reklama

Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, III.

Článok pojednáva o historickom vývoji astronomických predstáv od heliocentrickej sústavy sveta k sústave tzv. heliodynamickej, ktorá je jednou z dôležitých predstáv teórie kozmodriftu a koncepčnej fyziky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Zdokonalenie astronomických predstáv o slnečnej sústave, od doby
Johannesa Keplera (1571 - 1630) až do súčasnosti, a zmeny
subjektívneho faktora pri exaktných astronomických pozorovaniach

 Starovekí astronómovia dokázali postupne odvodiť všetky POMERY medzi rozmermi podstatných prvkov geocentrickej sústavy. Vytvorili tak kinematický systém pozorovaného pohybu známych planét - BODOV.
 Astronómovia v období po Keplerovi dokázali vyjadriť už aj kvantitatívnu veľkosť základnej astronomickej jednotky AU a stanoviť - na základe Newtonovho všeobecného gravitačného zákona - tiež hmotnosti jednotlivých planét a Slnka.
 Isaac Newton (1643 - 1727) položil analytické základy nebeskej mechaniky.
 S jej využitím, na základe mnohých opakovaných pozorovaní a meraní, astronómovia postupne upresnili veľkosť základnej astronomickej jednotky, definovanej ako priemerná vzdialenosť Zeme od Slnka, na hodnotu

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 1 AU = 150 000 000 km (približne).

 Medzi ďalšími prirodzenými úlohami, na ceste k poznaniu v modernej astronómii a fyzike, bolo aj stanovenie hodnoty (SKUTOČNEJ) rýchlosti objektívneho pohybu Zeme, a tiež stanovenie hodnoty rýchlosti šírenia sa svetla v (svetovom) priestore.

  Určovanie rýchlosti svetla

 O splnenie tejto úlohy sa astronómovia, a neskôr aj fyzici, pokúsili viacerými dômyselnými priamymi i nepriamymi metódami pozorovania.

 Olafovi Römerovi (1644 - 1710) sa roku 1676 podarilo určiť, na základe pozorovaní zatmení Jupiterovho mesiaca Io, rýchlosť svetla na približne 214 300 km/s. Dôležitejší ako samotná hodnota bol fakt, že sa síce jedná o vysokú, ale KONEČNÚ hodnotu rýchlosti.
 Vedomie konečnej hodnoty rýchlosti svetla pobádalo experimentátorov vymýšľať a realizovať nové experimenty, umožňujúce upresnenie Römerovho výsledku. Bola to rovnako dôležitá okolnosť ako Römerov "orientačný" výsledok jeho meraní rýchlosti svetla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Veľmi podstatnú úlohu pri Römerovom meraní predstavuje práve veľkosť astronomickej jednotky AU.
 Moderná hodnota rýchlosti svetla - označovaná symbolom c - ku ktorej sa dospelo rovnakou metódou, je 299 840 ± 60 km/s. [1]

 V koncepčnej fyzike môžeme uvažovať zaokrúhlenú hodnotu - rýchlosť

 c = 300 000 km/s .

Prehľad metód, použitých na meranie rýchlosti svetla, ktoré sa pričinili o zvýšenie presnosti určenia rýchlosti svetla. Prevzaté z [1]
Prehľad metód, použitých na meranie rýchlosti svetla, ktoré sa pričinili o zvýšenie presnosti určenia rýchlosti svetla. Prevzaté z [1] 
Grafické znázornenie vývoja presnosti určenia rýchlosti svetla, spolu s veľkosťou možnej chyby merania.. Prevzaté z [1].
Grafické znázornenie vývoja presnosti určenia rýchlosti svetla, spolu s veľkosťou možnej chyby merania.. Prevzaté z [1]. 

 Rovnako podstatná je otázka, akej povahy (v zmysle objektívne - relatívne?) je pozorované svetlo, ktoré sa šíri touto uznanou hodnota rýchlosti (c).

