Bol Alexander Dubček v auguste 1968 uvážlivý alebo zbabelý?

Autor: František Cudziš | 13.1.2018 o 9:38 | Karma článku: 5,56 | Prečítané:  1741x

„Prečo sa v roku 1968 našiel jediný statočný človek František Kriegel a prečo sa všetci ostatní „podělali“ strachem“, položil si nedávno (neobjektívnu) otázku český prezident Miloš Zeman počas svojho "dôležitého" prejavu.

    S týmto prejavom vystúpil pri príležitosti slávnostného začiatku osláv stého výročia vzniku Československej republiky (prvej ČSR v období rokov 1918-1938) a 25. výročia vzniku samostatnej Českej republiky. (Po rozpade Československej federatívnej republiky, odhlasovanom k 1.1.1993 vo Federálnom zhromaždení ČSFR na jeseň 1982.)

    A Miloš Zeman pokračoval:

    „V prvých rokoch normalizácie fungovala zásada, ak to preložím zo zdvorilých fráz, že musím zostať vo svojej funkcii, inak by tam prišla ešte väčšia sviňa ako ja.“
    Tak hovoril Zeman s tým, že práve táto zásada viedla k hlbokej demoralizácii Československa a nádej prišla až s novembrom 1989.

    Slovenský minister kultúry má na vec iný názor

    „Alexandra Dubčeka si vážime predovšetkým za to, že umožnil obrodný, demokratizačný proces začiatkom šesťdesiatych rokov,“ reagoval na kritiku Alexandra Dubčeka minister kultúry SR Marek Maďarič. Pozitívnu úlohu podľa neho zohral aj po novembri 1989, pretože spoluvytváral priateľské vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi. [1]

    Toľkoto citácie z čerstvej slovenskej tlače. Dovoľujem si k tomu pripojiť vlastné stanovisko.

    Ja som mal v auguste 1968 už pätnásť rokov

    Nazdávam sa, že si na niektoré vtedajšie udalosti, spojené so vstupom "spriatelených armád" Varšavskej zmluvy, na čele so Sovietskym zväzom, do Československa (od r. 1960 Československá socialistická republika, ČSSR, s novou ústavou) pamätám celkom presne. A, ak som vtedy nemal šancu správne ich vyhodnotiť, dnes - pre zrelého človeka - je to už menší problém.
    Preto som si dovolil označiť Zemanovu rečnícku otázku za neobjektívnu.

    A prečo vlastne?

    Františkovi Kriegelovi, ani po zavlečení s ostatnými dôležitými československými politikmi do Moskvy, zrejme smelosť nechýbala - a neopustil ho ani "komunistický zápal pre socializmus s ľudskou tvárou", ako si ho na zasadnutí ÚV KSČ v apríli 1968 odsúhlasili v akčnom programe. Údajne ako jediný nepodpísal Brežnevom nadiktovaný Moskovský protokol.
    Ale kto vie, ako by bola dopadla táto jeho "frajerina", nebyť osobnej statočnosti vtedajšieho československého prezidenta, armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktorý nasledoval našich "zavlečených" politikov do Moskvy a vraj Leonidovi Brežnevovi povedal, že ak sa s nimi niečo stane, že sa na mieste zastrelí.

    Františka Kriegela napokon, ako posledného z predmetnej skupiny, na poslednú chvíľu pred odletom vládneho lietadla do okupovaného Československa odkiaľsi priviezli a nechali nastúpiť na palubu.   Možno si mohol blahoželať, že ho medzitým - bez jeho vedomia - tajne a diskrétne neožiarili určitou dávkou rádioaktívneho žiarenia, aby nenápadne skonal s odstupom času.
    Niečo podobné sa tradovalo o smrti Klementa Gottwalda, ktorý umrel zakrátko po návrate z pohrebu Josipha Visarionoviča Stalina pätnásť rokov predtým.
    Teda - František Kriegel - nebol v čase spomínaných udalostí jediným smelým človekom; takým bol minimálne aj Ludvík Svoboda.

    A ako to (asi) bolo so smelosťou Alexandra Dubčeka?

    Kto z čitateľov si spomenie na politické vyjednávania medzi Československom a Sovietskym zväzom, ktoré sa na jar 1968 konali v železničných vagónoch na slovensko-ukrajinskej hranici, v Čiernej nad Tisou?
    Nepripomína to tak trochu kapitulačné francúzsko-nemecké jednania na konci prvej svetovej vojny, ktoré tak veľmi frustrovali vtedajšieho kaprála Adolfa Hitlera, že tieto jednania - už ako nemecký führer - nechal počiatkom druhej svetovej vojny prebehnúť v tom istom vagóne, ale v "opačnom garde"?
    Niečo podobné si dovolil usmievavý slovenský "človiečik", vo funkcii prvého tajomníka Komunistickej strany Československa, voči ruskému "medveďovi s hustým obočím" Leonidovi Brežnevovi.
    Zariadil (aspoň dočasne), aby politický trpaslík mohol jednať so svetovou veľmocou ako rovný s rovným.

    Augustovej okupácii Československa predchádzalo vojenské cvičenie spojeneckých armád Varšavskej zmluvy na území Československa. Keď od nás ich vojaci odchádzali, pamätám si, ako môj nebohý otec povedal:
    "Prišli si to všetko najprv obzrieť. Teraz síce odchádzajú, ale oni sa vrátia..."
    A tak sa aj stalo.
    Možno Alexander Dubček dúfal, že sa to nestane.
    Ale, keď už sa to stalo, musel konať uvážlivo a zodpovedne.
    Cez masmédia vyzýval civilné obyvateľstvo, aby nekládlo okupantom nezmyselný odpor.

    Aj napriek tomu doplatilo na tento opakovaný "vstup" spojeneckých armád Varšavskej zmluvy na naše územie niekoľko desiatok nevinných ľudí vlastnými životmi.
    Nemôžem zabudnúť na takúto zbytočnú smrť svojho popradského takmer rovesníka Jozefa Bonka (mal 19 rokov). Stál na schodoch na rohu ulice a prizeral sa prechádzajúcej kolóne ruských tankov a obrnených transportérov, keď ho nečakane zasiahla okupantská guľka z guľometnej dávky, ktorú pustil na výstrahu strelec o dákych päťdesiat metrov pred ním na hlavnom popradskom námestí.

    Veľmi dobre sa pamätám aj na niektoré "normalizačné príbehy"
 
    Alexander Dubček musel z vysokej československej politiky postupne odísť do ústrania. Na jeho miesto sa predrali - "s požehnaním" sovietskeho vedenia - iní.
    Ako na zavolanie, sa v tej dobe "vyskytol" na správnom mieste (v Moskve) Gustáv Husák, ktorý sa - v správnom čase dostal z basy - práve zásluhou dubčekovskej doktríny "socializmu s ľudskou tvárou".   Vďaka tomu, že si ho na jednaniach o Moskovskom protokole "všimol" Brežnev, opäť sa vyšvihol na československé politické výslnie. Stal sa šiestym generálnym tajomníkom ÚV KSČ (1969-1987) a deviatym československým prezidentom (1975-1989, Česko-Slovensko). [2]
    A taký Milouš Jakešů? - Ten dral lavice moskovskej Vysokej straníckej školy pri ÚV KSSS (Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu - pozn. autora) od r. 1955, v jednom ročníku s Alexandrom Dubčekom. [3], aby sa v období rokov 1987-1989 stal deviatym generálnym tajomníkom ÚV KSČ.
    (Desiatku generálnych tajomníkov ÚV KSČ zavŕšila "na pár dní" v tejto funkcii tragikomická figúrka - Karel Urbánek.)

    Alexandrovi Dubčekovi sa stalo osudným obdobie po Pražskej jari

    Nie tak dávno sme si pripomínali 25.výročie tragického skonu Alexandra Dubčeka v roku 1992, ku ktorému došlo - ak sa chceme vyhnúť slovu "tragických" - za (veľmi) zvláštnych okolností.
    "Bonmotista" Miloš Zeman, a tiež napríklad Václav Klaus, naproti tomu prežívajú úplne iné osudy.

    Keď si podrobnejšie preštudujeme ich životopisy, niečo tam "nesedí".
    Napríklad Miloš Zeman bol členom KSČ v "pohnutom" období rokov 1968 - 1970. Vraj ho v r. 1970 z komunistickej strany vylúčili.
    Vtedy však prebiehali tzv. "stranícke previerky", spojené s výmenou straníckych preukazov.
    Hoci som dovtedy nespočetnekrát počul slová "oportunista", "šovinista" a podobný "pojmový humus", nikdy som sa o ich význam nezaujímal. A o komunistoch vo svojom okolí som nemal vysokú mienku. Avšak v období straníckych previerok a výmeny straníckych preukazov som prvý raz - s prekvapením - zistil, že pravdepodobne existuje niekoľko "druhov" komunistov. Jednou sortou, síce dosť vzácnou, boli komunisti-antioportunisti.
    Nový členský preukaz dostali len niektorí dovtedajší členovia komunistickej strany (KSČ, resp. KSS). A tí, ktorým tento preukaz "bol odopretý", si mohli zaspievať akurát tak labutiu pieseň. Vyhodili ich z práce a o dobrú robotu viac nezakopli. Život sa im náramne skomplikoval, čo malo dopad aj na ich rodiny.
    Ale, v prípade Miloša Zemana, Václava Klausa (a určite mnohých ďalších) sa nezdá, že by im normalizátori podobne strpčovali život. Mohli pokračovať v štúdiu na vysokých školách, dosiahli relatívne významne postavenie v zamestnaní, mohli udržiavať vzťahy s kapitalistickým zahraničím atď.

    Nevdojak sa natíska myšlienka, či si týchto ľudí "Strana" účelovo nepestovala ako špecifické kádrové rezervy pre mimoriadne udalosti, ktoré sa zopakovali v roku 1989.
    Nedal by som ruku do ohňa, že medzi nich nepatril aj Vašek Havel so svojím bonmotom "nevím, zdali vím, co je to zázrak...". Pomaličky-potichučky vyšlo najavo, že ponormalizačným komunistom napokon "zobal z ruky" a do USA vycestoval prakticky len preto, aby si vychutnal "americkú poctu".
    Vzhľadom na výsledky "sametové revoluce" v Čechách (resp. "zamatovej revolúcie" na Slovensku), je - s odstupom času - veľmi pravdepodobné, že podobní ľudia výrazne pomohli "uhrať" túto šarádu na želaný výsledok. Mnohí "zlí ľudia" neboli za svoje skutky po zásluhe potrestaní, naopak, z najzaprisahanejších socialistických (pseudo)rovnostárov sa, akoby šibnutím čarovného prútika, stali tvrdí kapitalistickí podnikatelia.
    Rovnaká príležitosť pre všetkých - to bol len bluf pre menej chápavých, resp. naivných ľudí.

    Vrátim sa však k Alexandrovi Dubčekovi

    Už kedysi dávnejšie som dospel k záveru, že - ak opomeniem osobnosť Ľudovíta Štúra, veľkého slovenského národovca a národného buditeľa - po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a Alexandrovi Dubčekovi mohol byť, v období od polovice 19. storočia, tretím najvýznamnejším predstaviteľom slovenského národa Vladimír Mečiar, ktorý však túto príležitosť (nie na svoju vlastnú škodu) trestuhodne premrhal.

    Tým chcem povedať asi toľko, že pre mňa osobne zostáva Alexander Dubček veľmi významným predstaviteľom slovenského národa v jeho relatívne krátkej histórii.
    Zemanove starecké a narcistické kecy, keď si nespomenul aspoň na Ludvika Svobodu, na tom nemôžu nič zmeniť.
 

 

 

 

    Pramene:

[1] Prezident Miloš Zeman kritizoval Alexandra Dubčeka
https://domov.sme.sk/c/20734525/prezident-milos-zeman-kritizoval-alexandra-dubceka.html

[2] Gustáv Husák
https://sk.wikipedia.org/wiki/Gustáv_Husák

[3] Miloš Jakeš
https://cs.wikipedia.org/wiki/Miloš_Jakeš

 


    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Ukrajina priznala vojnu s Ruskom. Slova vojna sa však bojí

Na východe Ukrajiny už aj formálne prebieha otvorený konflikt.


Už ste čítali?