Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, IV.

Autor: František Cudziš | 23.2.2018 o 9:52 | Karma článku: 2,89 | Prečítané:  299x

Článok pojednáva o tzv. všeobecnej kozmodriftovej rovnici, platnej pre ľubovolnú heliodynamickú sústavu a o niektorých jej dôsledkoch, významných pre fyziku a astronómiu. 

    VŠEOBECNÁ  KOZMODRIFTOVÁ  ROVNICA

    V priebehu historického vývoja fyziky sme dospeli k poznaniu, že (mechanický) pohyb v pozemských podmienkach prebieha v súlade s koexistujúcimi zákonmi zachovania dvoch fyzikálnych fenoménov - hybnosti a kinetickej energie.
    Ako sa poukazuje, v článku "Miera pohybu. - Práca" (pozri [1]), fyzikom trvalo pozoruhodne dlhú dobu, kým si ujasnili (aj to len čiastočne) ich význam v prírode a aj ich vzájomnú súvislosť.

    Hybnosť a kinetická energia sú vlastné každému mechanickému pohybu a zákony ich (súčasného) zachovania podmieňujú priebeh každého fyzikálneho deja.
    Pritom je naozaj pozoruhodné, že hybnosť i kinetickú energiu možno vzťahovať na ľubovolnú inerciálnu súradnicovú sústavu.
    To je moment problematiky, ktorý akoby svedčil, že i hybnosť i kinetická energia sú RELATÍVNE fyzikálne veličiny.
    Naproti tomu, koexistencia zákonov ich zachovania svedčí v prospech toho, že i hybnosť i kinetická energia sú fyzikálne veličiny OBJEKTÍVNEJ POVAHY.

    Teorém Emmy Noetherovej

    Zaujímavým zdôvodnením koexistencie zákonov zachovania, medzi nimi aj zákona zachovania energie a zákona zachovania hybnosti, je vysvetlenie Emmy Noetherovej (1882 - 1935), ktorá r. 1918 poukázala na to, všetky sú dôsledkami nejakej formy symetrie.
    Po nej pomenovaná veta hovorí, že existuje hlboký vzťah medzi symetriami a zákonmi zachovania. (Pozri napr. [2]). Citujem:
    "Veľmi pekne sa dá aplikovať na najznámejšie zákony zachovania. Zákon zachovania energie hovorí, že v izolovanej fyzikálnej sústave je celková energia nemenná, čiže nie je funkciou času a je práve dôsledkom symetrie v čase. Podľa zákona zachovania hybnosti môžeme zadefinovať, že ak je výslednica vonkajších síl nulová, hybnosť sústavy hmotných bodov je konštantná. To je dôsledkom translačnej (translácia je posun) symetrie v priestore. Zákon zachovania momentu hybnosti nám hovorí o tom, že v uzavretej rotujúcej sústave sa nemení celkový moment hybnosti, a je dôsledkom rotačnej symetrie v priestore. Takto je to so všetkými zákonmi zachovania, všetky sú dôsledkami nejakej formy symetrie." Koniec citovania.

    Pre koncepčnú fyziku, budovanú na predstavách teórie kozmodriftu, je však cennejšie (a najmä názornejšie) zdôvodnenie koexistencie zákona zachovania hybnosti a zákona zachovania konetickej energie vo vzťahu s kozmodriftom heliodynamickej sústavy, ako vyplýva z tzv. "všeobecnej kozmodriftovej rovnice".

    Všeobecná kozmodriftová rovnica popisuje priebeh dejov, pozorovaných vnútri heliodynamickej sústavy (pre nás sú najdôležitejšie tie v pozemskom prostredí, a tiež v jeho blízkom okolí), ako reálne prebiehajú vzhľadom na objektívny priestor, resp. na ľubovolnú súradnicovú sústavu, ktorá je v objektívnom priestore nehybná.

    Všeobecná kozmodriftová rovnica, popisujúca (objektívny) priebeh pružného zrazu dvoch telies sa líši od rovnice, ktorá popisuje ten istý dej z pohľadu heliocentrickej sústavy), len tým, že pritom zohľadňuje (berie do úvahy) aj súčasné (spolu)pôsobenie kozmodriftového pohybu, majúceho rýchlosť ŵ.
    Rýchlosť telies, ktorých pružný zraz pozorujeme v bežných pozemských podmienkach, pochopiteľne, vzťahujeme na ľubovolne zvolenú súradnicovú sústavu. Z tohto dôvodu ich považujeme za vektorové veličiny.
    Fakticky sa jedná o vektorové veličiny, ktorých veľkosť i smer sú RELATÍVNE.
    Aj rýchlosť kozmodriftového pohybu heliodynamickej sústavy ŵ, avšak vzťahovaná na ľubovoľnú súradnicovú sústavu, nehybnú v objektívom priestore, predstavuje vektorovú veličinu.
    Rýchlosť kozmodriftového pohybu ŵ je vektorová veličina, ktorej veľkosť i smer sú OBJEKTÍVNE.
    Tento podstatný rozdiel v povahe uvažovaných vektorových veličín je dôvodom na ich dôsledné rozlišovanie. Napríklad tým spôsobom, že rýchlosť ŵ budeme označovať pojmom "transvektor".
    Pojem "transvektor" naznačuje, že označuje nejakú veličinu vektorovej povahy, a predpona "trans" zároveň napovedá, že takto označovaná veličina sa nachádza za hranicami možností našej zmyslovej skúsenosti.
    Inými slovami, je neprístupná bezprostrednému pozorovaniu, avšak identifikovateľná nepriamo, iným hodnoverným spôsobom.
    Transvektorovú rýchlosť ŵ možno pripodobniť k nepravidelnému štvoruholníku v príklade o pozorovaní štyroch stromov v článku [3].

    Obrázok ilustruje, na príklade zrazu dvoch telies, podstatný rozdiel v nazeraní na jeden a ten istý dej, spôsobený akceptáciou/neakceptáciou kozmodriftového pohybu rýchlosťou ŵ.
    V heliodynamickej sústave sa telesá A a B zrazia v bode Q a odrazia sa smermi - teleso A k bodu E, teleso B k bodu F. Dráhy AQE a BQF sú objektívne dráhy.
    V heliocentrickej sústave sa telesá A a B zdanlivo zrazia v bode R a odrazia sa smermi - teleso A k bodu C, teleso B k bodu D. Dráhy ARC a BRD sú relatívne dráhy.   


    Matematický tvar všeobecnej kozmodriftovej rovnice
    pre pružný zraz, podľa hybnosti

    Ako vyzerá matematický popis pružného zrazu dvoch telies z hľadiska hybnosti? -

    Nech má jedno teleso hmotnosť m1, rýchlosť pred zrazom (ŵ + vl) a rýchlosť po zraze (ŵ + v3). Druhé teleso nech má hmotnosť m2, rýchlosť pred zrazom (ŵ + v2) a rýchlosť po zraze (ŵ + v4). Rýchlosti vl, v2, v3 a v4 sú rýchlosti, pozorované vzhľadom na zvolenú súradnicovú sústavu a ako také sú relatívne. (Ich zvýraznenie tučným písmom znamená, že sa jedná o vektory.)

    Potom platí:

    m1.(ŵ + vl)  + m2.(ŵ + v2)  =  m1.(ŵ + v3)  + m2.(ŵ + v4)                  (2)
 
    Jednoduchou úpravou vzťahu (2) získame vyjadrenie notoricky známeho zákona zachovania hybnosti pre daný prípad.
    Poznanie zákona zachovania hybnosti neprináša, v dôsledku akceptovania rýchlosti ŵ, žiaden nový poznatok.
    V prípade zákona zachovania kinetickej energie, akceptácia rýchlosti ŵ už však vedie k novým poznatkom. -  


    Matematický tvar všeobecnej kozmodriftovej rovnice
    pre pružný zraz, podľa kinetickej energie

    Matematický popis pružného zrazu dvoch telies z hľadiska kinetickej energie, berúc okrem energie do úvahy aj pohyb heliodynamickej sústavy rýchlosťou ŵ a princíp energoakumulácie, je založený na zákone zachovania kinetickej energie.
    Platí:

    ½.m1.(ŵ + vl).(ŵ + vl) + ½.m2.(ŵ + v2).(ŵ + v2)  =  
=  ½.m1.(ŵ + v3).(ŵ + v3) + ½.m2.(ŵ + v4). (ŵ + v4)    (3)
 
    Úpravou vzťahu (3), ktorá spočíva v prevedení všetkých členov, získaných po roznásobení (3) na ľavú stranu, a ich rozčlenení podľa mocnín ŵ, dostaneme

    (½.m1 - ½.m1 + ½.m2 - ½.m2).ŵ.ŵ +
+ (m1.v1 + m2.v2 - m1.v3 - m2.v4).ŵ +
+ ½.m1.vl.vl + ½.m2.v2.v2 - ½.m1.v3.v3 - ½.m2.v4.v4  =  0           (4)

    A ďalej:

    0.ŵ.ŵ + (m1.v1 + m2.v2 - m1.v3 - m2.v4).ŵ +
+ ½.m1.vl.vl + ½.m2.v2.v2 - ½.m1.v3.v3 - ½.m2.v4.v4  =  0            (5)

    Podstatné momenty, vyplývajúce zo vzťahu (5), lepšie vyniknú pri všeobecnejšej forme jeho zápisu:

    0.ŵ.ŵ + ( A ; kg.m/s ).ŵ + [ B ; J = kg.m.m/s.s].{1}  =  0           (6)
 
    Vzťah (6) vyjadruje, že súčet troch členov na jeho ľavej strane je nulový. Členy sú usporiadané podľa mocnín rýchlosti ŵ, kde symbol {1} predstavuje "nultú mocninu" ŵ (= 1).
    Fyzikálny rozmer všetkých troch členov v súčte je, pochopiteľne, rovnaký - vyjadrujú množstvo energie.


    ROZBOR VZŤAHU (6)

    Po prvé.

    Vidíme, že prvý člen, člen s nulovou hodnotou, musí vždy nutne zo vzťahu (6) vypadnúť.
    Z fyzikálneho hľadiska to znamená, že žiaden dej vnútri heliodynamickej sústavy nemôže zmeniť jej kozmodriftový pohyb, skrátene - kozmodrift.

    Po druhé.

    Z matematického hľadiska, aj ostatné dva členy musia mať nulovú hodnotu. Keďže množstvo pohybu (principiálne) nemôžno vyjadriť zápornými hodnotami energie, ale vždy len kladnými, vzťah (5), resp. (6) má len jedno reálne riešenie, totiž: 0 + 0 + 0 = 0.
    Z toho vyplýva, vzhľadom na vzťah (5), že musí súčasne platiť:

    m1.v1 + m2.v2 - m1.v3 - m2.v4  =  0                                    (5a)
    ½.m1.vl.vl + ½.m2.v2.v2 - ½.m1.v3.v3 - ½.m2.v4.v4  =  0        (5b)

    Čiže, vlastne:

    m1.v1 + m2.v2  =  m1.v3 - m2.v4                                     (5aa)
    ½.m1.vl.vl + ½.m2.v2.v2  =  ½.m1.v3.v3 - ½.m2.v4.v4          (5bb)

    Vzťahy (5aa) a (5bb) predstavujú konkrétny príklad notoricky známych zákonov zachovania hybnosti a kinetickej energie. Ich platnosť sa prejavila súčasne a v dôsledku akceptácie kozmodriftu ŵ.  

    Po tretie.

    Vzťah (5bb), povedzme, možno "odbiť" argumentom: Na identifikácii zákona na konci postupu, na ktorého začiatku sme ho použili ako východiskový predpoklad, nie je nič čudné.
    Vzťah (5aa) však predstavuje iný prípad. Hybnosť na začiatku odvodzovania všeobecnej kozmodriftovej rovnice vôbec nefigurovala. Na jeho konci sa však objavila, a to v súvislosti s kozmodriftom.
    Tu sa ukazuje, že KOEXISTENCIU zákona zachovania hybnosti a zákona zachovania kinetickej energie možno vysvetliť - na rozdiel od Emmy Noetherovej, ktorá kvôli tomu predpokladala DVE rôzne SYMETRIE - jednoduchšie, na základe predpokladu existencie KOZMODRIFTU heliodynamickej sústavy (akou je aj naša slnečná sústav) a JEHO objektívneho VPLYVU na priebeh fyzikálnych dejov v nej, vrátane tých na Zemi.

    Po štvrté.

    Zápis všeobecnej kozmodriftovej rovnice v tvare (6) ukazuje, že jej platnosť je VŠEOBECNÁ. Rýchlosť ŵ v nej môže nadobúdať ľubovolné hodnoty - principiálne aj tzv. "nadsvetelné". Na koexistenciu zákonov zachovania hybnosti a kinetickej energie to nemá žiaden vplyv.
    Ak je kozmodrift PRÍČINOU a koexistencia zákonov zachovania hybnosti a kinetickej energie toho DÔSLEDKOM, možno postup uvažovania otočiť. -
    POZOROVANÝ dôsledok je DÔKAZOM EXISTENCIE svojej príčiny.
    Aplikované na fyzikálnu oblasť, tento logického úsudok možno modifikovať do výroku:
    KOEXISTENCIA zákonov zachovania hybnosti a kinetickej energie, v ľubovolnej súradnicovej sústave, je základným KRITÉRIOM pri posudzovaní pohybu danej sústavy, lebo sa prejavuje len v pohybujúcich sa (inerciálnych) súradnicových sústavách.

    Význam tejto vety je tak veľký, že ju možno nazvať "Prvou vetou teórie kozmodriftu".
    Prvá veta teórie kozmodriftu nie je postulát, o to je jej význam pre fyziku väčší.

    Po piate.

    Zo všeobecného tvaru kozmodriftovej rovnice (6) vyplýva aj iný poznatok podstatného fyzikálneho významu.
    Aby sme sa nemuseli vracať naspäť v texte, pripomeňme si ho. -

    0.ŵ.ŵ + ( A ; kg.m/s ).ŵ + [ B ; J = kg.m.m/s.s].{1}  =  0           (6)

    Už skôr som na blogu upozorňoval na fakt, že medzi formálnymi matematickými rovnicami a tzv. "fyzikálnymi" rovnicami je podstatný rozdiel.
    Matematické rovnice majú všeobecnú platnosť z toho dôvodu, že sa vzťahujú len na nominálne vzťahy  medzi objektami bez konkrétnych fyzikálnych vlastností.  
    Matematické rovnice sa stanú fyzikálnymi až vtedy, keď skúmané vzťahy medzi objektami dostanú konkrétny fyzikálny rozmer, a to v závislosti od vlastností objektov.
    Fyzikálne rovnice sú preto takrečeno "dvojvrstvové". - Obsahujú v sebe kvantitatívnu (formálnu, matematickú rovinu, tzv. "matematický aspekt") i kvalitatívnu rovinu (fyzikálnu, tzv. "fyzikálny aspekt"). Tieto dva aspekty sú organicky spojené, a nemožno zanedbávať niktorý z nich, na úkor toho druhého.
    V praxi sa, pri zápisoch fyzikálnych rovníc a ich matematických úprav, prednostne sleduje kvantitatívna rovina.
    Fyzikálna správnosť formálne matematických výpočtov sa preveruje ponajviac dodatočne, tzv. rozmerovou skúškou výsledku.
 
    Na základe uvedeného, upravím vzťah (6) tak, aby vynikli obidva aspekty. -
 

    S prvým a tretím členom vzťahu (6a) nie je problém.
    Prvý člen je nulový automaticky a v treťom člene je vlastne B = 0 , pretože predstavuje rozdiel súčtu kinetickej energie telies pred a po zraze, ktoré sú (a aj musia byť) - v zmysle zákona zachovania kinetickej energie - pri zraze (a je jedno či pružnom, či nepružnom) rovnaké.

    Druhý člen vzťahu (6a) však komplikuje situáciu, a podobne aj vo vzťahu (6b).  
    Tu nemožno podľahnúť predstave, že (analogicky s B = 0) vlastne bude aj A = 0, a teda - aj pri akejkoľvek konkrétnej nominálnej hodnote ŵ - vzťah (6a) bude vždy splnený, a to spôsobom "0 + 0.ŵ + 0 = 0". To by však znamenalo hrubé, absolútne neprijateľné narušenie fyzikálneho aspektu vzťahu (6b).
    Druhý člen vzťahu (6a) je nutné upraviť takým spôsobom, aby nadobudol nulovú hodnotu z nominálneho hľadiska [žiada to fyzikálny aspekt vzťahu (6) vcelku - energia pohybu nemôže nadobúdať záporné hodnoty], a zároveň - aby táto nulová hodnota vyjadrovala nulové množstvo KINETICKEJ ENERGIE, a nie HYBNOSTI, ako to vyplýva z fyzikálneho aspektu vzťahu (6) vcelku (fyzikálny rozmer všetkých členov vzťahu musí byť rovnaký).

    Opakujem ešte raz, lebo sa tu jedná o veľmi dôležitý moment problematiky. -
    Na jednej strane vieme, že koeficient A = 0, lebo predstavuje rozdiel medzi súčtom hybností telies pred zrazom a súčtom hybností telies po zraze. A keďže, v zmysle zákona zachovania hybnosti (ktorý vlastne koeficient A vyjadruje) sú tieto súčty hybností rovnaké, ich rozdiel musí byť nulový.
    Áno, je nulový, ibaže vo vzťahu k rozmeru hybnosti - kg.m/s, hoci fyzikálny aspekt vzťahu (6) "je nastavený" na rozmer kinetickej energie, t.j. na rozmer - kg.m.m/s.s (joule).
    Na druhej strane si tiež uvedomujeme (pracujeme so všeobecným predpokladom), že rýchlosť ŵ má - celkom určite - nejakú konkrétnu (nominálnu) hodnotu, spojenú s rozmerom m/s.

    Otázka znie: Ako "rozpustiť" konkrétnu (nenulovú, kladnú) hodnotu rýchlosti ŵ "v nulovom množstve hybnosti", aby to bolo, z hľadiska fyzikálneho aspektu vzťahu (6) vcelku, akceptovateľné; a, zo strany všeobecných fyzikálnych hľadísk (keďže "všetko so všetkým súvisí"), relevantné?
    Túto otázku možno označiť za akýsi "gordický uzol fyziky".  
    A, ako takú, ju aj možno riešiť, totiž nezvyčajným. (Alexander Veľký gordický uzol nerozuzlil, ale ho rovno rozťal.)

    Je len jediné východisko. -  
    Druhý člen vzťahu (6) predstavuje súčin dvoch činiteľov.
    Druhý činiteľ predstavuje "vonkajší" fyzikálny faktor, zúčastňujúci sa na fyzikálnych dejoch v heliodynamickej sústave, ktoré (deje) tento faktor nemôžu spätne nijakým spôsobom ovplyvniť.
    Prvý činiteľ druhého člena vzťahu (6) ma nulovú hodnotu, o ktorú sa pričiňujú jednak hmotnosti zraziacich sa telies a jednak rýchlosti ich pohybu pred zrazom a po ňom.
    Okolnosť, že všetky tieto rýchlosti sú len relatívnej povahy (lebo sú vzťahované na ľubovolne zvolenú súradnicovú sústavu), v tomto prípade nie je podstatná.
    Podstatné je, že (z nominálneho hľadiska) predstavujú hodnoty, NAMERANÉ vzhľadom na zvolený štandard, takže sú "akoby objektívnej povahy". Na tom nemožno nič meniť.
    Jediným, čo v tejto situácii zostáva, je uprieť pozornosť na hmotnosti zraziacich sa telies.
    Hmotnosť je fyzikálny fenomén, ktorý vyjadruje množstvo hmoty daného hmotného (makro)telesa či (mikro)objektu.
    Hmotnosť telies určujeme vážením alebo na základe ich zotrvačnosti.
    Obidva spôsoby určovania hmotnosti predstavujú len nepriame metódy, založené na porovnávaní telies so zvoleným etalónom.
    Váženie telies spočíva v porovnaní ich váhy s váhou etalónu.
    Pritom sa (intuitívne) predpokladá, že telesá s rovnakou váhou majú rovnakú hmotnosť. Vieru - lebo v skutočnosti je to naozaj len viera - v správnosť tohto predpokladu, popri zdaní jeho logickosti, umocňuje aj (overená) rovnosť zotrvačnej a gravitačnej hmotnosti.
    Pri vážení telies, považovanom za vhodnú metódu na určovanie ich hmotnosti, však súčasne pôsobí na telesá viac podstatných vplyvov fyzikálnej povahy, nie len gravitácia. Takže vôbec nie je zrejmé, čo - ktorý vplyv (z viacerých možných) - vážením vlastne porovnávame; v domnení, že porovnávame práve len a len hmotnosť (váženého telesa a etalónu).
    
    Po tejto malej odbočke sa vráťme k tvrdeniu, že riešenie problému druhého člena vzťahu (6) existuje len jedno.
    V čom spočíva toto riešenie?
    Matematicky ho možno znázorniť takto:

    A.ŵ  =  (m1.v1 + m2.v2 - m1.v3 - m2.v4).ŵ  =
=  (ŵ.m1).v1 + (ŵ.m2).v2 - (ŵ.m1).v3 - (ŵ.m2).v4  =  0  [kg.m.m/s.s]    (7)

    Nazerané z fyzikálneho hľadiska: Vidíme, že vzťah (7) vlastne tiež predstavuje príklad zákona zachovania hybnosti, kde hmotnosti uvažovaných zraziacich sa telies sú "w-násobne" väčšie oproti hmotnostiam, uvažovaným vo vzťahu (6).
    Fyzikálny aspekt vzťahu (7) sa pritom nezakladá na rozmere hybnosti (ako by sa dalo očakávať, vzhľadom na jeho matematický aspekt - keďže formálne vyjadruje zákon zachovania hybnosti), ale na rozmere energie, čo bol pravý cieľ modifikácie vzťahu (6) na vzťah (7).

    Z objektívnych dôvodov, nemožno sa uspokojiť s týmto riešením, ak by sme ho nedomysleli až do konca.

    Prvoplánovo myslená formálna zámena hmotnosti "m" za hmotnosť m.ŵ by spôsobila vo vybudovanom systéme fyziky chaos. Viedlo by to k spochybneniu mnohých, dobre overených fyzikálnych poznatkov, a to bez ekvivalentnej náhrady.
    Aby sa tak nestalo, treba urobiť ďalšie predpoklady, ktoré uvedený problém úspešne eliminujú.
    Vo všeobecnosti, aby bolo možné nahrádzať (predpokladanú) hmotnosť "m" fenoménom (z formálneho hľadiska hybnosťou) m.ŵ, z fyzikálneho hľadiska sa musí jednať o EKVIVALENCIU hmotnosti "m" a fenoménu m.ŵ.
    Symbolom "m" označujeme vo fyzike tzv. zotrvačnú hmotnosť.
    Hmotnosť, vystupujúcu v symbole m.ŵ, som z dôvodov, ktoré vysvetlím inokedy, označil pojmom "univerzálna hmotnosť".
    Univerzálna hmotnosť je ŵ-násobne menšia ako zotrvačná hmotnosť.
    Potom naozaj platí rovnosť

    "m"  =  m.ŵ  =  ("m"/ŵ).ŵ  =  "m"       .                    (8)

    Zohľadnenie tohto poznatku nebude predstavovať, pre ustálenú teóriu (klasickej) fyziky, žiaden významnejší problém.   

    Okrem záveru, vyplývajúceho zo všeobecnej kozmodriftovej rovnice, o ktorom som už na blogu pojednával - v článku [4]. -
    V procese historického vývoja fyziky došlo, z dôvodu nedostatočného nadhľadu nad problematikou, k mylnej predstave v chápaní fenoménu hmotnosti: Za objektívnu mieru hmoty, namiesto tzv. univerzálnej hmotnosti, mylne považujeme zotrvačnú hmotnosť, ktorá  svojou podstatou vlastne predstavuje hybnosť.   

    Tento poznatok však, podstatne významnejším spôsobom, ovplyvní modernú relativistickú fyziku.
    Pre koncepčnú fyziku je natoľko významný, že ho možno označiť pojmom "Druhá veta teórie kozmodriftu."

 

    Význam všeobecnej kozmodriftovej rovnice

    Závery, ktoré možno vydedukovať zo všeobecnej kozmodriftovej rovnice, sú (resp. budú) pre fyziku tak významné, že asi nie som ďaleko od pravdy s tvrdením, že na tému všeobecnej kozmodriftovej rovnice sa raz budú konať odborné konferencie.
    Napríklad Prvá veta teórie kozmodriftu (možno ju tiež nazvať kritériom objektívneho pohybu) predstavuje pre fyziku veľmi mocný nástroj, použiteľný pri riešení iných fundamentálnych problémov fyzikálnej povahy.

    Mohlo by sa povedať, že je priam smiešne - odhaľovať nejaký pohyb takýmto spôsobom. Veď predsa už zo samotného faktu, že má teleso nejakú (merateľnú) hybnosť a kinetickú energiu, je zrejmé, že sa nejakým spôsobom pohybuje.
    Skutočný význam všeobecnej kozmodriftovej rovnice ako KRITÉRIA objektívneho pohybu však spočíva v inom. Ono je totiž dôležité, nie len z hľadiska určovania pohybového stavu JEDNOTLIVÝCH konkrétnych TELIES, ale najmä preto, že odhaľuje pohyb SAMOTNEJ SÚRADNICOVEJ SÚSTAVY, vzhľadom na ktorú vzťahujeme hybnosť i kinetickú energiu pozorovaných telies.

    Zákon zachovania hybnosti i zákon zachovania kinetickej energie považujeme za všeobecné prírodné zákony. Predpokláme ich objektívnu platnosť všade vo vesmíre.    
    Z toho prirodzene vyplýva, že CELÝ nami pozorovateľný VESMÍR sa pohybuje! (Tiež som už o tom na blogu písal; pozri [5].) To je poznatok, ktorý by mal zaujímať aj moderných kozmológov (a vôbec všetkých tých, čo ašpirujú na vypracovanie tzv. "teórie všetkého").
    Už dnes fyzika (podľa teórie kozmodriftu) disponuje poznatkami, ktoré umožňujú určiť VEĽKOSŤ tohto pohybu, ktorý však práve preto nemožno určiť experimentálnym spôsobom, pomocou nejakého priameho pozorovania.  
    Za tým účelom treba len náležitým spôsobom zmeniť (rozšíriť) subjektívny faktor súčasnej paradigmy (t.j. rozpoznať vo fyzike tie poznatky, ktoré sú pre daný cieľ podstatné).
    Osobne verím tomu, že časom rozpoznáme (alebo získame) aj poznatky, dôležité z hľadiska určenia SMERU tohto pohybu - "vesmírneho" kozmodriftu.

    Závery, vyplývajúce z dôsledkov všeobecnej kozmodriftovej rovnice, možno využiť aj pri riešení menej veľkolepých úloh. V podstate sa jedná zdanlivo o banálne problémy, ale ich riešenie nezvláda ani "relativistický prístup".
    Ako príklad môže poslúžiť problém, ktorý som označil pojmom "Einsteinove rakety" a ako som o ňom tiež už písal na blogu - pozri [6].
    Stretol som sa s týmto príkladom v rozkošnom populárno-náučnom dielku [7],
    V nej sa uvádza (hypotetická) situácia. - V celom vesmíre existujú len dve rakety, raketa A a raketa B, ktorých posádka registruje nejaký vzájomný pohyb.
    Existujú tri principiálne možnosti, ako vysvetliť tento pohyb. - Buď je v pohybe len raketa A a raketa B je (absolútne) nehybná, alebo je situácia opačná, alebo sa pohybujú súčasne obidve rakety. Vraj neexistuje spôsob, ako by sme určili, ktorá z týchto troch možností práve prebieha.
    Nuž, kritérium pohybu, vyplývajúce zo všeobecnej kozmodriftovej rovnice, tento spôsob dáva fyzikom k dispozícii. - Ak posádky obidvoch rakiet pozorujú, že na ich palubách koexistujú zákony zachovania hybnosti i kinetickej energie, je to jednoznačný dôkaz tretej možnosti v príklade. (Okrem toho, z iných súvislostí, z teórie kozmodriftu vyplýva, že prvé dve možnosti beztak neprichádzajú do úvahy.)  

    Pokusy diskutérov (minimálne k článkom na tému "subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov) označovať niektoré v nich uvedené tvrdenia za vyslovené nezmysly a obviňovať ich autora z diletanstva, sa v konečnom dôsledku obrátia proti nim. Iba si nimi robia hanbu.

    Ujasňovanie - nie kvôli tomu, aby sme znova raz oprášili tak staré poznatky, že nám dnes nám pripadajú úplne samozrejmé a už sme aj zabudli na spôsob ich získania a zdôvodnenia
    Predo mnou týchto diskutérov ospravedlňuje len moje osobné poznanie, ako ťažko sa chápu podobne "triviálne veci" - a najmä človeku, ktorý má pritom na zreteli spústu overených fyzikálnych faktov.
    Všeobecnú kozmodriftovú rovnicu som si odvodil sám, už keď som mal 17 rokov (1960). Prekvapilo ma síce, že spája dva dôležité fyzikálne zákony, ale viac som z nej vtedy nebol schopný vyťažiť. Že vlastne predstavuje uvedené kritérium pohybu, som si uvedomil až v r. 2016 (a to som už mal na zreteli viacero inýc podstatných poznatkov teórie kozmodriftu!).

    Rovnako sa mýlia tí, ktorí tvrdia, že "ujasňovanie si" starých poznatkov je vlastne zbytočné, lebo nemá potenciál prinášať nové poznatky, ktoré by sa dali publikovať.
    Pre koncepčnú fyziku nie je "ujasňovanie si" považované za činnosť, motivovanú snahou znova raz oprášiť tak staré poznatky, že nám dnes nám pripadajú úplne samozrejmé a už sme aj zabudli na spôsob ich získania a zdôvodnenia.
    "Ujasňovanie si" predstavujú veľmi dôležitú pracovnú metódu, založenú na princípe spätnej väzby, keď - na základe novoobjavených poznatkov (logicky treba, resp. "by sa žiadalo") - treba vyhodnotiť nie len priamy dopad na stav aktuálnej paradigmy, ale tiež aj, či nepredstavuje aj dôvod na revíziu cesty, ktorou sme k aktuálnej paradigme dospeli. Ak taký dôvod predstavuje, treba zistiť, ktorých úsekov "cesty k paradigme" sa to týka, a v akom rozsahu.
    Meniť paradigmu na základe najnovších poznatkov, a pritom ju ponechávať na starších "chatrných" základoch, je hlúposť.

    Okrem toho, aj na príklade pojmu "univerzálnej hmotnosti" a na spôsobe, ako sme k nemu došli, sa ukazuje, že "ujasňovaním si" významu a miesta poznatkov v systéme staršej paradigmy, možno dospieť k principiálne novým poznatkom a prispieť tak k vzniku modernejšej paradigmy.
    Takým činom sa zvyšuje pravdepodobnosť (zdanlivo náhodného) prielomu do nových oblastí poznania, o ktorých existencii dnes možno ešte vôbec netušíme.


    Pokračovanie.

 

    Pramene:

 

[1] Fridrich Engels: Miera pohybu. - Práca.
Dialektika prírody, PRAVDA, Bratislava 1976; prístupný aj ako príloha práce
F. Cudziš: Teória kozmodriftu alebo Teória relativity pre každého, 9. časť
http://www.kozmodrift.sk

[2] Takmer neznámi géniovia: Emmy Noetherová
https://dennikn.sk/blog/takmer-neznami-geniovia-emmy-noetherova/

[3] Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov
https://cudzis.blog.sme.sk/c/476298/subjektivny-faktor-exaktneho-pozorovania-fyzikalnych-javov.html

[4] Kilogram nie je jednotkou hmotnosti
http://cudzis.blog.sme.sk/c/437316/kilogram-nie-je-jednotkou-hmotnosti.html?ref=tit

[5] Náš vesmír sa ako celok pohybuje, a to značnou rýchlosťou.
http://cudzis.blog.sme.sk/c/433884/nas-vesmir-sa-ako-celok-pohybuje-a-to-znacnou-rychlostou.html

[6] Ako sa Einstein prerátal.
http://cudzis.blog.sme.sk/c/436336/ako-sa-einstein-preratal.html

[7] Martin Gardner: Teória relativity pre milióny, ALFA, Bratislava 1969

 

 


    Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

    Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy


Už ste čítali?