 Žiaden z významnejších experimentátorov, ktorí sa stanoveniu rýchlosti svetla venovali, sa o tomto aspekte problematiky (POVAHE pozorovaného svetla) nezmieňuje ani slovkom (resp. o tom neviem).
 Pravdepodobne sa nikto nad podobnou otázkou ani nezamýšľal, lebo všetci experimentátori a pozorovatelia intuitívne predpokladali, že pozorujú svetlo ako (ničím "neskreslený") OBJEKTÍVNY JAV.
 Avšak vzhľadom na to, že Albert Einstein (1879 - 1955) rýchlosť svetla postuloval vo svojej špeciálnej teórii relativity (1905) ako univerzálnu prírodnú konštantu, mala sa táto podstatná otázka riešiť už dávno.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Koncepčná fyzika vychádza z predpokladu, že (pozorovaná) rýchlosť svetla je RELATÍVNA, a len vďaka tomu sa JAVÍ ako VŽDY STÁLA. Einstein považoval tento (nie správne ujasnený) poznatok za jeden z východiskových predpokladov, s pomocou ktorého vybudoval (najprv) špeciálnu teóriu relativity. Rýchlosť svetla "c" paradoxne považoval za OBJEKTÍVNU a prisúdil jej úlohu akejsi univerzálnej prírodnej konštanty. Tým, že tento predpoklad (len) POSTULOVAL, vyhol sa problému dokázať jeho platnosť. 

 Určovanie rýchlosti objektívneho (skutočného) pohybu Zeme

 Pri riešení tejto úlohy sa bádateľom podvedome núkala predstava, že sa jedná o podobný TYP ÚLOHY, ako je určenie rýchlosti svetla.
 Že ich precíznymi experimentami, s účelom zistiť rýchlosť objektívneho pohybu Zeme, sa len takrečeno upresní rýchlosť astronomického pohybu Zeme.
 Lebo bádatelia predpokladali, že rýchlosť objektívneho pohybu Zeme bude rádovo porovnateľná s rýchlosťou jej astronomického pohybu. Priemerná hodnota rýchlosti astronomického pohybu (rádovo) vyplýva z veľkosti (rozmerov) "obežnej" dráhy Zeme a z doby "obehu okolo" Slnka (jeden rok). Jedná sa o rýchlosť cca 30 km/s.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pojmom "astronomický pohyb Zeme" je myslený doslovný pohyb našej planéty OKOLO Slnka, ako si ho predstavujeme v heliocentrickom systéme, lebo Slnko (zanedbajúc jeho vlastný pohyb v okolí ťažiska slnečnej sústavy) sa považuje ináč za nehybné.

 A. A. Michelson (1852 - 1931) mienil využiť pre tento účel, v experimente podľa návrhu J. C. Maxwella (1831 - 1879) z r. 1875, ním vynájdený interferometer.
 Výsledok pilotného experimentu tohto druhu, ktorý prvý raz uskutočnil so spolupracovníkom E. W. Morleyom (1838 - 1923) v r. 1881, však priniesol nečakaný výsledok. - Experiment nepreukázal žiaden pohyb Zeme vo svetovom priestore.

 Bola to paradoxná situácia.
 Na jednej strane existovali astronomické pozorovania, svedčiace v prospech existencie uvažovaného astronomického pohybu Zeme. - Napríklad aberácia svetla z hviezd sa vysvetľuje ako dôsledok skladania rýchlosti svetelných lúčov "c" s okamžitou rýchlosťou pohybu Zeme. Ročná paralaxa hviezd sa považuje za odraz jedného cyklu astronomického pohybu Zeme "okolo" Slnka.
 A na strane druhej - Michelsonov-Morleyov experiment, s negatívnym výsledkom!
 Experimentov, vykonaných s podobným cieľom ale na základe iného princípu (napr. Troutonov-Nobleov experiment či snaha využiť Maxwellov efekt) bolo viac. Všetky však skončili neúspechom.
 
 Koncepčná fyzika vychádza zo všeobecného predpokladu, že "všetko so všetkým súvisí".
 Problém, že pohyb Zeme nevieme preukázať želateľným spôsobom - "pozemským experimentom", je preto pre ňu neklamným znamením, že modernej fyzike neustále uniká niečo veľmi podstatné.
 Ale čo? Kde to hľadať? Kde je to miesto, najpríhodnejšie na prielom do takých nových oblastí poznania, kde možno nájsť správnu odpoveď na danú otázku?

 Je nevyhnutné, práve so zreteľom na fakt, že "všetko so všetkým súvisí", zmeniť subjektívny faktor metód, a to NAD RÁMEC subjektívneho faktora všetkých doteraz použitých metód, ašpirujúcich na zistenie skutočnej veľkosti objektívneho pohybu Zeme. Rozšíriť doterajší subjektívny faktor všetkých použitých metód znamená - obohatiť ho o vhodne zvolený nový aspekt.
 
 Albert Einstein zvolil cestu, ktorá teoreticky zdôvodňuje príčiny neúspechu spomenutých experimentov, ale pre samotnú odpoveď na otázku presného určenia pohybu Zeme nepredstavuje žiaden prínos. Einsteinovo poňatie relativity, v mnohých prípadoch takrečeno triumfujúce v predpovediach o relativistickom správaní hmoty a (údajne) aj času, v tomto konkrétnom prípade plní skôr funkciu výhovorky.

  Koncepčná fyzika naopak vidí v relativistickom správaní hmoty práve ten chýbajúci nový aspekt, ktorý dovoľuje nazerať na veci radikálne iným spôsobom.

 Skôr, ako sa v tejto otázke pohneme ďalej, skúsme sa zamyslieť nad onou "ošemetnou" situáciou z pohľadu koncepčnej fyziky, na pôde ktorej tak rád pracujem s alegorickými obrazmi.
 Vzhľadom na obsah článku [2], dovolím si konštatovať, že táto situácia pripomína príklad pozorovania štyroch stromov.
 Keď pozmeníme tamojší obrázok "Kompletné zobrazenie všetkých podstatných prvkov pre riešenie predmetnej otázky" na špeciálny prípad riešenej situácie, vznikne výnimočná situácia. -
 Nech sa úsečka PQ nachádza na predĺžení niektorej zo strán štvoruholníka, t.j. na predĺžení strany AB, BC, CD alebo AD. V tom prípade, namiesto štyroch stromov by boli vždy viditeľné len tri!
 Ak by napríklad na jednej priamke ležali úsečka PQ a strana AB, pozorovateľovi by sa štvoruholník ABCD javil - z ľubovoľného bodu na úsečke PQ - vždy len ako rôzne tvarovaný trojuholník BCD.
 Možnosti "trigonometrickej" metódy, ktorá pôvodne predčila možnosti pozorovania štvoruholníka ABCD z určitého nadhľadu (z úbočia kopca), sú v tomto špeciálnom prípade obmedzené. S jej pomocou možno teraz spoľahlivo určiť len skutočný tvar a veľkosť trojuholníka BCD, ako aj polomer opísanej mu kružnice. Ale, že trojuholník BCD je v skutočnosti iba súčasťou štvoruholníka ABCD, ktorý naviac leží na tej istej kružnici, o tom sa pozorovatelia (zo svojho pozorovacieho stanoviska) na rovine nemajú ako dozvedieť. 

 Teraz sú možnosti tzv. "projekčnej" metódy takrečeno na nezaplatenie. Pozorovanie z nadhľadu totiž umožní pochopiť, že v zákryte za bodom B sa nachádza bod A.
 Ak existuje možnosť objektívne určiť veľkosť AB, určiť veľkosť AD je už len triviálna záležitosť. Overením platnosti vzťahu (1) v článku [2] potom dospejeme k rovnakej (pravdivej) predstave o situácii v lese za riekou.


 HELIODYNAMICKÁ SÚSTAVA SVETA

 Nový aspekt v problematike určovania objektívneho pohybu Zeme zabezpečí taký prístup (metódu), v ktorom sa podarí - popri hľadaní tohto konkrétneho pohybu Zeme - zohľadniť nejaké širšie súvislosti (napr. doteraz neuvažované vzťahy) daného prístupu s okolitou objektívnou realitou.

 Hovoril som o "astronomickom pohybe Zeme".
 Vzťahoval som ho na Slnko, na ktoré sa (z rôznych príčin) systematicky nazerá ako na NEHYBNÚ hviezdu. V skutočnosti však astronómovia i fyzici veľmi dobre vedia, že Slnko sa tiež (nejako) POHYBUJE. Napríklad, v dôsledku údajného otáčania našej Galaxie.
 Pohyb Slnka a pohyb Zeme (a vo všeobecnosti všetkých planét, i iných, "voľne" sa pohybujúcich objektov v slnečnej sústave) je teda špecificky združený.
 Ak by sa teda podarilo objaviť objektívny pohyb Slnka a kvantitatívne určiť jeho veľkosť, budeme mať istotu, že objektívny pohyb Zeme má podobnú hodnotu. A naopak.
 
  Systematické uvažovanie s pohybom Slnka vo svetovom priestore však nevyhnutne vedie k predstave tzv. heliodynamickej sústavy.
 Ak geocentrická i heliocentrická sústava boli vždy len MODELMI reálnej slnečnej sústavy, predstava heliodynamickej sústavy už nie je modelom, ale predstavuje pokus o pravdivé zobrazenie SKUTOČNOSTI.

 Modelový obraz heliodynamickej sústavy možno jednoducho odvodiť z obrazu heliocentrickej sústavy pomocou dvoch elementárnych krokov:

 1. O Slnku - pohybujúcom sa (predbežne neznámym, inerciálnym) objektívnym pohybom - predpokladajme, že sa pohybuje (neznámou) rýchlosťou ŵ.
 2. Rýchlosti pohybov všetkých ostatných vesmírnych objektov, patriacich do heliodynamickej sústavy, vyjadríme ako vektorový súčet doteraz uvažovaných rýchlostí (uvažovaných pohybov) týchto objektov a rýchlosti ŵ.

 Rýchlosť ŵ predbežne netreba bližšie špecifikovať.

 Princíp energoakumulácie

 Druhý krok, vedúci k predstave heliodynamickej sústavy, možno fyzikálne zdôvodniť pomocou spoľahlivo overeného poznatku, že hybnosť dvoch "čiastkových" pohybov jedného telesa, pohybov, ktoré si všímame z hľadiska nejakých špecifických kritérií, je rovnaká ako hybnosť výsledného pohybu, ktorý vznikne ich zložením.
 Pretože sa jedná o jedno a to isté teleso, v hybnostiach čiastkových pohybov figuruje jeho rovnaká hmotnosť, a len (relatívne) rýchlosti sú odlišné. Preto, z pravidla o (vektorovom) skladaní hybností, logicky vyplýva aj "redukovaný" poznatok, totiž pravidlo o (vektorovom) skladaní rýchlostí jednotlivých zložiek pohybu do výslednej rýchlosti zloženého pohybu.

 Toto pravidlo, pretože má všeobecnú platnosť, možno - bez výnimky - uplatniť v prípade akéhokoľvek hmotného objektu.
 Aplikované na svetlo to znamená uznať hypotézu Waltera Ritza (1878 – 1909), totiž že rýchlosť svetla sa vektorovo skladá s rýchlosťou svetelného zdroja, ktorý ho vyžiaril.
 Aj keď si moderní fyzici-"relativisti" myslia priamy opak, koncepčná fyzika vie ukázať, ako prekvapujúco veľa fyzikálnych faktov je s Ritzovou hypotézou vo veľmi dobrej, a najmä logickej, zhode.
 
 Kinetická energia ľubovolného hmotného objektu je priamoúmerná druhej mocnine (skalárnej hodnoty) rýchlosti jeho pohybu. Hoci rýchlosť je vektorová veličina, kinetická energia (paradoxne) neuchováva "smerovú" informáciu o pohybe hmotného objektu, ale len "nominálnu" informáciu o mohutnosti tohto (relatívneho) pohybu.
 Naviac, z klasickej definície kinetickej energie vyplýva, že je to fyzikálny fenomén RELATÍVNEJ povahy, pretože rýchlosť pohybu daného hmotného objektu možno merať (vzťahovať) vzhľadom na ľubovolne zvolenú (inerciálnu) súradnicovú sústavu. Tým činom sú - nameraná rýchlosť, aj od nej závislá kinetická energia - nutne len relatívnej povahy.
 Fyzici boli priam vo vytržení, keď zistili, že - aj napriek (resp. naopak - vďaka) tomuto faktu - platí (v každej inerciálnej súradnicovej sústave) zákon zachovania kinetickej energie. To je veľmi pozoruhodné, Možno tušiť, že príroda (objektívna realita) má, v tomto ohľade, veľmi dobrý dôvod k tomu, aby sa "samousporiadala" práve takýmto spôsobom.

 Kinetickú energiu možno vo všeobecnosti považovať za predobraz tzv. "transvektorovej kinetickej energie", fyzikálneho fenoménu, ktorý v sebe nesie - popri informácii o veľkosti - aj informáciu o smere pohybu, ktorého sa týka. Ale tento aspekt problematiky je viac-menej len teoretický a (zrejme) nemá priame využitie, keďže sa vzťahuje na OBJEKTÍVNE NEHYBNÚ súradnicovú sústavu, resp. na objektívny priestor, neprístupný bezprostrednému zmyslovému vnímaniu.

 Venujme pozornosť radšej tomu, že, analogicky s možnosťou (vektorovo) skladať rýchlosti a hybnosti "čiastkových" pohybov daného hmotného objektu do výsledníc rýchlosti a hybnosti zloženého pohybu tohto objektu, možno skladať aj kinetické energie "čiastkových" pohybov daného objektu do výslednce kinetickej energie jeho zloženého pohybu.
 Prirodzené skladanie kinetickej energie "čiastkových" pohybov jedného hmotného objektu, do výslednice kinetickej energie jeho zloženého pohybu, sa deje na základe objektívnej platnosti Pytagorovej vety (o ktorej ktosi povedal, že je na nej založená polovica vedy). 

 Pri skladaní "čiastkových" pohybov daného hmotného objektu do jeho výsledného pohybu, je smerovanie "čiastkových" pohybov nepodstatné. Dôležité je len to, že veľkosť rýchlostí "čiastkových" pohybov a rýchlosť výsledného zloženého pohybu, vždy tvoria pravoúhly trojuholník. Hodnoty kinetickej energie "čiastkových" pohybov a kinetická energia výsledného pohybu teda prirodzene spĺňajú Pytagorovu vetu. 
 K energii výsledného zloženého pohybu daného objektu možno potom priradiť energiu ďalšieho "čiastkového pohybu, ktorý sa môže prípadne objaviť. Stáva sa to zvyčajne v dôsledku rozširovania rámca fyzikálnych súvislostí, majúcich nejaký konkrétny vzťah k danému objektu, vyvolanému dôkladnejším skúmaním daného objektu.

 Matematicky to možno znázorniť takto. -

 (a.a + b.b) + c.c + d.d + e.e + ... = ( A.A + c.c) + d.d + e.e + ... = (B.B + d.d) + e.e + ... = 

= (C.C + e.e) + ... = D.D + ... atď.

 Tento prirodzený a zákonitý mechanizmus sčítavania kinetických energií čiastkových pohybov daného hmotného objektu do výslednice kinetickej energie jeho zloženého pohybu som nazval "princípom energoakumulácie".

 Princíp energoakumulácie pohybu telies objektívne pôsobí aj v heliodynamickej sústave. 
 To prakticky znamená, že tam, kde - v rámci sústavy - pozorujeme kinetickú energiu Wk = ½.m.v.v, treba logicky predpokladať množstvo energie Wwk = ½.m.(v + ŵ).(v + ŵ), kde ŵ je rýchlosť vlastného pohybu sústavy.

 Poznámka:

 Z dôvodu, aby názornosť úvah v pokračovaní výkladu predstáv o heliodynamickej sústave korešpondovala s realitou, rýchlosť Slnka musí vyhovovať určitej podmienke. -
 (Predbežne) žiadajme, nech predpokladaná rýchlosť Slnka ŵ (a spolu s ním celej heliodynamickej sústavy) vo svetovom priestore je najmenej o jeden rád väčšia ako "obežná" rýchlosť najrýchlejšie sa pohybujúcej planéty v jej heliocentrickom obraze sústavy.
 (Lebo pomer medzi "obežnou" rýchlosťou a rýchlosťou pohybu Slnka, ktorou "unáša" celú svoju planetárnu sústavu, zohráva veľmi významnú úlohu. Každá jedna planéta by sa totiž, v závislosti od tohto pomeru, teoreticky mohla pohybovať jedným z troch diametrálne odlišný spôsobov.)

 Najvyššiu "obežnú" rýchlosť - a síce cca 48 km/s - má Merkúr.
 V zmysle uvedenej podmienky by sme teda mali uvažovať napríklad o rýchlosti pohybu Slnka ŵ = 500 km/s. Nie je to nereálna predstava. Aktuálne sa predpokladá pohyb Slnka rýchlosťou cca 200 km/s len z titulu rotácie našej Galaxie. A vlastný pohyb Galaxie, väčšou rýchlosťou ako 300 km/s, je tiež veľmi ľahko možný. 

 Majúc na zreteli mechanický princíp relativity Galilea Galileiho (1564 - 1642), na prvý pohľad sa zdá byť uvedené počínanie zbytočné.
 Veľmi rýchlo sa však ukáže, že táto jednoduchá zmena v zavedenom nazeraní na astronomické pomery našej slnečnej sústavy, umožňuje pochopiť prekvapujúce súvislosti medzi viacerými známymi fyzikálnymi javmi, a to javmi zásadného významu.

Heliodynamická sústava, centrálna časť. Schematické zobrazenie tvaru dráh planetárneho pohybu Merkúra, Venuše, Zeme a Marsu. To za predpokladu, že Slnko a planéty sa pohybujú v jednej rovine. Ani v takom prípade nemôže dôjsť k žiadnemu stretu.
Heliodynamická sústava, centrálna časť. Schematické zobrazenie tvaru dráh planetárneho pohybu Merkúra, Venuše, Zeme a Marsu. To za predpokladu, že Slnko a planéty sa pohybujú v jednej rovine. Ani v takom prípade nemôže dôjsť k žiadnemu stretu. 


 Heliodynamická sústava, centrálna časť. Schematické zobrazenie tvaru dráh planetárneho pohybu Merkúra, Venuše, Zeme a Marsu. To za predpokladu, že Slnko a planéty sa pohybujú v jednej rovine. 

 Pohľad na obrázok ozrejmuje principiálnu odlišnosť medzi schematickým znázornením heliocentrickej sústavy a heliodynamickej sústavy.

 Heliocentrická sústava nerieši otázku objektívneho pohybu Slnka.
 Zjednodušenú heliocentrickú sústavu charakterizuje sústava koncentrických kruhov, znázorňujúcich "obežné" dráhy jednotlivých planét, pretože planéty sa v nej pohybujú - KRÚŽIA - doslovne OKOLO Slnka, ktoré sa nachádza v strede sústavy. Planetárne dráhy (jedno či kruhové alebo eliptické) majú tvar UZAVRETÝCH kriviek RELATÍVNEJ povahy.
 Naproti tomu, už z označenia "heliodynamická sústava" vyplýva, že na Slnko (Helios) sa tu nazerá ako na pohybujúce sa centrálne teleso sústavy. Slnko predstavuje hviezdu, nachádzajúcu sa v dynamickom stave - driftujúcu svetovým priestorom.

 Zjednodušenú heliodynamickú sústavu charakterizuje prepletenec nepravidelných vlnoviek v rovine (výsledok projekcie skupiny priestorových kriviek), v porovnaní s heliocentrickou sústavou, reálnejšie znázorňujúcich tvar planetárnych dráh jednotlivých planét. Planéty sa v heliodynamickej sústave pohybujú V OKOLÍ Slnka tak, že (fakticky) na svojich dráhach - majúcich tvar OTVORENÝCH kriviek - OSCILUJÚ, a to vzhľadom na ťažisko celej sústavy, ktoré sa nachádza v objeme Slnka. Krivky planetárnych dráh (principiálne) majú OBJEKTÍVNU povahu.
 Z toho vidno, že uznávaná dikcia Keplerovych zákonov sa absolútne nehodí na výstižný popis žiadnej REÁLNEJ heliodynamickej sústavy.
 Keplerove zákony však možno považovať za špecifickú PROJEKCIU objektívnej reality do určitého fiktívneho, MODELOVÉHO obrazu ľubovolnej planetárnej sústavy. Pritom sa objektívne fyzikálne vzťahy transformujú na zákonitosti, Keplerovými zákonmi vystihnuté tak dobre, že sa dajú uplatniť pri riešení konkrétnych úloh z oblasti nebeskej mechaniky tzv. "inžinierskym prístupom". 
 Na druhej strane, pri podcenení uvedeného spôsobu nazerania na objektívnu realitu a pri trvaní na nekritickej, bezmedznej dôvere k uznávanej formulácii Keplerovych zákonov, hrozí nebezpečenstvo podľahnutia ilúziám aj v iných prípadoch, čo v konečnom dôsledku môže viesť k stavu, z psychologického hľadiska - fenoménu, ktorý som nazval "učením zatemnená myseľ". -
 Pre nadmieru poznatkov menej podstatného významu, "učením zatemnená myseľ" nie je napríklad schopná rozpoznať (postrehnúť) nejaké súvislosti medzi nimi, ktoré môžu byť podstatne významnejšie.
 Hovorí sa aj: Pre stromy nevidí(me) les! 


  Heliodynamický efekt

 Pre heliodynamickú sústavu je príznačné, že, so stúpajúcou veľkosťou objektívnej rýchlosti jej centrálneho telesa (Slnka) - rýchlosti ŵ, význam relatívnej, kvantitatívne sa nemeniacej tzv. "obežnej" rýchlosti planéty (satelitu) - označme ju napr. "o" - postupne klesá. Význam "o" klesá úmerne tomu, ako sa postupne podiel

 (ŵ + "o")/ŵ → 1 . (1)

 Heliodynamický efekt, v prípade dostatočne vysokej rýchlosti ŵ, spôsobuje, že najzákladnejšie fyzikálne podmienky pre priebeh fyzikálnych javov, sú v heliodynamickej sústavy všade takmer identické.
 [A, pretože ŵ je rýchlosť objektívneho (pre jednoduchosť, inerciálneho) pohybu centrálneho telesa v sústave, ktoré ju ako celok "unáša" naprieč kozmom - driftuje - nazvime tento driftový pohyb pojmom "kozmodrift". Jeho rýchlosť navrhujem systematicky označovať symbolom " ŵ".]

 Z tohto dôvodu môžeme, napríklad aj na Zemi, predpokladať, že vplyv rýchlosti objektívneho pohybu Slnka - ŵ - má zásadný význam aj na priebeh fyzikálnych dejov, pozorovaných v pozemských podmienkach.
 

 Pokračovanie.


  Pramene:

[1] Metody měření rychlosti světla
http://fu.mff.cuni.cz/biomolecules/media/files/courses/Metody_mereni_rychlosti_svetla.pdf

[2] Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov
https://cudzis.blog.sme.sk/c/476298/subjektivny-faktor-exaktneho-pozorovania-fyzikalnych-javov.html

  Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu