reklama

Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, V.

Článok vybočuje z ústrednej témy. Pojednáva o názore, že (z „mentálneho“ hľadiska) dnešná moderná fyzika predstavuje stav, ktorý možno obrazne označiť buď za neskorý stredovek alebo raný novovek - vyberte si – „skutočnej“ fyziky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (76)

 Pôvodne som zamýšľal zaoberať sa, v tejto časti série článkov s rovnakým názvom, vysvetlením negatívneho výsledku Michelsonovho-Morleyovho experimentu, z pohľadu tzv. koncepčnej fyziky, resp. teórie kozmodriftu.

 Michelsonov-Morleyov experiment z r. 1881 (i všetky jeho modifikácie) významne ovplyvnil priebeh historického vývoja fyziky.

 Poznanie všeobecnej kozmodriftovej rovnice poskytuje aj na túto problematiku zaujímavý a vcelku prínosný pohľad. Rozsah zamýšľaného článku, aby som vytvoril lepšie predpoklady na pochopenie netradičného prístupu k téme, sa však dosť rozrastá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Vzhľadom na priebeh diskusie k predošlej časti [1] som sa rozhodol „vsunúť“ do série článkov toto stanovisko. -

 Čo je energia? [2]

 Citujem:

 » Na ilustráciu myšlienok a spôsobov argumentácie používaných v teoretickej fyzike budeme skúmať jeden z najzákladnejších zákonov fyziky, zákon zachovania energie.

 Existuje skutočnosť alebo zákon, ktorým sa riadia všetky prírodné javy. Vieme, že tento zákon je presný a neexistuje z neho výnimka. Je to zákon zachovania energie. Tvrdí, že existuje veličina nazývaná energiou, ktorá sa nemení v priebehu mnohorakých zmien, ktoré podstupuje príroda. To je veľmi abstraktná myšlienka, veď ide o MATEMATICKÝ princíp; hovorí o existencii ČÍSELNEJ veličiny, ktorá sa v priebehu procesov nemení. Nie je to opis mechanizmu, ani niečo konkrétne; je to iba DIVNÁ SKUTOČNOSŤ, keď po skončení pozorovania prírody prechádzajúcej rôznymi premenami, dostali by sme výpočtom to isté číslo, ako pred premenami. (Niečo ako strelec na čiernom poli, ktorý po určitom počte krokov – ktoré detailne nepoznáme – nachádza sa stále na čiernom poli. To je zákon tejto HRY.) Keďže ide o ABSTRAKTNÚ myšlienku, ilustrujeme jej zmysel na analógii:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Predstavme si dieťa, napríklad „Ička Šibalského“, ktorý má kocky. Sú nezničiteľné, nedajú sa ani rozdeliť na časti a všetky sú rovnaké. Predpokladajme, že Ičko má 28 kociek. Matka ho ráno nechá aj s 28 kockami v izbe a každý večer zo zvedavosti starostlivo spočíta všetky kocky. Tak objaví fenomenálnu zákonitosť – bez zreteľa na to, čo chlapec s kockami robil, zostane vždy 28 kociek. Takáto situácia sa opakuje niekoľko dní, až raz zostane iba 27 kociek. Krátke hľadanie však ukáže, že jedna kocka je pod kobercom, že sa počet kociek nezmenil. Jedného dňa sa však počet kociek zmenil – zostalo ich iba 26. Starostlivý prieskum, ktorý matka urobila, však ukázal, že bolo otvorené okno a ním sa dostali dve kocky von. Jedného dňa však napočítala 30 kociek, čo vyvolalo značné prekvapenie. Potom si však matka uvedomila, že Ičko mal na návšteve priateľa, ktorý si so sebou priniesol svoje kocky a niekoľko z nich si u Ička zabudol. Keď matka vrátila prebytočné kocky, zatvorila okno a neprichádzali priatelia, opäť bolo všetko v poriadku, až raz pri počítaní zistila, že je len 25 kociek. V izbe bola škatuľa na hračky a hoci matka chcela do nej nahliadnuť, chlapec naliehal a nechcel to dovoliť. Matka však bola veľmi zvedavá a dosť vynaliezavá, a preto si vymyslela trik. Vedela, že každá kocka má 10 dekagramov, a tak odvážila škatuľu, keď bolo všetkých 28 kociek vonku. Zistila, že váži 50 dekagramov, a preto pri ďalšej kontrole kociek odvážila opäť škatuľu, odpočítala 50 dekagramov a delila desiatimi. Tak objavila zákonitosť

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 (počet kociek vonku) + [(tiaž škatule) – 50 dag]/10 dag = konštanta (4.1)

 Neskôr sa objavili nové odchýlky, ale ukázalo sa, že špinavá voda vo vani zmenila svoju hladinu. Dieťa hádzalo kocky do vody a matka ich tam nemohla vidieť, lebo voda bola špinavá. Pridaním ďalšieho člena do vzorca však zistila, koľko kociek je vo vode. Keďže pôvodná výška vody bola 15 cm a každá kocka dvíhala hladinu o 0,5 cm, nový vzorec má tvar

 (počet kociek vonku) + [(tiaž škatule) – 50 dag]/10 dag +

 + [(výška vody) – 15 cm]/0,5 cm = konštanta (4.2)

 Pri postupnom narastaní zložitosti jej sveta našla matka celý rad členov zodpovedajúcich počtu kociek nachádzajúcich sa na miestach, do ktorých nesmela nahliadnuť. Tak našla úplný vzorec pre veličinu, ktorú treba VYPOČÍTAŤ a ktorá v podmienkach jej sveta zostáva STÁLA.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V čom sa podobá tento príklad zákonu zachovania energie? Musíme urobiť jednu vážnu ABSTRAKCIU spočívajúcu V ODMYSLENÍ si samotných KOCIEK. Ak odstránime prvé členy v (4.1) a (4.2), zistíme, že POČÍTAME viac-menej ABSTRAKTNÉ VECI. Podobnosť spočíva predovšetkým v tom, že keď počítame energiu, dostávame sa do situácie, že niekedy časť energie odchádza zo systému a niekedy zas do systému prichádza. Aby sme overili zákon zachovania energie, musíme dávať pozor, aby nič neprišlo ani neodišlo. Ďalej, energia, vyjadrená aj vzorcami, má mnoho rôznych foriem. Sú to: gravitačná energia, kinetická energia, radiačná energia, tepelná energia, jadrová energia, energia viazaná na hmotnosť. Ak sčítame príspevky od jednotlivých energií, súčet sa nezmení, pokiaľ nejaká energia nebude dodaná alebo odobraná.

 Je dôležité uvedomiť si, že SÚČASNÁ FYZIKA vlastne NEVIE, ČO JE TO ENERGIA. Náš obraz nie je taký, v ktorom by energia prichádzala vo forme určitého počtu drobných kvapiek. Tak to nie je! Existujú však vzťahy pre výpočet určitej číselnej veličiny a pri sčítaní všetkých príspevkov dostávame „28“ – vždy to isté číslo. Je to abstraktné v tom zmysle, že TO NIČ NEHOVORÍ O MECHANIZME alebo PRÍČINÁCH jednotlivých vzťahov.« Koniec citácie.

Poznámka. – Zvýraznenia v citovanom texte urobil autor článku.

 Ďalšia stať štvrtej kapitoly Feynmanových prednášok, bezprostredne nasledujúca po uvedenom citáte je venovaná „gravitačnej potenciálnej energii“, nasledujúca stať „kinetickej energii“ a ešte ďalšia iným formám energie.

 Na prvý pohľad pôsobí obsah uvedeného citátu veľmi rozumne. Z hľadiska koncepčnej fyziky sa však jedná len o „akademické múdrosti“, ktorých autori – nech by mali pred menami i za nimi titulov ako nas... ypané, tieto „múdrosti“ – domyslené do konca – neobhája.

 Najpodstatnejší dôvod pre toto tvrdenie spočíva už v konštatovaní samotných autorov, totiž že „súčasná fyzika vlastne nevie, čo je to energia“!

