reklama

Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, XI.

V článku sa vraciam naspäť k problematike tzv. dynamického éteru a k zásadnému významu tzv. eterónov, predovšetkým z hľadiska vzniku rôzneho druhu štruktúrovanosti hmotných objektov, a to naprieč širokými priestorovými škálami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

 D Y N A M I C K Ý É T E R , II

 Základné pojmy a popis

 Všeobecná kozmodriftová rovnica a relativistické správanie hmoty (pri vysokých pozorovateľných rýchlostiach) naznačujú, že náš vesmír – ako ho vnímame – je, v rámci objektívnej reality, súčasťou nejakého väčšieho celku - Univerza.

 Základom Univerza je (predpokladaný) euklidovský priestor, v ktorom sa pohybuje hmota. Pojmy priestor, hmota a pohyb považuje teória kozmodriftu za tzv. „základné existenčné kategórie“, ktoré ako pojmy sú tak jednoduché, že ich je vo všeobecnosti ťažké bližšie popísať alebo definovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Pre potreby tohto článku stačí o priestore vedieť predovšetkým to, že je to pravdepodobne spojité kontinuum, charakterizované dvomi tzv. „aspektami“, a to geometrickým a fyzikálnym aspektom. Geometrický aspekt predstavuje euklidovský priestor, indiferentný voči akémukoľvek pôsobeniu a teda nemenný. Fyzikálny aspekt vytvára v priestore obsiahnutá hmota so svojimi základnými fyzikálnymi vlastnosťami.

 Pod pojmom "hmota" teória kozmodriftu rozumie tzv. „univerzálnu“ hmotu, o ktorej (klasická i moderná) fyzika – podľa povahy problematiky - uvažuje v jej rôznych formách, napríklad ako o tzv. „zotrvačnej“, „gravitačnej“, resp. „relativistickej“ hmotnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ani o podstate hmoty ako takej nevieme povedať nič určitého. Z filozofického hľadiska hmota, na rozdiel od priestoru, predstavuje akúsi prietržitú, t.j. diferencovanú substanciu. Čo sa týka práve jej diferencovanosti, napríklad starogrécky filozof Demokritos (asi 460 – 370 pr.n.l.) považoval za najmenšiu, ďalej nedeliteľnú časticu hmoty atóm. Kvalitatívne sa rozličné vlastnosti hmoty vtedy niekedy vysvetľovali rôznymi geometrickými tvarmi atómov (guľa, kocka, pravidelný ihlan a pod.).

 A znova, (čo len) pre potreby tohto článku, v prípade hmoty vystačíme s tým najvšeobecnejším predpokladom, že hmota – jej najmenšie možno množstvo, v podobe „monolitnej“ diskrétnej častice, je v podstate určitý objem, ktorý má (z neznámych príčin) iné fyzikálne vlastnosti ako okolitý priestor. Základnou fyzikálnou vlastnosťou tejto diskrétnej častice je jej nepriestupnosť. Nepriestupnosť hmoty možno definovať ako „nemožnosť súčasného výskytu dvoch najmenších možných hmotných častíc v jednom a tom istom objeme priestoru. Inými slovami, ak danú polohu v priestore (vymedzenú jej objemom) „zaujíma“ jedna takáto konkrétna častica, nemôže ju súčasne „zaujímať“ žiadna iná častica.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Túto hypotetickú najmenšiu možnú hmotnú časticu - tvorenú „univerzálnou“ hmotnosťou - si dovolím považovať za „eterón“, t.j. za časticu, pomocou ktorej sa Le Sage (1724 – 1803; spolu s jeho predchodcami i nasledovníkmi) pokúšal vysvetliť podstatu gravitácie. Pretože neviem o žiadnom fyzikálnom jave, ktorý by bolo potrebné vysvetľovať pomocou predstavy ešte „jemnejšej“ hmotnej častice.

 Ak sa napríklad pri svojom pohybe zrazia dva eteróny, zrejme navzájom predstavujú pre svoj ďalší pohyb v priestore neprekonateľnú prekážku. Problém sa pravdepodobne vyrieši tým, že si navzájom vymenia svoj pohybový „impulz“, ktorým je (možno, len) ich (transvektorová) kinetická energia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Povahu diania v priestore, vyplnenom pohybujúcimi sa eterónmi, s ich vlastnosťami a pohybovými stavmi, možno potom považovať za vyššie spomenutý „fyzikálny aspekt“ priestoru.

 Čo sa týka vlastností „univerzálnej“ hmoty, môžem predoslať, že modernú fyziku možno vybudovať aj bez toho, žeby sme jej museli pripisovať podivuhodné, nepochopiteľné a nevysvetliteľné (teda akési MYSTICKÉ) vlastnosti, ako sú zotrvačnosť hmotných telies a gravitačné pôsobenie medzi nimi, schopnosť relativistických zmien hmotnosti alebo jej ekvivalencia s energiou.

 Uvážme, že už Le Sage (1724 - 1803) a jeho súčasníci si zrejme uvedomovali, že častice, pomocou ktorých mienili vysvetliť podstatu gravitačného pôsobenia (predovšetkým v oblasti nebeskej mechaniky), sú tiež hmotnej podstaty – a predsa sa navzájom nepriťahujú. Inak by sa v medziplanetárnom a medzihviezdnom priestore zhlukovali do špecifických hmotných objektov a predpokladaná stabilná situácia, potrebná pre hľadané vysvetlenie podstaty gravitačného pôsobenia, by sa rýchlo a radikálne menila neželaným spôsobom. (Neobstojí argument, že zhlukovaniu častíc by účinne bránila ich pôvodná kinetická energia, naviac zvýšená o gravitačnú prácu pri ich zbližovaní, pretože v tých časoch pojem energie ešte nebol známy.)

 Le Sage a spol. teda jednoznačne uvažovali o gravitácii nie ako o mystickej vlastnosti hmoty, ale ako o fyzikálnom jave hmotnej podstaty (nemožný bez jej bezprostrednej účasti v podobe „ultrajemných“ diskrétnych hmotných častíc). A takto podobná je situácia aj v prípade ostatných zmienených „vlastností“ hmoty, ak predmetné javy prisudzujeme priamo hmotným objektom, a nie špecifikám ich vlastného (objektívneho) pohybu alebo ich vlastnej vnútornej štruktúry.

 Proti sageovskej predstave mechanizmu gravitačného pôsobenia (v „statickom“ éteri, keď celý pozorovaný vesmír uvažujeme v stave pokoja) stojí len námietka, že napríklad planéty, pri ich pohybe (chápanom doslovne) OKOLO materskej hviezdy, by museli eteróny nevyhnutne brzdiť, a taký vplyv nebol nikdy pozorovaný.

 Túto zásadnú námietku nemožno aplikovať na predstavu tzv. „dynamického“ éteru, v ktorom pohyb eterónov nie je rovnako rýchly a ani nie je rovnomerne rozložený do všetkých smerov. Naopak – v „dynamickom“ éteri spôsobuje kozmodrift výraznú asymetriu rozloženia rýchlostí eterónov, a to v závislosti od smeru ich pohybu. V takomto éteri materská hviezda unáša svoj helio-dynamický planetárny systém objektívnym priestorom v smere (vlastného) kozmodriftu a eteróny jednotlivé planéty buď urýchľujú (keď sú vo fáze oneskorovania za týmto pohybom) alebo spomaľujú (keď sú vo fáze predbiehania tohto pohybu).

 V prípade planetárneho pohybu je gravitačný mechanizmus o to pochopiteľnejší, že materská hviezda i jej planéty predstavujú vesmírne telesá s konkrétnou látkovou štruktúrou, s ktorou môžu eteróny interagovať. Ale, ak sa vrátime k otázke vzájomného pôsobenia samotných eterónov, aj pre absolútny nedostatok overiteľných poznatkov, je situácia oveľa komplikovanejšia. Preto sa musím uchýliť k špekuláciám. Ale dôvod tohto počínania bude hneď zrejmý. Cieľom tohto článku je totiž predovšetkým poukázať na neopominuteľný fyzikálny význam štruktúrovanosti hmotných objektov naprieč širokou rozmerovou škálou, a tiež náčrt základných fyzikálnych súvislostí z toho vyplývajúcich.

 Ako som sa už spomenul vyššie, pracujem s predpokladom existencie eterónov – základných „monolitických“ kvánt nepreniknuteľnej „univerzálnej“ hmotnosti, t.j. bez akejkoľvek vnútornej štruktúry, tvoriacich základ „dynamického“ éteru. Eteróny medzi sebou nepôsobia gravitačne a ich vlastný pohyb je charakterizovaný (pravdepodobne len) transvektorovou kinetickou energiou. Potom je otázka, ako môžu vznikať vo vesmíre dlhodobo stabilné hmotné objekty s vnútornou štruktúrou, ak sú pre daný účel k dispozícii len eteróny s uvedenými vlastnosťami.

 V tejto situácii to nevychádza ináč len tak, že za najjednoduchšiu hmotnú štruktúru možno považovať dvojicu eterónov, ktoré sa určitý čas nachádzajú vo vzájomnej blízkosti vďaka tomu, že ich k sebe opakovane „prirážajú“ okolité eteróny. Dvojica eterónov tak vytvorí špecifický „oscilátor“ v stave „rezonancie“, v ktorom sa eteróny pravidelne zrážajú vymieňajúc si svoje pohybové „impulzy“, a to vďaka eterónom pohybujúcim sa v ich najbližšom okolí. Jedná sa o dynamický stav, o „rezonanciu“, ktorá je možná len za určitých podmienok, vzťahujúcich sa na (polohové) rozloženie a pohybové rozčlenenie eterónov. Ako však môžu vzniknúť takto vhodné aj nevyhnutné podmienky?

 V otázke štruktúrovanosti, považujem opäť za vhodné predoslať „rámcový“ predpoklad, totiž, že treba rozlišovať prinajmenšom tri stupne štruktúrovanosti hmoty do podoby hmotných objektov a hmotných telies s látkovou štruktúrou.

 Ak vesmír „funguje“ tak, že v ňom - naprieč všetkými rozmerovými škálami - neustále vznikajú a zanikajú rôzne hmotné štruktúry, vzhľadom na predpokladaný vek nášho vesmíru v ňom zrejme vznikli vyššie uvažované podmienky pre vznik „eterónových oscilátorov“ už dávno. Toto obdobie navrhujem označiť za obdobie vzniku (základnej) „bazálnej“ štruktúrovanosti, keď sa vo vesmíre ustálili pomery v tzv. „dynamickom“ éteri. Toto ustálenie pomerov charakterizujú minimálne permitivita vákua (resp. prostredia), permeabilita vákua (resp. prostredia) a gravitačná konštanta. Ale to zrejme nie je celý, úplne presný a jasný obraz o fyzikálnych pomeroch v objektívnej realite (na úrovni objektívneho priestoru).

 Zrejmý je však jeden moment, veľmi dôležitý z hľadiska nazerania na priestor. –

 V objektívnom priestore, naplnenom (predovšetkým) dynamickým éterom, nie je možný žiaden pohyb proti smeru kozmodriftu (našej kozmooly). Možné sú len tzv. „dopredné“ pohyby, t.j. pohyby s uhlovou odchýlkou maximálne ± 90° od smeru kozmodriftu a nepresahujúce (objektívnu) rýchlosť „2c“. Z toho dôvodu nie je možný ani pohyb po dráhe tvaru uzavretej priestorovej krivky, lebo takáto dráha vždy obsahuje úseky, ktoré by hmotný objekt musel prekonávať „dozadným“ pohybom. Nie je tu možný ani rotačný pohyb. Každý náčrt (či myšlienkový experiment) obsahujúci situácie, ktoré tento fakt nerešpektujú, znamená (možno aj neuvedomený) prechod uvažovania z oblasti objektívneho priestoru do oblasti relatívneho priestoru, z čoho môžu vyplynúť závažné chyby. 

 Vlastnosti ustáleného „dynamického“ éteru zrejme umožnili vývoj ďalších hmotných štruktúr. „Eterónové oscilátory“ sa asi môžu združovať do zložitejších celkov, pretrvávajúcich (v čoraz väčších objemoch priestoru) – z hľadiska energie - v stave dynamickej rovnováhy s bezprostredným okolím. Takto sa stávajú „prvkami“ štruktúry celku, a to prostredníctvom silovej VÄZBY. Pre tento stupeň štruktúrovanosti hmoty navrhujem pojem „fyzikálna štruktúrovanosť“. 

 Ako vzniká silová väzba, na úrovni veľmi malých priestorových škál, nie je celkom jasné. Je však zrejmé, že je to možné. Predosielam, že štruktúrované hmotné celky - vďaka silovým väzbám vo svojej štruktúre - môžu (resp. musia) uchovávať rovnako veľké množstvo energie, ako je kinetická energia ich kozmodriftového pohybu.

 Čím však majú tieto celky čoraz komplikovanejšiu štruktúru, tým väčšia je pravdepodobnosť, že do ich objemu náhodne prenikne eterón, ktorého energia (pri interakcii s niektorou časťou celku) naruší ich dynamickú rovnováhu a ohrozí tak jeho štruktúru vcelku. Možnosti štruktúry vyrovnať sa rušivým pôsobením zrejme závisia od jej zložitosti a celkovej energie. Je totiž veľmi pravdepodobné, že dôsledky rušivého vplyvu na štruktúrovaný celok je tým menší, čím väčší je nepomer medzi vlastnou energiou celku a rušivou energiou. Ba dovolím si predpokladať, že veľkosť vlastnej energie štruktúrovaného hmotného celku je dôležitá aj z hľadiska možností, akým spôsobom možno dôsledky rušivého vplyvu eliminovať.

 Principiálne existujú dve možnosti eliminácie onoho rušivého vplyvu. Prvú predstavuje začlenenie narušiteľského eterónu do štruktúry celku, a to buď so všetkou jeho energiou alebo len jej časťou. V prvom prípade sa jeho energia len postupne (v priebehu množstva interakcií medzi jednotlivými prvkami štruktúry) a vyhovujúco prerozdelí v danej štruktúre, čím sa celok stane hmotnejším a majúcim väčšiu energiu. V druhom prípade je časť narušiteľovej energie štruktúrou neabsorbovateľná a hmotný celok sa jej musí zbaviť. Keďže narušiteľský eterón sa stáva súčasťou štruktúry, treba čakať na iný narušiteľský eterón, ktorý túto nadbytočnú časť energie prijme a odnesie zo štruktúry. Druhú možnosť eliminácie rušivého vplyvu predstavuje neprijatie narušiteľa do štruktúry celku (ak to nie je objektívne možné). Opäť treba čakať na iný narušiteľský eterón, ktorý spôsobí, že štruktúru celku (v dôsledku celej série vhodných interakcií?) napokon opustia obidva.

 Niečo podobné sa zrejme deje aj v prípade elektrónu. Kým sa pohybuje napríklad kozmodriftovým pohybom, t.j. v pozorovateľnom priestore sa nachádza v stave (relatívneho) pokoja, nič zvláštne sa nedeje. Lebo – z hľadiska interakcií v „dynamickom“ éteri - sa zrejme nachádza v stave dynamickej (energetickej) rovnováhy, ktorá sa prejavuje pozorovaným elektrostatickým poľom v jeho blízkom okolí. Ten istý elektrón, pohybujúci sa zrýchlene, však vyžaruje elektromagnetické vlnenie. Keď sa znova ocitne v stave relatívneho pokoja, je to opäť ten istý elektrón, s rovnakými fyzikálnymi parametrami ako na začiatku. Ako je to možné?

 Elektrón je hmotný objekt so špeciálnou štruktúrou a dôsledky tejto skutočnosti sú vnímateľné aj navonok. Vlastnosti, ktoré elektrónu táto špeciálna štruktúra dáva, súhrnne označujeme pojmom „elektrický náboj“. Elektrostatické pole, pozorované v jeho okolí, zrejme predstavuje oblasť zvýšenej hustoty eterónov (alebo oblasť ich „zreteľnejšej“ prítomnosti).

 Vďaka tomu, že elektrón „má“ elektrický náboj, je schopný pracovať – obrazne - ako akési čerpadlo. Aby ochránil dynamickú rovnováhu svojej hmotnej štruktúry pred zničujúcim vplyvom pôsobenia vonkajšej sily (t.j. počas svojho zrýchleného pohybu), energiu z práce tejto vonkajšej sily, „posúva“ eterónom vo svojom elektrickom poli, ktoré ju potom (prostredníctvom výmeny pohybových „impulzov“) odovzdávajú pomalším eterónom dynamického éteru. Vďaka elektrickému náboju nepotrebuje elektrón využiť na zbavovanie sa nadbytočnej energie, ktorá ohrozuje stabilitu jeho vnútornej štruktúry, žiadnu súčasť svojej vlastnej hmotnosti. Dokáže pre ten účel využiť eteróny zo svojho bezprostredného okolia.

 Naproti tomu hmotné objekty (či rovno telesá) s ešte komplikovanejšou štruktúrou, vytvorenou na základe chemických väzieb, už takú možnosť nemajú. Napriek tomu, že obsahujú v sebe veľké množstvá elektrických nábojov, sú „elektricky neutrálne“ a namiesto markantného elektrostatického poľa sa v ich okolí nachádza len ich vlastné gravitačné pole - so zanedbateľnou intenzitou. Pre tento stupeň štruktúrovanosti hmoty navrhujem pojem „chemická štruktúrovanosť“. Osobne, v tomto prípade, bežne píšem o „hmotných telesách s látkovou štruktúrou“.

 V prípade, že štruktúru látkových hmotných telies naruší vonkajšia energia, napríklad neúmerné množstvo tepla, teleso sa snaží zachovať svoju štruktúrovanosť zároveň na báze skupenských zmien i pomocou vyžarovania. Ale v tomto prípade, na zbavovanie sa nadbytočnej energie vyžarovaním , ako som už písal v predošlých článkoch, potrebuje vynaložiť časť svojej vlastnej hmotnosti. Je to efektívny spôsob, ako sa zbaviť maximálneho množstva energie, pri minimálnom úbytku svojej vlastnej hmotnosti, ktorá je do okolia vyžarovaná rýchlosťou svetla „c“. 

 Z rôznych fyzikálnych poznatkov možno zostaviť, naprieč rozmerovými škálami, orientačný rebríček najmenších hmotných objektov s vnútornou štruktúrou. Jeho začiatok vyzerá (asi) takto:

 eterón - „najjemnejšia“ (možno „monolitická“) hmotná častica, potrebná (okrem mnohých iných javov) na vysvetlenie gravitácie

 fotón - zrejme najjednoduchší oscilátor; gravitácia ohýba svetelné lúče v dôsledku toho, že eteróny pôsobia na fotóny

 elektrický náboj (viazaný na rozmernejšie objekty) – schopný produkovať elektromagnetické žiarenie

 najjednoduchšie elementárne častice a neutrína

 ostatné častice, pozorované v kozmických lúčoch a pri rádioaktívnom rozpade

 atómy chemických prvkov

 molekuly chemických zlúčenín

 Niekde v strede tohto rebríčka sa nachádzajú telesá s vnútornou látkovou štruktúrou, ktoré už majú schopnosť interagovať navzájom gravitačne.

 G R A V I T Á C I A V D Y N A M I C K O M É T E R I

 Le Sageove predstavy o podstate gravitačného pôsobenia – aj výhrady proti nim - sú dostatočne známe. Preto spomeniem len jeden ich dôležitý moment.

 Eteróny mali podľa Le Sagea a spol. konať pohyby, rovnomerne rozložené do všetkých (objektívnych) smerov. Mali pritom prenikať cez vesmírne telesá a čiastočne sa v nich absorbovať. Tým spôsobom by v okolí týchto telies vznikol akýsi „všesmerový eterónový tieň“, teda s nižšou ako priemernou hustotou eterónov, ktorá je všade v ostatnom „prázdnom“ priestore. A to bez ohľadu na pohybový stav oných vesmírnych telies, ktorý eteróny nijako nemenia, pretože pôsobia rovnako zo všetkých smerov. Intuitívne sa pritom predpokladalo, že vlastná rýchlosť eterónov je podstatne vyššia ako rýchlosť pohybu vesmírnych telies. Oblasť „všesmerového eterónového tieňa“ predstavovala gravitačné pole telies. Zdroj energie pre prácu, konanú gravitačnou silou v gravitačnom poli daného telesa, logicky predstavovala časť energie (dočasne) absorbovaných eterónov.

 Podľa teórie kozmodriftu je vznik „všesmerového eterónového tieňa“ (povedzme) vesmírneho telesa podobný, ale predsa len iný. Teleso sa pohybuje v smere kozmodriftu rýchlosťou „c“ a rýchlejšie eteróny, s rýchlosťami z intervalu (c, 2c) ním prenikajú, pričom sa časť z nich v telese dočasne zachytí, odovzdajúc mu časť svojej energie. Takým činom sa nielen že vytvorí „eteronový tieň“ na „apexovej“ strane telesa, ale vznikne aj určité ZRÝCHLENIE (objektívneho) pohybu telesa. V dôsledku svojho vlastného pohybu vesmírne teleso dobieha v (objektívnom) priestore pomalšie eteróny, s rýchlosťami z intervalu (0, c). Tieto ním prenikajú len preto, že teleso na ne doslova „nabieha“ (či „nalieta“). Časť z nich sa v ňom tiež absorbuje, takže na jeho „antiapexovej“ strane sa tiež vytvorí „eterónový tieň“. Absorbcia časti tejto skupiny eterónov má však za následok BRZDENIE vlastného (objektívneho) pohybu telesa. Možno teda konštatovať, že eteróny v dynamickom éteri majú rovnakú schopnosť vytvoriť gravitačné pole v okolí vesmírneho telesa (je otázne či guľového tvaru, vzťahované na objektívny priestor), a okrem toho sú schopné aj tvoriť KOREKČNÉ SILY ovplyvňujúce objektívny pohyb vesmírneho telesa.

 Treba zdôrazniť, že eteróny sú telesami absorbované zrejme len dočasne. Každá absorbcia eterónu totiž narušuje stabilitu väzieb látkovej štruktúry telesa v danej oblasti. Táto sa môže obnoviť len tak, že teleso sa daného eterónu „zbaví“ pomocou iného eterónu, prenikajúceho štruktúrami s takou energiou, že vyrazí narušiteľský eterón z objemu telesa. Na to je potrebný určitý čas. Eterónový tieň, resp. gravitačné pole telesa môže vzniknúť len vďaka tomuto oneskorovaniu sa absorbovaných eterónov pri prechode telesom.

 Intenzita gravitačného poľa, zodpovedajúca rozdielu v hustote eterónov v danom bode poľa a „štandardnej“ hustote eterónov mimo dosahu tohto poľa, je najväčšia pri povrchu telesa a so vzdialenosťou od neho postupne klesá až na nulu. Hustota eterónov v gravitačnom poli telesa totiž závisí nielen od eterónov prechádzajúcich telesom a od miery ich absorbcie v ňom. Závisí tiež aj od „toku“ eterónov prechádzajúcich pomimo telesa, teda prechádzajúcich len cez jeho gravitačné pole.

 Z vyššie uvedeného – a tiež s prihliadnutím na fyzikálny poznatok, že energia je kvantovaná – vyplýva priestorová OBMEDZENOSŤ reálneho gravitačného (a vôbec každého silového) poľa. (K poznatku kvantovania energie sa – okrem fyzikálneho overovania tohto faktu – možno dopracovať aj filozofickou úvahou. Z predpokladu kvantovania hmoty, trebárs len na Demokritove „atómy“, logicky vyplýva aj kvantovanie energie; najmä ak prisúdime objektívnu povahu obom týmto fenoménom.)

 Priestorová obmedzenosť každého gravitačného poľa spôsobuje, že hmotné telesá (každé s vlastným gravitačným poľom) – ak sú dostatočne vzdialené od seba – na seba gravitačne NEPÔSOBIA.

 Ak sa však pohybujú tak, že sa ich gravitačné polia časom dotknú a začnú prelínať, má to za následok zmenu hustoty eterónov v inkriminovanej oblasti priestoru. Ak možno povedať, že rozloženie hustoty eterónov v obidvoch poliach bolo predtým viac-menej „pravidelné“, teraz sa začne prispôsobovať zmenenej situácii a takpovediac deformovať. Obidve telesá sú eterónmi čoraz intenzívnejšie ZATLÁČANÉ do oblasti s nižšou hustotou eterónov. Táto oblasť sa tiež pohybuje, neustále sa prispôsobujúc meniacej sa situácii – najmä ohľadom tvaru a intenzity „eterónového tieňa“, „vrhaného“ telesami do priestoru medzi sebou. Situácia v priestore „eterónového tieňa“ sa mení (konečnou) rýchlosťou, v závislosti od zmeny vzájomnej polohy gravitačne interagujúcich telies. Tomu zodpovedá aj postupný nárast intenzity gravitačného pôsobenia medzi danými telesami, a to v zmysle Newtonovho všeobecného gravitačného zákona. V tejto súvislosti zostáva otvorenou otázka povahy gravitačnej konštanty, totiž, či jej hodnota predstavuje naozaj univerzálnu prírodnú konštantu alebo je to len hodnota „gravitačného faktora“, nameraná v pozemských podmienkach, ale vo všeobecnosti závisiaca od konkrétnej situácie v rozložení eterónov v iných (napríklad veľmi vzdialených) oblastiach vesmíru.

 Ani Kepler, ani Newton nemali predstavu o podstate gravitácie a Newton to nijako netajil. Z (overenej) tzv. „ekvivalencie zotrvačnej a gravitačnej hmotnosti“ však mohli – a mali! – neskorší fyzici vyvodiť tento záver. – Ak je pravda, že každá „mechanická“ sila pôsobí na jedno a to isté hmotné teleso (s vnútornou látkovou štruktúrou) úplne rovnako ako rovnako veľká „gravitačná“ sila, medzi fyzikálnou povahou týchto síl NIETO ROZDIELU.

 Inými slovami: GRAVITAČNÁ SILA (a vo všeobecnosti všetky ostatné „druhy“ síl, rozlišované podľa okolností a podmienok svojho vzniku) JE svojou fyzikálnou povahou tiež len MECHANICKÁ SILA.

 Ako taká musí mať – v modernej a reálnej, zmysluplnej fyzike - aj „gravitačná“ sila svoju veľkosť a smer, pôsobisko, moment otáčania, reálny mechanizmus pôsobenia (ako tzv. „akcia“) a zdroj energie, z ktorého sa uhrádza ňou konaná práca. Pri gravitačnej sile, vznikajúcej v dynamickom éteri, je toto všetko zrejmé. Chápeme, PREČO a AKO vzniká vzájomné pôsobenie medzi dvomi telesami i že sa pritom koná práca na úkor reálnej kinetickej energie eterónov. Celková energia „eterónového poľa“ v dôsledku toho poklesne a trvá určitý čas, kým sa energia poľa obnoví - na úkor energie eterónov, ktoré ním neustále prenikajú zo vzdialenejšieho okolia.

 Žiaľ, moderná fyzika, aj keď nepochybne má svoje opodstatnenie (najmä pre význam svojho „inžinierskeho prístupu“ k problematike rôzneho druhu), nie je v mnohom dodnes reálna ani zmysluplná. Toto tvrdenie veľmi dobre ilustruje napríklad predstava gravitačného poľa (ale aj každého iného reálneho „SILOVÉHO poľa“) ako POTENCIÁLOVÉHO poľa.

 G R A V I T Á C I A A T E Ó R I A P O T E N C I Á L U

 Priebeh historického vývoja fyziky zásadným spôsobom ovplyvnili astronomické pozorovania, konané už od staroveku, ktoré boli tesne zviazané s problematikou gravitácie. Na základe výsledkov týchto pozorovaní predovšetkým Kepler a Newton sformulovali zákony, upotrebiteľné aj v oblasti tzv. nebeskej mechaniky – pri predpovedaní pohybov planét a rôznych iných telies v našej slnečnej sústave.

 Sformulovanie uvedených zákonov však predstavuje (aj keď neuvedomený) zásadný prechod od skúmania priebehu fyzikálnych javov v OBJEKTÍVNOM (kozmodriftovom) priestore k skúmaniu priebehu tých istých fyzikálnych javov vzhľadom na vhodne zvolenú súradnicovú sústavu, t.j. v RELATÍVNOM priestore.

 Formulácia „zásadný prechod“ v týchto súvislostiach znamená, že zmena v prístupe k skúmaným fyzikálnym javom má za následok takú DEFORMÁCIU objektívnych podmienok priebehu javov, že objektívnu realitu „degradujeme“ na prostý fyzikálny MODEL. Tento model má s objektívnou realitou spoločné len nevyhnutné minimum fyzikálnych faktov, ktoré ešte môžu viesť k správnym (kvalitatívnym) predpovediam a (kvantitatívnym) výsledkom výpočtov – prirodzene, vzťahovaným na relatívny priestor.

 Ako príklad uvažovaného „nevyhnutného minima fyzikálnych faktov“ možno uviesť výpočet okamžitej rýchlosti (alebo dráhy či kinetickej energie) rovnomerne zrýchleného pohybu – v závislosti od plynúceho času, ktorý sa formálne (t.j. „kvalitatívne“) počíta rovnako vzhľadom na objektívny i (akýkoľvek) relatívny priestor. Výpočty sa líšia len „kvantitatívne“, t.j. výslednou hodnotou. Pritom plynutie času a zrýchlenie pôsobí v obidvoch priestoroch rovnako, ako keby boli – čas i zrýchlenie - „absolútne“ fyzikálne veličiny. 

 Každé potenciálové pole je fyzikálna fikcia. Vytvára ho sila, kvantitatívne (matematicky) korektne definovaná, avšak kvalitatívne (z fyzikálneho hľadiska), naskrze nezdôvodnená a neobjasnená. Nebojím sa povedať, že je (doslova) MYSTICKÁ. Pôvod takejto sily je len predpokladaný a, teda, de facto POSTULOVANÝ. Potenciálové pole je v podstate symetrické podľa svojho „silového“ stredu a NEKONEČNÉ (čo je fyzikálne absurdné). V konečnom dôsledku predstavuje množinu bodov (v zmysle geometrického miesta bodov), v ktorých je definovaná intenzita sily, t.j. veľkosť danej sily – pôsobiacej na jednotku nejakej fyzikálnej veličiny (napr. hmotnosti alebo elektrického náboja). V prípade gravitačného poľa daného telesa, pôsobí intenzita tohto poľa na jednotku hmotnosti jeho náprotivku.

 Sila PÔSOBÍ v potenciálovom poli OKAMŽITE, ako sa náprotivok (hmotné teleso, elektrický náboj) v danom bode poľa ocitne! Reálny fyzikálny MECHANIZMUS PÔSOBENIA takejto sily je NEJASNÝ a ZDROJ ENERGIE, z ktorého sa uhrádza práca ňou konaná, je NEZNÁMY.

 Ak sa napríklad dve hmotné telesá, v dôsledku vzájomného gravitačného pôsobenia spoja, ich kinetická energia (v dôsledku zmeny ich polohy v potenciálovom poli náprotivku) nesporne vzrastie (a môže sa premeniť na iné formy, napr. na teplo a svetlo); a vzrastie aj intenzita ich spoločného gravitačného poľa. Registrujeme teda, jednostranne, samé zisky – nevedno akého pôvodu! Toto všetko predstavuje jednoznačné negatíva, vyplývajúce z formálneho nazerania na fyzikálny pojem potenciálu. 

 Chcem veriť tomu, že len určité výhody tohto modelového stavu, prospešné pre tzv. „inžiniersky prístup“ k fyzike, nemôžu natrvalo nahradiť prirodzenú snahu fyzikov po odhalení skutočného usporiadania objektívnej reality. Ak sú vyššie uvedené predstavy o tzv. dynamickom éteri, o eterónoch a o vzniku silových väzieb i rôznych hmotných štruktúr čo len čiastočne správne, už teraz je zrejmé, že vo fyzike (a astronómii i kozmológii) bude potrebné mnoho vecí prehodnotiť. 

 Pokračovanie.

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránkycufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu