Silvestrovská spomienka na mamu i otca

Autor: František Cudziš | 31.12.2017 o 8:24 | (upravené 31.12.2017 o 10:53) Karma článku: 4,82 | Prečítané:  435x

Silvestrom každý jeden rok (kalendárne) končí. Ako po iné dni, i vtedy pre mnohých ľudí nekončí len daný rok, ale definitívne celý ich život. Pred 15-timi rokmi tíško odišla z tohto sveta aj moja mama.

    Pri spomienke na ňu sa mi vynárajú viaceré silvestrovské reminiscencie.
Zrejme aby som zahnal smútok, vynárajú sa mi v mysli veselšie spomienky. Spomienky na časy, keď sme boli v rodine ešte všetci spolu, keď sme boli podstatne mladší, a hádam aj preto sa nám dnes vidí vtedajší život lepší a krajší.
    V článku [1] som sa ... "rozhodol, že namiesto príhodnej pietnej spomienky na svojich vlastných rodičov napíšem najprv spomienku na horolezca a skialpinistu Karla Jakeša (jeho hrob leží hneď vedľa ich hrobu), a spomienku na rodičov zverejním až k 15. výročiu smrti našej mamy." A teraz prišiel ten čas.

    Mamu sme pred 15-timi rokmi pochovali do hrobu, na cintoríne patriacom k Tatranskej Lomnici, ktorý sa vzdušnou čiarou nachádza hádam len kilometer od miest, kde sme "na" (resp. "v") Tatranských Matliaroch prežili neopakovateľné obdobie môjho útleho veku i mladosti mojich rodičov.
    Môj otec sa po absolvovaní vojenčiny zamestnal v ČSAD (Československá automobilová doprava) Poprad a istú dobu jazdil na pravidelnej autobusovej linke Štrbské Pleso - Lysá Poľana, kde bol vtedy hraničný prechod do Poľska. Tatranské prostredie sa mu nesmierne páčilo a veľmi túžil niekde tu aj bývať, ale bytov bol vtedy veľký nedostatok.
    Cestou pravidelne prechádzal aj Tatranskými Matliarmi a ktosi mu "pošepol", že v starých vojenských barakoch, na lúkach nad známou tamojšou vojenskou ozdravovňou poblíž autobusovej zastávky, by sa nejaké provizórne ubytovanie našlo.
    Tie baraky boli už dávnejšie určené na asanáciu, ibaže v nich bývali viaceré rodiny miestnych obyvateľov, ktorým bolo treba najprv poskytnúť náhradné byty; a to bol problém. Preto zopár barakov stále stálo, aj keď niektoré už neobývané (využívané napr. ako drevárne) alebo čiastočne neobývané.
    Otec bol vždy mužom činu. Hoc nelegálne, nasťahovali sme sa do jedného prázdneho "bytu" takmer na deväť rokov (1954 - 1963). Keď to úrady zistili, akceptovali to a určili nám nájomné vo výške 11,- Kčs (korún československých) mesačne.
    Dnes v tých miestach stoja dva hotely (Hutník a Metalurg), postavené v druhej polovici 60-tych rokov minulého storočia ako účelové zariadenia Východoslovenských železiarní (VSŽ Košice, dnes STEEL Košice - pozn. autora). Na mieste nášho bytu sa dnes rozprestiera rozsiahly vestibul a recepcia hotela Metalurg.

    K mladosti prirodzene patrí aj túžba po zábave a oddychu po práci. Platilo to aj u mojich mladých rodičov. Počas roka chodievali do kina v blízkej vojenskej ozdravovni (pozri [2]). Miestom ich rozlúčok so starým rokom bola pravidelne Silvestrovská zábava v Grand hoteli Praha, stojacom na úbočí nad Tatranskou Lomnicou. Lesným chodníčkom to bolo k nemu od matliarskych barakov slabých 20 minút chôdze.
    Ja som bol vtedy ešte jedináčik (neskôr s prvou, malou sestrou), nuž na ten čas nás deti spojili s deťmi od susedov, aby sme na seba počas ich nočnej neprítomnosti navzájom dozerali. Vonku panoval zvyčajne treskúci mráz a po okolitých lúkach ležali záľahy snehu. V mesačnom svite iskrili a trblietali sa jednotlivé kryštáliky snehových vločiek, ktoré akoby sa odrážali na oblohe v podobe jasne žiariacich hviezd. A všade nadohľad, v pozadí sa črtal tajomne tmavý ihličnatý les. Bol to (najmä pre deti) čarovný čas; dnes by sme povedali, že až romantický.
    Bežný čas oddychu nám spríjemňovala hudba z gramofónových (veľkých čiernych vinylových) platní alebo programy z rádia, neskôr aj televízne programy, vysielané v rozsahu absolútne neporovnateľnom s dneškom.

    Toto tatranské obdobie nášho života sa skončilo na jar 1963, keď sme sa museli presťahovať do panelákového bytu v Poprade. Lebo matliarske baraky boli definitívne odsúdené na likvidáciu a skončila aj éra tamojšieho medzinárodného stanového táboriska. Už rok predtým navážali na priľahlé lúky veľkorozmerné, starostlivo očíslované oceľové dielce skeletov budúcich podnikových hotelov VSŽ.

    V r. 1971 sa však otcovi podarilo zariadiť trvalý návrat do prostredia, ktoré nadovšetko miloval; tentoraz do Tatranskej Lomnice. Tam aj obidvaja rodičia dožili, sledujúc z opodiaľ životné osudy svojich štyroch detí, ktoré im život nadelil.
    Keď som - už ako ženatý, s rodinou - prišiel k nim na návštevu, mama, v posledné roky prakticky imobilná, ležiac na gauči v kuchyni neraz plakala, že "staroba je zlá ...". Otec bol nepomerne zdravší, ale ani jemu sa zdravotné problémy celkom nevyhýbali.

    21. septembra 2002 bolo 50. výročie ich spoločného života. Dožili sa vzácneho životného jubilea - Zlatej svadby. Túto významnú udalosť vo svojom osobnom živote však mohli osláviť len veľmi skromne.

    Zhodou okolností sa vtedy, v dňoch 20. a 21. septembra, konali na Slovensku parlamentné voľby. Otec ležal hospitalizovaný v popradskej nemocnici, ale umožnili mu odvoliť v "domácom" volebnom okrsku. Mladšia sestra mu zaobstarala kyticu a zariadila prevozy do Tatranskej Lomnice a naspäť do Popradu. Doma sa pri mame zdržal ledva hodinu.
    O tri mesiace neskôr mama zomrela.
    O viac ako o päť rokov neskôr sme do hrobu po jej boku uložili aj otca-manžela.

    Cintorín pri Tatranskej Lomnici sa nachádza vo veľkolepom prostredí.
    Za pekného počasia sa okolitá príroda i štíty, majestátne rozložené obďaleč, akoby prihovárali pozostalým - pri pietnych návštevách hrobov ich drahých:

Neplačte, že vám odišli,
len pokoj im prajte
a v srdci večnú spomienku
si na nich zachovajte.

 


    Pramene:

[1] Dušičková spomienka: Karel Jakeš - pokoriteľ Dhaulaghiri (8167 m)
https://cudzis.blog.sme.sk/c/467933/dusickova-spomienka-karel-jakes-pokoritel-dhaulaghiri-8167-m.html

[2] Asociácie k filmu "Cesta do praveku"
https://cudzis.blog.sme.sk/c/469372/asociacie-k-filmu-cesta-do-praveku.html

 

 

    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy


Už ste čítali?