Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, VIII.

Autor: František Cudziš | 21.3.2018 o 10:00 | Karma článku: 2,15 | Prečítané:  218x

Článok sa vracia k otázke existencie éteru (nie však tzv. svetelného éteru), ktorého predstava bola zavrhnutá na konci 19. storočia. Ale ukazuje sa, že fyzika podobnú predstavu potrebuje. Ponúkam preto predstavu dynamického éteru.

     DYNAMICKÝ  ÉTER

     V predošlom článku som konštatoval:

    Teória kozmodriftu, ako som ukázal v predchádzajúcej časti seriálu, vysvetľuje výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu ako prirodzený dôsledok koexistencie kozmodriftu, remisie a kaberácie.

    Načim podotknúť, že otázka existencie éteru nie je týmto vysvetlením, ktoré nemá v doterajších dejinách fyziky obdobu, ani len dotknutá.“

     Tým som chcel povedať, že bez predstavy éteru sa vo fyzike nie je jednoduché zaobísť. Pravda, nemám teraz na mysli éter klasickej fyziky z konca 19. storočia, plný protichodných vlastností, a najmä – čo je podstatné (zákonité a pochopiteľné) – naskrze nezodpovedajúci objektívnej realite.

     V roku 1898 bola vraj predstava tohto klasického éteru definitívne zavrhnutá, takrečeno „vyhodená dverami“ (na smetisko fyzikálnych absurdít), aby sa do (modernejšej) fyziky - o zopár desaťročí neskôr – „vrátila oknom“, a to, napríklad, aj pod pláštikom „energie vákua“.

     Klasická paradigma sa v podstate zakladala na predpoklade, že pozorovateľný vesmír pozostáva z materiálnych objektov, rozmermi zo škály bežných makroskopických telies až galaktických (či dokonca „nadgalaktických“ sústav). Pod pojmom „materiálny objekt“ treba rozumieť každý „hmotný objekt“ s konkrétnou látkovou štruktúrou.

    Tento astronomicko-kozmologicko-fyzikálny celok vypĺňa (de facto, absolútny) euklidovský priestor a určité javy v ňom sú fyzikálne možné (i vysvetliteľné) vďaka existencii hypotetických superjemných častíc (pravdepodobne rovnakej veľkosti; povedzme „eterónov“ alebo „gravitonov“), súčasne vypĺňajúcich - s bližšie nešpecifikovanou hustotou - ten istý priestor. A ich pohyb je rovnomerne rozložený do všetkých smerov.

    Ak by som mal charakterizovať túto klasickú ontologickú predstavu, jednalo sa o tzv. SHE-model vesmíru. O vesmír, pre ktorý bolo príznačné, že je statický, homogénny a existujúci v euklidovskom priestore. O akýsi hawkingovský „vesmír v orechovej škrupinke“, vesmír - existujúci v izotropnom, trojrozmernom „plochom“ euklidovskom priestore.

    S predstavou SHE-modelu vesmíru sa spája hneď niekoľko závažných paradoxov; napríklad Olbersov (Heinrich Wilhelm Olbers, 1758–1840) fotometrický a Seeligerov (Hugo von, 1849 -1924) gravitačný paradox, a tiež Clausiusova (Rudolf, 1822 - 1888) „tepelná smrť“ vesmíru.

    Na druhej strane bolo možné, pomocou predstavy existencie eterónových častíc, do určitej miery vysvetliť gravitačné pôsobenie hmotných telies, ktoré sa stalo hitom Newtonovej doby. Pokúsil sa o to napríklad Georges-Louis Le Sage (1724 - 1803); na základe prác svojich predchodcov Fatia de Duilliera (1690), Gabriela Cramera (1731) a Franza Alberta Redekera (1736).

    Táto teória sa nikdy neujala. Čo je však podstatnejšie, predstavuje presný opak newtonovských predstáv gravitácie ako PRÍŤAŽLIVEJ a do diaľky okamžite pôsobiacej sily, MYSTICKEJ to vlastnosti hmoty. Le Sageovo gravitačné pôsobenie v konečnom dôsledku predstavuje PRÍTLAČNÚ silu, ktorej ZDROJOM je eterónové (gravitačné) pole.

    A čo bola najzávažnejšia námietka proti tejto teórii? –

    R.P. Feynman v [1] tvrdí:

    » Predstavte si, že v priestore je veľké množstvo častíc, ktoré sa pohybujú veľkou rýchlosťou vo všetkých smeroch a sú iba veľmi málo absorbované pri prechode cez hmotu. Keď sú absorbované Zemou, odovzdávajú jej hybnosť. Keďže je tých, ktoré idú jedným smerom rovnako veľa ako tých, ktoré idú opačným smerom, hybnosti sú vyvážené. Keď sa k nim priblíži Slnko, sú častice prichádzajúce na Zem cez Slnko čiastočne absorbované a v smere od Slnka prichádza menej častíc než z opačnej strany. Zem preto získa hybnosť smerujúcu k Slnku a nedá veľa práce zistiť, že bude nepriamo úmerná druhej mocnine vzdialenosti – tak sa totiž so vzdialenosťou mení priestorový uhol, pod ktorým vidíme Slnko. Čo je na tomto mechanizme zlé?

    Zahŕňa niektoré nové dôsledky, ktoré nie sú správne. Takáto myšlienka vedie totiž k nasledujúcej ťažkosti: Zem by pri svojom pohybe okolo Slnka narážala na viac častíc spredu ako zozadu. (Keď bežíte v daždi, je dážď do tváre silnejší ako do zátylku!.) Zem by preto mala dostávať viac hybnosti spredu a mala by sa preto v dôsledku takéhoto odporu spomaľovať.  Možno spočítať, aký čas by potrebovala Zem na zastavenie v dôsledku takéhoto odporu; ukazuje sa, že Zem by sa už mala pomaly zastaviť, takže tento mechanizmus zlyháva. Zatiaľ sa nenašiel nijaký mechanizmus, ktorý by vysvetľoval „gravitáciu“ bez predpovedania iných javov, ktoré však neexistujú. « Koniec citovania.

    Feynmanov (a nie len jeho) argument je typickým dôsledkom subjektívneho faktora exaktných pozorovaní, príznačného pre heliocentrickú sústavu sveta. – Zem sa pohybuje doslovne OKOLO Slnka a na pohybe Slnka vo svetovom priestore nezáleží, hoci vieme, že sa naisto pohybuje. Podstatná je predstava IZOTROPNÉHO rozloženia eterónov vo svetovom (zrejme „absolútnom“) priestore.  

     V okamihu, keď subjektívny faktor exaktných pozorovaní zmeníme tým, že systematicky uvažujeme s kozmodriftovým pohybom celého pozorovateľného vesmíru, tento priestor sa automaticky stane SUBJEKTÍVNYM, a len ako taký je IZOTROPNÝ. Pre objektívny priestor však kozmodriftový pohyb celého pozorovateľného vesmíru predstavuje zásadnú ASYMETRIU v jeho fyzikálnom aspekte (geometrický aspekt je nemenný). Objektívny priestor je v skutočnosti výrazne ANIZOTROPNÝ. A tejto anizotropnosti podlieha aj svetlo, na ktoré – v dôsledku jej existencie – sa tiež vzťahuje Ritzova hypotéza.

     Dynamický éter je potom tvorený časticami-eterónmi, ktoré sa pohybujú rôznymi smermi nerovnako rýchlo. V smere kozmodriftu sa napríklad pohybujú dvojnásobnou rýchlosťou svetla (2c), v opačnom smere sa nepohybujú vôbec. Nachádzajúc sa v stave (objektívneho) pokoja čakajú na interakciu s nejakou inou časticou, ktorá môže priletieť z ľubovoľného smeru, a to rýchlosťou závislou od uhla, ktorý onen smer zviera so smerom kozmodriftu.

     Pre dynamický éter je príznačné, že objektívny pohyb každého eterónu možno považovať za pohyb zložený z dvoch čiastkových pohybov, z ktorých jeden vždy predstavuje kozmodrift s rýchlosťou ŵ = c .

     V konečnom dôsledku možno dynamický éter prirovnať k toku  nekonečne širokej, rovnomerne priamočiaro tečúcej rieky, v ktorej každú kvapku obrazne predstavuje konkrétny eterón. (Preto som v teórii kozmodriftu, pri vysvetľovaní planetárnych pohybov v ktorejkoľvek helio-dynamickej sústave, začal hovoriť o tzv. „riečnom modeli“ týchto sústav.)

     A, ako som už pojednával (v predchádzajúcom článku) v súvislosti so svetlom, pri tzv. „ohniskovom paradoxe“, možno (pri ich vysokej rýchlosti) predpokladať, že aj na pohyb eterónov sa dá aplikovať podobný princíp - princíp nezávislosti ich objektívnych dráh. To, samozrejme, nevylučuje isté množstvo náhodných interakcií medzi nimi, najmä ak ich je (v objektívnom priestore) „neskutočne“ veľa.

    

 

    A teraz si predstavme „Feynmanovu Zem“, ako sa v takomto dynamickom éteri pohybuje, v rámci helio-dynamickej sústavy, nie doslovne OKOLO ale V OKOLÍ Slnka, a nie nejakou „smiešnou“ rýchlosťou tradovaného „astronomického“ pohybu (s rýchlosťou v = cca 30 km/s), ale s rýchlosťou „u“, mierne kolíšucou v rozmedzí c ± v .

    Táto „Feynmanova Zem“ sa však nepohybuje rovnomerne priamočiaro ale krivočiaro. Možno tiež povedať, že sa pohybuje tak, že pohyb niektorých eterónov v smere kozmodriftu predbieha a za inými zaostáva.

    Asi je už čitateľovi zrejmé, že v obidvoch prípadoch dochádza k interakcii medzi niektorými eterónmi a látkovou štruktúrou Zeme (ktorú Feynman nazýva prosto „hmotou“). Niektoré eteróny, za ktorými Zem zaostáva, ju - interakciami s ňou - urýchľujú (iné ňou proste "prechádzajú"); a naopak. Pohyb Zeme, v každej jeho fáze, potom ovplyvňuje okamžitá výslednica všetkých týchto interakcií - nazvime ju KOREKČNÁ sila - ktorej veľkosť a smer sa s časom mení. V žiadnom prípade tu teda nenastáva len Feynmanom ohlasované JEDNOSTRANNÉ a SYSTEMATICKÉ brzdenie planét časticami – eterónmi.

    Feynmanova námietka ohľadom pohybu planét v (dynamickom) éteri je BEZPREDMETNÁ.

    Je tiež pravdepodobné, že – vzhľadom na nepomer medzi celkovou hmotnosťou Zeme a hmotnosťou interagujúcich eterónov – nemožno natrvalo dosiahnuť, aby sa rýchlosť Zeme (ani menších makroskopických telies, s látkovou štruktúrou svojej hmoty) ustálila na hodnote rýchlosti kozmodriftu. Trvalá je len neustála zmena toku (čo do smeru i do množstva) energie z eterónového poľa na Zem a naspäť, ktorú zabezpečujú tzv. KOREKČNÉ SILY.

    V období zaostávania objektívneho pohybu Zeme za pohybom Slnka (v rámci našej helio-dynamickej sústavy), Zem predstavuje pre anizotropný prúd eterónov prekážku, s ktorou sú takto nútené interagovať a (v konečnom dôsledku) urýchľovať ju.

    V čase, keď sa zložka jej rýchlosti v smere kozmodriftu rovná práve rýchlosti kozmodriftu, má však Zem - z urýchľovacích interakcií (vo všeobecnosti v inom smere než v smere kozmodriftu) - už toľko kinetickej energie, že vlastná zotrvačnosť ju núti k ďalšiemu rastu jej rýchlosti (v smere kozmodriftu) nad hodnotu „c“. Od toho okamihu začne predbiehať anizotropný prúd eterónov, takže – pre zmenu – sa teraz stávajú prekážkou v jej pohybe samotné eteróny a začnú ju brzdiť (a opäť, vo všeobecnosti, interakciami v iných smeroch než je smer kozmodriftu).

    Keby eteróny interagovali s hmotnosťou Zeme výlučne v smere kozmodriftu, bolo by len otázkou času, kedy by sa jej rýchlosť zosúladila s rýchlosťou (a smerom) kozmodriftu. Takto však interakcie ovplyvňujú aj tangenciálnu zložku rýchlosti objektívneho pohybu Zeme, teda aj jej celkovú energiu, tým spôsobom, že inerciálny pohyb Zeme vo svetovom priestore nemôže vôbec nastať.

    Vďaka korekčným silám sa - v relatívnom priestore - „navonok“ javí pohyb Zeme ako jej „planetárny“ pohyb okolo Slnka, v zmysle Keplerovych zákonov. V skutočnosti je však „planetárny“ pohyb ilúziou objektívneho OSCILAČNÉHO pohybu Zeme (a všetkých planét, vzhľadom na objektívny kozmodriftový priestor) okolo centra (resp. „ťažiska“) našej helio-dynamickej sústavy.

    Newton, objektívne vzaté, toto všetko nemal odkiaľ vedieť. A napriek tomu dokázal vykonať obdivuhodne veľkú prácu vo fyzikálnej oblasti poznania.

    Keby bol Newton vo svojej dobe poznal pojem energie, pri jeho genialite, pochopil by možno všetky ostatné podstatné súvislosti a možno by tak dospel k objektívnemu tvaru zákona sily, a teda aj k dvojnásobnej odchýlke svetla v gravitačnom poli. To by ho „posadilo na koňa“ v ešte väčšej miere, ako sa mu vo fyzike podarilo a Einsteinove relativistické koncepcie by boli bývali na svojom začiatku takmer bez šance. Newton bol však okolnosťami svojej doby nútený pracovať (v oblasti nebeskej mechaniky) len s predstavou hybnosti hmotného bodu. (Preto aj vyjadril zákon sily v tvare F = dH/dt.)

    Feynman, pri troche „dobrej vôle“, už mal šancu uvedomiť si tieto (takmer) triviálnosti. To by však musel mať k fyzike iný prístup ako ten, ktorým sa prezentuje v úvode [1]: Na strane 5, nad nadpisom „Feynmanov predhovor“ – ku kurzu fyziky, ktorý prednášal poslucháčom prvého a druhého ročníka na Kalifornskom technologickom inštitúte (Caltech) – sedí usmiaty pri nejakom indiánskom bubne. Navodzuje to dojem, že fyzika je „brnkačka“, pochopiť ju nechce veľa – stačí sa naučiť počítať; a (samostatne) myslieť – to (zrejme) vôbec netreba! Úplne postačí, keď mu budeme „na slovo“ veriť.

    Ak som dobre vypozoroval, jeho prístup k fyzike sa zakladal (aj) na „mantre“: NETREBA nám VEDIEŤ, ČO JE (... ;treba dosadiť problematický fyzikálny fenomén) – STAČÍ, AK VIEME (... ;treba dosadiť nejaký iný, neproblematický matematický fenomén)!

    Vždy ma hneval podobný prístup k vážnym veciam. Ako horolezec som napríklad nemal rád „uletené“ Bajove kresby, ktoré produkoval v rámci nejakých „previsnutých revue“. Akoby lezenie v skutočných horách bolo tiež „len brnkačka“, a reálne pritom hrozil - pri každej podstatnejšej chybe – „veľký malér“. To, čo pripadalo nadpriemerným horolezcom ako niečo bežné, mnohých podpriemerných zahubilo! Doplatili na falošný obraz objektívnych skutočností v horolezectve, o ktorý sa pričinili (kto vie prečo?) niektorí lepší lezci.

    Feynman a spol. sa analogicky pričiňujú o falošný obraz fyziky, čo spôsobuje (priam v masovom merítku) psychologický jav „učením (resp. vzdelaním) zatemnenej mysle“. Pekne to dokladujú niektoré diskusné príspevky v diskusiách k mnohým mojim článkom s fyzikálnou tematikou.

     Feynman, a vôbec všetci „uletenci“, svojimi relativistickými koncepciami „ubíjajú“ skutočnú fyziku, keď svojim nič netušiacim študentom - silou svojej autority - podsúvajú ako „hotové veci“ totálne fyzikálne absurdnosti.

    Potenciálna energia napríklad, aj keď to nie je Feynmanov vynález, objektívne neexistuje. Ako nejaké teleso vôbec dokáže PASÍVNE „vydržať“ ten stav, totiž, že „má potenciálnu energiu“ – schopnú AKTÍVNE konať niečo konkrétne?!

    V mechanike objektívnych fyzikálnych dejov existuje len transvektorová kinetická energia konkrétnych hmotných objektov, ktorá niekedy „vedie“ priebeh deja v kozmodriftovom priestore tak, že je v pozorovateľnom priestore viditeľný jeho SKRESLENÝ obraz.

 

     POTENCIÁLOVÉ  POLIA

     Príkladom takýchto absurdností sú potenciálové polia, pomocou ktorých sa vysvetľuje pôsobenie najrozmanitejších síl, najčastejšie však sily elektrostatickej, magnetickej resp. elektromagnetickej) a gravitačnej.

    Pojmom „potenciál“ sa vo fyzike označuje skalárna funkcia viacerých premených, ktorej gradient má fyzikálny význam alebo hodnota energie, potrebnej na nejaký fyzikálny dej.

    Napríklad gravitačný potenciál je skalárna fyzikálna veličina, vyčíslujúca potenciálnu energiu telesa (jednotkovej hmotnosti) v gravitačnom poli ostatných telies. Za miesto s nulovým potenciálom sa zvyčajne považuje nekonečne vzdialený bod. Hodnota gravitačného potenciálu je preto záporná.

    Pre „inžiniersky prístup“ vo fyzike sú to veľmi podstatné predpoklady. Z hľadiska koncepčnej fyziky sú to len obyčajné „taľafatky“, zamedzujúce správne pochopenie objektívnej reality.

    V skutočnosti neexistuje gravitačná sila, chápaná ako vlastnosť hmoty. Gravitačná sila, pôsobiaca od daného hmotného telesa až do NEKONEČNA, a je jedno či s konečnou alebo nekonečnou rýchlosťou šírenia svojho pôsobenia. Taká sila – objektívnej fyzikálnej povahy – jednoducho nemôže existovať. Je to je obyčajný (idealistický) MYSTICIZMUS.

     Fyzici si už oddávna veľmi dobre uvedomujú smerovú JEDNOSTRANNOSŤ pôsobenia gravitačnej sily. Pôsobí len a len príťažlivo!

     Keby reálne existovala (gravitačná) sila, podľa týchto nereálnych predstáv, aké by to malo dôsledky? –

     Gravitačný potenciál hmotného bodu je v klasickej newtonovskej fyzike vyjadrený vzorcom

    φ(r) = - G.M/r  ,                                           (1)

    Kde G predstavuje gravitačnú konštantu, M hmotnosť „hmotného bodu“ a „r“ vzdialenosť bodu s potenciálom φ od uvažovaného hmotného bodu.

     Povedzme, že na našu Zem dopadne meteorit s pôvodnou hmotnosťou „m“. Aj keď sa časť meteoritu odparila preletom cez hustejšie vrstvy zemskej atmosféry, možno uvažovať, že všetka hmotnosť meteoritu ostala v „silovom dosahu“ Zeme a ako taká zvýšila celkovú hmotnosť Zeme.

    Potenciál v bode, uvažovanom v (1), sa týmto zmení na

    φ(r) = - G.(M + m)/r  .                                    (2)

    Ale tým sa zvýši aj absolútna hodnota potenciálu v každom inom bode gravitačného poľa Zeme. Možno konštatovať, že gravitačné pole Zeme takým činom zosilnelo. To je jasné.

    Už menej jasné je, AKO sa to stalo.

    Odpoveď, že o zosilnenie gravitačného poľa Zeme sa postarala gravitačná sila, je nič nehovoriaca výhovorka. Gravitačná sila je reálna sila a ako taká, keď pôsobí, koná prácu; a keď koná prácu, musí existovať kdesi energia (v zodpovedajúcom konkrétnom množstve), ktorá sa – zásluhou práce, konanej gravitačnou silou Zeme – najprv prejaví vo forme (narastajúcej) kinetickej energie pádu, a pri samotnom páde sa prejaví svetelnými, zvukovými, tepelnými a deformačnými efektami.

    No, podľa klasickej teórie potenciálu, sa nič z uvedených efektov nekoná na úkor potenciálu gravitačného poľa Zeme, lebo toto naopak ešte zosilnelo - v dôsledku pribudnutia hmotnosti Zeme z hodnoty M na hodnotu M + m .

    Musíme ísť teda „s farbou von“ a poctivo priznať, že (teóriou gravitačného potenciálu) vlastne NEVIEME vysvetliť pôvod energie, na úkor ktorej konala gravitačná sila pri páde meteoritu na Zem konkrétnu prácu. Dokonca sa zdá, akoby Zem predstavovala akési svojrázne perpetuum mobile, ktoré koná prácu z ničoho, a čím viac jej vykoná, tým väčší výkon je schopná podať!

    Na druhej strane by sme však vedeli spočítať, koľko energie by bolo potrebné vynaložiť na to, aby sme náklad s hmotnosťou padnuvšieho meteoritu dokázali vyniesť čo len na obežnú dráhu Zeme, nieto ešte mu udeliť tzv. „únikovú“ rýchlosť (od Zeme).

    Ak by chcel niekto namietať, že predsa takúto rýchlosť onen meteorit nikdy nemal, lebo inak by nemohol dopadnúť na Zem, vo všeobecnosti to nie je pravda, pretože na Zem mohol dopadnúť aj preto, že jeho dráha vesmírnym priestorom prosto smerovala k miestu stretu so Zemou.

    Je evidentné, že REÁLNE gravitácia takto „NEFUNGUJE“.

    Tak, to je smutné. Feynman by mal – obrazne povedané – prestať bubnovať na tamtam z čírej roztopaše, ale skôr na poplach.

    Z pohľadu predstavy dynamického éteru je problém gravitačného potenciálu ľahko riešiteľný. Naozaj, je to doslova „brnkačka“. –

    Meteorit NEPRIŤAHUJE k Zemi gravitačná sila jej gravitačného poľa (resp. sa vzájomne nepriťahujú), ale ho k nej DOTLÁČAJÚ normal-eteróny, ktoré sa nachádzajú všade v ich okolí. Dotláčajú meteorit k Zemi prostredníctvom vyššie zmienených KOREKČNÝCH SÍL, ktoré - z dôvodu nechápania objektívnej reality (alebo, inými slovami, z dôvodu nedostatočného nadhľadu nad problematikou) – mylne považujeme za JEDINÚ GRAVITAČNÚ silu. A sú naozaj schopné dotlačiť meteorit k Zemi, lebo disponujú reálnou kinetickou energiou, z ktorej môžu uhrádzať svoju vlastnú prácu.

    Inými slovami, ZDROJOM energie pre konanie „gravitačnej práce“ je kinetická ENERGIA ETERÓNOVÉHO POĽA, resp. – energia dynamického éteru (v oblasti daného hmotného telesa).

    Formálne odvodené potenciálové, tzv. gravitačné pole je, z tohto hľadiska, absolútne nemohúce, povedal by som až „impotentné“ (t.j. neschopné „silového“ aktu).

    Je úplne prirodzené, že celková energia dynamického éteru v danej oblasti dočasne, na prechodnú dobu, poklesne. Je to v súlade so zákonom zachovania (transvektorovej kinetickej) energie, ktorá je základnou formou energie.

    Pochopiteľne, aj (hypoteticky) GRAVITAČNÁ sila nie je, z fyzikálneho hľadiska, nič iné ako obyčajná MECHANICKÁ sila. To malo byť fyzikom zrejmé najneskôr od momentu, keď Eötvös (1909), a neskôr za ním ďalší, experimentálne preverili rovnosť zotrvačnej a gravitačnej hmotnosti.

    Ak totiž GRAVITAČNÁ sila pôsobí na hmotné teleso v zmysle Newtonovho zákona sily, pôsobí naň MECHANICKY. Tak akáže tam špeciálna, osobitná sila? Skôr sú pravdivejšie rozprávky starej matere!   

    A ďalej. –

    Odkedy Max Planck (1858 - 1947) – mimochodom, teraz, 23. marca uplynie 160 rokov od jeho narodenia - roku 1900 zaviedol do fyziky predpoklad kvantovania energie, je zrejmé, že potenciálové polia ako je aj gravitačné pole, sú priestorovo OHRANIČENÉ.

    Vyplýva to z jednoduchej úvahy. –

    Nech platí súčasne Newtonov všeobecný gravitačný zákon i Planckov predpoklad. Potom, gravitačná sila F telesa s hmotnosťou M, pôsobiaca na teleso o hmotnosti „m“ zo vzdialenosti „r“, koná elementárnu prácu dA = F.dr (pri virtuálnom priblížení telies o „dr“), ktorá nemôže byť menšia než elementárne množstvo energie, vyplývajúce z Planckovej konštanty „h“ (že „h“ má rozmer J.s, nie je teraz podstatné). Preto, v určitej vzájomnej vzdialenosti telies, musí platiť minimálne rovnosť

    ϗ.M.m.dr/r.r   ≤  h                                          (3)

Z toho vyplýva

     dr  ≤  h.r.r/ ϗ.M.m  =  k.r.r                             (4)

     Zo vzťahu (4) vyplýva, že hodnota virtuálneho (gravitačného) priblíženia telies je priamo úmerná druhej mocnine ich vzájomnej vzdialenosti a - ako taká – môže rásť nad všetky medze (lebo nulový gravitačný potenciál od telesa M sa definuje až „v nekonečne“). To však neprichádza do úvahy, lebo hodnota virtuálneho priblíženia telies musí byť nejakým spôsobom limitovaná. – Pravdepodobne súvisí s hustotou eterónov v objektívnom priestore. A to je dôvod, prečo potenciálové polia nesiahajú „do nekonečna“, ale sú priestorovo (rozmerovo) obmedzené.

 

 

 

    Pokračovanie.

 

    Pramene:

 

[1] R.P. Feynman, R.B. Leighton. M. Sands: Feynmanove prednášky z fyziky I, ALFA, Bratislava 1986, str. 140

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Dankovi stačí aj doktorát plzenského typu (píše Michal Havran)

Toto sa nesmie ani v desivom období praudy.

STĹPČEK PETRA SCHUTZA

Až Marrákeš otvoril Lajčákovi oči

Miroslav Lajčák si kampaň zrejme neskúša.


Už ste čítali?