 Na tom nie je, resp. by nebolo nič čudného (ani tragického), keby – popri racionálnych argumentoch – (nevedome) nepodsúvali čitateľovi nepravdy.

 Čitateľ, ešte k tomu v role študenta, je dôverčivý (až naivný) a nekriticky dôveruje „autoritám v odbore“. Potom nečudo, že súčasne s osvojovaním prakticky využiteľných poznatkov si založí aj pomyselné „klapky na oči“, ktoré mu znemožnia iný pohľad než ten naučený.

 Tento moment ja systematicky označujem pojmom „psychologický fenomén – učením zatemnenej mysle“.

 Odstraňovať toto škodlivé pôsobenie v čo najširšej miere sa podujíma tzv. koncepčná fyzika. Jej základná metóda je jednoduchá. Snaží sa o maximálnu názornosť svojich predstáv o jednotlivých fyzikálnych fenoménoch a súvislostiach medzi nimi, lebo takto jednak pochopíme niečo naviac (oproti aktuálnemu stavu vedy) a jednak sa ľahšie ubránime chybám v uvažovaní.

 Názornosť predstáv sa zakladá, okrem iného, aj na logickej systematizácii vhodne vytvorených pojmov, ktoré odrážajú viac-menej verne objektívnu realitu.

 Z toho dôvodu je medzi cieľmi koncepčnej fyziky ukázať, že všetky atuálne známe fyzikálne poznatky možno vysvetliť pomocou dvoch základných predpokladov, viažúcich sa k dvom pojmom.

 Po prvé, pomocou predpokladu existencie jediného druhu hmotnosti - tzv. „univerzálnej hmotnosti“. Táto je vlastná všetkým druhom „hmotných objektov“, nachádzajúcich sa v najrôznejších fyzikálnych podmienkach.

 „HMOTA“ je SPÔSOB (resp. „výraz“) EXISTENCIE objektívnej reality, prejavujúcej sa rôznymi fyzikálnymi javmi a „HMOTNOSŤ“ je MIEROU hmoty. 

 Po druhé, pomocou predpokladu o OBJEKTÍVNEJ POVAHE energie, ktorej ZÁKLADNOU FORMOU je energia POHYBU hmoty - tzv. kinetická energia.

 Napríklad teplo nie je špeciálnou formou energie, ako to vyššie tvrdí Feynman (a kol.), ale je to energia „mikropohybov“ vo vnútri látkových telies. Ako taká je to teda kinetická energia pohybov, vnímaných v inej rozmerovej škále, čo sa zmyslovo javí ako fyzikálny fenomén úplne inej podstaty. A podobne to bude pri všetkých ostatných formách energie.

 Preto, napríklad, hovoriť o EKVIVALENCII HMOTY a ENERGIE je totálny nezmysel.

 Einsteinovu rovnicu E = m.c.c je nutné interpretovať ináč; a koncepčná fyzika vie, ako.

 A podobných „nepresností“ – rozumej nereálnych predstáv – v dnešnej fyzike je povážlivo veľa.

 Autori Bergier a Pauwels, na príslušnom mieste svojho diela „Ráno kúzelníkov“, uvádzajú v podobnej súvislosti, tento rozhovor: 

 » Ale, pán profesor, i keď neveríte v premenu hmoty, mali by ste veriť v energiu jadra. Obrovské potencionálne zdroje jadra... - Tatata, - povedal profesor. To je detský primitivizmus. To, čomu fyzici hovoria jadrová energia, je integračnou konštantou v ich rovniciach. Je to filozofická idea a to je všetko. Vedomie je hlavnou hybnou silou ľudí. Ale vedomie neuvádza do chodu lokomotívy, to uznáte? A preto snívať o stroji poháňanom jadrovou energiou... nie, nie, chlapče. «

 Nuž, je fyzikálne relevantné snívať o strojoch poháňaných jadrovou energiou.

 Ale táto energia je objektívna. Predstavuje „energoakumulačný“ súčet energií všetkých čiastkových pohybov jedného a toho istého hmotného objektu – cez všetky relatívne súradnicové sústavy, až na úroveň objektívneho priestoru, a cez všetky relatívne rýchlosti, až k objektívnej rýchlosti kozmodriftu w = c. A ten výsledok nie je nejakou abstraktnou matematickou konštantou; garantuje ho objektívny fyzikálny fenomén, ktorý nepochybne stojí za nepredstaviteľne skazonosným účinkom atómovej bomby.

 Iba fyzikálni zadubenci, rozplývajúci sa nad fascinujúcou teóriou relativity, môžu - v spojitosti s kozmodriftom - hovoriť o „fyzikálnych rozprávkach“, tvrdohlavo ignorovať podstatný fyzikálny rozdiel medzi relatívnym a objektívnym pokojom a nebrať do úvahy dôsledky, ktoré z tohto rozdielu vyplývajú.

 Pohyb po kružnici

 V diskusii k článku [1] sa vyskytlo tvrdenie:

 Pri pohybe po kružnici je v každom bode sila kolmá na dráhu, čiže práca sa nekoná. S dodatkom – Ako vidíš, VÝSLEDOK POZNÁM a VIEM ho ODÔVODNIŤ. (Pozri obrázok.)

Obrázok blogu

 Aj keď nie som akademik, iba „expert na transvektorové energie“, ukážem teraz silu myslenia v intenciách koncepčnej fyziky.

 Nie je to také jednoduché, ako si diskutér s nickom „Pepe34“ predstavuje.

 Pán Járay správne poukazuje na moment, ktorý oficiálne fyzika nevie (z kvalitatívneho hľadiska) uspokojivo vysvetliť. Hoci ani pán Járay vysvetlenie nepozná, aspoň protestuje proti mylným (a preto neuspokojivým) vysvetleniam. Ja osobne si vážim ľudí, ktorí sa neváhajú zosmiešňovať v záujme dobrej veci. Nie je podstatné, že sa prípadne v niečom mýlia, ak to má potenciál niekoho (konkrétne aj mňa) užitočne inšpirovať. (Mýlia sa predsa aj vzdelanci, ktorých nikto nikdy za to nebude brať na zodpovednosť.)

 Ak hovoríme o kruhovom pohybe, vychádzajme z jednoduchej názornej situácie.

 Nech sa takto pohybuje napríklad kovová guľa – po vnútornom obvode plochej kruhovej (tiež kovovej, hladkej) obruče, ktorá sa nachádza V POKOJI. Príčinou pohybu je počiatočný impulz sily, ktorý guli udelí určitú hybnosť, aj z neho vyplývajúce množstvo kinetickej energie. 

 Čo je však veľmi podstatné, guľa má aj svoju ZOTRVAČNOSŤ.

 Odhliadnuc od trenia, guľa sa bude pohybovať rovnomerným pohybom, t.j. bez zmeny množstva kinetickej energie, ktoré v tomto prípade predstavuje SKALÁRNU veličinu, ktorú smerové zmeny pohybu neovplyvňujú.

 Hybnosť je však VEKTOROVÁ veličina. Smer pohybu gule vnútri obruče sa, od bodu k bodu, mení.

 Kruhový pohyb je ZAKRIVENÝ pohyb a ako taký ho považujeme za ZRÝCHLENÝ.

 Zrýchlenie je priamo úmerné druhej mocnine rýchlosti pohybu a nepriamo úmerné polomeru obruče. 

 Čo, aká sila spôsobuje toto zrýchlenie?

 Zotrvačnosť gule sa jej snaží vnútiť pohyb po priamočiarej dráhe, čo však pevná kruhová obruč nedovolí. V guli sa preto INDUKUJE - ako akcia - ODSTREDIVÁ sila.

 Obruč reaguje (reakcia) vznikom DOSTREDIVEJ sily.

 Odstredivá a dostredivá pôsobia v každom bode KOLMO na kruhovú dráhu, sú rovnako veľké, opačne orientované sily. Nemôžu sa však navzájom vyrušiť, lebo v tom prípade by sa v plnej miere prejavila zotrvačnosť gule, čo je za daných podmienok vylúčené.

 Ak „Pepe34“ tvrdí, že – za týchto podmienok – ani jedna z uvažovaných síl nekoná žiadnu prácu (na nulovej dráhe), čomu by nasvedčovala NEMENNÁ kinetická energia gule, predsa ostáva nevysvetlený PÔVOD DOSTREDIVÉHO ZRÝCHLENIA, ktoré sa tu evidentne uplatňuje – hybnosť gule sa od bodu k bodu MENÍ. Odstredivé zrýchlenie má KONŠTANTNÚ hodnotu.

 Nie je teda celkom pravdivé jeho tvrdenie, že výsledok pozná a vie ho (úplne) zdôvodniť.

 Principiálnou prekážkou na ceste k úspešnému vysvetleniu pozorovaného deja, po kvalitatívne stránke, je predstava o NULOVEJ dráhe, na ktorej pôsobia všetky uvažované sily.

 Tento experiment možno zopakovať v zmenených podmienkach. Ak sme predtým považovali kovovú obruč za NEHYBNÚ, teraz ju naložíme napríklad do dobre odpruženého železničného vagóna, POHYBUJÚCEHO SA po dostatočne dlhých koľajniciach rovnomerne priamočiaro. Guli udelíme, rovnakým počiatočným impulzom sily, rovnakú počiatočnú rýchlosť, hybnosť i kinetickú energiu.

 Pre pozorovateľa vo vagóne experiment prebehne úplne rovnako ako predtým, spôsobujúc rovnaký problém pri vysvetľovaní jeho priebehu. 

 Pre pozorovateľa, nehybne stojaceho pri železničnej trati, experiment prebehne diametrálne odlišným spôsobom.

 On neuvidí rovnomerný KRUHOVÝ pohyb gule, t.j. pohyb po UZAVRETEJ DRÁHE, ale vlnovkovitý pohyb, t.j. pohyb po OTVORENEJ VLNOVKOVITEJ DRÁHE.

 Obidve uvažované sily – odstredivá i dostredivá sila – neuvidí pôsobiť na NULOVEJ dráhe, ale „uvidí“ ich konkrétne NENULOVÉ virtuálne posunutia.

 Obidve sily KONAJÚ konkrétnu PRÁCU.

 Okrem toho je, pre pozorovateľa pri trati, krivosť vlnovkovitej dráhy gule od bodu k bodu rozdielna, čo spôsobuje rovnako veľkú ZMENU obidvoch síl.

 Pozorované dostredivé zrýchlenie už nie je KONŠTANTNÉ, ale PREMENNÉ s časom.

 ODSTREDIVÁ sila gule koná VIRTUÁLNU PRÁCU na obruči. Zdrojom energie pre prácu tejto sily je kinetická energia (a vnútorná energia) gule, ktoré spolu spôsobujú jej zotrvačnosť.

 Látková štruktúra obruče sa nepatrne, POSTUPNE a SPOJITO pozmeňuje. Dôsledkom je vznik nepatrného množstva POTENCIÁLNEJ energie v obruči, ktoré sa vzápätí spotrebúva, na konanie rovnako veľkej virtuálnej práce DOSTREDIVOU silou, na guli. 

 To, čo pozorovateľ experimentu vo vagóne považuje za ROVNOMERNÝ KRUHOVÝ pohyb, sa pozorovateľovi stojacemu pri trati jednoznačne javí ako NEROVNOMERNÝ OSCILAČNÝ pohyb.

 Zachovanie celkového množstva energie a hybnosti (makropohybu gule a mikropohybov v guli i obruči), počas jedného experimentálneho CYKLU (v priestore), resp. PERIÓDY (v čase), je možné len vďaka rovnakému súčasnému výkonu odstredivej i dostredivej sily. 

 Pohyb telesa po kruhovej dráhe v gravitačnom poli

 Tento prípad pohybu je ozvláštnený problematickou povahou gravitačnej sily, ktorá sa považuje za konkrétny prejav priam „mystickej“ vlastnosti hmoty, totiž, že hmota má – nevedno prečo a nevedno ako – schopnosť vzájomného pôsobenia.

 A znova si uveďme konkrétny príklad.

 Uvažujme umelý satelit Zeme, navedený (vzhľadom na stred Zeme) na dokonalú kruhovú „obežnú“ dráhu.

 Satelit má konkrétnu (v čase nemennú) hmotnosť aj zotrvačnosť, (skalárne konštantnú, smerovo i časovo premennú) „obežnú“ rýchlosť a hybnosť; okrem toho POTENCIÁLNU a KINETICKÚ energiu.

 Gravitačná sila, pôsobiaca na satelit, je priamo úmerná súčinu hmotností Zeme a satelitu a nepriamo úmerná druhej mocnine polomeru jeho „obežnej“ dráhy.

 Odstredivá sila je priamo úmerná druhej mocnine „obežnej“ rýchlosti satelitu a nepriamo úmerná polomeru jeho „obežnej“ dráhy.

 Satelit sa (teoreticky) pohybuje po uvedenej dráhe, vďaka rovnosti týchto síl v každom jej bode. Napriek tomu sa nemôžu navzájom vyrušiť.

 Ak by sa tak stalo, satelit by sa začal pohybovať v priestore, v dôsledku svojej zotrvačnosti, rovnomerne priamočiaro. V takom prípade by sa zvýšila jeho potenciálna energia v gravitačnom poli Zeme, a to na úkor jeho kinetickej energie. Pri nezmenenej hmotnosti satelitu by sa jeho rýchlosť nutne znížila pod potrebnú „obežnú“ hodnotu a rovnováha medzi gravitačnou a odstredivou silou by sa prevážila v prospech gravitačnej sily. Satelit by poklesol bližšie k Zemi natoľko, aby sa jeho rýchlosť zvýšila natoľko, aby sa rovnováha uvažovaných síl opäť obnovila.

 Na základe uvedených predstáv možno predpokladať, že, zdanlivo dokonale kruhová, „obežná“ dráha umelého satelitu Zeme sa v skutočnosti podobá obvodu ozubeného kolesa s veľmi jemnými zubami.

 Eliptickou „obežnou“ dráhou satelitu Zeme, v ktorej každom bode je súčet kinetickej a potenciálnej energie satelitu rovnaký, sa netreba teraz zaoberať.

 Pozrime sa opäť na pohyb satelitu po dokonale kruhovej dráhe, tentoraz však z pozície kozmonauta, ktorý sa od Zeme vzdiaľuje zotrvačným pohybom – v tej istej rovine, v ktorej sa pohybuje satelit.

 A znova sa analogicky zopakuje situácia s guľou a obručou. –

 Kozmonaut vidí, že satelit sa nepohybuje po uzavretej dráhe, ale po otvorenej dráhe tvaru nepravidelnej vlnovky. Situácia oproti príkladu s guľou a obručou je však problematickejšia. –

 Kozmonaut predpokladá, že na satelit pôsobí trvalo KONŠTANTNÁ gravitačná sila, pretože vzdialenosť medzi ním a Zemou je v každom okamihu rovnaká. Ale odstredivá sila, pôsobiaca na satelit – ako možno usudzovať z premenlivého zakrivenia jeho vlnovkovitej dráhy – nie je rovnaká, je v čase PREMENNÁ.

 Ak je – NAPRIEK TOMU – z pohľadu zo Zeme, „obežná“ dráha satelitu stále dokonale kruhová (vzájomná vzdialenosť Zem – satelit je konštantná), nedá sa to vysvetliť inak, len predpokladom, že v gravitačných poliach (všeobecne) pôsobia na satelity pohybujúce sa V OKOLÍ „centrálnych telies“ – okrem uvažovaných síl – ešte nejaké ďalšie sily, tzv. KOREKČNÉ SILY.

 Čo o tom vie dnešná moderná fyzika? – Zrejme absolútne nič.

Pokračovanie.

 Pramene:

​[1]Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, IV. https://cudzis.blog.sme.sk/c/476933/subjektivny-faktor-exaktneho-pozorovania-fyzikalnych-javov-iv.html

[2] R.P. Feynman, R.B. Leighton, M. Sands: Feynmanove prednášky z fyziky, I. ALFA, Bratislava 1986, str. 71-72

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu