Maradonovská "božia ruka" IAAF nad Matejom Tóthom

Autor: František Cudziš | 22.12.2017 o 10:13 | Karma článku: 3,41 | Prečítané:  565x

    Túto stať som zamýšľal napísať, po dlhšom premýšľaní nad čudnými praktikami IAAF a jej inštitúcií, ohľadom "prípadu" M. Tótha už skôr. A svoj názor som nezmenil ani po čerstvom "konečnom" verdikte IAAF.

    Mohol by som napísať rozsiahle pojednanie, inšpirované (aj) týmto posledným "prípadom", aj napriek výhradám, že sa snažím hovoriť do problematiky, ktorej nie som náležitým znalcom. Ale v záplave vedľajších súvislostí by sa mohli stratiť tie najpodstatnejšie myšlienky, na ktoré chcem upozorniť.

    Vrcholový šport je už dávno (takmer beznádejne) skomercializovaný a spolitizovaný. Voľakedajšie olympijské ideály, ktoré sa snažil na prahu modernej doby "oprášiť" intelektuálne založený Pierre de Coubertin (1863-1937) boli - počas relatívne krátkej doby svojho obnoveného konania - tiež neraz pošliapané, a to aj veľmi závažným spôsobom. Prvý raz, rok pred jeho skonom, ako masívna manifestácia ideológie "nadľudí"; atď.
    Už dlhšie sa mi zdá, že tam kde ide (predovšetkým) o peniaze (pre niektorých = "o všetko", pozn. autora), teda aj vo vrcholovom športe, sa dejú podivné veci.
    Do histórie vrcholového futbalu sa napríklad, na základe skutočnej udalosti, dostal pojem tzv. "božej ruky". Futbalový rozhodca inkriminovanú situáciu v dôležitom zápase buď naozaj nevidel, alebo jednoducho nechcel vidieť. A zápas skončil tak ako skončil - so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami - ako následok uznávanej autoritatívnej zásady, že "rozhodcovský verdikt je záväzný", a to za každých okolností.
    Pokušenie peňazí je aj v športe obrovské.
    Kvôli dianiu okolo vrcholového športu vzniklo, v dôsledku "športovej diplomacie", mnoho inštitúcií, s rôznym zameraním aj vplyvom. Tie najvplyvnejšie začali časom rozhodovať o "neskutočných" peniazoch a svojím spôsobom sa neraz pošpinili aj presadzovaním problematických politických záujmov. Historicky sa sformovali, prevažne na západ od tzv. krajín postsocialistického bloku.  Zástupcovia športu v daných organizáciách, pôvodom z týchto krajín, sú v podstate len chudobnými príbuznými zástupcov z (ekonomicky) bohatších krajín, ktorým neraz nadbiehajú v presadzovaní ich záujmov.
    Keď napríklad UCI - podľa mňa - škandálnym spôsobom odstránila z účasti na Tour de France potencionálneho favorita v bodovacej súťaži, nebrala ohľad na žiadne fakty, takmer okamžite a bezproblémovo preukázateľné pomocou množstva obrazových záznamov, zhotovených najmodernejšími technickými prostriedkami. Rozhodla, a basta!
    A tu, na druhej strane IAAF si chce posilniť svoj vplyv aj "dodatočným" (problematickým) rozhodovaním o veciach, ktoré už neodvratne patria (resp. budú patriť) do minulosti.   

    Spôsob, ako sa Peter Sagan s týmito arogantnými nadutcami vysporiadal, ostane zapísaný zlatými písmenami v históri slovenského športu.   
 
    V súvislosti s "prípadom" Mateja Tótha, ale aj s inými prípadmi z oblasti tzv. antidopingovej kontroly, začínajú vrcholné antidopingové inštitúcie - pod pláštikom boja proti dopingu v športe - postupne presadzovať, v podstate veľmi nebezpečný, trend.
    Začínajú systematicky budovať databázy dlhodobo uchovávaných vzorkov biologickej povahy, získaných povinným odberom od vrcholových športovcov.
    Na tom by - samo osebe - ešte nebolo nič zlé. Ako som však, v súvislosti s "prípadom" Mateja Tótha, ja osobne vyrozumel (a, ak som to dobre pochopil), tie vzorky majú byť uchovávané čiastočne aj s úmyslom na nich opakované preverovanie, a to analytickými metódami, ktoré (hypoteticky) ešte len budú objavené v horizonte niekoľkých najbližších rokov.
    Zdanlivo sa jedná o rozumnú myšlienku, ktorá by mala vrcholových športovcov odradiť od užívania nedovolených podporných prostriedkov. Tie (ak nejaké existujú) síce nie sú momentálne odhaliteľné a zistitelné, ale prípadný športový hriešnik môže byť (hypoteticky) odhalený a usvedčený dodatočne.
    V tejto súvislosti chcem pripomenúť reklamný slogan "Umývačka riadu čistí kuchynský riad. Kto však čistí umývačku?" Analogicky si možno položiť otázku:
    Antidopingové centrá kontrolujú dopingovú bezúhonnosť športovcov. Kto však kontroluje (a ako?) ľudí, ktorí disponujú (resp. budú disponovať) s výsledkami predmetných analýz? Keďže veľakrát ide o prestíž alebo (doslova) o "veľké peniaze", môže dôjsť k "neetickému konaniu" aj (vhodne "motivovaných") predstaviteľov týchto inštitúcií.
    V tomto ohľade osobne nemám žiadne ilúzie.
    Prečo by sme mali - s odstupom pár rokov - veriť výsledkom analýz (prevedených hoc aj na vrcholnej vedeckej úrovni), ak budú principiálne manipulovateľné ľuďmi, ktorí už dnes nemajú problém evidentne "zaprieť nos medzi očami"?  
    Pod pojmom "principiálne manipulovateľné" treba chápať všetky situácie, pre ktoré nie je dopredu vytvorený systém korektných pravidiel pre ďalší postup.
    Vidíme (resp. sa môžeme domnievať), že taký systém dnes ešte neexistuje. Inak by sa napríklad (v konečnom dôsledku) IAAF nemohla správať tak, ako sme to videli trebárs len v aktuálnom prípade slovenského olympijského víťaza z Rio de Janeira Mateja Tótha.
    To konanie, vychádzajúc z benevolentného prístupu zodpovedných predstaviteľov k platným časovým termínom, zaváňa prinajmenšom aroganciou. Vedia, že si to môžu dôvoliť. Čiastočne (možno) vychádzajú aj z "lokajského" postoja našich predstaviteľov, kompetentných v danom prípade, ktorí v podstate - so všetkou rozhodnosťou a vážnosťou svojho postavenia - nie urgovali, ale priam prosíkali, aj nepriamo cez rôzne masmédiá", aby im "ich výsosť IAAF" konečne "ráčila" doručiť rozhodnutie, ktoré samo osebe je krajne pochybné. Jednak vzhľadom na to, že nedodržali vlastné ritériá (prinajmenšom časové termíny), jednak preto, že sa proti takto "vypotenému" rozhodnutiu IAAF možno odvolať na súdnu inštanciu (a "šaškáreň" môže pokračovať ďalej; veď niekomu bude dobre zaplatená.
    Pritom už dávno mali byť vypracované zásady, ktoré nemali pripustiť takýto nedobrý stav. Niečo na spôsob povestného "Kto má nejaké námietky, nech ich povie teraz - alebo nech mčlí naveky!"   
    Proti podobnému trendu v športových praktikách, nie len v prípade IAAF, treba rozhodne protestovať. Už teraz je vlastne neskoro. Subjekty ako IAAF (zrejme) nemožno sankcionovať za porušovanie ich vlastných pravidiel, čo nijako nekorešponduje napríklad s ušlachtilými športovými zásadami fair play, ani (zrejme) nenesú žiadnu zodpovednosť za morálne i materiálne škody, ktoré svojím nezodpovedným prístupom k svojim povinnostiam spôsobili konkrétnym športovcom. Mne osobne pripomínajú skostnatené a byrokratické športové inštitúcie, ktorých funkcionári sa na svoje posty v podstate "samonanominovali" mechanizmami "športovej diplomacie".
    Matej Tóth by mohol byť prvý, kto im - na znak protestu voči podobným manierom - hodí ich "zlatú" olympijskú medailu na obrazné schody ich "olympijského Kapitolu". Niečo podobné urobili americkí veteráni zo "špinavej" vojny vo Vietname so svojimi lacnými metálmi, ktorými ich podobní viťúzi "odškodnili" za všetky telesné ujmy a trápenia.
    Rovnako razantne by sa mali ohradiť aj kompetentní slovenskí športoví funkcionári.

 

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy


Už ste čítali?