 Voľakedy dávno museli byť všetci nadpriemerní vedci v podstate polyhistormi. Zväčša žili na dvoroch bohatých mecenášov, ktorí financovali ich životné náklady i náklady na všetku ich prácu. Aby sa im vedci "zavďačili", museli povinne väčšinu svojho pracovného času vynaložiť na tvorbu rôznych atrakcií, určených na pobavenie mecenášovho dvora alebo na zdôraznenie moci a zvýšenie mecenášovej slávy, a len ostatok času mohli venovať svojim skutočným záujmom. Taký bol napríklad aj život Leonarda da Vinci.
 Dnes je situácia radikálne iná. -
 Kedysi dávnejšie som čítal zaujímavé tvrdenie, že cena Hubbleovho teleskopu prevyšuje cenu všetkých astronomických ďalekohľadov, vytvorených od čias Galilea Galileiho.
 Celkom nedávno, tu na blogu, som čítal (svojím spôsobom) analogické tvrdenie, totiž, že v súčasnosti žije viac vedátorov ako ich bolo spolu v celej doterajšej histórii vedy. Úlohu ich mecenášov zastávajú politici, ktorí ich projekty dotujú z rozpočtov napĺňaných z daní pracujúceho obyvateľstva. Vedátorom sa to zapáčilo. Robotičku majú veľmi mnohí ľahulinkú, príjemnú a čistú, a to aj bez toho, aby odvádzali spoločnosti adekvátne výsledky.
 Áno, viem, že vedecká práca - najmä čo sa týka výsledkov v základnom výskume - sa "nedá merať laboratórnymi váhami či hodnotou za peniaze". Ale napriek tomu si myslím, že pod pláštikom vedy sa mnoho (pseudo)vedátorov len pohodlne "vezie" až do penzie, ešte k tomu nárokujúc si (nezaslúženú) úctu; a to nemám na mysli len spoločenskovedných vzdelancov. Aspoň na Slovensku je to (rozhodne) tak.
 Už dávno dozrel čas na radikálnu zmenu tohto systému. Lebo, ak nie, "čas všetkých podobných chytrákov dobehne", a spolu s nimi doplatia nato aj tí, čo sa vedia resp. vždy vedeli obracať.
 Predpokladám, že prirodzenou súčasťou onej reformnej zmeny by mal byť aj príklon ku koncepčnej fyzike. Jej potenciálne možnosti sa pokúsim ilustrovať na nasledujúcom príklade. -

 V diskusii k predmetnému článku pána Klimčíka sa vyskytol aj príspevok pána Járaya alias "misiželezo", z ktorého citujem túto časť:
 "Keby Newton mal aspoň elementárne základy filozofie, potom by poznal aj jeden z existenčných filozofických princípov materiálnej prírody, zvaný: "Princíp kauzality", ktorý tvrdí, že príčina (vždy a za každých okolností) predchádza následok, že príčina nemôže vzniknúť v jednom čase (naraz) s následkom.

 Keby Newton mal aspoň elementárne základy filozofie, potom by nevyslovil svoj horibilný filozofický nezmysel, známy ako „Tretí Newtonov zákon pohybu, Zákon akcie a reakcie“, ktorý je vyjadrený "Anti kauzálnou" rovnicou (+F = -F), ktorej filozofický záver znie nasledovne:

 Sila akcie (+F, príčina), vyvoláva v jednom čase (naraz), rovnako veľkú silu reakcie (-F, následok).

 To okrem iného aj preto, lebo ak na silu akcie, na príčinu, vzniká v jednom čase rovnako veľká sila reakcie – následok, (ignorujúc filozofický základ materiálnej prírody, "Princípu kauzality"), je veľmi ťažko pochopiť, prečo Newton z dvoch rovnako veľkých síl, ktoré naraz vznikajú (aj naraz zanikajú), jednu nazýva silou akcie – príčinou a druhú silou reakcie – následkom." Koniec citátu.

 Tento citát som vybral preto, aby som na ňom vysvetlil niektoré svoje postoje ohľadom významu prírodných vied, matematiky a filozofie, uvedené vyššie.
 Pán Járay má pravdu v tom, že príčina musí predchádzať následok. Je to poznatok, ktorý uznávajú (všetky) vedy aj filozofia.
 Z formálneho matematického pohľadu, ak akcia (od jedného telesa) vyvoláva rovnako veľkú, opačne orientovanú, reakciu (iného, druhého telesa), vznik nejakých síl +F a -F by ani nemal byť možný.
 Matematicko-fyzikálna anulácia síl +F a -F by nastala len v prípade, keby dve rôzne telesá súčasne pôsobili rovnako veľkými, protismerne orientovanými silami na nejaké tretie teleso.
 Tento moment naznačuje, že medzi matematikou (chápanou ako nástroj vied) a jednotlivými vedami naozaj je istý podstatný rozdiel.
 Z pohľadu prírodných vied, predovšetkým fyziky, možno konštatovať, že od čias sira Newtona, teda približne počas tristo rokov, jeho zákon akcie nedokázal nikto kvalitatívne zdôvodniť. Moderným fyzikom teda zostáva len "múdro mlčať". - Zákon je experimentálne overený, a to podľa pána Klimčíka celkom postačuje.
 Ale podľa (istej skupiny) moderných filozofov to - nepostačuje. - Chcú rozumieť príčine, prečo je to tak. Podobne aj pán Járay, ktorého mnohí zosmiešňujú, že sa azda zaoberá triviálnymi vecami, ktoré iných nevyvedú z rovnováhy.
 Vyzerá to tak, že zdôvodniť existenciu tretieho pohybového zákona (ako aj mnohých iných momentov s povahou fyzikálnej problematiky) zostane na koncepčnú fyziku.

 Prečo takýto, doslova očividný jav, odohrávajúci sa pred očami mnohých-premnohých ľudí, definoval až Newton a prečo fyzikom, až dodnes, pri ňom zostáva "múdro mlčať"?
 Rovnako "múdro mlčali" všetci, ktorým eleati predkladali svoje apórie (napr. "letiaci šíp stojí", "Rýchlonohý Achiles nepredbehne korytnačku" či "Neobídeš štadión", tz. Dichotómia). A eleati im tiež museli pripadať ako blázni, kapitulujúci pred problémom vysvetlenia pohybu. Ale celkom určite to neboli blázni. O problémoch poznávania uvažoval už Platón, kvôli tomu sformuloval ako príklad svoj známy obraz jaskyne.
 A akým vysvetlením tohto problému disponuje tzv. koncepčná fyzika?
 Je celkom jednoduché (avšak ako pre koho). -

 Nie je pravda, že sila akcie a sila reakcie vznikajú/zanikajú doslova súčasne. Medzi ich vznikom a zánikom existuje nutná nepatrná časová medzera.
 Okrem toho, akcia a reakcia (chápané ako sily) nepôsobia sami osebe, ale vždy súčasne ešte s inými fyzikálnymi parametrami, ako je napríklad hybnosť alebo (kinetická) energia.
 Podobne ako pán Járay pri zákone akcie a reakcie, sa svojho času zamýšľal - nad problémom objektívnej miery mechanického pohybu - Fridrich Engels, ktorý konštatoval toto. -
 V prípadoch, keď sa zachováva kinetická energia mechanického pohybu, zachováva sa aj jeho hybnosť. Ale poznáme prípady, keď časť kinetickej energie zanikne (transformujúc sa napríklad na teplo), a hybnosť sa zachováva aj napriek tomu! A ešte si kládol otázku, čo sa deje s kinetickou energiou a hybnosťou telesa pri náraze na neprekonateľnú prekážku, keď všetok pohyb zdanlivo zmizne.
 Z kontextu jeho článku "Miera pohybu. - Práca" vyplýva, že Engels si zrejme neuvedomoval rozdiel vo fyzikálnej povahe rýchlosti v prípade kinetickej energie (rýchlosť je chápaná ako skalárna veličina) a v prípade hybnosti (rýchlosť je chápaná ako vektorová veličina).
 Aj vtedy však fyzici "múdro mlčali" alebo len neochotne konštatovali zánik hybnosti, keď to už inak nešlo, lebo nerozumeli situácii ani toľko čo dialektik Engels.
 Ale základná kozmodriftová rovnica v teórii kozmodriftu, ktorá je základom koncepčnej fyziky, ukazuje veľmi presne a jasne súvis medzi kinetickou energiou a hybnosťou pohybu. Z iných súvislostí, ktoré vo svojej dobe nemohol (z objektívnych príčin - chýbali mu potrebné fyzikálne pojmy ako napr. energia) konštatovať samotný Newton, koncepčná fyzika ukazuje, že zákon akcie a reakcie je vlastne dôsledkom objektívneho fyzikálneho javu indukcie (nie fenoménu v matematickom poňatí).
 Ak sa teleso pohybuje inerciálnym pohybom (s relatívnym pokojom ako špeciálnym prípadom), z filozoficko-fyzikálneho hľadiska sa nachádza v tzv. stave "dynamickej rovnováhy". Kinetická energia, hybnosť telesa (a ďalšie fyzikálne parametre stavu telesa ostávajú s časom konštantné a nemenia sa. Nepôsobí naňho žiadna sila.
 Ale čo je sila? -
 Rozhodne to nie je nejaký abstraktný matematický symbol, obsahujúci len informácie o veľkosti a o smere.
 Sila je kvalitatívne definovaná ako "vzájomné pôsobenie telies".
 Ak sa teda v dráhe pohybu telesa vyskytne prekážka (iné teleso), náraz na ňu, z hľadiska energie, spôsobí zánik jeho stavu "dynamickej rovnováhy". Vnútorná látková štruktúra telesa sa deformuje. Zmení sa rozostavenie vnútorných hmotných mikroobjektov rôznych druhov (molekúl, atómov) v telese, a to spôsobí narušenie vnútorných väzbových síl.
 Výsledkom týchto procesov je vznik sily (silového pôsobenia), presahujúcej povrch telesa a zasahujúcej svojím pôsobením prekážku.
 Možno povedať, že vnútorná zmena indukovala navonok pôsobiacu silu - akciu.
 Alebo, vo všeobecnosti, sila sa indukuje v dôsledku porušenia "dynamickej energetickej rovnováhy" pohybujúceho sa telesa.
 Alebo - ešte všeobecnejšie - príčinou vzniku fenoménu indukcie je porušenie energetickej "dynamickej rovnováhy" pohybu (ľubovoľného) hmotného objektu.
 To Newton vo svojej dobe, pochopiteľne, nemohol vedieť. Jeho, z hľadiska pohybu, zaujímala len hmotnosť a rýchlosť telesa. Preto dokázal definovať silu kvantitatívne, ale nevedel zdôvodniť jej kvalitatívnu príčinu inak, len že sila vzniká pri vzájomnom pôsobení telies.
 Súčasne je výsledkom týchto procesov vnútri telesa aj vznik určitého množstva voľnej kinetickej energie, ktorá sa spotrebúva na konanie reálnej práce akčnou silou na prekážke. Konanie práce sa na prekážke prejaví zvyčajne zmenou jej pohybu (jeho zrýchlením), jej tvaru a teploty.
 Deformácia vnútornej látkovej štruktúry prekážky má za následok narušenie jej vnútorných väzbových síl. Výsledkom týchto procesov je tiež vznik reálnej sily (silového pôsobenia) - reakcie, presahujúcej povrch prekážky a zasahujúcej "akčné teleso". Možno povedať, že vnútorné zmeny v prekážke indukovali inú navonok pôsobiacu silu - reakciu a tiež sa (na prechodnú dobu) uvoľnilo isté množstvo voľnej energie. Konanie práce reakciou sa na akčnom telese tiež zvyčajne prejaví (len) zmenou jeho pohybu (jeho spomalením), jeho tvaru a teploty.
 Všetky tieto procesy však prebiehajú v rámci podmienok, vyplývajúcich z požiadavky súčasného zachovania zákonov zachovania hybnosti a kinetickej energie. Preto, v konečnom dôsledku, jedno teleso (napr. tzv. akčné teleso) časť svojej celkovej energie stratí a druhé teleso (napr. prekážka) toto množstvo energie k svojej pôvodnej celkovej energii získa naviac. A tento výsledok je možný len pri splnení podmienok, že 1) veľkosť akcie a reakcie je rovnaká a 2) akcia a reakcia sú opačne orientované.
 Ako určitý bonus, možno ešte k týmto faktom pridať záver, že ak príroda striktne dodržiava zákon zachovania energie pri akomkoľvek množstve energie, takto "predisponovanej" od jedného telesa k druhému telesu, svedčí to o tom, že energia - chápaná ako fyzikálna veličina - je prírodný fenomén s objektívnou povahou.
 A tento záver ešte umocňuje poznatok, vyplývajúci z tzv. základnej kozmodriftovej rovnice, totiž, že kinetická energia a hybnosť sú len dve rôzne zložky jedného a toho istého fenoménu - transvektorovej kinetickej energie.

 Nazdávam sa, že tento výklad vychádza v ústrety požiadavke pána Klimčíka na "jasné vyjadrovanie". 


  Pramene:

[1] "O múdrosti a ilúziách filozofie"
https://ctiradklimcik.blog.sme.sk/c/471288/o-mudrosti-a-iluziach-filozofie.html

[2] Jedna veta Petra Zajaca
https://ctiradklimcik.blog.sme.sk/c/470718/jedna-veta-petra-zajaca.html

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu