Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, IX.

Autor: František Cudziš | 23.3.2018 o 7:23 | Karma článku: 2,13 | Prečítané:  279x

Isaac Newton, na patričné miesto vo svojich Matematických základoch prírodnej filozofie, umiestnil Poznámku. Aj ja som sa rozhodol (pred pokračovaním v ďalšom výklade) pre istú poznámku - o cieľoch a obsahu tzv. koncepčnej fyziky.

     Avšak skôr, ako sa k meritu veci dostanem, najprv malá odbočka k diskusii o predošlej časti tohto seriálu. -

    P O R O V N A N I E

    Einstein: Len dve veci SÚ NEKONEČNÉ. VESMÍR a ľudská hlúposť. Pri tej prvej si však nie som taký istý. (Internet.)

    „tyso1“ (20.3.2018 12:33): ... Správne riešenie je známe už dávno, VESMÍR NIE JE NEKONEČNÝ a má svoj počiatok.

    Bolo by určite na prospech veci, keby sa ctení páni dohodli.

    Vzhľadom na ašpirácie relativistov cestovať v čase, by sa napr. „tyso1“ mohol vrátiť do potrebnej doby a, pri kávičke, o tom „hodiť s Einsteinom reč“. (Ja len tak, zo zábavy – pozn. autora.)

     Z ďalšieho „perlenia“ vytrvalého diskutéra k mojim článkom „tyso1“:

     „... Ale zvláštne je, chudák Cudziš, napriek tomu, že sa narodil v 20. storočí, rieši dávno vyriešené problémy 19. storočia a ani netuší, čo sa udialo v 20. storočí. ...“

    V tomto sa zhoduje (zrejme) s mnohými u nás doma.

    Viem aj o jednom matematickom fyzikovi z „vedecky významnej krajiny“, ktorý považuje (možno predovšetkým moje) „ujasňovanie si“ veľmi podstatných momentov fyziky prinajmenšom za nešikovnosť. Keby som chcel byť zlomyselný, mohol by som konštatovať, že nie inciálky jeho mena ale práve podobné názory ho zaraďujú do atmosféry c. a k. habsburskej monarchie (blahej pamäti) - na sám koniec 19. storočia - ktorá sa nám definitívne pominula práve pred sto rokmi.

    Ale problémy fyziky z konca 19. storočia – neuspokojivo zodpovedané – pretrvali až do súčasnosti.

    Problémami fyziky 19. storočia sa zaoberal aj Einstein, a nedá sa povedať, že by po ňom (aj tak) nezostala „kopa“ (fyzikálnych) problémov. Práve naopak – dovolím si tvrdiť, že o niektoré sa priamo aktívne pričinil. A mám na mysli nie len jeho myšlienkové „železničiarske“ experimenty, so svetlom vo vagóne alebo s bleskami popri železničnej trati.

    Dovolím si citovať túto pasáž z [1]:

    » Keďže najpriamejšia dráha časopriestorom prirodzene nezávisí od hmotnosti, padajú všetky telesá v gravitačnom poli rovnako rýchlo, čo zistil už Galileo Galilei. Túto okolnosť vysvetľuje newtonovská mechanika princípom ekvivalencie (= gravitačná hmotnosť a zotrvačná hmotnosť telesa sú si rovné), ktorý týmto vlastne všeobecnú teóriu relativity vysvetľuje. Presnejšie možno povedať, že z klasického princípu ekvivalencie vyplýva, že pozorovateľ v uzavretom priestore bez pozorovania okolia nedokáže z pohybu predmetov v priestore zistiť, či je v stave beztiaže alebo voľného pádu.

    Einstein tento princíp zovšeobecnil takto: Pozorovateľ v uzavretom priestore bez informácií zvonku NEMÔŽE vôbec ŽIADNYM POKUSOM ZISTIŤ, či je v stave beztiaže alebo nie. « Koniec citovania. (Zvýraznenia textu urobil autor článku.)

    A teraz si postupne „ujasnime“ skutočný fyzikálny význam jednotlivých častí uvedeného tvrdenia. –

    Einstein uvažuje o pozorovateľovi „v uzavretom priestore bez informácií zvonku“.

    Môže existovať taký pozorovateľ – „bez informácií zvonku“ – pri logickom predpoklade, totiž že v materiálnom svete, ktorý je predmetom skúmania fyziky,  „všetko so všetkým súvisí“?

    Podľa mňa, je to chiméra!

    Všetci poznáme pojem „čierna skrinka“. Na fyzikálnych olympiádach ju prezentuje napríklad zostava elektronických prvkov, z ktorej vidno len vstupné a výstupné kontakty. Testovaním zariadenia, napríklad pomocou jednosmerných či striedavých prúdov rôznej frekvencie, intenzity a napätia, možno určiť, aké elektronické prvky čierna skrinka obsahuje i konkrétnu schému ich zapojenia.

     Pozemský pozorovateľ, pri svojich exaktných pozorovaniach fyzikálnych javov, je v ešte zaujímavejšej situácii. – On sám je totiž „uzavretý“ v „čiernej skrinke“ zvanej vesmír, naviac nemajúc možnosť aktívne zasahovať do objektívneho diania vesmírneho celku, ktorého zákonom (a usporiadaniu) chce porozumieť.  Takže, napríklad astronóm je odkázaný len na výsledky pozorovaní, ktoré možno - obrazne povedané – považovať za výstupy z „čiernej skrinky vesmíru“.

    Výsledky svojich astronomických pozorovaní sa potom snaží systematizovať do nejakej ucelenej, vnútorne konzistentnej predstavy. Do predstavy, pokiaľ možno čo najviac korešpondujúcej s poznatkami ostatných fyzikálnych oborov, pretože sa predpokladá všeobecná platnosť uznávaných prírodných zákonov tvoriacich základ aktuálnej paradigmy.

    No, a potom je tu množstvo diametrálne odlišných (aj rozmerovo) iných „čiernych skriniek“, ktoré predstavuje vnútorná stavba hmotných (mikro)objektov a látková štruktúra hmotných (makro)objektov, veľkosťou porovnateľných s rozmermi ľudského tela alebo (povedzme, až) architektonických diel. To je rozmerová škála, umožňujúca aktívne bádanie, napríklad pomocou dopredu premyslených a precízne vykonaných experimentov.

    Dômyselnými obmenami experimentu možno meniť „vstupné vplyvy“, čo sa zákonite prejaví „na výstupe“ - v podobe meniacich sa výsledkov.

     Najväčší problém, v tejto situácii, môže principiálne predstavovať fyzikálna interpretácia experimentálne zistených výsledkov. Lebo, ako som už raz konštatoval:

    Matka (EXPERIMENT) dieťaťa (VÝSLEDOK) je istá, ale otec (objektívne PODMIENKY experimentu, ako aj rôzne potenciálne MOŽNOSTI vysvetlenia výsledku) je neistý.         

     Z hľadiska otázky – aspoň čo sa týka otázky pohybu - či môže existovať pozorovateľ v uzavretom priestore a TOTÁLNE bez (fyzikálnych) „informácií zvonku“, je však podstatné toto. –

    Ak pozorovateľ „v uzavretom priestore“ môže konať potrebné experimenty, môže pomocou nich vždy usúdiť na svoj objektívny pohybový stav, a to predovšetkým vďaka (predpokladanej) všeobecnej platnosti nám známych prírodných zákonov a rôznych fyzikálnych zákonitostí. Žiaden uzavretý priestor totiž nemožno „odtieniť“ pred objektívnym pôsobením prírodných zákonov.                     

     Keby sme napríklad skúseného experimentátora požiadali rozhodnúť, či sa spolu so svojím (dokonale uzavretým) laboratóriom nachádza v beztiažovom stave, niekde na (kruhovej) „obežnej“ dráhe Zeme, alebo s ním padá k jej povrchu voľným pádom, podľa čoho by sa mohol orientovať?

     Povedzme, že by uviedol do prevádzky laboratórny zdroj monochromatického svetla a na rôzne miesta by rozostavil viacero detektorov, schopných merať vlnovú dĺžku svetla.

    Ak by všetky detektory (relatívne) dlhodobo detegovali rovnakú farbu použitého svetla, experimentátor by z toho usúdil, že jeho laboratórium sa pohybuje buď po nejakej (kruhovej) „obežnej“ dráhe Zeme (alebo – teoreticky - rovnomerne priamočiaro oblasťou priestoru, ktorá je mimo detektovateľného gravitačného poľa).  

     Ak by detektory zaznamenávali postupne sa meniacu vlnovú dĺžku použitého svetla, smerom k červenému okraju viditeľného spektra, pre experimentátora by to bol dôvod predpokladať, že jeho laboratórium padá voľným pádom k Zemi.

     Ako vidíme, Einstein to s princípom ekvivalencie celkom dobre neodhadol.

     Okrem toho, aj keď by som sa v uvedenej úvahe mýlil, predsa len Einstein nemá pravdu.

    Javom, ktorý bezpečne rozlíši zotrvačný pohyb od voľného pádu, je – podľa teórie kozmodriftu a koncepčnej fyziky – relativistické správanie sa hmoty, t.j. relativistické narastanie jej tzv. „pokojovej hmotnosti“, v závislosti od pozorovanej (relatívnej) rýchlosti.

     Ak by totiž experimentátorovo laboratórium dlhší čas klesalo voľným pádom v (relatívne) silnom gravitačnom poli, znateľne by to pozmenilo rýchlosť jeho objektívneho pohybu. Úlohu rýchlosti kozmodriftu laboratória (ŵ = c), kde by sa toto relativistické správanie hmoty skúmalo, by takým činom prevzala vyššia rýchlosť tzv. „vlastného kozmodriftu“ laboratória.  To by malo za následok INÝ PRIEBEH zdanlivého (relativistického) narastania hmotnosti urýchľovaných častíc, ak by sa potrebný urýchľovač častíc v laboratóriu nachádzal. O tom som už písal, napr. v [2].

     Okrem toho by sa, v padajúcom laboratóriu, zvýšila aj STABILITA látkovej štruktúry všetkého jeho materiálneho vybavenia. Neviem však o tom, že by sa tejto problematike niekto z fyzikov seriózne venoval. Predpokladám, že je to aktuálne úplne ignorovaná fyzikálna oblasť.

     „Havkáči“ odo mňa neustále požadujú, ako dôkaz správnosti mojich myšlienok, nejaké konkrétne výpočty. Čisto logické argumenty ich nezaujímajú a (doteraz) sa vždy vyvarovali čo len slovkom odpovedať na moje „pádne“ otázky. Napríklad, naposledy na otázku  – ako by to malo byť s plynutím času, v dvoch nerovnako rýchlych raketách, nachádzajúc sa jedna v útrobách druhej. A to som ešte nepovedal, že jednotkou času nie je nejaká (alebo iná) „sekunda“, lebo v skutočnosti čas je bezrozmerný. Podobne neboli schopní oponovať môjmu tvrdeniu, že „kilogram“ nemôže byť jednotkou hmotnosti, pretože to, čo sa považuje za hmotnosť, je v skutočnosti (formálne) hybnosť. (A to, čo sa považuje za hybnosť, má v skutočnosti fyzikálny rozmer energie.)

     Napriek všetkým týmto fyzikálnym „nepresnostiam“, pre mnohých neochvejne platí, že Einstein bol fyzikálny guru. A nie hocijaký. Čiastočne je to aj pravda. Jeho absurdné koncepcie sa začali brať vážne až od momentu, keď bol v roku 1919 prvý raz experimentálne pozorovaný ohyb svetelných lúčov pri úplnom zatmení slnka.

    Pre mňa sú pritom zaujímavé dve veci.

    Po prvé, rovnakú hodnotu veľkosti pozorovaného ohybu svetla (cca 1,75´´) mohol principiálne predpovedať už Newton, keby bol vedel to, čo v jeho dobe ešte nebolo známe. (A nie je to všeobecne známe ešte ani dnes.)

    Po druhé, je zaujímavé, že ja osobne neviem o žiadnom podobnom pozorovaní, kde by sa - spolu s hodnotou ohybu svetla - súčasne overovala aj jeho farba. Totiž, v súvislosti s „gravitačným červeným posunom“ svetla je (teoreticky) možné, že farba (spektrum) neohnutého svetla hviezd (v oblasti nastávajúceho úplného zatmenia slnka) je trochu iná ako farba ich svetla (spektra), ohnutého gravitačným poľom Slnka. V teórii kozmodriftu by sa pre taký jav našlo vysvetlenie.

    Ak takéto pozorovanie (prípadne) ešte nikto nevykonal, dúfam, že (najmä) astronómovia z „vedecky významných krajín“ sa nenechajú dlho núkať.      

     A teraz, konečne, oná

 

     P O Z N Á M K A :

    „Moderná“ relativistická fyzika sa pri vysvetľovaní objektívnej reality uchýlila k MODELOVÝM predstavám a VYŽÍVA SA pritom v nenázornej ekvilibristike, založenej na „maximálne abstraktných“ metódach (možnostiach) vyššej matematiky.

    To užitočné, čo možno z takéhoto prístupu pre vedu a techniku vyťažiť, nazývam pojmom „inžiniersky prístup“ k fyzike a som schopný si to aj ceniť, najmä ak prihliadnem k nezmernej intelektuálnej námahe a materiálnym nákladom, vynaloženým na dosiahnutie (a overenie) inžiniersky využiteľných poznatkov.

    Relativistickí fyzici (a predovšetkým kozmológovia) si však, popri tom, urobili z vesmíru akýsi MODEL niečoho uzavretého, čo vo mne evokuje – nie orechovú škrupinku, skôr slepačie vajce. Toto vajce môže, v prípade potreby, aj padať – do hlbín bližšie neurčeného priestoru – a všetko je v poriadku. Všetko je O.K. až do chvíle, kým vajce niekde v objektívnej realite na niečo nenarazí a nejedno „fyzikálne kuriatko“ si nenatlčie zobáčik!

    Teda, to ostatné, čo sa na úspechu „inžinierskeho prístupu“ k fyzike len priživuje, tváriac sa ako veda, produkujúca čoraz absurdnejšie teórie a vyžadujúca (čoraz nákladnejšie) investície do niektorých oblastí tzv. základného výskumu, osobne odsudzujem. 

    Koncepčná fyzika, ktorú som začal v poslednej dobe (len) vlastnými silami popularizovať, sa snaží vrátiť fyzikálne vedy na správnejšiu cestu prirodzeného historického vývoja fyziky. A to tým spôsobom, že chce – s použitím maximálnej možnej miery názornosti – získať potrebný nadhľad nad fyzikálnou problematikou, poukázať na nepovšimnuté faktické súvislosti, prehodnotiť niektoré doterajšie prístupy k fyzikálnym javom, odstrániť isté (vyslovene) chybné predpoklady a navrhnúť ich perspektívnejšiu náhradu.

    Zvykne sa obrazne hovoriť, že fyzika je azda jediná veda, ktorá ešte stále nemá vybudovanú svoju vlastnú, ucelenú „budovu“, ale že z nej len kde-tu osve stoja „múry“, predstavované rôznymi nekompatibilnými teóriami (v podstate typu ad hoc).

    Potom koncepčnú fyziku možno predstaviť ako ten fyzikálny obor, ktorého prednostným cieľom je navrhnúť (a čiastočne rozpracovať) základnú projektovú  dokumentáciu onej chýbajúcej fyzikálnej budovy.

    Mňa, ako autora teórie kozmodriftu, zaujímajú predovšetkým tie známe momenty fyzikálnej problematiky, ktoré môžu mať pre pochopenie objektívnej reality principiálny význam. Tým, že sa podarí poukázať na dôležité súvislosti medzi nimi (predovšetkým z kvalitatívneho hľadiska), sa možno podarí položiť kvalitný fundament onej hypotetickej fyzikálnej budovy, aj menej deravú strechu. A nie len to.

    Tým, že sa snažím koncepčnú  fyziku vybudovať ako tzv. otvorený filozofický systém, ponechávam (všade, kde to fakty dovolia) otvorené aj principiálne iné (než len jednu) možnosti na fyzikálnu interpretáciu výsledkov, získaných experimentálne alebo exaktným pozorovaním.

    Ak mám projektovať takúto zmysluplnú „budovu“, mojou prvoradou snahou je situovať v nej samostatné miestnosti pre jednotlivé vedné obory. Obrazne povedané, snažím sa stanoviť, kde bude v „tom dome“ kuchyňa, kde obytné miestnosti a kde (trebárs) spálne. Vynasnažím sa, aby vznikli medzi nimi funkčné prechody. Ale rozhodovanie o detailnejších veciach, napríklad aké je vybavenie jednotlivých miestností (a z akého materiálu), rád prenechám iným. A už vôbec sa nemienim starať o to, čo sa „sníva“ spáčom v jej (nedobudovaných) spálňach. Ako jednotlivec, sotva môžem stihnúť do konca svojho života to, čo som si v danej veci zaumienil vykonať už dávno.

    „Havkáči“, v diskusiách k mojim článkom s fyzikálnou tematikou, sa ma – celkom zbytočne – pokúšajú obviňovať z nevedomosti o triviálnych veciach, skúšať z prehľadu o (nimi zvládaných) absurdnostiach, urážať a vyhlasovať za blázna, alebo rozoštvávať s inými „nepatrične mysliacimi“ osobami. Majú proste smolu.

    Nie som ako oni, nikdy som taký nebol, ani nebudem.

    Nepočítam, ani neuvažujem ako oni.

    Ani nepíšem (len) pre nich. Ak dnes moje články viac-menej pravidelne sleduje dákych 150 – 200 čitateľov, predpokladám, že aspoň 30 z nich - nad ich obsahom – aj seriózne uvažuje. A to celkom stačí - ak, napokon, neostanú mlčať ale sa ozvú.

    Inak, je len otázkou času, kedy najdôležitejšie myšlienky teórie kozmodriftu a koncepčnej fyziky preniknú z tejto „vedecky nedôležitej krajiny“ aj k iným ľuďom, ktorí sa nad nimi skutočne zamyslia a niektorých (možno) budú inšpirovať k pokračovaniu v tejto užitočnej práci.

    Ešte som však ani zďaleka nepovedal všetko.

 

 

    Pokračovanie.

 

 

 

    Pramene:

 

[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/všeobecná_teória_relativity. Princíp ekvivalencie.

[2] Ako bude fungovať urýchľovač častíc na Marse?https://cudzis.blog.sme.sk/c/433990/ako-bude-fungovat-urychlovac-castic-na-marse.html

 

 

 

 

     Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

     Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránkycufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Koľko partnerov treba mať, kým nájdeme pravú lásku

Nehanbite sa za bruško a sprosté tetovanie, mierte vysoko a mierte často. Matematické tipy, ako zlepšiť svoje šance na úspešné zoznámenie.

dnes píše jaroslav rumpli

Už to s nimi nevydržal ani prezident

Špina je zažratá.


Už ste čítali?