reklama

Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, VII.

Článok je venovaný ďalším podstatným myšlienkam koncepčnej fyziky a teórie kozmodriftu. Vysvetľuje známy Olbersov paradox, a najmä zdôvodňuje prvú solídnu hypotézu o fyzikálnej podstate času.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (34)

 Zhrnutie podstatných myšlienok k Michelsonovmu-Morleyovmu experimentu v predchádzajúcom článku

 Na úvod porovnajme diametrálny rozdiel v prístupe k objektívnej realite medzi tzv. „inžinieskym prístupom“ k fyzike a tzv. koncepčnou fyzikou.

 Inžiniersky prístup vo fyzikálnych a technických odboroch v dnešnej modernej dobe, myslím si , veľmi názorne ilustruje búrlivý rozmach IT technológií, a to ako v hardwerovej tak i v softwerovej oblasti.

 Hardwerové možnosti sú dôkazom toho, čo všetko je možné zostrojiť s využitím najrôznejších možností, ktoré technike poskytuje objektívna realita. V konečnom dôsledku to znamená, že technicky sú uskutočniteľné iba také (funkčné) technické produkty, ktoré fungujú v rámci objektívnych fyzikálnych možností. Zdôrazňujem, že o PODSTATE týchto možností ani nemusíme mať reálnu predstavu. Stačí ak existuje (ako nevyhnutná a zároveň postačujúca podmienka) zhoda medzi funkčnými princípmi softwerových produktov a dotknutými prírodnými zákonmi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Softwerové možnosti sú však z iného súdka.

 Tam môže programátor vyvinúť ľubovoľný počítačový program, ktorý nemusí bezprostredne súvisieť s objektívnou realitou. Podstatné je len to, aby bol každý čiastkový príkaz počítačového programu realizovateľný prostredníctvom hardweru. Inými slovami to znamená, že softwerové vybavenie možno použiť aj na riešenie otázok z oblasti rôznych hypotetických modelov, ktorým reálne nič nezodpovedá, ale vnútorne sú konzistentné. A táto konzistentnosť hardweru, ktorý je schopný pracovať len v rámci zadefinovanej oblasti, postačuje k tomu, aby úlohu neodmietol z formálno-logických dôvodov ale ju (v rámci svojich možností) riešil. Odmietnuť úlohu - z objektívnych fyzikálnych dôvodov – preň vôbec nepripadá do úvahy, keďže o nej nemusí mať žiadne relevantné údaje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Tým chcem povedať, že softwerom ovládaný hardwer ako celok predstavuje UMELÝ výtvor, ktorý musí ODRÁŽAŤ objektívnu realitu len ČIASTOČNE, t.j. v nevyhnutnej miere. V „ostatnej miere“ môže byť „uletený“, napríklad na spôsob relativistických koncepcií vo fyzike. (No uspokojiť sa možno aj s príkladom Keplerovych zákonov, ktorých aktuálna dikcia odráža len MODELOVÚ – a nie REÁLNU! – situáciu v chápaní objektívnej reality.)

 Naproti tomu možno postupy koncepčnej fyziky pri poznávaní objektívnej reality prirovnať k iteračnej metóde.

 Napríklad, pri výpočte koreňov algebraických rovníc vyšších stupňov, vhodne zvolený algoritmus veľmi rýchlo konverguje k hodnotám koreňov s dopredu ľubovoľne stanovenou presnosťou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Niečo podobné (nie však rovnaké) sa „deje“ aj v koncepčnej fyzike.

 Hovoriac o subjektívnom faktore exaktných pozorovaní fyzikálnych javov, možno tvrdiť, že postupné upresňovanie (rozširovanie) subjektívneho faktora pozorovaní relatívne rýchlo (a najmä logicky) vedie k upresňovaniu obrazu objektívnej reality, a to ako z kvalitatívneho tak i z kvantitatívneho hľadiska. Pod kvalitatívnym hľadiskom pritom treba rozumieť oblasť (predovšetkým) prírodných zákonov a zákonitostí. Pod kvantitatívnym hľadiskom treba rozumieť množinu najrôznejších fyzikálnych javov (faktických poznatkov) a súvislostí medzi nimi (pretože „všetko so všetkým súvisí“).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Oproti iteračnej metóde v matematike je tu však ten rozdiel, že metóda subjektívneho faktora nepredstavuje nemeniaci sa algoritmus, ale podmienky ďalšieho vyvodzovania fyzikálnych súvislostí sa menia pri každej zmene subjektívneho faktora.

 Pripomeňme si, ako zásadne sa zmení fyzikálny obraz „sveta“ – čo len akceptovaním (kozmodriftového) pohybu Slnka (resp. Zeme), ktorý pričleníme k subjektívnemu faktoru pozorovaní, vedúcich k predstave heliocentrickej sústavy sveta.

 O čo ide (resp. išlo) pri všetkých exaktných pozorovaniach?

 Ide o to, na základe ideového princípu a materiálovej prípravy, určitým experimentom rozhodnúť o správnosti (resp. nesprávnosti) nejakého predpokladu na ceste k dokonalejšiemu poznaniu objektívnej reality, a to prostredníctvom výsledku experimentu a jeho (relevantného) zdôvodnenia.

 Celý tento proces možno obrazne prirovnať k notoricky známej právnickej fráze (minimálne) už starých Rimanov, totiž, že (v prípade narodenia dieťaťa) „matka je istá, ale otec je neistý“.

 Matka (EXPERIMENT) dieťaťa (VÝSLEDOK) je istá, ale otec (objektívne PODMIENKY experimentu, ako aj rôzne potenciálne MOŽNOSTI vysvetlenia výsledku) je neistý.

 Tento obrazný príklad, vztiahnutý na Michelsonov-Morleyov experiment (a všetky jeho modifikácie až do 70-tych rokov 20. storočia), čo znamená?

 Jeho prekvapujúci negatívny výsledok viedol predovšetkým k odmietnutiu predstavy existencie (dovtedy hypotetického) éteru.

 Okrem toho, Albert Einstein Michelsonov-Morleyov experiment (vo všeobecnosti) „zmietol zo stola“ prvým postulátom svojej špeciálnej teórie relativity a (ako špeciálny prípad, resp. príklad) aj druhým jej postulátom.

 Podľa prvého postulátu, keďže (vraj) nemáme spôsob, ktorým by sme určili, či je teleso v pokoji, alebo v rovnomernom pohybe vzhľadom na pevný éter [1], nemôže ním – pochopiteľne – byť ani Michelsonov-Morleyov experiment.

 Podľa druhého postulátu sa svetlo v prázdnom priestore, bez ohľadu na pohyb svetelného zdroja, vždy pohybuje stálou rýchlosťou, teda aj v Michelsonovom-Morleyovom experimente, takže nemôže dôjsť k očakávanému posunu interferenčných krúžkov. A basta!

 Oficiálne sa udáva, že rokom 1898 boli všetky pokusy o udržanie predstavy éteru vo fyzike skončené a éter bol definitívne zavrhnutý. Medzi inými aj jeho variant „gyroskopického éteru“ lorda Rayleigha (John William Strutt, 1842 - 1919), predstaviteľa oficiálnej anglickej vedy v plnom lesku na sklonku 19. Storočia. Tento éter pozostával z množstva vĺčkov, otáčajúcich sa všetkými smermi a reagujúcich medzi sebou. Aldous Huxley (1894 – 1963) neskôr napísal, že „ak nám môže niektoré ľudské dielo poskytnúť predstavu o ohyzdnosti v absolútne, potom sa to podarilo teórii lorda Rayleigha“. [2]

 Teória kozmodriftu, ako som ukázal v predchádzajúcej časti seriálu, vysvetľuje výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu ako prirodzený dôsledok koexistencie kozmodriftu, remisie a kaberácie.

