O čase, III.

Autor: František Cudziš | 2.6.2018 o 14:59 | Karma článku: 2,10 | Prečítané:  207x

    Impulzom k napísaniu tohto príspevku bol článok Stefana Kleina „Čas je iba (veľká) ilúzia“ (KOZMOS č.1/2001). Je veľkou ilúziou, že čas je iba ilúzia. Je čas spoznať čas. Predstavme si ho teda pomocou nových pojmov a súvislostí.

    Je to typický článok dnešných čias na tému čas. Veľkorysý rozsah piatich strán je využitý na spomenutie všetkého možného: Newtona i Einsteina, ale tiež Augustína z Hippa, rôznych náboženských dogiem a názorov uznávaných filozofov (napr. Immanuel Kant), resp. filozofujúcich prírodovedcov (napr. Stephen Hawking), stroja času a iných rekvizít sci-fi žánrov, fantazírovania podkladaného teóriou relativity a rovnako pochybnými kozmologickými predstavami atď., atď. Logika veci mala viesť k ďalším bodom tradičnej osnovy, a síce k meraniu času pomocou rôznych technických prostriedkov (vrátane histórie merania času). Ale, pretože autor predpokladá, že čas je výtvorom vedomia, zvrtol v druhej polovici článku reč na fyziológiu vnímania času. A – akoby si ponechával zadné dvierka pre prípad, že čas má predsa len pôvod mimo vedomia – sa skromne zmieňuje o Nimtzových experimentoch, spochybňujúcich rýchlosť svetla vo vákuu ako najväčšiu možnú rýchlosť, no vonkoncom nič neprezrádzajúcich o podstate času.

    Summa summárum – tento dosť rozsiahly a bohato ilustrovaný článok sa minul cieľa. Nie je to napokon nič divné, lebo o podstate času dodnes nič nevieme. Ale chceli by sme tento rébus rozlúštiť, lebo - ruku na srdce – v hĺbke duše pociťujeme, aj pri čítaní predmetného článku, nespokojnosť nad neukojením svojej jedinečnej ľudskej túžby po ozajstnom poznaní. A práve preto mu nemožno uprieť jeho hodnotu: neuspokojuje ale burcuje a podnecuje našu zvedavosť – ešte stále nevieme, čo je to čas!

    Na porovnanie ponúkam svoje poznatky o problematike času, prameniace z teórie kozmodriftu, ktorej som autorom.

    Z pragmatických dôvodov som článok rozčlenil na dve časti – na časť Tvrdenia a časť Argumenty.

    Časť Tvrdenia obsahuje len najpodstatnejšie momenty mojich myšlienkových prístupov k problematike času, aby – takto obnažená v skratke – patrične vynikla. V časti Argumenty potom dodatočne podložím niektoré podstatné tvrdenia z prvej časti.

    ČASŤ 1. - TVRDENIA   

    Povaha času (chronóm, psychologický čas)

    Je zrejmé, že čas nemôže byť produktom vedomia, ak by mal mať pravdu Stephen Hawking, totiž, že čas sa zrodil spolu s kozmickou hmotou pri Big-bangu. Ponechajúc bokom otázku či čas existoval už pred Big-bangom alebo vznikol pri Big-bangu, možno predpokladať, že v čase hypotetického Big-bangu, napr. počas povestných „prvých troch minút“, ľudské vedomie (alebo čosi tomu zodpovedajúce) zrejme ešte neexistovalo, zato čas už plynul. Z toho vyplýva, že čas nemôže byť produktom vedomia – veľkou ilúziou, ale musí to byť objektívny fyzikálny fenomén, ktorý sa špecifickým spôsobom odráža vo vedomí.

    Z dôvodu striktného rozlišovania pojmov označím onen objektívny fenomén termínom chronóm a jeho odraz vo vedomí termínom psychologický čas.

    Povaha teploty ako analogický príklad {1}

    Problematika času sa principiálne podobá problematike teploty.

    Aj teplota je „niečo“, čo vnímame prostredníctvom hmatových receptorov, resp. receptorov bolesti, ak sa popálime. Fenoménom, ktorý zodpovedá za zmyslový pocit teploty je teplo. (Dlho sa však presne nevedelo, čo je podstatou tepla, že je to vlastne špecifická forma energie; podstatu tepla vtedy mohli nazvať napr. pojmom termon.)  Teplotu by sme teda mohli, vo vzťahu k vedomiu, definovať analogicky ako psychologický čas:

    Teplota je forma zmyslového vnímania dôsledkov objektívnej existencie zmyslami nepostihnuteľného termonu.

   Psychologický čas 

    V súvislosti s psychologickým časom Stefan Klein rozvádza problematiku biologických hodín u rôznych živočíchov, vrátane človeka. 

    Čas teda možno, vo vzťahu k vedomiu, definovať nasledovne:

    Psychologický čas je forma zmyslového vnímania dôsledkov objektívnej existencie zmyslami nepostrehnuteľného chronómu.

    Rozoberme túto definíciu.

    Za existenciu psychologického javu vnímania času je zodpovedný fenomén chronóm, ktorého fyzikálnu podstatu predbežne ponechávam bokom. Tvrdím však, že:

  1. chronóm je zmyslami bezprostredne nepostrehnuteľný,
  2. dôsledky existencie chronómu sú zmyslami postrehnuteľné, nazvem ich chronomotaxie,
  3. vedomie vyhodnocuje chronomotaxie vo forme subjektívneho a relatívneho pocitu psychologického času. Mechanizmus tohto pôsobenia študuje chronobiológia.

    Objektívne údaje o plynutí fyzikálneho času poskytujú vedomiu chronometre. Chronometre sú prístroje na fyzikálne meranie času, založené na využívaní zvoleného etalónu pohybu.

    Chronomotaxie

    Čo sú to zmyslami postrehnuteľné dôsledky existencie chronómu - chronomotaxie? – Odpoveď je (možno nie úplná) jednoduchá: napr. rozdielnosť pohybov rôznych reálnych telies alebo rozdielnosti v priebehu rozličných iných dejov.

    (V prípade teploty a tepla by sme mohli analogicky uvažovať o termotaxiach. Príkladom termotaxie môže byť teplotná rozťažnosť tuhých materiálov, kvapalín a plynov, resp. infračervené tepelné žiarenie.)

    Možno len súhlasiť s tvrdením, že pocit psychologického času je subjektívny a ako taký nemá pragmatický zmysel. Človek je sociálny tvor, ktorý potrebuje komunikovať s inými ľuďmi. Obsah komunikácie musí byť v mnohých prípadoch úplne jednoznačný, a to aj v prípade časových údajov. V družnom rozhovore možno poznamenať, že „čas sa dnes akosi vlečie“, ale nebolo by rozumné dohodnúť si stretnutie na konkrétnom mieste „niekedy podvečer“, radšej o 17.30 hod. Za tým účelom sa treba orientovať v čase racionálne.

    Pretože chronomotaxie predstavujú rôzne prírodné deje, podliehajúce napr. konkrétnym fyzikálnym zákonom, pre ktoré je príznačná ich nemennosť (z toho vyplýva predpoklad, že aj samotný chronóm je nemenný, resp. „dlhodobo“ nemenný), možno ich využiť pri zhotovovaní prístrojov na objektívne meranie času.

    Hodiny – relatívny pohybový etalón

    Čas potom meriame pomocou pohybu, ktorý  sme si spomedzi všetkých pohybov okolo nás vyvolili za pohybový  etalón. Z praktických dôvodov sa snažíme, aby to bol pohyb čo  najviac rovnomerný. Priebeh ostatných pohybov porovnávame s  priebehom tohto etalónového pohybu, ktorý sa v dôsledku  stabilných podmienok zrazu začne javiť nezávislým od priebehu  ostatného diania, začne sa javiť ako nový prírodný fenomén - čas.

     Pri pohľade na ciferník náramkových hodiniek ľahko podľahneme  predstave, že hodinovými ručičkami nehýbe hodinový stroj ale čas.

     Z osobnej skúsenosti vieme, že každé hodiny sa po čase zastavia.  Z tej istej skúsenosti vieme, že čas sa kvôli tomu nezastavil. Čo  z toho vyplýva?

     Hodiny sa časom zastavia preto, lebo ich technická konštrukcia  nespĺňa podmienku dokonalej, resp. absolútnej nezávislosti od  ostatných dejov v ich okolí. Hodiny teda predstavujú relatívny  (časový) etalón pohybu. V prírode však kdesi existuje aj jeho  ideálny náprotivok - objektívny etalón pohybu, ktorý spomenutú  požiadavku spĺňa. Je to chronóm. Skôr, ako sa ním budeme zaoberať, treba si nám všimnúť iné momenty problematiky.

     Meranie všeobecne         

    Fyzika ako exaktná veda pripisuje veľký význam rôznym druhom merania. Meranie času  je len jedným spomedzi mnohých. Ale čo je vlastne meranie?  Je to špecifický druh experimentu!

    Pozrime sa bližšie na jeden z najjednoduchších druhov merania – na meranie dĺžky.

    Dĺžku reálnych predmetov meriame tak, že iné teleso, ktoré sme si zvolili za etalón dĺžky, napr. tyč o dĺžke jedného metra (meter), postupne prekladáme popri povrchu meraného predmetu od jeho začiatku až ku koncu. Využívame pritom pomocné značky, ktoré vytvárame na meranom predmete vo vzdialenosti jedného metra. Nakoniec spočítame, koľkokrát sa dal meter takto priložiť k (pre jednoduchosť - rovnému) povrchu meraného predmetu. Výsledok udáva meranú dĺžku . Takýto spôsob merania je zaťažený značnou chybou merania, lebo aj taká zdanlivo jednoduchá problematika, ako je meranie dĺžok, je veľmi bohatá na rôzne špecifiká. Nám však teraz ide o princíp. Z neho vyplýva, že podstatou merania je vlastne porovnávanie veličín rovnakého druhu. V tomto prípade sme porovnávali dĺžku daného predmetu s dĺžkou etalónu. Nevyhnutnou podmienkou porovnávania je pohyb.

    V zložitejších prípadoch rôznych fyzikálnych meraní sa používajú najrôznejšie finesy, ako získať údaje o bezprostredne nemerateľných veličinách v takej podobe, ktorá by ich umožnila porovnávať.

    Výsledkom merania, chápaného ako porovnávanie, je charakteristická  informačná dvojica.

    Prvá informácia z tejto dvojice zaznamenáva pomer medzi meranou veličinou a etalónom jej miery. Ako taký je tento pomer zákonite bezrozmerný. Takáto informácia sama osebe nie je, a ani nemôže byť plnohodnotná, lebo jej chýba vypovedacia schopnosť o druhu meranej veličiny a o spôsobe jej merania.

    Druhá informácia z informačnej dvojice má takúto schopnosť; je to jednotka merania.

    Zhrnuté a podčiarknuté: Výsledkom experimentálneho procesu – merania, založeného na porovnávaní veličín rovnakého druhu (podmienené pohybom), je charakteristická informačná dvojica „pomer-jednotka“.

    Je zrejmé, že pomer je vždy bezrozmerný, pretože rozmer mu prisudzuje až jednotka miery, ktorá je vždy organicky včlenená do výsledku merania.

    Meranie a etalón       

     Okrem základnej jednotky času poznáme aj jednotky  viacerých ďaľších základných fyzikálnych veličín. Pri ich voľbe  vždy prevládalo racionálne hľadisko: voliť uvažované jednotky  tak, aby boli opätovne ľahko zostrojiteľné - odvodením od určitého nemenného etalónu. Etalóny sa hľadali v prírode.

     Ak si položíme otázku, aký je poludníkový obvod Zeme, vyjadrený v metroch, odpoveď je veľmi ľahká. Veď meter ako jednotka dĺžky bol pôvodne odvodený od dĺžky zemského kvadrantu ako jeho desaťmiliónta časť. To všetko s vedomím, že rozmery zemegule sa len tak skoro a jednoducho nezmenia.

     Pri voľbe jednotky hmotnosti nebolo možné použiť podobný  globálny prístup, pretože hmotnosť zemegule dopredu nebola známa.  Preto sa za jednotku hmotnosti zvolila hmotnosť známeho objemu  známej látky pri presne definovaných podmienkach. Potom, následne, z iných prírodných vzťahov, sa známym Cavendishovym experimentom, nazvaným aj „vážením Zeme“, podarilo určiť celkovú hmotnosť Zeme. 

    Jednotky času majú svoj základ v astronomických pohyboch Zeme.

     Vo všetkých troch spomenutých príkladoch racionálnosť dôvodov  práve ich voľby nič nemení na tom, že to bola voľba subjektívna.  To na jednej strane. Na druhej strane nič nevieme o tom, či vôbec  v prípade týchto fyzikálnych veličín v prírode existujú nejaké  svojím spôsobom univerzálne, resp. univerzálnejšie etalóny. Ak bol napr. meter zostrojený ako desaťmiliónta časť dĺžky zemského  kvandrantu, vo vzťahu k iným prírodným danostiam to konkrétne  znamená, že hodnota gravitačného zrýchlenia na zemskom povrchu sa  približne rovná 10 m/s.s, čo je ešte dosť „pekné číslo“, ale to je  len náhoda. Hodnoty iných fyzikálnych veličín sú už z tohto  pohľadu oveľa „kostrbatejšie“.

     Pociťovanie plynutia času – intuitívne meranie času

    O čase máme ilúziu, že je to výnimočný prírodný fenomén, s ktorým nič z ľudskej skúsenosti nemožno porovnávať. Čas plynie nezávisle od všetkého, rovnomerne, sám od seba. Feynman píše, že „čas je to, čo sa deje, aj keď sa nič iné nedeje“. Čas je organicky spätý s pohybom, len nie je bezprostredne zrejmé, akým spôsobom.

    Ako sa v probléme zorientovať?

    Vychádzajme z toho, čo nám napovedá Feynman.

     Predstavme si, že pozorujeme pohyb jedného telesa, kým všetko ostatné je voči nám nehybné. Ako určíme rýchlosť tohto pohybu? – Pomôžeme si hodinkami. „Stopneme“ si, ako dlho telesu trvalo prekonanie určitej dráhy. To je však spor s východzím predpokladom: pozorovať sme mohli výlučne iba daný pohyb. Pohyb hodiniek je tu naviac.

     Pozmeňme situáciu v tom zmysle, že jediným možným pozorovaným pohybom bude teda pohyb hodín.

    Hodiny merajú čas.

    Meranie času je založené na porovnávaní dvoch pohybov, z ktorých jeden by mal byť etalónom. Prirodzeným etalónom pohybu je podľa teórie kozmodriftu kozmodriftový pohyb; problém je v tom, že zmyslami nie je priamo postrehnuteľný.

     A ešte raz obmeňme študovanú situáciu.

    Odložme hodinky, aby sme nevnímali žiaden (mechanický) pohyb. Ale akýsi pohyb – plynutie času – vnímame napriek všetkému naďalej. Toto plynutie vnímame bez ohľadu na to, či vieme odhadnúť sekundy, minúty, hodiny alebo iné jednotky času. Čo sa teda deje?

     Pociťovaním plynutia času ho vlastne intuitívne meriame. Intuitívne, to znamená – bez striktného určenia jednotky. Pociťujeme vlastne pohyb v dôsledku fyziologickej činnosti svojho organizmu, ktorá je určitým spôsobom „napojená“ na vedomie; zrejme preto, aby mohla byť (pod)vedomím kontrolovaná. Z charakteristickej informačnej dvojice pomer-jednotka akoby zostal len pomer!

     Zariadenia na meranie času           

     Prakticky všetky pojednania o čase sú založené na taktike: síce sa nevie, čo je príčinou plynutia času, resp. podstatou času, ale nie je to zas až tak dôležité. Dôležité je, že čas vieme merať! A to je už vďačnejšia téma.

     História merania času začína pri prostom rozlišovaní ročných období v oblastiach, kde sa vyskytujú, a predovšetkým rozlišovaním dňa a noci. Rozlišovanie kratších časových úsekov sa postupne zdokonaľovalo: deň sa vo všeobecnosti stále delí na ráno, dopoludnie, poludnie, popoludnie a večer, noc sa voľakedy delila na stráže. Neskôr prišli na rad slnečné hodiny a odhadovanie času v noci podľa pohybov na hviezdnej oblohe. Vývoj pokračoval zariadeniami na meranie času typu vodných hodín, horiacich sviec a pod. až k vynálezu mechanických hodín (najprv kyvadlových, neskôr s pružinovým pohonom). Súčasný stav techniky v oblasti merania času je všeobecne známy.

     Spoločnou črtou rôznych zariadení na meranie času je ich závislosť na zdroji energie. Keď sa zdroj vyčerpá, etalónový pohyb v danom zariadení ustane. Na ostatné dianie to však nemá žiaden vplyv. Etalónový pohyb nemá bezprostrednú súvislosť s chronómom. Nie je to nič prekvapujúce, pretože tieto etalónové pohyby sú ľubovoľne volené, t.j. sú relatívne. 

     Identifikovanie chronómu podľa jeho nevyhnutných vlastností

     Preskúmajme fundamentálny predpoklad, že chronóm predstavuje objektívny pohybový etalón.

     Treba nám teda hľadať taký pohyb, ktorý svojimi dôsledkami zasahuje celú prírodu. Jeho nájdenie bude znamenať identifikovanie chronómu. Orientovať sa pritom treba podľa predpokladaných najvšeobecnejších vlastností chronómu.

     Osobne uvažujem o dvoch:

    1) Predpokladám, že chronóm z akejsi príčiny nie je závislý od zdroja energie na spôsob zariadení na meranie času.

     2) Predpokladám tiež, že čas „pôsobí“ v celom vesmíre.

    Táto prekvapujúca vlastnosť chronómu, podľa prvého predpokladu, naznačuje, že je to fenomén s povahou perpetua mobile. Podobný fenomén poznáme len jeden: izolovanú fyzikálnu sústavu, nachádzajúcu sa v zotrvačnom pohybe.

    V spojitosti s druhým predpokladom sa možno domnievať, že pod onou izolovanou sústavou si treba predstavovať celý vesmír.

    Vzhľadom na fundamentálny predpoklad, z týchto úvah vychádza, že chronóm je zotrvačným pohybom celého nášho vesmíru.

    Kozmoolový model Univerza         

     Jednou z pomocných predstáv teórie kozmodriftu je kozmologický kozmoolový model Univerza.

    Vychádza z predpokladu, že k nášmu vesmíru, ako ho pozorujeme, priliehajú za hranicami pozorovateľnosti ešte ďalšie časti, ktoré spolu s naším vesmírom tvoria jeden celok –  kozmoolu. V kozmoolovom modele Univerza sa takýchto (navzájom nezávislých) kozmool nachádza zrejme nesmierne veľa. Predstavujú izolované fyzikálne sústavy, a každá z nich sa pohybuje zotrvačným pohybom – kozmodriftom. Kozmodrift je objektívny inerciálny pohyb kozmooly (od prípadu k prípadu rôzne rýchly) vzhľadom na kozmodriftový priestor Univerza (K-priestor), ktorý zmyslami principiálne nie je vnímateľný.

     Majúc na zreteli poslednú vetu predchádzajúcej state sa priam núka záver, že chronóm možno identifikovať ako kozmodrift našej kozmooly. 

     Dve základné priestorové úrovne v kozmoolovom modeli Univerza

     Skôr, ako budem pokračovať v hlavnej línii myšlienok o čase, považujem za potrebné vysvetliť niektoré podstatné momenty teórie kozmodriftu súvisiace s priestorom, a v konečnom dôsledku aj s časom.

  1. Každý mysliteľný pozorovateľ, nachádzajúci sa vo vesmíre, sa nachádza vo vnútri našej kozmooly, ktorej celý objem možno principiálne považovať za pozorovateľný priestor (P-priestor). Pozorovateľný priestor je relatívny priestor. Pozorovateľ v ňom subjektívne vytyčuje súradnicové systémy, na ktoré potom vzťahuje veľkosť pozorovaných (relatívnych) pohybov.
  2. Každá (aj naša) kozmoola sa pohybuje vlastným kozmodriftom v tzv. kozmodriftovom priestore (K-priestore). Kozmodriftový priestor je objektívny priestor. Pozorovateľ ho bezprostredne zmyslami nemôže vnímať napriek tomu, že objem ľubovoľne vymedzeného (rozmerovo obmedzeného) súradnicového systému v P-priestore sa pohybuje kozmodriftovým pohybom naprieč K-priestorom tak, že je v každej chvíli identický s rovnako veľkým objemom K-priestoru. K-priestor v Univerze predstavuje rozmerovo neobmedzený parametrický systém.
  3. Tieto dve základné priestorové úrovne majú rovnakú priestorovú podstatu – euklidovský priestor - so zodpovedajúcou topológiou a metrikou. Odlišujú sa však fyzikálnymi vlastnosťami.

    Podstata chronómu

    Formálne možno považovať P-priestor a K-priestor za inerciálne súradnicové systémy. Galileov mechanický princíp relativity tu však neplatí. Čo je toho príčinou?

    Ak je chronómom (príčinou fenoménu čas) kozmodrift našej kozmooly, podstatou chromónu je transvektorová kinetická energia kozmodriftu.

    Transvektorová kinetická energia je objektívna energia mechanického pohybu.  Predstavuje skutočnú veľkosť energie pohybujúcich sa telies. Kinetická energia, tak ako ju poznáme, je len určitým odrazom, skresleným priemetom tohto objektívneho množstva energie do subjektívne zvoleného súradnicového systému. Analogicky s dvojicami psychologický čas - chronóm, teplota-termón, dalo by sa hovoriť aj o vzťahu kinetická energia – „energón“, pričom za energón možno považovať transvektorovú kinetickú energiu.

    Odlišnosť fyzikálnych vlastností K-priestoru a P-priestoru je naozaj podstatná.

    Z pozorovania P-priestoru vieme, že tu platia osobitné zákony zachovania – napr. zotrvačnosti, zachovania hybnosti, zachovania kinetickej energie a pod. Pritom je jasné, že zákon zotrvačnosti je dôsledkom buď zákona zachovania hybnosti alebo zákona zachovania kinetickej energie. Je zaujímavé, že sa nedá („len tak“) rozhodnúť, ktorého z týchto dvoch zákonov je zotrvačnosť dôsledkom.{2}

    Z predstáv o fyzikálnych pomeroch v K-priestore vyplývajú celkom odlišné dôsledky.

    Transvektorová kinetická energia zjednocuje prvky skalárov i vektorov; okrem objektívnej veľkosti energie daného pohybu obsahuje aj informáciu o objektívnom smere pohybu. Obrázok ukazuje, ako sa deformuje rýchlosť a smer (ale tiež zrýchlenie a energia) objektívneho pohybu pri pozorovaní v P-priestore.

    V P-priestore sú relativistické javy považované za osobitný prírodný fenomén, ktorého podstata je neznáma. Limitnou rýchlosťou v prírode je rýchlosť svetla.

    P-priestor sa považuje za izotrópny (všetky smery sú rovnocenné), čo je veľmi významný moment napr. z hľadiska rýchlosti šírenia sa svetla.

    V K-priestore platí zákon zachovania transvektorovej kinetickej energie. Zákony zachovania hybnosti a kinetickej energie sú len jeho dôsledkami podobne ako zákon zotrvačnosti. Naviac sa ukazuje, že hybnosť je zle pochopená hybnostná zložka transvektorovej kinetickej energie, ktorá je zodpovedná za relativistické efekty. Limitnou rýchlosťou v P-priestore je rýchlosť kozmodriftu daného P-priestoru v K-priestore. Stálosť pozorovanej rýchlosti svetla je spôsobená tým, že rýchlosť svetla v P-priestore je relatívna.  Objektívne nadsvetelné rýchlosti v K-priestore sú však niečo celkom prirodzené.

    K-priestor je z fyzikálneho hľadiska výrazne anizotrópny. Dominantným smerom v našej kozmoole je smer jej kozmodriftu. Rýchlosť svetla v K-priestore je funkciou uhla, ktorý zviera pozorovaný lúč so smerom kozmodriftu.

    Matematický čas a jeho bezrozmernosť

     Dôsledkom pohybu je zmena polohy telies v priestore. Za účelom  popisu časového priebehu pohybu, porovnávame pomer koexistenčnej  zmeny polohy telesa v P-priestore a zmeny polohy celého  P-priestoru v K-priestore.

    Ale ak naozaj existuje kozmodriftový pohyb na úrovni K-priestoru, v P-priestore je všetko v najlepšom poriadku: naša kozmoola sa rúti vlastnou zotrvačnosťou K-priestorom a pomer dĺžky jej dráhy k jednotkovému posunutiu neustále, rovnomerne narastá. To je ten povestný matematický Newtonov čas!

     Podstatou (rovnomerného) plynutia matematického času je rovnomerné narastanie pomeru medzi dĺžkou kozmodriftovej dráhy a dĺžkou jednotkového posunutia. Rovnomernosť narastania tohto pomeru je zaručená zotrvačnosťou našej kozmooly, ktorá sa – ako izolovaná fyzikálna sústava – nemôže pohybovať inak, než inerciálne. Matematický čas je v tomto zmysle naozaj bezrozmerný. 

     Fyzikálny čas

    Fyzikálnym časom sa matematický čas stáva až vtedy, keď zvolíme konkrétnu použiteľnú metódu jeho merania. Lebo z konkrétnej metódy merania dodatočne vyplynie aj konkrétna jednotka času. Je zrejmé, že matematický čas, charakterizovaný výlučne uvedeným pomerom, je „kompatibilný“ s ľubovoľne zvolenou časovou jednotkou. Naši predkovia túto šťastnú okolnosť bez rozpakov vždy využívali, voliac si najoptimálnejšie jednotky času z hľadiska technickej úrovne svojej doby, aby problémy s meraním času boli čo najmenšie.

     Jednotkové posunutie P-priestoru v K-priestore - tempus

    K ľubovoľne zvolenej jednotke fyzikálneho času možno principiálne vždy (dodatočne) určiť zodpovedajúcu veľkosť jednotkového posunutia, resp. – čo je to isté – rýchlosť kozmodriftu, pričom pod pojmom „zodpovedajúca veľkosť“ treba rozumieť číselné vyjadrenie jednotkového posunutia alebo rýchlosti kozmodriftu v už zavedených jednotkách dĺžky či rýchlosti.

    Napr. rýchlosť kozmodriftu našej kozmooly, vyjadrená pomocou jednotiek meter a sekunda je (približne) 300 000 000 m/s. Z toho vyplýva, že veľkosť jednotkového posunutia je 300 000 000 m. O tejto veľkosti sa v čase, keď sa zvolil za základnú jednotku dĺžky jeden meter a za základnú jednotku času jedna sekunda, nevedelo vôbec nič.

     Vyjadrenie veľkosti jednotkového posunutia P-priestoru v K-priestore v ľubovoľne zvolených jednotkách dĺžky a času predstavuje vždy jednu a tú istú dĺžku. Je to teda objektívna fyzikálna konštanta, ktorú pre potreby úvah o čase označím pojmom tempus.

     Zmena tempusu našej kozmoly

     Každá kozmoola podľa predstavy kozmoolového modelu Univerza má svoj vlastný tempus – vlastný kozmoolový čas.

     V tej súvislosti poznamenávam, že – kde to z textu nie je bezprostredne zrejmé – tu nadnesené úvahy vzťahujem predovšetkým na našu kozmoolu. Pojem fyzikálny čas vlastne znamená vlastný kozmoolový čas v našej kozmoole.

     K zmene tempusu kozmooly môže dôjsť, a to jedine zásahom „zvonka“ – z vonkajších oblastí K-priestoru. Prakticky do úvahy prichádza len zrážka dvoch kozmool, kedy sa energia ich vlastných kozmodriftov prerozdelí. Tým sa zmenia aj ich vlastné tempusy a tejto zmene sa zas prispôsobí priebeh všetkých procesov v objeme zraziacich sa kozmool (zrejme sa zmenia niektoré prírodné konštanty). Táto zmena tempa plynutia časov by celkom určite znamenala pre obidve kozmooly nepredstaviteľnú kataklizmu, lebo rýchlosť ich vlastných kozmodriftov je veľmi vysoká.

     Invariantnosť času voči fyzikálnym dejom

    Od veľkosti tempu závisí hladina energie v látkových štruktúrach a teda ich vnútorná stabilita. Od tempu závisí tiež veľkosť pôsobiacich síl pri zmene energie telies.

     Zmenu v rýchlosti priebehu určitých dejov – z energetických dôvodov, v určitých podmienkach – oproti ich rýchlosti v štandardných podmienkach si teda v žiadnom prípade nemožno vysvetľovať ako zmenu plynutia (tempa) času. Tempus (jednotkové posunutie kozmooly ako izolovanej fyzikálnej sústavy) je predsa voči vnútorným dejom v kozmoole nemenný.   

     Tento záver je v príkrom kontraste so záverom teórie relativity, ktorá spomaľovanie dejov v mechanizme hodín považuje za skutočné spomalenie času.

 

    Pokračovanie.

 

    Pramene:

[1] CUDZIŠ, F.: Je veľkou ilúziou, že čas je iba ilúzia. Je čas spoznať čas. I.

Myšlienky a fakty č. 6/2000, str. 82-88, (1.časť – Tvrdenia.) ISBN 80-88682-53-3  

Myšlienky a fakty č. 1-2/2001, str. 22-29, (2.časť – Argumenty.) ISBN 80-88682-54-1   

 

    Poznámky:

{1} Mohol by som uviesť však aj iné podobné príklady, za všetky napr. (pojem) farba.

{2} Je dosť nepochopiteľné, že sa odborníci uspokojujú napr. s takýmto názorom. –

>Koexistencia fenoménov hybnosti a energie nie je nič udivujúce. Kinetická energia a hybnosť charakterizujú rôzne „aspekty“ pohybu a obe sa v izolovanom systéme pružne interagujúcich telies zachovávajú. Kinetická energia charakterizuje veľkosť (skalár) pohybu a hybnosť (vektor) aj smerové charakteristiky pohybu. Zmena kinetickej energie je daná dráhovým účinkom sily a zmena hybnosti časovým účinkom sily. V žiadnom prípade nevystačíme len s jednou z uvedených charakteristík; takto to zostáva aj v teórii relativity, i keď sa to tam prezentuje inak.<

Vzniká však otázka: Ako môže „časový účinok sily“ meniť smer pohybu, keď ho nemení „dráhový účinok sily“? Veď smer pohybu azda skôr súvisí s dráhou pohybu ako s časom!

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Zimný alebo letný, aký čas bude mať Slovensko

Na čo je vlastne dobrá zmena času.

Komentár Petra Schutza

Len či nebola konečnou zadávateľkou veštica

Tóthovo svedectvo o sledovaní je na úrovni nepriameho dôkazu proti Kočnerovi.


Už ste čítali?