Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, X.

Autor: František Cudziš | 26.3.2018 o 10:29 | Karma článku: 1,73 | Prečítané:  381x

Podnietený diskusiami k posledným častiam seriálu, sa ešte raz vraciam k problematike Olbersovho paradoxu, aby som lepšie ozrejmil niektoré momenty problematiky, súvisiace s predstavou tzv. dynamického éteru.

    V poslednej časti tohto seriálu článkov som sa pokúsil deklarovať, že „moderná“ relativistická fyzika sa pri vysvetľovaní objektívnej reality uchýlila k MODELOVÝM predstavám, intenzívne pri tom využívajúc vyššiu matematiku. Konštatoval som, že to užitočné, čo možno z takéhoto prístupu pre vedu a techniku vyťažiť, nazývam pojmom „inžiniersky prístup“ k fyzike a som schopný si to aj ceniť. Osobne však, pred abstraktnými matematickými postupmi pri riešení najrôznejších fyzikálnych problémov, uprednostňujem názornosť vykonaného uvažovania. Lebo názornosť je najlepším prostriedkom kontroly, či nad riešenou problematikou máme dostatočný nadhľad. Tento nadhľad nám môže pomôcť vyvarovať sa chýb, ktoré – pri spätnom pohľade na historický vývoj fyziky – môžu neskôr vyzerať ako triviálne, banálne a skoro až smiešne, keby na dlhý čas nezbrzdili optimálny vývoj fyziky.

    Z toho dôvodu som sa priklonil k rozhodnutiu budovať tzv. koncepčnú fyziku, a to na základných predstavách teórie kozmodriftu, ktorej som venoval dosť veľa úsilia. Tvoril som ju takrečeno „v závetrí“ oficiálnej vedy, lebo mi bolo od počiatku jasné, že nie je „kompatibilná“ s aktuálnou paradigmou.

    Nekompatibilnosť teórie kozmodriftu s aktuálnou paradigmou, založenou na predstavách relativistickej fyziky, spočíva v diametrálne rozdielnych základných predstavách o fyzikálnej povahe a usporiadaní objektívnej reality.

    Aktuálna paradigma predpokladá (len predpokladá!) najvyššiu možnú rýchlosť vo vesmíre s hodnotou „c“, a to z formálne matematických dôvodov, bez toho, aby boli zrejmé aj dôvody fyzikálne.

    Teória kozmodriftu je založená na predpoklade, že hmotné objekty, ktorých hmotnosť v stave (relatívneho) pokoja považujeme za tzv. pokojovú hmotnosť, majúcu zotrvačnosť, sa v skutočnosti (t.j. objektívne, avšak nepozorovateľne) pohybujú vzhľadom na svetový priestor práve rýchlosťou „c“. A to bez toho, aby sa tieto hmotné objekty potýkali s nejakými „relativistickými problémami“. Okrem toho, práve (kinetická) energia tohto (kozmodriftového) pohybu spôsobuje ich zotrvačnosť. Až ďalší nárast ich objektívnej rýchlosti - v dôsledku (konkrétnymi silami) vynútených relatívnych pohybov – spôsobuje relativistické správanie hmotných objektov, ktoré sa markantnejšie prejavuje až pri vyšších pozorovateľných rýchlostiach, ktoré – až tieto! – sú (v podmienkach „bežného“ kozmodriftu ŵ = c) limitované (relatívnou) rýchlosťou „c“.

    Napriek tejto základnej odlišnosti možno mnohé, experimentálne overené fyzikálne javy, relevantne zdôvodniť aj z pozície teórie kozmodriftu či tzv. koncepčnej fyziky.

    Vzdelancov vo fyzikálnych oboroch, a vôbec rozhľadených ľudí, by mohla (a mala) táto skutočnosť zaujímať. K tomuto predpokladu ma vedie aj údajný výrok fyzika akademika Sacharova (1921 – 1989), laureáta Nobelovej ceny (síce „len“ za mier, 1975):

    „Pokusy pochopiť vesmír sú jednou z mála vecí, ktoré trochu povznášajú ľudský život nad úroveň frašky a pridávajú mu črty vznešenej tragédie.“

    (Aj ja som ochotný žiť svoj život hoci tesne „nad úrovňou frašky“, a vôbec to nepociťujem ako tragédiu, lebo svoju odmenu v živote som už v podstate dostal.) Ako však poznám odmladi ľudí, musel som predpokladať od počiatku odmietavé reakcie niektorých vzdelancov. Okrem toho, mám stále na pamäti výrok Michela de Montaigne (1533 - 1592), ktorý už vo svojej dobe vypozoroval určité nebezpečenstvo, plynúce zo vzdelania. Povedal:

    „So všetkou zodpovednosťou môžem potvrdiť, že existujú DVA TYPY hlúposti. Jedna je NEGRAMOTNÁ, tá vede PREDCHÁDZA. Druhá je NADUTÁ a POVÝŠENECKÁ, tá prichádza za ňou. Druhý typ hlúposti sama veda PLODÍ a ROZVÍJA, kým ten prvý ODSTRAŇUJE a ZABÍJA.“

    Predpokladal som reakcie takého typu ľudí, ktorí sú zásadne vždy „na strane silnejšieho“ a nepremyslenými útokmi proti novým myšlienkam sa (asi) snažia, v prvom rade, prezentovať vlastnú znalosť oficiálne uznávaných vedomostí. Je to (prirodzená) psychologická reakcia, ale, na druhej strane, autori J.Bergier – L.Pauwels vo svojom diele „Ráno kúzelníkov“ o nej píšu, že sa úspešne využíva aj na chytanie opíc. Ak sa raz opice niečoho (nimi ceneného) zmocnia, už to nepustia za nič na svete, radšej prídu aj o svoju slobodu či rovno o život.

   Ľudia ceniaci si formálne vzdelanie, ktoré im umožní presadiť sa profesionálne i spoločensky, nikdy nebudú ochotní „čúrať proti akademickému vetru“, zato niektorí z nich sa radi budú „zabávať“ na (nepochopených myšlienkach) novátorov. Preto som sa dopredu pripravoval, na obdobie zverejňovania predstáv teórie kozmodriftu, nielen po odbornej ale aj po psychickej stránke. A nemýlil som sa.

    Od začiatku blogovania som upozorňoval tento typ diskutérov k mojim článkom, že ak neprestanú ostentatívne prejavovať svoj dešpekt voči mojej osobe a k ich obsahu, stanú sa „bezvýznamným sprievodom karavány“. Oveľa pragmatickejším označením týchto ľudí je pojem „havkáči“. Z mojej strany nie je mienený nijako hanlivo. Vytvoril som si ho pre potreby svojich úvah, a ak treba, nemám problém ho aj (neanonymne) zverejniť (aj keď z toho nemám radosť). Ak si čitateľ všimol, inak sa snažím byť v diskusii k článkom slušný a trpezlivý. Môj nebohý otec hovorieval: Nie je ten chlap, čo bije, ale ten, čo (vy)drží (onú bitku). To však neznamená, že ľuďom, ktorí si mýlia slušnosť so slabosťou, neviem aj patričným spôsobom „odseknúť“. Naopak, nemajúc z toho žiadne žalúdočné problémy, som na to pripravený. – Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Okrem toho (možno to nie je napohľad zrejmé), viac si vážim neanonymných oponentov v diskusii, lebo oni sú ochotní aj adresne „recipročne voľačo utŕžiť“. Kto by, z tejto kategórie diskutérov, nadobudol pocit, že som „protiúder“ prehnal, tomu sa ospravedlňujem. Ja len vysporadúvam doterajšie „zlé za zlé“, lebo vysporadúvať „dobré za dobré“ som ešte nemal príležitosť. Pre dobro veci, ja si tiež potrebujem „vydobiť“ určitú vážnosť. Ak som sa v niečom pomýlil, bez problémov som ochotný to odvolať.

    Viem, že to nedosiahnem len „všeobecnými“ rečami, ale že k tomu treba pádne argumenty. Možno mi triezvo uvažujúci diskutéri uznajú, že nikdy doteraz (a tak to aj ostane) som nikoho nenútil, aby si osvojil niečo z mojich myšlienok. Vždy ich iba ponúkam na premyslenie. U „havkáčov“, ktorí nie sú ochotní ani len hypoteticky sa zamyslieť spôsobom „ako by to bolo, keby to bolo ináč“, nie je veľký predpoklad na zmenu prístupu k obsahu teórie kozmodriftu alebo k projektu tzv. koncepčnej fyziky, aj keď „zázrak“ sa môže stať vždy. Doteraz sa diskusie poväčšine niesli v duchu „ja o koze, ty o voze“.

 

    EŠTE  RAZ  O OLBERSOVOM  PARADOXE

    Vráťme sa naspäť k Olbersovmu paradoxu, ako som o ňom písal v [1], aby som – špeciálne diskutérovi s nickom „tyso1“ – ponúkol na opätovné premyslenie názorný príklad (dúfam, že jeho prílišná názornosť neurazí výšku jeho odbornosti).

    „Tyso1“ napísal:

    „Ja len tak, zo zábavy. Obrázky sú zase nezmyselné. Cudziš napríklad nepochopil, čo je vlastne Olbersov paradox. A napríklad nechápe, že ak hviezdy žiaria stále, tak sú jeho obrázky chybné, na Zem síce dopadajú lúče z rôznych časov, ale to platí aj tak. Nič to teda nerieši. Správne riešenie je známe dávno, vesmír nie je nekonečný a má svoj počiatok.“ (20.3.2018 12:33)

    Predstavme si oveľa jednoduchšiu analógiu, ktorá by mohla čo-to napovedať k Olbersovmu paradoxu.

    Nech sa na vodorovnej lúke, na priamke, s odstupom 100 m od terča, nachádzajú (povedzme) tri rovnaké automatické samostrely, ktoré sú schopné vystreľovať šípy rýchlosťou v = 50 m/s, s kadenciou 10 výstrelov za minútu, súčasne do všetkých smerov (s odstupom uhla 1°) napríklad 30° výseče. Považujme toto usporiadanie za časť modelu statického vesmíru. Terč nech predstavuje Zem, samostrely tri hviezdy v rôznej vzdialenosti od nej a šípy nech predstavujú svetlo. Všetky nepodstatné vplyvy (napr. odpor vzduchu, gravitácia) pri lete šípov zanedbajme.

    Pre túto situáciu je príznačné, že po súčasnom uvedení samostrelov do činnosti, prvý šíp zasiahne terč po dvoch sekundách od spustenia streľby. Ďaľšie šípy z prvého samostrelu budú zasahovať terč s odstupom 6s. Po štyroch sekundách od začiatku streľby zasiahne terč prvý šíp z druhého samostrelu a ďalšie jeho šípy ho budú zasahovať tiež s odstupom 6s. Prvý šíp z najvzdialenejšieho samostrelu zasiahne terč v šiestej sekunde od začiatku streľby a ďalšie jeho šípy budú prilietať taktiež s odstupom 6s. Podstatné na tejto STATICKEJ situácii je, že šípy vystrelené do smeru terča, ho nevyhnutne zasiahnu VŠETKY a je len otázkou času, kedy ho úplne zničia. Šípy vystrelené do iných smerov nemajú z tohto hľadiska žiaden význam.

    Kozmologická obdoba tohto obrazného experimentu by predstavovala pôsobenie Olbersovho paradoxu, ale s tým rozdielom, že zničený terč by predstavovala Zem, doslova „upečená“ sumárnym žiarením bližších i vzdialenejších hviezd. A nebolo by ani čudo, ak si uvedomíme, že pri pohľade z inej vzdialenej oblasti vesmíru by aj naša Zem žiarila na nočnej oblohe tamojšieho pozorovateľa rovnako ako všetko okolo. Nekonečný statický vesmír by bol zrejme vhodný len na jednostrannú premenu všetkých materiálnych štruktúr hmotných objektov na energiu žiarenia, ktoré by vypĺňalo celý jeho objem pri nejakej priemernej „horúčosti“ – presnom to opaku Clausiusovej „tepelnej smrti“ vesmíru, vychádzajúcej z nepochopenia skutočného významu entropie. (Každý paradox je totiž neklamným znakom nepochopenia nejakého konkrétneho momentu objektívnej reality.)

    Ako sa zmení situácia v experimente, keď sa celé toto usporiadanie začne pohybovať kolmo na spojnicu samostrely-terč, napríklad (translačnou) rýchlosťou u = 10 m/s?

    Statická situácia sa zmení na DYNAMICKÚ a do hry vstúpi „triangulačný princíp“. Zo šípov, vystreľovaných do smeru spojnice samostrelov s terčom – ak by sme nezohľadnili zotrvačný pohyb šípov z titulu pohybu samostrelov - teraz by terč nezasiahol ANI JEDEN. Tu treba zdôrazniť, že ak neplatí Ritzova hypotéza, svetlo nemá ZOTRVAČNOSŤ  a rýchlosť pohybu samostrelov (ak šípy hypoteticky predstavujú svetelné lúče) sa v priestore vektorovo nespočítavajú s rýchlosťou vystrelených šípov. Terč môžu zasiahnuť iba tie šípy, ktoré sa ocitnú v jednom a tom istom bode dráhy pohybujúceho sa terča súčasne s ním. Vo všeobecnosti môžu túto podmienku splniť len NIEKTORÉ šípy, a terč zasiahne za daný čas MENEJ šípov ako za rovnaký čas v statickej situácii.

    Ak označíme vzdialenosť medzi terčom a ľubovoľným samostrelom D, podľa „triangulačného princípu“ musí pre dobu letu (t) k miestu stretu platiť

    D.D + (u.t).(u.t)  =  (v.t).(v.t)                                    (1)

Z toho

    t  =  √[D.D/(v.v – u.u)]                                              (2)

    Zo vzťahu (2) vyplýva, že u < v, pretože v prípade u = v by terč nemohol zasiahnuť ANI JEDEN šíp.

    Tento výsledok svedčí zdanlivo v neprospech Ritzovej hypotézy a v prospech relativistického predpokladu, totiž, že rýchlosť svetla naozaj nezávisí od rýchlosti jeho zdroja. A zároveň by tiež vysvetľoval Olbersov paradox (jeho absenciu), ale  nie v statickom ale v dynamickom vesmíre, a to aj bez požiadavky na jeho priestorovú obmedzenosť, t.j. konečnosť. Aktuálna paradigma však uprednostňuje predstavu statického a konečného vesmíru. Pod pojmom statický (odhliadnuc od hypotézy Big Bangu) treba v tomto prípade rozumieť, že tento vesmír ako celok sa nepohybuje translačne, vzhľadom na akýsi „nadvesmír“.

    Na druhej strane, „tyso1“ v diskusii, slovami „... na Zem síce dopadajú lúče z rôznych časov, ale to platí aj tak“, (zrejme) tvrdí, že je jedno, či sa náš vesmír ako celok (translačne) pohybuje alebo nie. Pretože výsledok, pri nekonečnom vesmíre – z hľadiska Olbersovho paradoxu – by bol rovnaký. Bez ohľadu na to, či by bol pozorovaný z bodu Z (poloha Zeme v strede guľových sfér) alebo z bodu A (poloha Zeme v priesečníku jej kozmodriftovej dráhy s guľovou plochou konkrétnej sféry, v ktorej možno súčasne registrovať aj staršie svetlo hviezd zo vzdialenejších sfér). Nočná obloha by mala planúť rovnomerným jasom. (A tak to nie je.)

    Okrem toho, „tyso1“ slovami „ale to platí aj tak“, totiž, že intenzita staršieho svetla zo vzdialenejších hviezdnych sfér sa v bode A spočítava s intenzitou svetiel hviezd z  konkrétnej sféry, (možno, neuvedomene) pripúšťa platnosť Ritzovej hypotézy, pretože inak by musel predmetný schematický obrázok vyzerať úplne ináč, resp. by naozaj nemal zmysel. Aj takto (pri platnosti Ritzovej hypotézy) by situácia viedla k Olbersovmu paradoxu a každé popieranie tohto faktu by sa stalo neudržateľné, keby som nezohľadňoval dva momenty.

    Prvým momentom je predpoklad teórie kozmodriftu o objektívnej existencii tzv. „kozmool“, z ktorých jedna je akýmsi prototypom (aj nášho) konečného vesmíru, a to v rámci tzv. „kozmoolového modelu Univerza“, Ten je však vyslovene špekulatívneho charakteru, čo som nikdy netajil.

    Druhým momentom je fakt, o ktorom pojednáva druhý predmetný schematický náčrt v 7. časti tohto seriálu článkov. Predstavuje dôsledok javu, ktorý možno označiť pojmom „princíp radiálnosti svetelných lúčov“. Jeho podstata spočíva v prostom fakte, totiž, že (plošná) hustota energie svetelného žiarenia, ktorá bezprostredne súvisí s jeho objemovou hustotou v najbližšom okolí, klesá nepriamo úmerne s druhou mocninou vzdialenosti od svetelného zdroja.

    Presná fyzikálna podstata svetla nie je známa ešte ani dnes.

    Hypotéza o elektromagnetickej povahe svetla je pravdepodobne len modelová.

    Ak pripustíme korpuskulárnu povahu fotónov, chápaných ako diskrétne svetelné kvantá, predstava svetelných lúčov ako usporiadaných súborov týchto kvánt v (subjektívnom) priestore, bude reálna len za predpokladu, že sa šíria od svojho zdroja po radiálnych dráhach, ktoré nemôžu byť navzájom rovnobežné. Vo väčších vzdialenostiach od zdroja sa preto od seba výrazne vzdiaľujú. Kozmodriftová dráha Zeme potom tieto radiálne dráhy od vzdialenejších hviezd pretína sporadickejšie ako radiálne dráhy od bližších hviezd. Tomu by zodpovedal pozorovaný jas jednotlivých hviezd (s rovnakým žiarivým výkonom), t.j. nerovnaký jas jednotlivých oblastí nočnej oblohy.

    Špecifickým problémom je pozorovaný prevládajúci „červený posun“ v svetelných spektrách hviezd, ktorý sa vysvetľuje – na základe Dopplerovho javu – ako dôsledok „rozpínania“ vesmíru, hoci celkom ľahko môže ísť aj o jednoduché „starnutie“ svetla. Starnutie svetla by mohlo byť dôsledkom okolnosti, že aj svetelné kvantá – napriek princípu nezávislosti svetelných lúčov – sa v určitej miere predsa len dostávajú do vzájomnej interakcie, ktorá ich vychyľuje z pôvodnej dráhy svetelného lúča, ku ktorému prináležia. To by mohlo mať za následok zmenšenie energie lúča, poznamenaného takýmito interakciami v počte priamo úmernom prekonanej vzdialenosti v priestore - pozorované ako zníženie frekvencie svetla, resp. zväčšenie jeho vlnovej dĺžky.

    Súhrnom možno povedať, že zdôvodnenie odmietnutia Olbersovho paradoxu nie je zďaleka také jednoduché, ako ho prezentuje „tyso1“. „Tyso1“ sa totiž (zrejme) domnieva, že zo Zeme možno vizuálne pozorovať až (už dávno minulé) hranice nášho konečného vesmíru. Podľa teórie kozmodriftu je náš vesmír len súčasťou kozmologického celku – tzv. „kozmooly“ – ktorý je síce (asi) tiež konečný, ale (pravdepodobne) podstatne väčších rozmerov.

 

    Pokračovanie.

 

 

    Pramene:

 

[1] https://blog.sme.sk/diskusie/3273854/2/Subjektivny-faktor-exaktneho-pozorovania-fyzikalnych-javov-VII.html

 

 

 

     Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

     Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránkycufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.

DOMOV

Zomrela populárna speváčka Jana Kocianová

Jana Kocianová zomrela vo veku 72 rokov po ťažkej chorobe.


Už ste čítali?