80 rokov visutej lanovky Tatranská Lomnica - Skalnaté pleso

Autor: František Cudziš | 23.12.2017 o 8:11 | Karma článku: 3,61 | Prečítané:  770x

<p>Masmédiá pripomenuli, že dňa 22.decembra 1937 sa začala verejná prevádzka prvej visutej lanovky vo Vysokých Tatrách. Do konca roka sa na úseku Tatranská Lomnica – Skalnaté Pleso odviezlo 2 080 cestujúcich.</p>

    Viac sa o tejto problematike, takpovediac oficiálne, možno dozvedieť napr. na wikipedii. [1]
    Ja som už ako chlapec neraz prechádzal krížom popod laná tejto "starej" lanovky, ak som sa rozhodol absolvovať cestu domov zo školy lesným chodníkom popri budove jej údolnej stanice, neďaleko od známeho lomnického Grand hotela Praha. Mnohokrát som tiež pozoroval, v bezprostrednej blízkosti staničnej budovy, odchod či príchod červenej lanovkovej kabíny pre 32 osôb. Jedinečné boli aj okamihy, keď kabínu ťažné lano vytiahlo k súkoliu na prvom podpernom stožiari, keď sa jej záves prehupol ponad ne a keď začala s charakteristickým hukotom klesať do prvého prehybu nosného lana medzi stožiarmi.     
    Pri tejto príležitosti môžem poslúžiť subjektívnym svedectvom jedného z budovateľov lanovkovej dráhy, ako som ho prerozprával v článku [2].

    O lanovke z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít
 

    1.mája 1999 som sa plánovane stretol s Jánom Šolcom, aby zaspomínal na dobu zrodu lanovkovej dráhy z Tatr. Lomnice na Lomnický štít. Že práve on je povolaný o tom rozprávať, som vedel viac ako pätnásť rokov. Mali sme pracoviská blízko seba - aj inak sme mali k sebe blízko - nuž raz vyhlásil, že on bol osobne pri stavbe tejto lanovky a že má z nej jedinečnú fotodokumentáciu. Hoci som z nej nevidel ani jednu fotografiu, nemal som dôvod neveriť mu. Potom sa naše cesty rozišli a ja som si z času na čas spomenul na jeho slová s tým, že by bolo dobré zachovať jeho informácie pre budúcnosť. Už som aj mal obavy, či nie je na taký počin neskoro; ale Ján Šolc je na svoj vek ešte vždy dosť čulý a pri dobrej pamäti.

     Ján Šolc sa narodil 25.augusta 1913 v Ľubici pri Kežmarku. U firmy Bruno Husz sa vyučil za strojného zámočníka. Firemná dielňa bola neveľká, majster mal len dvoch učňov. Robilo sa tam však všetko možné a aj učni sa museli naučiť „obracať“, ak sa chceli vyučiť. Ján Šolc sa snažil; učňovskú skúšku zložil v r.1931. Potom nastúpil do firmy bratov Schweizerovcov v Poprade, kde pracoval až do nástupu na základnú vojenskú službu v r.1935. Po skončení vojenčiny v r.1937 nastúpil ako pomocný montér firmy Wiesner Chrudim.
     Počiatočná etapa stavby lanovky spadá do obdobia rokov 1935 - 1937, teda do doby jeho vojenčiny. Ján Šolc sa zúčastnil už montáže jednotlivých častí lanovkovej dráhy.
     (Hodno spomenúť, že myšlienka postaviť v oblasti Vysokých Tatier podobné dielo je podstatne staršieho dáta. Pôvodný zámer údajne predpokladal postaviť vrcholovú stanicu lanovky na vrchole Gerlachovského štítu. Neskôr, keď už bol projekt reálny, voľba padla na Lomnický štít.)
     Ján Šolc ostal pri lanovke až do r.1947. V tomto roku sa ako jeden z dôsledkov skončenia druhej svetovej vojny riešila otázka odsunu Nemcov z Československa. Jeho rodičia sa usadili neďaleko Lipska, on sám sa v r.1947 stal vedúcim údržby v Grand hoteli Praha v Tatr.Lomnici, kde pôsobil až do r.1958. Takže ostal v tesnej blízkosti lanovky, predovšetkým jej údolnej stanice, ktorá sa nachádza poblíž Grand hotela Praha. V r.1958 sa stal zamestnancom Tatranského národného parku (TANAP), odkiaľ odišiel v r.1984 do starobného dôchodku. Z blízkosti lanovky, zasadenej do do prostredia s krásnou scenériou tatranských štítov, teda nikdy neodišiel.

    
     Špecifiká starej* lanovej dráhy

     Dĺžka lanovej dráhy z Tatr.Lomnice (900 m n.m) na Lomnický štít (2632 m n.m.) je približne 6000 m a má dva úseky s medzistanicou na Skalnatom plese (1750 m n.m.). Nosné oceľové lano má v úseku Tatr.Lomnica - Skalnaté pleso (šesť podporných stožiarov) hrúbku 45 mm, v úseku Skalnaté pleso - Lomnický štít (jeden podporný stožiar na vrchnom okraji majestátnej južnej steny) má nosné lano hrúbku 42 mm. Dve lanovkové kabíny sú podľa patentu firmy Wiesner spojené dvojitým ťažným lanom, vedeným cez stanicu na Skalnatom plese, a dvojitým príťažným lanom, vedeným cez stanicu v Tatr.Lomnici. Ťažné a príťažné laná tvora uzavretý obvod. V prípade vážneho poškodenia, ba až pretrhnutia, ľubovoľného ťažného alebo príťažného lana zostane tento obvod zachovaný, teda nemôže dôjsť k nekontrolovanému pohybu obidvoch lanovkových kabín. Akurát sa z hľadiska bezpečnosti zníži zodpovedajúci koeficient, aj to len na dobu bezprostredne po mimoriadnej udalosti.
     (Patent firmy Bleichert rieši krízovú situáciu po pretrhnutí ťažného lana prichytením lanovkovej kabíny na nosné lano pomocou špeciálnej brzdy. Tento systém údajne ešte stále využíva lanovka v Zakopanom na poľskej strane Vysokých Tatier.)
     Nosné laná sú taktiež zdvojené, sú ukotvené na Skalnatom plese a v Tatr.Lomnici a ich napnutie zabezpečujú štyri 45-tonové závažia, umiestnené v osobitnej napínacej komore v budove medzistanice Štart.
     V úseku Skalnaté pleso - Lomnický štít je iba jedno nosné lano, zakotvené je na Lomnickom štíte a napínaciu komoru má na Skalnatom plese.

     Nedokonalosti realizácie projektu lanovky

     Počas výstavby lanovky došlo z rôznych dôvodov k zmene projektu.
     Údolná stanica v Tatr.Lomnici mala byť pôvodne situovaná podstatne vyššie, približne do miest terajšieho stožiara č.1. To by však znamenalo, že budova sa bude nachádzať nad úrovňou Grand hotela Praha, čo rozhodne nevyhovovalo riaditeľovi hotela Orszaghovi. Tento pôvodne chemický inžinier mal brata, krajského prezidenta v Bratislave, a to zrejme tiež zavážilo pri presadzovaní myšlienky posunúť stanicu lanovky pod úroveň Grand hotela.
     Budova medzistanice Štart mala byť tiež situovaná v teréne vyššie, údajne asi o 6 m. Ale napokon ju postavili tak trochu „utopenú“ pod optimálnou lanovou líniou. V dôsledku toho bolo potrebné v úseku Štart - Skalnaté pleso použiť na korekciu polohy lán voči vyšnému stožiaru prítlačné zariadenie, ktoré napokon zapríčinilo v čase poruchy nehodu, keď doňho lanová kabína pri svojom pohybe narazila. Kabína pre 32 cestujúcich sa pritom naklonila a poniektorí pasažieri popadali na službukonajúcu sprievodkyňu p.Bizubovú, ktorá túto nehodu onedlho zaplatila životom v dôsledku vážneho poranenia chrbtice.
     V novších dejinách lanoviek na Skalnaté pleso to nebola jediná tragická udalosť. Ostatné nehody sa však udiali na kabínkovej lanovke.

     Technické vybavenie pre samozáchranu pasažierov

     Obidve kabíny „starej“ lanovky mali pre prípad núdze záchranné zariadenie pozostávajúce z textilného vreca na konci konopného lana. Lano sa prechádzalo vnútrom kovovej skrinky pomedzi tri hriadele, z ktorých najväčší mal prepojenie na akúsi rotujúcu plechovú lopatku v osobitnom nástavci. (Z tohto stručného popisu nemožno jednoznačne súdiť na princíp brzdenia lana; údajne sa však toto zariadenie nachádza aj v terajších lanovkových kabínach a možno sa s jeho konštrukčným princípom oboznámiť. - Pozn. autora.) V prípade núdze sa malo lano vyhodiť z kabíny lanovky jednou stranou a druhou stranou mali byť v textilnom vreci dole postupne spúšťaní všetci pasažieri. Vlastná váha lana tak mala tvoriť čiastočnú protiváhu váhy zachraňovaného.
     V prvých rokoch prevádzky lanovky záchranné zariadenie asi nebolo odskúšané. Preto sa asi v r.1940 Ján Šolc osobne podujal preveriť jeho funkčnosť, a to hneď v najextrémnejšom mieste a nie za práve ideálneho počasia.
     V úseku Skalnaté pleso - Lomnický štít premáva jedna lanovková kabína pre 16 osôb. Maximálna hĺbka pod lanovou líniou predstavuje približne 170 metrov - vďaka prehybu lana nad kotlinou Skalnatého plesa, pretože výška južnej steny Lomnického štítu predstavuje okolo 500 m. Kabína je však ťahaná šikmo nahor pri podstatne menšom napätí lán, preto ten veľký prehyb.
     Aj podstatne menšia hĺbka ako 170 m predstavuje pre nepripraveného a netrénovaného človeka obrovský nápor na psychiku. Ján Šolc však vliezol do vreca a nechal sa spustiť do prázdna. V tej výške však práve fúkal silný vietor a lano sa odkláňalo od zvislého smeru. Počuteľnosť medzi ním a obsluhou brzdy v kabíne bola zlá, preto experiment prerušili a už ho Ján Šolc neopakoval.

     Stavba lanovej dráhy   

     Ján Šolc si ešte živo spomína na rôzne okolnosti montáže lán. Laná privážali železničnými vagónmi do Tatr. Lomnice vcelku, t.j. jedno lano na jednom nosnom bubne. O váhe týchto celkov nevie nič určité, ale pamätá, že jeden z vykladaných nosných bubnov sa vymkol zpod kontroly a „ušiel“ z priestoru koľajišťa dole svahom a, kým sa zastavil, polámal niekoľko stromov. Iné škody našťastie nespôsobil.
     Ako prvé pri montážnych prácach prišlo na rad oceľové montážne lano o hrúbke 27 mm. Toto lano vyviezli k budove medzistanice Štart (pri prácach na Štarte sa používali dve nákladné autá zn.PRAGA s nosnosťou 5 t ) a jeho nosný bubon nasadili na motorový naviják. Potom ho ručným ťahaním rozvinuli v teréne smerom dole až k údolnej stanici. Podstatne hrubšie a ťažšie nosné laná vyviezli do priestoru údolnej stanice a ich bubny nasadili na mohutné otočné hriadele. Po spojení s montážnym lanom ich silou motorového navijáka na Štarte ťahali terénom smerom hore. Na zníženie trenia so zemou podkladali na vhodných miestach drevené špalíky.
     Za prvou fázou rozvinutia lán v teréne nasledovala fáza dvíhania a upevňovania lán na stožiare a neskôr ich napínania.
     Tento postup musel byť podobný aj na úsekoch Štart - Skalnaté pleso a Skalnaté pleso - Lomnický štít, ale uplatnený v čoraz ťažších podmienkach.** Na stavbu vrcholovej stanice bol použitý tamojší kameň, ale cement a všetko ostatné (dokonca aj vodu!) museli vyniesť hore na vlastných pleciach nosiči, o akých dnes čítame len v súvislosti s Himalájami, resp. ich sem-tam vídame v prototype vynášačov tovaru na vysokohorské chaty.
     Prvé lano na Lomnický štít muselo byť ručne rozvinuté terénom najprv do Lomnického sedla a potom juhozápadným úbočím štítu až na vrchol. Podobne musel byť na Lomnický štít vynesený po častiach potrebný naviják, potrebný na napnutie lana ponad priepasť pod južnou stenou.

     Stavba lanovky očami fotografa

     Ján Šolc býval počas stavebno-montážných prác priamo v budove stanice Štart, mnohí robotníci firmy Wiesner však bývali v drevených barakoch. Všetky práce, ktoré mal možnosť vtedy vidieť okolo seba, prežíval aj z pohľadu fotoamatéra.
     Fotografovanie pestoval ako záľubu už od mladosti. Jeho prvý fotoaparát zn.BABY-BOX nemal možnosť nastaviť potrebné parametre (clonu, expozičný čas) zodpovedajúco svetelným podmienkam. Exponoval cievkový film na negatívy 6x9 cm. Spomína si na príhodu z mladosti, keď počas jazdy na bicykli fotografoval ponad plot popradské letisko tým spôsobom, že len zdvihol ruku a stisol spúšť. Až po vyvolaní filmu zistil, že vtedy vyfotografoval strážené vojenské lietadlo, z čoho mohol mať vážne opletačky.
     Neskôr si zadovážil fotoaparát zn.KODAK-RETINA, ktorý používal už na stavbe lanovky. V r.1960 si kúpil fotoaparát zn.PRAKTICA, s ktorým precestoval a pre vlastnú potrebu si zvečnil takmer celú Európu.
     Zábery zo stavby lanovky si vyvolával sám vo fotolaboratóriu astronomického observatória na Skalnatom plese s láskavým dovolením vtedajšieho riaditeľa, známeho astronóma dr.Bečvářa.
     V r.1939 odovzdal známej českej spisovateľke Marii Majerovej päť fotografických kinofilmov (negatívy 36x24 mm) so 150 dokumentárnymi zábermi z výstavby lanovky, pretože prejavila úmysel napísať o tomto zaujímavom technickom diele knihu. Ostalo však len pri zámere, ktorý v pohnutých časoch protektorátu Čechy a Morava určite nebol najdôležitejším v jej živote. Marie Majerová však Jánovi Šolcovi požičanú fotodokumentáciu podľa jeho tvrdenia už nevrátila, čo je určite veľká škoda. Bolo by zaujímavé zistiť, či sa tieto negatívy,resp. aspoň nejaké fotografie z nich, vôbec zachovali, a ak áno, kde sú.

     Lanovka a ľudia v čase vojny

     Lanovka na Skalnaté pleso a Lomnický štít i jej personál zohrali v čase druhej svetovej vojny svoju rolu aj pri záchrane nemeckými nacistami hľadaných a prenasledovaných osôb. Bolo niekoľko prípadov, keď sa podarilo tajne vyviezť a skryť na relatívne odľahlých miestach, ako sú Skalnaté pleso a Lomnický štít, ľudí, ktorým hrozilo reálne nebezpečenstvo. Kežmarský hrad sa v tých časoch stal obávaným miestom, kde Nemci internovali miestnu inteligenciu a brutálne vyšetrovali i trestali (popravami) čo len náznaky odboja.
     Grand hotel Praha v Tatr.Lomnici sa stal ako mnoho iných tatranských hotelov a penziónov ozdravovňou pre nemeckú armádu. Také technické dielo, ako bola lanovka na Skalnaté pleso a Lomnický štít, samozrejme nemohla ujsť ich pozornosti. V presne nezistenom období napadla nemeckých veliteľov pochabá myšlienka ostreľovať pomocou troch veľkokalibrových diel astronomické observatórium na Lomnickom štíte.
     Ján Šolc sa o tom zavčasu dozvedel. Mal totiž tú výhodu, že pochádzal  z prostredia Spišských Nemcov a rozumel po nemecky, ale v nevhodných chvíľach sa k tomu takticky nepriznával. Preto sa v jeho prítomnosti otvorene rozprávali aj vysokí nemeckí dôstojníci v domnení, že nerozumie. Vo vhodných chvíľach nadväzoval užitočné kontakty s uzdravujúcimi sa vojakmi a požíval určitú ich dôveru.
     Výsledkom tohto lavírovania (možno na hrane noža) bolo, že keď sa dozvedel o úmysle ostreľovať vrchol Lomnického štítu, odhovoril dotknutých dôstojníkov od tohto úmyslu s argumentom, že zničenie kotvenia nosného lana na Lomnickom štíte by zničilo celý horný úsek lanovky. Nato od svojho úmyslu upustili, ale nechali sa vyviezť lanovkou až na Lomnický štít a nechali demontovať všetky významnejšie vedecké prístroje, ktoré sa na observatóriu nachádzali.
     Dr. Bečvář mal údajne eminentný záujem zachrániť špeciálny výškomer na meranie výšky oblačnosti nad hranicou 10 000 metrov, ktorý bol inštalovaný práve na meteorologickom pracovisku na Lomnickom štíte, a vzhľadom na pretrvávajúce dobré vzťahy s Jánom Šolcom ho žiadal, aby sa v tejto veci angažoval. Nemci však boli neoblomní a výsledkom Šolcovej snahy bolo jedine potvrdenie o zabavení zhabaných prístrojov.
     Ján Šolc je dodnes presvedčený, že vtedy sa mu podarilo zachrániť lanovku na Lomnický štít pred nezmyselným zničením, o čom však málokto vie, pretože o tom nikde nehovoril.
     Pri ústupe Nemcov z oblasti Vysokých Tatier v januári 1945 bol podmínovaný a na diaľku elektricky odpálený lanovkový stožiar č.1, ktorý im bol najviac na očiach. Stala sa však pritom taká vec, že stožiar sa po explózii len zosunul zo základu a zostal stáť. Neskôr po vojne ho preto jednoducho zdvihli na pôvodné miesto a prinitovali pomocou výstuží k pôvodnému základu.

    

 

     Záver
 
     Žiadne rozprávanie jednotlivca nemôže podať objektívne svedectvo na dobu, alebo na zložité vtedajšie procesy; uhol pohľadu je zákonite subjektívny. Hodnovernosť každej výpovede (spomienok) možno určiť z konfrontácie s inými svedectvami k danej problematike, ale tiež aj vďaka dostatku informácií o zdroji, z ktorého pochádzajú uvedené fakty. Preto sa žiada k osobe Jána Šolca doplniť, že k životu sa stavia dodnes pozitívne, napriek svojmu veku 86 rokov je čulý a má ešte sviežu pamäť. Naviac, mal neraz možnosť porovnať život u nás a inde vo svete. Jeho úsudok je triezvy a určite bol aj v čase jeho mladosti.
     Mal vášnivý záujem o techniku, čo sa prejavilo aj v tom, že postupne vlastnil sedem motocyklov a šesť osobných áut (naposledy renault R8). Aj vďaka tomu mohol cestovať - veľa a vášnivo (a fotografovať). V r.1958 prvý raz po vojne navštívil svojich rodičov v Nemecku; neskôr  aj niekoľkokrát ročne. V r.1975 navštívil Grécko, v r.1979 uskutočnil cestu po Fínsku, Nórsku, Švédsku (navštívil Severný mys - Nordcap) a Dánsku, v r.1981 precestoval Taliansko, Francúzsko a Španielsko. A na týchto cestách sa zoznámil z množstvom modernej techniky, medzi iným určite aj s rôznymi druhmi lanoviek. Svoj život však dožíva doslova v tieni lán na trase Tatranská Lomnica - Skalnaté pleso - Lomnický štít, ktoré voľakedy pred 62 rokmi pomáhal dvíhať zo zeme a upevňovať na stožiare, aby slúžili k spokojnosti športovcov, turistov a pohodliu tisícov ostatných navštevníkov a milovníkov tatranskej prírody.

Poznámky:

* O starej lanovke hovoríme preto, lebo v 70.rokoch vznikla modernejšia lanová dráha kabínkovej lanovky s údolnou stanicou, situovanej západnejšie od pôvodnej. Trasa kabínkovej lanovky vedie taktiež na medzistanicu Štart, odkiaľ vedú trasy obidvoch lanoviek paralelne až na Skalnaté pleso. Zo Skalnatého plesa vedie ďalej na Lomnické sedlo (2 190 m n.m.) sedačkový výťah.
** Pri rekonštrukcii lanovky v 70.rokoch v úseku Skalnaté pleso - Lomnický štít bolo nové nosné lano nainštalované za použitia dvoch montážnych lán. Pomocou tenšieho bolo vytiahnuté na Lomnický štít hrubšie a pevnejšie druhé montážne lano, a až pomocou tohto bolo vytiahnuté vlastné nosné lano lanovky. Pravda, situácia bola z technického hľadiska o to ľahšia, že na potrebné prípravné práce bolo možné využiť už existujúcu starú lanovku.

 

 

    Pramene:

[1] Lanovka Tatranská Lomnica – Lomnický štít
https://sk.wikipedia.org/wiki/Lanovka_Tatranská_Lomnica_-_Lomnický_štít

[2] O lanovke z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít
Zborník slovenských technikov a prírodovedcov "Myšlienky a fakty" (MaF, 25/1999), str. 40-43, ISBN 80-88682-40-1

 

 


    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Zimný alebo letný, aký čas bude mať Slovensko

Na čo je vlastne dobrá zmena času.

Komentár Petra Schutza

Len či nebola konečnou zadávateľkou veštica

Tóthovo svedectvo o sledovaní je na úrovni nepriameho dôkazu proti Kočnerovi.


Už ste čítali?