 Načim podotknúť, že otázka existencie éteru nie je týmto vysvetlením, ktoré nemá v doterajších dejinách fyziky obdobu, ani len dotknutá.

 STÁLU rýchlosť svetla „c“ som zdôvodnil jej RELATÍVNOU povahou (je výsledkom remisie a kaberácie svetla), čo však napríklad taký „havkáč-železničiar Pepe34“ akosi vôbec nepochopil (alebo nechcel pochopiť), resp. vôbec nezaregistroval.

 Ak zdroj svetla pozorujeme v smere križujúcom smer kozmodriftu, objektívna dráha svetla sa mení (v danom prípade v rozmedzí 0 – 2Ø), pričom relatívna dráha svetla je vždy Ø. Keďže ju svetlo prekoná vždy za rovnaký čas, (relatívna) rýchlosť svetla je stála – totiž „c“.

 Michelsonov-Morleyov experiment sa preto, ako vidíme, vôbec nehodil na plánované odhalenie existencie (či neexistencie) éteru, nech si o tom myslel Einstein čo chcel.

 Okrem tohto dôležitého momentu fyzikálnej problematiky o svetle som spomenul tiež obrovský nepostrehnuteľný jas svetla v (objektívnom) priestore, mimo „triangulačného bodu registrovaného svetla“.

 OLBERSOV PARADOX 

 Predstava helio-dynamickej sústavy, v zmysle teórie kozmodriftu resp. koncepčnej fyziky, umožňuje vysvetliť aj iný paradox, ktorý nedal fyzikom (a predovšetkým astronómom) dosť dlho spávať.

 V dobách uznávania predstavy „statického vesmíru“ ho ani nijako uspokojivo nevysvetlili.

 Dnes sa traduje, že (aké-také) vysvetlenie k veci navrhol amatér – totiž americký literát E.A.Poe (1809 – 1849), ktorý si vraj myslel, že hviezdy na tmavých miestach nočnej oblohy sú od Zeme vzdialené tak veľmi ďaleko, že ich svetlo k nám ešte vôbec nemohlo „doletieť“.

 A dnes, v dobe rôznych modelov „dynamického (relativistického) vesmíru“, je Olbersov paradox už len taká „prkotina“, ale – v skutočnosti – problém zostal neobjasnený.

 Podstata Olbersovho paradoxu spočívala v predpoklade, že – pri (relatívne, je to otázka rozmerovej škály) rovnomernom rozložení hviezd vo vesmíre, by mal byť svetelný jas ľubovoľnej koncentrickej guľovej vrstvy hviezd, pozorovaný na Zemi v ich spoločnom strede, rovnaký. Pretože, vraj, pozorovaný jas každej hviezdy síce klesá s druhou mocninou vzdialenosti od Zeme, ale zároveň s druhou mocninou vzdialenosti narastá ich počet v danej sfére. V konečnom dôsledku, nekonečný súčet konečnej hodnoty jasu hviezd by mal viesť na Zemi k pozorovaniu veľmi intenzívne a súvislo žiariacej oblohe. Nič také však nepozorujeme.

 V zmysle teórie kozmodriftu vyzerá situácia k pochopeniu problematiky Olbersovho paradoxu diametrálne odlišne.

K Olbersovmu paradoxu. Obraz jednej guľovej vrstvy hviezd, vzhľadom na Zem (Z) v strede tejto vrstvy, bude pozorovateľný až v apexe (A) kozmodriftovej dráhy Zeme. Obraz vzdialenejších hviezdnych vrstiev možno pozorovať postupne na dráhe Zeme za bodom A.
K Olbersovmu paradoxu. Obraz jednej guľovej vrstvy hviezd, vzhľadom na Zem (Z) v strede tejto vrstvy, bude pozorovateľný až v apexe (A) kozmodriftovej dráhy Zeme. Obraz vzdialenejších hviezdnych vrstiev možno pozorovať postupne na dráhe Zeme za bodom A. 
Pozorovanie jasu hviezd. Hustota hviezdou vyžarovanej svetelnej energie klesá s druhou mocninou vzdialenosti, čo je znázornené čoraz viac sa rozbiehajúcimi svetelnými lúčmi. Pozorovaný jas závisí od oblasti, križovanej dráhou Zeme, t.j. od vzdialenosti.
Pozorovanie jasu hviezd. Hustota hviezdou vyžarovanej svetelnej energie klesá s druhou mocninou vzdialenosti, čo je znázornené čoraz viac sa rozbiehajúcimi svetelnými lúčmi. Pozorovaný jas závisí od oblasti, križovanej dráhou Zeme, t.j. od vzdialenosti. 

 Zo Zeme možno pozorovať – oneskorene, v bode A - obraz nočnej oblohy v stave, ako vyzerala v čase, keď sa Zem nachádzala v bode Z. Okrem toho možno, postupne za bodom A na kozmodriftovej dráhe Zeme, pozorovať aj vzdialenejšie vrstvy vesmírneho priestoru, ale s už menej jasnými hviezdami, lebo Zem prechádza oblasťami s menšou hustotou ich svetelnej energie ako je hustota svetelnej energie bližších hviezd.

 Pretože, v každom bode kozmodriftovej dráhy Zeme, možno súčasne pozorovať obrazy rôzne vzdialených vrstiev vesmírneho „hviezdneho“ priestoru - s nerovnako veľkou hustotou ich svetelnej energie – celkovo pozorujeme nerovnako svetlé oblasti nočnej oblohy. 

 Ak chceme zviditeľniť aj rozloženie svetelných objektov na veľmi tmavých miestach nebeskej oblohy, potrebujeme k tomu dlhší expozičný čas, počas ktorého sa naakumuluje dostatočná žiarivá energia, pôsobiaca stále na to isté miesto svetlocitlivej látky, resp. registračného čidla.

 Je to logické a pochopiteľné. Počas dlhšej doby urazí Zem vo vesmíre dlhšiu objektívnu dráhu, na ktorej postupne zachytí dostatočne veľké množstvo svetelnej energie, ktorá je potrebná na zviditeľnenie svetelného zdroja chemickými alebo fyzikálnymi procesmi. Napríklad, na druhom obrázku, na Zemi prechádzajúcej oblasťou väčšej hustoty (svetelnej) energie možno na danom úseku jej dráhy zaregistrovať (schematicky) šesť fotónov. Ak by Zem prechádzala oblasťou menšej hustoty energie od tej istej hviezdy, bolo by možné zaregistrovať na danom úseku jej dráhy len dva fotóny. 

 OHNISKOVÝ PARADOX

 V optike má opačnú povahu tzv. ohniskový paradox.

 Už učenci zaoberajúci sa základmi tzv. geometrickej optiky vypozorovali, že svetelné lúče sa pri prechode ohniskom optickej sústavy navzájom neovplyvňujú. Odvodzovali to napríklad z faktu, že ani pri sebeintenzívnejšom svetle nie je obrátený obraz rôznych predmetov nijako viditeľne narušený. Tak vznikol princíp nezávislosti svetelných lúčov.

 Svojím spôsobom sa však jedná o dosť paradoxný princíp. Stačí predsa predpokladať, že musí existovať určitá, aj keď veľmi vysoká, intenzita svetla, kedy sa križujúce lúče (v ohnisku, v tomto význačnom bode) navzájom ovplyvnia. Ak naozaj existuje, prečo je taká vysoká, že očakávaný jav nevieme spozorovať? 

 Vysvetlenie ohniskového paradoxu je veľmi jednoduché. Ohnisko síce možno chápať ako geometrický (bezrozmerný) bod, ale je to len fikcia, najmä ak ho považujeme za nehybný bod. Stačí predpokladať pohyb optickej sústavy, a spolu s ňou sa v priestore, po určitej dráhe, pohybuje aj jej ohnisko. Svetelné lúče sa odrazu nepretínajú v jednom-jedinom bode, ale na nepomerne rozmernejšej dráhe v priestore.

 Ak budeme uvažovať len „astronomický pohyb“ Zeme v okolí Slnka, t.j. jej rýchlosť cca 30 km/s, svetelné lúče majú zrazu na vzájomné vyhnutie sa (v zmysle geometrického miesta bodov) – namiesto jedného-jediného bodu – takmer „nekonečne väčšiu“ čiaru. A pri uvažovanej rýchlosti kozmodriftu ŵ = c je toho miesta ešte 10 000-krát viac. Potom naozaj nečudo, že môžeme kalkulovať s „princípom nezávislosti svetelných lúčov“.

 ČAS V TEÓRII KOZMODRIFTU

 Vrátim sa ešte k popisu priebehu Michelsonovho-Morleyovho experimentu. Na sérii obrázkov s dotýkajúcimi sa kružnicami (zobrazujúcimi polohy otočnej podstavy použitej aparatúry, prvú v okamihu vyslania svetelného impulzu, druhú v okamihu zaregistrovania svetelného impulzu na protiľahlej strane) je pozoruhodné nielen to, že napriek rôzne veľkej objektívnej dráhe svetla je jeho relatívna dráha rovnaká, totiž Ø. Pozoruhodné je aj to, že svetlo ju prekoná VŽDY (relatívnou) rýchlosťou „c“ a – súčasne – sa aparatúra Michelsonovho-Morleyovho experimentu (objektívne) posunie VŽDY o vzdialenosť Ø. (Práve preto sa kružnice dotýkajú).

 Keďže chcem zložiť určitú poklonu pánu Járayovi – pripomínam, že vtedy, keď diskutéri-relativisti (v diskusii k jednému z predošlých článkov tohto seriálu) „básnili“ o relativistickom plynutí času, on triezvo konštatoval, že pozorované trvanie daného pohybu sa porovnáva s trvaním nejakého iného, vybraného – dalo by sa povedať „etalónového“ – pohybu, realizovaného prostredníctvom vhodného zariadenia. A v tomto má nespornú pravdu.

 V prípade voľby základných jednotiek na meranie iných fyzikálnych veličín sa odborníci vždy snažili vychádzať z „etalónu“, ktorý je dlhodobo konštantný a opakovane kontrolovateľný. Bežne známa je napríklad história ustanovenia dĺžkovej jednotky – jedného metra, odvodeného od dĺžky kvadrantu zemského poludníka. 

 V prípade času je situácia komplikovanejšia.

 Jednotku času nejakým spôsobom odvodzujeme od pohybu, ale objektívnou mierou (povedzme, mechanického) pohybu je (kinetická) energia. Akýkoľvek druh zariadenia na meranie času, t.j. hodín, je takto charakterizovaný určitou hodnotou energie, spojenou s daným druhom (mechanického) pohybu (resp. deja iného druhu). A, ako také, sú KAŽDÉ hodiny vystavené vonkajším vplyvom, pôsobeniu síl, ktoré potenciálne môžu zmeniť veľkosť energie, charakterizujúcej hodinový mechanizmus (resp. „hodinový dej“).

 V prípade ovplyvnenia hodinového mechanizmu sa zmení ich CHOD.

 Pre relativistov znamená zmena chodu hodín zmenu „chodu“ času!

 Ale, ja sa pýtam, ide o zmenu chodu akého času? – Času, viazaného na priestor?

 Lebo, ak mi niekto odpovie „áno“, nech zodpovie aj nasledujúcu otázku. –

 Nech zo Zeme odštartuje raketa A, ktorá nadobudne rýchlosť „v“ a ňou sa potom zotrvačne pohybuje vesmírom. Jej palubný čas, podľa relativistov, bude (popri hodnote „c“) práve funkciou rýchlosti „v“.

 S odstupom času nech zo Zeme odštartuje raketa B, ktorá nadobudne rýchlosť „u“ > „v“ a ňou sa zotrvačne pohybuje vesmírom, a to presne po dráhe rakety A. Jej palubný čas, podľa relativistov, plynie pomalšie ako na palube rakety A.

 Je len otázkou času, kedy raketa B dostihne raketu A.

 Nech je súčasťou rakety A veľká „preletová komora“, do ktorej raketa B špeciálnym vstupom vnikne, preletí ju a – uniknúc z nej špeciálnym výstupom na opačnom konci – ju predbehne v ďalšom lete.

 Otázka znie:

 Aký palubný čas bude plynúť na palube rakety B počas jej preletu „preletovou komorou“ rakety A?

 Ak by mal byť čas viazaný na objem, raketa A ho má väčší ako raketa B, preto sa aj raketa B v nej dočasne nachádza. Podľa toho by mal, počas preletu, aj v rakete B plynúť palubný čas rakety A, závislý od rýchlosti „v“. Na druhej strane, raketa B sa pohybuje rýchlosťou „u“, ako v nej (v duchu Einsteina) môže plynúť čas, závislý od rýchlosti „v“?

 Taká fyzika je dobrá akurát tak na dve veci.

 Takto uvažovať si nedovolil ani I.Newton, a to nie preto, že bol neznalý iného druhu relativity ako Galileovho. Ale preto, lebo si bol zrejme veľmi dobre vedomý faktu, že existuje mnoho vplyvov, ktoré potenciálne môžu narušiť chod (jednotlivých) hodín, ale sotva existuje jeden taký vplyv, ktorý by - rovnakým spôsobom a v rovnakej miere – SÚČASNE narušil chod VŠETKÝCH synchronizovaných hodín, nieto ešte priebeh všetkých objektívnych dejov okolo nás – „na zemi i na nebi“. Preto sa radšej skromne držal „pri zemi“ a racionálne uvažoval o dokonale rovnomernom plynutí tzv. „matematického času“.

 Kým postúpim v úvahách ďalej, všimnime si ešte jeden ilustračný príklad. -

 Projektil, vystrelený z „hladkej“ hlavne, opustí jej ústie určitou rýchlosťou a s danou kinetickou energiou, aby zasiahol cieľ, a to s presnosťou závislou napríklad od rušivého vplyvu bočného vetra.

 Rovnaký projektil, vystrelený z frézovanej hlavne, ak opustí jej ústie rovnakou rýchlosťou, má okrem príslušnej kinetickej energie translačného pohybu aj kinetickú energiu, zodpovedajúcu vlastnej rotácii. Preto zasiahne cieľ, pri rovnakom bočnom vetre, presnejšie. Ak by mala byť nepresnosť zásahu v obidvoch prípadoch rovnaká, v druhom prípade by musel byť cieľ ďalej, aby bočný vietor mohol pôsobiť dlhší čas.

 Iný príklad súvislosti energie deja a miery jeho ovplyvnenia. - 

 V časticovej fyzike je známe, že (laboratórne získané) zložitejšie častice (s danou energiou) sa, po charakteristickom čase svojej životnosti, rozpadnú na jednoduchšie častice.

 Tie isté zložitejšie častice, ale s pôvodom v kozmickom žiarení s vyššou energiou, sa rozpadnú na jednoduchšie častice za dlhší čas. Aj toto sa považuje za dôkaz platnosti relativistickej koncepcie „časo“(priestoru), hoci tu – s vysokou pravdepodobnosťou – je skôr želanie otcom myšlienky, a nie že je to aj pravda.

 Každopádne však vidíme, že fenomén energie zohráva v posudzovaní plynutia času určitú, aj keď veľmi problematickú úlohu.

 Už aj z tohto konštatovania vyplýva potreba voľby takého „etalónového“ pohybu, za účelom dokonalého merania času, ktorý (svojou podstatou) NIE JE MATERIÁLNY. Teda sa naň neviaže žiadna energia, ktorú by bolo možné ovplyvniť, a je principiálne NEMENITEĽNÝ. 

 A tu znova môže dobre poslúžiť všeobecná kozmodriftová rovnica, z ktorej – pripomeňme si – vyplýva, že koexistencia zákonov zachovania hybnosti a kinetickej energie vlastne predstavuje hodnoverné kritérium o (objektívnom) pohybe (relatívneho) priestoru súradnicovej sústavy, v ktorom exaktne pozorujeme prebiehať rôzne fyzikálne deje.

 Tiež objektívne platí, že žiaden dej vnútri tejto súradnicovej sústavy (reprezentujúcej konkrétnu IZOLOVANÚ fyzikálnu sústavu „nekonečných rozmerov“ – pretože predpokladáme, že uvedené zákony zachovania platia všeobecne, t.j. všade vo vesmíre) nemôže ovplyvniť jej vlastný inerciálny pohyb.

 Toto sú ideálne fyzikálne danosti nato, aby kozmodriftový pohyb predstavoval onen ideálny „etalónový“ pohyb, využiteľný na dokonalé meranie času. 

 Negatívny výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu možno vysvetliť na základe predpokladu, že rýchlosť kozmodriftu ŵ = c .

 Ak svetlo prekonáva vzdialenosť Ø základne aparatúry VŽDY (relatívnou, principiálne pozorovateľnou, resp. merateľnou) rýchlosťou „c“ a pritom sa aparatúra Michelsonovho-Morleyovho experimentu (objektívne, principiálne nepozorovateľne – nemáme tento pohyb na čo vzťahovať) posunie VŽDY o vzdialenosť Ø, možno vysloviť hypotézu, že tento nepozorovateľný pohyb, ktorý ovplyvňuje všetky pozorovateľné deje okolo nás, zmyslovo pociťujeme ako plynutie času.

 Inými slovami:

  Čas je forma zmyslového vnímania dôsledkov existencie zmyslami nepostrehnuteľného kozmodriftu našej kozmooly. (20.5.2003)

 A ešte inými slovami:

 Zmyslami nepostrehnuteľné posunutie (napríklad Zeme) v objektívnom priestore o 299 792 458 metrov zmyslami pociťujeme ako uplynutie času v trvaní jednej sekundy.

 Toto je prvá reálna hypotéza o fyzikálnej podstate času, ktorý plynie dokonale rovnomerne (v zmysle Newtonovych predstáv o matematickom čase) a rovnako (rovnakým „tempom“) všade vo vesmíre.

 Z hľadiska koncepčnej fyziky je tak významná, že ju možno označiť za štvrtú hlavnú vetu teórie kozmodriftu.

 V porovnaní s touto predstavou o čase sa javia koncepcie tzv. „šipiek času“ (napr. psychologická, termodynamická, kozmologická a pod.), aj práve zosnulého Stephena Hawkinga, o ktorej sa zmienil v samom závere svojej Stručnej histórie času, priam detinsky a „nič nehovoriaco“.

Medzi dôsledky všeobecnej kozmodriftovej rovnice možno zaradiť aj hypotézu o fyzikálnej podstate času.
Medzi dôsledky všeobecnej kozmodriftovej rovnice možno zaradiť aj hypotézu o fyzikálnej podstate času. 

 Pramene:

[1] Martin Gardner: Teória relativity pre milióny, ALFA, Bratislava 1969, str. 51

[2] J.Bergier – L.Pauwels: Ráno kúzelníkov, SVOBODA, Praha 1969, str. 33

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu