reklama

O čase, IV.

Článok obsahuje najzákladnejšie argumenty na podporu predstáv a tvrdení, uvedených v 1, podľa teórie kozmodriftu. Ukazuje sa, že Einsteinov myšlienkový experiment s pozorovaním súčasnosti bleskov sa javí ako obyčajný výmysel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (37)

 ČASŤ II. – ARGUMENTY

 Ako argumenty používam aj niektoré predstavy kozmodriftu, ktoré sa principiálne nedajú bezprostredne dokázať, ale ich oprávnenosť sa potvrdzuje nepriamo tým, že tvoria súvislú reťaz príčin a následkov, z ktorých niektoré vieme v P-priestore pozorovať.

 Treba si uvedomiť, že pri vysvetľovaní niektorých pozorovaných javov, napr. aj v prípade Michelsonovho-Morleyovho experimentu (a ešte viac pri relativistických javoch), sme sa – obrazne povedané - dostali na samú hranicu jedného kvalitatívneho stupňa vedeckého poznania. Tento stupeň, v duchu dialektických zákonov, treba prekonať skokom. V praxi to znamená rozvinúť (povedzme) fyziku kozmodriftového priestoru (K-fyziku).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

  Rýchlosť kozmodriftu

 Otázka rýchlosti kozmodriftu našej kozmooly má zásadný význam. Je to základná predstava K-fyziky.

 Tvrdím, že naša kozmoola sa pohybuje vzhľadom na K-priestor rýchlosťou svetla c vo vákuu, t.j. približne 300 000 km/s.

 Na prvý pohľad sa to zdá ako číra nemožnosť.

 Ale prečo vlastne?

 S určitosťou napr. vieme (ale nevnímame), že astronomický pohyb zemegule v okolí Slnka sa deje rýchlosťou približne 30 km/s. Pritom to je len jeden z relatívnych pohybov, ktoré zemeguľa vykonáva, lebo ju ešte so sebou – vesmírnym priestorom - unáša Slnko. A o pohybe našej galaxie, nie to ešte o objektívnom pohybe našej kozmooly, nevieme (doteraz) bezprostredne vypozorovať nič.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Treba si tiež uvedomiť, že 10 000-násobný rozdiel medzi uvedenými rýchlosťami, pri ich (ne)vnímaní, principiálne nič neznamená. Ak nevnímame jeden pohyb, nemôžeme vnímať ani ten druhý, rýchlejší, A, ak je pomalší (čo len astronomický) pohyb zemegule pre nás dostatočne „bezpečný“, prečo by nebol bezpečný aj kozmodriftový (inerciálny) pohyb?

 Na druhej strane poznáme niekoľko faktov, ktoré vytrvalo naznačujú, že je to naozaj tak.

 Ako napr. vysvetliť, podľa známej Einsteinovej rovnice, ekvivalenciu hmotnosti a energie?

 Teória kozmodriftu ju vysvetľuje tak, že každý hmotný element – pretože sa pohybuje rýchlosťou kozmodriftu – disponuje práve takýmto množstvom transvektorovej kinetickej energie. Podobne, kozmický potenciál je priamo úmerný druhej mocnine rýchlosti svetla vo vákuu c . A napokon, limitná rýchlosť v prírode je tiež c .

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Aj tento fakt teória kozmodriftu vysvetľuje veľmi presvedčivo, a to bez toho, aby bola odkázaná vyhovárať sa na matematické dôvody, a to na základe princípu polohovej korešpondencie (o ňom napíšem inokedy).

 Galileov mechanický princíp relativity a postuláty špeciálnej teórie relativity sú omyly

 Galileo Galilei sformuloval mechanický princíp relativity- takrečeno - prenáhlene, lebo vo svojej dobe nemal potrebné technické ani experimentálne podmienky nato, aby tento princíp mohol verifikovať aj v oblasti relativistických (relatívnych) rýchlostí. Ani len netušil o objektívnej existencii relativistických efektov. Na jeho ospravedlnenie, v oblasti nízkych relatívnych rýchlostí, je tento princíp použiteľný. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Podobne Einstein predčasne generalizoval záver, akoby vyplývajúci (aj) z prekvapujúceho negatívneho výsledku Michelsonovho-Morleyovho experimentu. Relativistický efekt (zdanlivého) narastania hmotnosti v závislosti od rýchlosti je totiž javom, pomocou ktorého možno usúdiť na vlastný inerciálny pohyb súradnicového systému, v ktorom tento efekt pozorujeme.

 Ritzova hypotéza

 Walter Ritz v r.1908 vyslovil predpoklad, že rýchlosť svetla sa vektorovo skladá s rýchlosťou svetelného zdroja. Podľa tohto predpokladu je výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu samozrejmý.

 Ritzova hypotéza sa pokladá za vyvrátenú argumentáciou de Sittera (a ďaľšími overovacími experimentami, s tou istou systematickou chybou). 

 Walter Ritz v r. 1909, v mladom veku, zomrel a nemohol sa obhajobou svojej hypotézy zaoberať. Odborníci považovali polemiku za definitívne skončenú.

 V prípade Ritzovej hypotézy však došlo k obojstrannému omylu.

 Walter Ritz uvažoval principiálne správne, lebo jeho „balistická“ hypotéza prakticky vychádza zo zákona zachovania energie: energie dvoch pohybov sa sčítavajú. Ibaže nie (len) vzhľadom na náš pozorovateľný priestor, ale (predovšetkým) vzhľadom na objektívny kozmodriftový priestor, pretože tu sa sčítava transvektorová kinetická energia jedného objektívneho a jedného relatívneho pohybu.

 Inými slovami, platnosť Ritzovej hypotézy treba (dôsledne) vzťahovať na nevnímateľný (nepozorovateľný) kozmodriftový priestor.

 De Sitter sa mýlil ešte viac, a to z toho dôvodu, že pri argumentácii proti nerozlišoval medzi pozorovateľným a kozmodriftovým priestorom, ale intuitívne predpokladal akýsi „všeobecný“ priestor (hoci „vedecky“ charakterizovaný konkrétnou metrikou a topológiou). Určite preto, že ani on o existencii objektívneho priestoru nemal najmenšie tušenie.

 V čom spočíva de Sitterov omyl?

 Vyplýva z intuitívneho nazerania na priestor, ktoré zákonite vedie k tej forme nepochopenia objektívnej reality, ktorú som nazval absolutizácia relatívneho pokoja.

 Pri pozorovaní dvojhviezd uvažoval de Sitter takto. -

 Predpokladajme, že obežná dráha obidvoch zložiek dvojhviezdy je spoločná kruhová dráha a že leží v rovine prechádzajúcej pozorovacím stanoviskom na Zemi. Vzdialenosť dvojhviezda-Zem je konkrétna. Nech svetlo, vyžiarené z hviezd v bode A, poletí k Zemi - v zmysle Ritzovej hypotézy - rýchlosťou (c-v), kde v je obežná rýchlosť danej hviezdy. O pol periódy neskôr sa ocitne tá istá hviezda v polohe B a vyžiari k Zemi svetlo rýchlosťou (c+v). Rozdiel v rýchlosti lúčov spôsobí časový rozdiel ich dopadu na Zem, čo by malo mať za následok pozorovanie zdanlivého chaotického pohybu jednotlivých zložiek dvojhviezdy, vonkoncom nevyhovujúceho Keplerovým zákonom. Nič také sa ale nepozorovalo (pochopiteľne, myslené v P-priestore).

 Pozrime sa teraz na tento problém z pohľadu K-priestoru.

 Naša kozmoola unáša sústavu dvojhviezda-Zem kozmodriftovým priestorom rýchlosťou kozmodriftu, a práve táto rýchlosť sa - v zmysle Ritzovej hypotézy - vektorovo spočítava s rýchlosťou svetla, vyžiareného jednotlivými zložkami dvojhviezdy.

 Položme si otázku, ktoré lúče z vesmíru možno za takých okolností pozorovať na Zemi?

 Rozhodne iba tie, ktoré sa ocitnú v tom istom bode K-priestoru súčasne so Zemou. A to určite nemôžu byť obidva lúče, ktoré sa roky a roky pohybovali priestorom rozdielnymi rýchlosťami (c+v) a (c-v).

 Ak sa so Zemou v K-priestore stretne rýchlejší lúč, pomalší ju už na tom istom mieste nezastihne. Ak na Zemi pozorujeme pomalší lúč, rýchlejší lúč (letiaci tým istým smerom) sa ocitol v tomto bode dávno predtým. Z tohto dôvodu, jednoducho nemožno pozorovať hypotetické chaotické pohyby zložiek dvojhviezd, ktoré by odporovali Keplerovým zákonom. Je to vylúčené, lebo je to fyzikálne nemožné.

 Postoj, keď napr. pri pozorovaní hviezd, zanedbávame nie len ich vlastný (relatívny) pohyb i astronomický pohyb Zeme v okolí Slnka, ale ignorujeme aj reálny vplyv kozmodriftu na toto pozorovanie, som označil pojmom „absolutizácia relatívneho pokoja“. 

Obr.1a. Absolutizácia relatívneho pokoja pri pozorovaní dvojhviezdy.
Obr.1a. Absolutizácia relatívneho pokoja pri pozorovaní dvojhviezdy. 
Obr.1b. Dôsledok absolutizácie relatívneho pokoja pri pozorovaní dvojhviezdy.
Obr.1b. Dôsledok absolutizácie relatívneho pokoja pri pozorovaní dvojhviezdy. 

 Obr. 1a a obr. 1b ilustrujú rozpor medzi predstavou situácie absolutizovaného relatívneho pokoja a realitou veľmi výstižne. Vzájomná poloha dvojhviezdy a Zeme je zobrazená v súradnicovom systéme Pxy, ktorý sa pohybuje v K-priestore kozmodriftom zľava doprava.

 V štyroch rôznych okamihoch sa systém dvojhviezda-Zem nachádza v schematicky vyznačených polohách, zároveň s vyznačenými polohami čela lúčov súčasne vyslaných k Zemi od obidvoch hviezd dvojhviezdy, ako si to predstavuje klasická argumentácia (obr.1a). Podľa nej kozmodriftový pohyb v priestore (Univerza, t.j. v K-priestore) nie je podstatný, lebo ho nevieme zistiť a nijako sa vraj v našich pozorovaniach neprejavuje. {1}

 Tie štyri rôzne polohy súradnicového systému Pxy, ktoré mu v K-priestore prináležia v závislosti od plynúceho času, preto spokojne možno nahradiť jediným zobrazením súradnicového systému Pxy, s vyznačenými štyrmi polohami čiel jednotlivých lúčov pre uvažované časy. Predpokladá sa, že sledované lúče postupujú priestorom síce rozdielnymi rýchlosťami v zmysle Ritzových úvah, ale zato priamo od dvojhviezdy H k Zemi Z , teda v smere HZ.

 Na obr. 1b však vidíme, že v skutočnosti sa čelá sledovaných lúčov pohybujú v K-priestore rozbiehajúcimi smermi. Tento odklon objektívnych smerov ich šírenia spôsobuje kozmodrift a ich (predpokladaná) nerovnaká rýchlosť vyžiarenia z hviezd. Tu treba poznamenať, že v príklade sa uvažuje so súčasne vyžiareným i lúčmi od dvoch hviezd v protiľahlej polohe na spoločnej kruhovej dráhe preto, lebo čakať na druhý lúč od tej istej hviezdy o pol periódy neskôr – a ešte k tomu vyžiarený do smeru HZ (obr. 1a) – je absurdné.

 Takto vidíme chybu klasickej argumentácie proti Ritzovej hypotéze v plnej nahote.

 Na jednej strane uvažuje ovplyvnenie rýchlosti hviezdneho lúča vlastným pohybom hviezd v systéme samotnej dvojhviezdy, ale vôbec neberie do úvahy pohyb celého systému dvojhviezda-Zem. A ak tento existuje, rovnako nevyhnutne (podľa tej istej Ritzovej hypotézy) ovplyvňuje pohyb lúčov. Ale pohyb systému dvojhviezda-Zem je už dopredu negovaný – a tým je nepriamo negovaný aj pôvodný Ritzov predpoklad – nuž nečudo, že nevieme nájsť to, čo vôbec nechceme objaviť.

 Za takých okolností, keď sa optické zákonitosti aplikujú v oblasti astronómie a kozmológie vyslovene intuitívne, nemožno považovať súčasné poznanie v týchto vedných odboroch jednoznačne za objektívne a správne.

 Ohniskový paradox

 Predpoklad objektívnej existencie K-priestoru má, ako vidíme, fundamentálny význam. Preto pripájam ďalší argument na podporu tohto predpokladu – riešenie problému ohniskového paradoxu.

 V súčasnej fyzike sa, za účelom systematizovania experimentálne zistených výsledkov {2}, uspokojujeme s tvorbou vnútorne neprotirečivých systémov, pričom si v prípade potreby vypomáhame vhodne volenými postulátmi. Príčina ich platnosti ostáva predbežne neznáma, ale akceptujeme ich pod podmienkou, že naozaj prispievajú k vnútornej konzistencii systému. Proti tejto praxi principiálne nemožno nič namietať. Je však zrejmé, že vysvetlenie, ktoré zdôvodní správnosť použitia nejakého princípu, je hodnotnejšie ako samotný tento princíp a svedčí v prospech teórie, z ktorej toto vysvetlenie vyplýva.

 Teória kozmodriftu vie odôvodniť napr. existenciu princípu nezávislosti svetelných lúčov.

 V geometrickej optike je, v súvislosti s optickou spojkou, dobre známy pojem jej ohniska. Ohnisko je význačným geometrickým bodom v priestore súradnicového systému, nejakým spôsobom spojeného s optickou spojkou, v ktorom sa pretínajú svetelné lúče monochromatického svetla. Krížením lúčov v ohnisku dochádza k prevráteniu obrazu zobrazovaného predmetu. Je veľmi pozoruhodné, že jednotlivé svetelné lúče sa v ohnisku navzájom neovplyvňujú (nedochádza k ich vzájomnej interakcii), hoci napr. s materiálom tienidla, na ktorom sa tvorí prevrátený obraz zobrazovaného predmetu, môžu interagovať veľmi markantne. Ak sa ohnisko ocitne v rovine tienidla, pri dostatočnej intenzite svetelného zväzku sa môže tienidlo napr. zapáliť. Ale samotné svetlo prechodom ohniskom spojky, pri sebaväčšej intenzite zväzku, nepodlieha žiadnym viditeľným zmenám. Je to pomerne paradoxný výsledok, ktorý si - za účelom porozumenia objektívnemu priebehu tohto deja - žiada viac ako dogmaticky chápaný princíp nezávislosti svetelných lúčov (v pozorovateľnom priestore).

 Tento moment problematiky je dôležitý o to viac, že jeho správne pochopenie má závažné dôsledky aj pre iné oblasti poznania. Napr. v kozmológii sa, pri zdôvodňovaní Hubbleovej konštanty, odmieta možnosť tzv. starnutia svetla. Systematický červený posun v spektre vzdialených galaxií sa preto vysvetľuje ako dôsledok vzdiaľovania galaxií od pozemského pozorovateľa, čo v konečnom dôsledku vedie k bizarnej (a, z hľadiska zdôvodnenia na základe jedinej „logickej“ možnosti, veľmi riskantnej) predstave rozpínajúceho sa vesmíru. Zdanlivo pozorujeme takýto jav, teda ho považujeme za nezvratný, empiricky zistený objektívny fakt; ktorý sa však zároveň vymyká nášmu chápaniu.

 Z pohľadu teórie kozmodriftu je vysvetlenie ohniskového paradoxu veľmi jednoduché.

 Ak budeme pri pozorovaní prechodu svetelného zväzku uvažovať len so známou veľkosťou astronomického pohybu Zeme v okolí Slnka (jedná sa o relatívnu rýchlosť jej planetárneho pohybu - približne 30 km/s), znamená to, že pozorované ohnisko sa v „svetovom“ priestore každú sekundu posunie o 30 km. Inými slovami, jednotlivé lúče svetelného zväzku sa v skutočnosti nekrížia v jednom význačnom geometrickom bode, ale sa „míňajú“ na čiare, ktorej dĺžka sa zväčšuje každú sekundu minimálne o 30 km.

 V skutočnosti dĺžka tejto čiary narastá podstatne rýchlejšie, pretože pohyb ohniska podlieha kozmodriftovému pohybu rovnako ako všetko ostatné, a rýchlosť kozmodriftu je podstatne vyššia – desaťtisíckrát - ako uvažovaných 30 km/s.

 Vidíme teda, že jednotlivé svetelné lúče vôbec nie sú odkázané na platnosť princípu ich nezávislosti, ak majú reálnu možnosť vzájomného vyhnutia sa v (kozmodriftovom) priestore. A ohnisko, ktoré v P-fyzike považujeme za jeden-jediný bod, je v K-fyzike geometrickým miestom bodov, ktoré tvoria súvislú čiaru.

 Prechod svetelného zväzku ohniskom možno pozorovať len obmedzenú dobu, preto je možné, že nie je dostatočne dlhá nato, aby sa prípadné vzájomné náhodné interakcie svetelných lúčov mohli prejaviť nejakou markantnou zmenou vlastností svetla. Vo svetovom priestore, chápanom ako objektívny K-priestor, sa však svetelné lúče pohybujú podstatne dlhšie. Je teda možné, že účinok značného množstva postupných náhodných interakcií daného lúča s okolitým svetlom sa v konečnom dôsledku môže prejaviť ako starnutie svetla. V takom prípade by interpretácia pozorovaného systematického červeného posunu v spektre vzdialených galaxií, ako dôsledok rozpínania vesmíru, bola - bezpredmetná. A to je, vzhľadom na ďalšie možnosti poznávania, príliš vážny a dôležitý moment, aby sme uvedenú možnosť ignorovali.

 Remisia svetla

 Pojem remisia, o ktorom som už pojednával, napr. v [2], vznikol z vyjadrenia R-emisia, t.j. emisia svetla v zmysle Ritzovej hypotézy.

 Na otázku, prečo svetelné zdroje vyžarujú svetlo, možno odpovedať, že ho vyžarujú za účelom zbavenia sa prebytočnej energie, ktorá narušuje ich látkovú štruktúru v rovnovážnom stave. Napr. elektrickým prúdom sa odporové vlákno rozžeraví a začne svietiť. Týmto mechanizmom sa zbavuje energie, ktorá prichádza elektrickým obvodom z vonkajšieho zdroja, napr. akumulátora, a v prípade nadmernej intenzity hrozí odporové vlákno pretaviť.

 V P-priestore pritom pozorujeme, že vlákno vysiela svetelné lúče do všetkých smerov rovnakou rýchlosťou (vo vzduchu prakticky rýchlosťou c ).

 V K-priestore však svetelný zdroj, vplyvom remisie, vyžaruje formou svetla do rôznych smerov nerovnako veľkú energiu. „Vyžarovaciu charakteristiku“ svetelného zdroja v K-priestore jednoducho zistíme tak, že, vo „vyžarovacej charakteristike“ svetelného zdroja pre P-priestor, k vektorom rýchlosti svetla c vo všetkých smeroch pripočítame (trans)vektor rýchlosti vlastného kozmodriftu svetelného zdroja.

 Porovnaním týchto dvoch „vyžarovacích charakteristík“ vidíme, že svetelný zdroj, ktorý bol (v prvom prípade) situovaný v strede vektorovej ružice, sa (v druhom prípade) posunul na obvod kružnice, ktorú tvoria koncové body vektorov objektívnej rýchlosti svetla pre jednotlivé smery v K-priestore.

 Rýchlosť svetla do smeru kozmodriftu je takto dvojnásobná.

 Rýchlosť svetla proti smeru kozmodriftu je nulová.

 „Nulový pohyb svetla“ možno vysvetliť tak, že svetlo pozostáva z diskrétnych hmotných korpuskúl bez vnútornej štruktúry, ktoré svetelný zdroj jednoducho „zanecháva“ za sebou v K-priestore v stave objektívneho pokoja.

 Korpuskulárna povaha svetla dobre vysvetľuje, prečo svetlo dokáže preletieť aj cez totálne vákuum.

 Požiadavka absencie vnútornej štruktúry svetelnej korpuskuly vyplýva z požiadavok na stabilitu hmotných štruktúr pre (mimoriadny) stav objektívneho pokoja.

 Ak svetelným korpuskulám ponecháme názov fotón, možno povedať, že z hľadiska predstáv teórie kozmodriftu o povahe a šírení svetla priestorom je fotón objektívnou elementárnou časticou.

 Vysvetlenie Michelsonovho-Morleyovho experimentu na príklade pozorovania hviezd

 Michelsonov-Morleyov experiment svojím negatívnym výsledkom spôsobil vo fyzike vážnu krízu. Výsledkom horúčkovitého hľadania prijateľného vysvetlenia je málo pravdepodobný predpoklad existencie fenoménov, akými sú kontrakcia dĺžkydilatácia času. Osobne som presvedčený, že vedca Michelsonovho rangu nemohlo napokon prijaté riešenie uspokojiť.

 Kontrakcia dĺžky a dilatácia času sú výsledkami formálnych matematických transformácií, ktoré majú vyhovovať princípu stálej rýchlosti svetla v každom inerciálnom súradnicovom systéme. Nie je mi známe, či sa niekto zamýšľal nad tým, aká rýchlosť svetla bola pozorovaná – objektívna alebo relatívna. Tento paradoxný a zdravým rozumom nepochopiteľný princíp, v ktorého existenciu treba doslova veriť, už sám svojou znepokojivou povahou napovedá, že sa pri pozorovaniach zrejme nemôže jednať o objektívnu rýchlosť svetla, ale rýchlosť svetla nejakým spôsobom „pretransformovanú“ do zvoleného súradnicového systému. Teda, že sa jedná iba o „odraz“ či „priemet“ objektívnej rýchlosti svetla z K-priestoru do súradnicového systému v P-priestore. A tento odraz či priemet objektívnej rýchlosti svetla vykazuje pozoruhodnú stálosť čo do svojej veľkosti.

 Michelsonov interferometer je z hľadiska chodu svetelných lúčov pomerne komplikované zariadenie. Preto, aby sme nekomplikovali situáciu viacnásobnými odrazmi svetelných lúčov od zrkadiel interferometra, vysvetlím podstatu pohybu svetla K-priestorom a jeho pozorovanie v P-priestore na úplne jednoduchej situácii vizuálneho pozorovania hviezd. Uvažujem najideálnejší prípad, že vzdialenosť Zem-hviezdy je konštantná.

 Ak do súradnicového systému, spojeného so Zemou, zahrnieme aj zvolenú hviezdu, situácia sa síce bude javiť tak, že Zem i hviezda sa nachádzajú v pokoji, ale to len vzhľadom na seba, lebo v skutočnosti sa obidve telesá objektívne pohybujú – kozmodriftom. Hviezda pritom vyžaruje („remisne“) svetlo do všetkých smerov. Na Zemi je spomedzi všetkých lúčov možné pozorovať jediný lúč – totiž vyžiarený k priesečníku jeho smeru s objektívnou dráhou Zeme (do smeru jeho stretu so Zemou). Tento smer som nazval kontaktný smer.

 Podobne lúč, pohybujúci sa v kontaktnom smere, som nazval kontaktný lúč.

 Lúče, ktoré zvierajú so smerom kozmodriftu väčší uhol, ako je uhol medzi smermi kozmodriftu a kontaktného lúča, sú pomalšie a pretínajú objektívnu dráhu Zeme v bodoch, ktorými už Zem medzičasom prešla. Preto nie sú (a ani nemôžu byť) na nej pozorovateľné. Ani lúče, ktoré zvierajú so smerom kozmodriftu uhol menší od uhla kontaktného lúča a smeru kozmodriftu, nie sú (a ani nemôžu byť) na Zemi pozorovateľné, pretože pretínajú objektívnu dráhu Zeme skôr - v bodoch, ktorými Zem ešte len prejde. {3}

 Pri registrovaní kontaktného lúča pozorovateľom na Zemi dochádza k opačnému javu ako je remisia, totiž ku kaberácii.

 Kaberácia je aberácia svetla prichádzajúceho z K-priestoru v kontaktnom smere do súradnicového systému, zvoleného v P-priestore (pevne spojeného so Zemou). Pretože kozmodriftový pohyb zvoleného súradnicového systému pozorovateľ nevníma, od (objektívnej) rýchlosti kontaktného lúča treba vektorovo odpočítať rýchlosť kozmodriftu w = c . Výsledkom je opäť vektor rýchlosti c . To znamená, že pozorovateľ pozoruje kontaktný lúč, ktorý zdanlivo priletel (relatívnou) rýchlosťou c , a to zo smeru, kde sa v tom čase hviezda naozaj nachádza. (Keby to nebolo fyzikálne zákonité, mohli by sme to považovať za pozoruhodnosť.)

 Zrýchlenie či spomalenie pohybu Zeme (v dôsledku jej pohybu v okolí Slnka) oproti kozmodriftu pozorovanej hviezdy, mení vyššie opísanú situáciu len v tom zmysle, že pozorovateľ na Zemi pozoruje iný kontaktný lúč z hviezdy (prichádzajúci v trochu odlišnom smere).

 Pri kaberácii sa odpočíta zmenená rýchlosť Zeme a výsledok bude opäť rovnaký: pozorovaná rýchlosť svetla je c . Dokonca, pri dlhotrvajúcom pozorovaní, počas plynulej zmeny vlastného kozmodriftu pozorovacieho stanoviska, pozorovateľ postupne sleduje celú varietu kontaktných lúčov z danej hviezdy, ale neuvedomuje si to – pokladá ich všetky za jeden a ten istý lúč (podrobnejšie to vysvetlím v stati o lúči).

 Podobný chod svetelných lúčov sa uplatňuje aj v Michelsonovom interferometri.

 Pretože výsledkom kaberácie, je za každých okolností, relatívna rýchlosť svetla c , nemohol Michelson zaregistrovať očakávaný posun intereferenčných prúžkov. Pravda, Michelson sa snažil zmerať rýchlosť Zeme v okolí Slnka a predpokladal, že zmena tejto rýchlosti by sa mala určite prejaviť.

 Zdrojom lúčov v interferometri, ktoré mali spôsobiť posun interferenčných prúžkov, je však umelý svetelný zdroj, tvoriaci súčasť interferometra.

 Nech sa teda Zem pohybuje akokoľvek, tento jej pohyb sa uplatňuje ako pri remisii tak pri kaberácii svetelných lúčov a pozorovaná rýchlosť svetla je vždy konštantná.

 Ako však vidíme, vonkoncom to nie je jav, za ktorý je zodpovedný nejaký nepredstaviteľný a nepochopiteľný Einsteinov postulát o stálej rýchlosti svetla.

 Osobne sa nazdávam, že optický proces remisia – pohyb svetelného lúča K-priestorom – kaberácia je ďaleko pochopiteľnejší, názornejší a prijateľnejší ako súhra kontrakcie dĺžky a dilatácie času, ktorých zavedenie do fyziky si zmienený postulát vyžiadal.

 Svetelný lúč {4}

 Svetlo sa vo všeobecnosti považuje za elektromagnetické vlnenie, ale niekedy sa prejavuje ako prúd svetelných korpuskúl (napr. vo fotoelektrickom jave).

 Teória kozmodriftu pracuje jednoznačne s predstavou, že svetlo má korpuskulárnu povahu. Jedine korpuskula (chápaná ako hmotný objekt) je totiž schopná pohybovať sa aj v totálnom vákuu. Až v druhom pláne možno predpokladať, že prúd svetelných korpuskúl dokáže nadobudnúť, vplyvom nejakej zatiaľ nejasnej transformácie, pri prechode z K-priestoru do P-priestoru, formu vlnenia – teda javu.

 [Možno sa zhodneme na jednoznačnej (filozofickej) téze, že príčinou (nehmotných) javov sú hmotné podstaty (objekty), a nemôže to byť naopak. To sa vzťahuje aj na energiu (= jav - vlastnosť), charakterizujúcu pohyb (jav) hmotných objektov (= podstata).]

 Vráťme sa ešte k pozorovaniu hviezdy a všimnime si, ako prebieha vyžarovanie jednotlivých svetelných korpuskúl do kontaktného smeru, ktorý umožňuje pozorovanie svetelného zdroja zo Zeme.

​  Korpuskulárna povaha svetelného lúča a jeho duálne vlastnosti. ​
​ Korpuskulárna povaha svetelného lúča a jeho duálne vlastnosti. ​ 

 Predpokladám, že hviezda remituje fotóny do toho istého smeru s rovnomernou pravidelnosťou. Nech teda hviezda v polohe A(1) vyžiari fotón do kontaktného smeru, ktorý dopadne na Zem v polohe A(2) . Pozorovateľovi na Zemi sa zdá, že fotón sa šíri priestorom v smere A(1)Z(1) a že v momente, keď hviezda remituje druhý fotón, sa prvý fotón nachádza v polohe 1 na spojnici A(1)Z(1). V skutočnosti sa však prvý fotón nachádza v polohe 2 na spojnici A(1)Z(2) a samotná hviezda sa nachádza spolu s druhým fotónom v polohe 3 .

 Keď hviezda remituje tretí fotón, prvý fotón sa vtedy zdanlivo nachádza už v polohe 4 (v skutočnosti sa však nachádza v polohe 5 ), druhý fotón sa zdanlivo nachádza v polohe 1 (v skutočnosti sa nachádza v polohe 6 ) a tretí fotón, ktorý práve opúšťa hviezdu, sa nenachádza zdanlivo v polohe A(1) ale v polohe 7 .

 Vidíme, že remitované fotóny, pohybujúce sa v kontaktnom smere, sa „zoraďujú“ do línií 2-3, 5-6-7, atď. rovnobežných so smerom A(1)Z(1), a v takýchto „formáciách“ putujú K-priestorom k Zemi.

 Tieto formácie fotónov – fotónové línie – vytvárajú, pri registrácii na Zemi, dojem uceleného svetelného lúča. Je teda veľmi pozoruhodné, že fotónové línie nie sú orientované do kontaktného smeru A(1)Z(2), ale do zdanlivého smeru šírenia svetla A(1)Z(1) – do línie svetelného lúča; inými slovami do ideálnej svetelnej línie . Uhol α medzi týmito dvomi smermi je spôsobený zotrvačnosťou fotónov, z titulu objektívneho pohybu svetelného zdroja, z ktorého pochádzajú.

 Fotónové línie sa, pre rôzne smery šírenia, odlišujú vzájomnou vzdialenosťou fotónov – lineárnou fotónovou hustotou – ktorá sa určitým spôsobom odráža vo vlnovej dĺžke pozorovaného svetla.

 Pri vzájomnom pohybe svetelného zdroja a pozorovateľa situáciu naviac ovplyvňuje Dopplerov jav.

 Ak sa svetelný zdroj a pozorovateľ vzhľadom na seba pohybujú, znamená to, že pozorovateľ v priebehu času pozorovania postupne registruje fotóny z fotónových línií prináležiacich nepatrne odlišným kontaktným smerom, t.j. s rozdielnou lineárnou fotónovou hustotou. Neregistruje teda lúč, ktorý zodpovedá ideálnej svetelnej línií, ale varietu fotónov bez vzájomného súvisu, ak odhliadneme od ich spoločného zdroja. Táto varieta fotónov sa uvedie do zdanlivého vzájomného súvisu až dodatočne, a to vďaka objektívnemu pohybu zdroja vĺn voči pozorovateľovi (resp. naopak), čím sa vytvorí reálna svetelná línia fotónov s nelineárnou fotónovou hustotou.

 Kaberácia a duálna povaha svetla

 Kaberácia je aberácia svetla, zohľadnujúca rýchlosť kozmodriftu.

 Pri kaberácii sa zotrvačnosť fotónov lúča, v smere kozmodriftu, neprejaví, pretože pozorovacie stanovisko tiež podlieha kozmodriftu. Rýchlosť pozorovacieho stanoviska sa preto odpočíta od objektívnej rýchlosti fotónov. Výsledkom kaberácie je, že pozorovateľ vníma príchod svetelného lúča z iného smeru, nie z kontaktného, a tiež zmenenou rýchlosťou, a síce relatívnou stálou rýchlosťou c .

 Toto nemusia byť všetky ilúzie pozorovateľa o svetle, ak máme tiež na zreteli, že svetlo prejavuje duálne vlastnosti: podľa okolností sa prejavuje raz ako prúd korpuskúl, a inokedy ako vlnenie. Za daných okolností by však nebolo nič výnimočné, keby sa príchod fotónu-korpuskuly javil ako vrchol, maximum svetelnej vlny, a medzera medzi dvoma fotónmi-korpuskulami by sa javila ako minimum svetelnej vlny.

  Starnutie svetla

 Predstavme si, že fotónová línia sa počas objektívneho pohybu fotónov naruší v dôsledku náhodných interakcií s fotónmi iných fotónových línií, resp. s inými druhmi korpuskúl materiálneho prostredia v K-priestore. Čo sa stane?

 Pri interakcii dôjde k prerozdeleniu transvektorovej kinetickej energie interagujúcich korpuskúl.Interagujúci fotón z fotónovej línie sa vychýli z kontaktného smeru a v dôsledku toho nedopadne na stanovisko pozorovateľa na Zemi. Jeho nepozorovateľnosť na Zemi sa pri kaberácii prejaví znížením intenzity jasu pozorovaného lúča.

 Na veľmi dlhých vzdialenostiach (svetelné roky) určite dôjde k mnohým a mnohým podobným interakciám vo fotónovej línii. Pravdepodobnosť interakcií je priamo úmerná dobe pohybu fotónovej línie v K-priestore, inými slovami je priamo úmerná vzdialenosti svetelného zdroja a pozorovateľa. Interagujúce fotóny „vypadnú“ z fotónovej línie a to sa pri kaberácii prejaví zmenou vlnovej dĺžky pozorovaného svetla (zväčšením vlnovej dĺžky).

 Obidva dôsledky, zníženie intenzity jasu a zväčšenie vlnovej dĺžky, možno označiť pojmom starnutie svetla.

 Starnutie svetla je dôležitý faktor z astronomického a kozmologického hľadiska.

 Dôsledkom starnutia svetla je pozorovaný červený posun v spektre veľmi vzdialených svetelných zdrojov. Tento červený posun nie je spôsobený Dopplerovým javom. Veľkosť červeného posunu v spektre je priamo úmerná vzdialenosti svetelného zdroja.

 Súčasní kozmológovia nepripúšťajú vysvetlenie červeného posunu v spektre vzdialených galaxií pomocou starnutia svetla, ale ho vysvetľujú ako prejav rozpínajúceho sa vesmíru. Rýchlosť rozpínania je (vraj) priamo úmerná vzdialenosti svetelného zdroja a je charakterizovaná Hubbleovým zákonom rozpínania sa vesmíru (pomocou Hubbleovej konštanty).

 Námietka voči predstave starnutia svetla je bezpredmetná. Jedná sa vlastne o omyl.

 Ak je totiž starnutie svetla dôsledkom uvedených interakcií, nemožno si intuitívne predstavovať, že „interakciami narušený svetelný lúč“ nepatrne zmení smer v priestore, no napriek tomu ostane pozorovateľný a spôsobí (len) rozmazanie obrazu svetelného zdroja (napr. veľmi vzdialenej galaxie)! Najmä ak predpokladáme, že dojem svetelného lúča spôsobuje fotónová línia, ktorá vôbec nie je orientovaná do kontaktného smeru.

 Veď narušenie fotónovej línie nemôže zmeniť rýchlosť fotónov pohybujúcich sa v kontaktnom smere, to na jednej strane. A na strane druhej: zmena rýchlosti, aj zmena smeru fotónov z fotónovej línie, má za následok ich principiálnu nepozorovateľnosť.

 Preto je absurdné predstavovať si, že dôsledkom týchto dvoch zmien môže byť rozmazanie obrazu svetelného zdroja. Rozmazanie obrazu svetelného zdroja môžu spôsobiť len vplyvy, ktoré sú reálne prítomné pri kaberácii svetla (napr. chvenie vzduchu, chyby optických prístrojov a pod.).

 Einsteinov myšlienkový experiment s pozorovaním súčasných bleskov

 Einsteinovo stanovisko [3]

 Predstavte si pozorovateľa M stojaceho vedľa železničnej trate.

 V určitej vzdialenosti pozdĺž trate je bod A . V tej istej vzdialenosti proti smeru pohybu vlaku sa nachádza bod, ktorý označíme B . Blesk udrie vedľa železnice súčasne v bode A a v bode B . Pozorovateľ zistí, že tieto dve udalosti sa stali súčasne, pretože vidí dva blesky v tom istom časovom okamihu. Nachádza sa presne v strede medzi bleskami, a pretože svetlo sa šíri konštantnou rýchlosťou, usúdi, že blesky udreli súčasne v oboch bodoch.

 Teraz uvažujme takýto prípad. Keď udrú obidva blesky, vlak sa práve pohybuje veľkou rýchlosťou po trati v smere od bodu A k bodu B . V momente, keď sa zablysne, pozorovateľ vo vlaku – označíme ho M´ - je práve oproti pozorovateľovi M pri trati a pohybuje sa smerom k jednému z bleskov, vzďaľujúc sa od druhého blesku. Uvidí skôr blesk v bode B ako blesk v bode A . Pozorovateľ M´, ktorý sa nachádza vo vlaku, vie, že sa pohybuje a berie ohľad na rýchlosť svetla, ktorá je stála, urobí si záver, že oba blesky vznikli súčasne. Všetko je dosiaľ v poriadku. Ale podľa dvoch základných postulátov špeciálnej teórie relativity (overených Michelsonovým-Morleovým experimentom) môžeme práve tak isto uvažovať, že vlak je v pokoji, zatiaľ čo Zem sa rýchlo pohybuje naspäť. Z tohto hľadiska pozorovateľ M´ - vo vlaku – si urobí záver, že blesk v bode B skutočne vznikol skôr ako blesk v bode A , teda presne tak, ako ich pozoroval. Okrem toho vie, že sa nachádza práve v strede medzi dvoma bleskami a pretože sa považuje za nepohyblivého, musí usúdiť, že blesk, ktorý uvidel prvý, vznikol skôr ako ten, ktorý uvidel ako druhý.

 Pozorovateľ M na zemi musí súhlasiť. Pravda, videl blesky súčasne, ale teraz je v situácii, že musí uvažovať, ako keby sa pohyboval. Keď berie ohľad na rýchlosť svetla a na skutočnosť, že sa pohybuje smerom k blesku v bode A a vzďaľuje sa od blesku v bode B , dospeje k záveru, že blesk v bode B musel vzniknúť skôr.

 Pretože na otázku, či oba blesky vznikli súčasne, nemôžeme odpovedať absolútne presne, musíme ju uzavrieť. Odpoveď závisí od výberu súradnicového systému, pravda, ak sa dve udalosti vyskytnú súčasne a v tom istom bode, môžeme hovoriť, že sú súčasné absolútne. Keď sa zrazia dve lietadlá vo vzduchu, niet takého súradnicového systému, v ktorom by sa táto zrážka neodohrala súčasne. Čím väčšia je však vzdialenosť medzi dvoma dejmi, tým ťažšie sa rozhoduje o ich súčasnosti. Musíme vedieť, že je to nie otázka schopnosti pozorovateľa pozorovať určitý stav hmoty.

 Nejestvuje absolútna poloha predmetu, rovnako ako niet absolútneho času vo vesmíre, pomocou ktorých by sa dali určiť deje prebiehajúce absolútne súčasne. Absolútna súčasnosť dejov, ktoré prebiehajú v rôznych bodoch priestoru, javí sa ako pojem bez významu.

 Stanovisko teórie kozmodriftu

 V dôsledku objektívnej existencie kozmodriftu, nie je podstatný rozdiel medzi pozorovateľom vedľa železničnej trate a pozorovateľom vo vlaku – obidvaja sú unášaní kozmodriftom podstatne rýchlejšie ako je rýchlosť vlaku vzhľadom na koľajnice. 

  A, v dôsledku objektívnej existencie transvektorovej kinetickej energie je vylúčené, aby sa jednotliví pozorovatelia - podľa ľubovôle - považovali za nehybných alebo pohybujúcich.

Súčasnosť dvoch bleskov zo známeho Einsteinovho príkladu podľa teórie kozmodriftu. Ak sú blesky súčasné, javia sa ako súčasné aj pozorovateľovi v relatívnom pokoji aj pozorovateľovi v (relatívnom) pohybe.
Súčasnosť dvoch bleskov zo známeho Einsteinovho príkladu podľa teórie kozmodriftu. Ak sú blesky súčasné, javia sa ako súčasné aj pozorovateľovi v relatívnom pokoji aj pozorovateľovi v (relatívnom) pohybe.  

 Situácia potom vyzerá nasledovne (pre jednoduchosť uvažujme, že spojnica bodov, do ktorých udreli blesky, i železničná trať sú rovnobežné so smerom kozmodriftu).

 Blesky udreli súčasne v bodoch A(1) a B(1) K-priestoru. Nech sa pozorovateľ vedľa trate, pozorovateľ X , a pozorovateľ vo vlaku, pozorovateľ Y , vtedy prakticky nachádzali v bode , rovnako vzdialenom od bodov A(1) a B(1) - vo vzdialenosti d .

 V súradnicovom systéme pozorovateľa X sa svetlo zdanlivo šíri rýchlosťou c . Teda za čas t = d/c uvidel pozorovateľ X obidva blesky súčasne z bodu X(2) , ktorý je priesečníkom kontaktných smerov [s rýchlosťami šírenia svetla u(1) a u(2) ] pre jeho pozorovanie. Následkom kaberácie svetla pozoroval súčasný úder bleskov zdanlivo v polohách A(2) a B(2). Súčasnosť príchodu svetelných lúčov (v súlade so zákonitosťami remisie) je zaručená okolnosťou, že trojuholníky A(1)X(1)B(1) a B(1)X(1)X(2) sú rovnoramenné.

 V súradnicovom systéme pozorovateľa Y sa svetlo tiež zdanlivo šíri rýchlosťou c . V čase, keď pozorovateľ X uvidel súčasný úder bleskov, sa pozorovateľ Y nachádzal v bode Y(2), ktorý je priesečníkom kontaktných smerov [s rýchlosťami šírenia svetla u(3) a u(4)] pre jeho vlastné pozorovanie.

 Následkom kaberácie svetla, pozoroval súčasný úder bleskov zdanlivo v polohách A(3) a B(3).

 Súčasnosť príchodu svetelných lúčov do bodu Y(2) nebudem matematicky dokazovať. Poznamenávam len, že platí: u(3) > u(1) a u(4) > u(2) . Okrem toho, v pozorovaní pozorovateľa Y – na rozdiel od pozorovania pozorovateľa X , kde absentuje - sa principiálne prejaví Dopplerov jav, pretože vzájomná vzdialenosť medzi oblasťami udalostí (úder bleskov, miesto ich pozorovania) sa zväčšuje.

 Na rozdiel od Einsteinovho záveru, z teórie kozmodriftu teda vyplýva:

  Ak sú blesky súčasné, javia sa ako súčasné aj pozorovateľovi v relatívnom pokoji – stojacemu pri železničnej trati - aj pozorovateľovi v (relatívnom) pohybe – v idúcom železničnom vagóne.

 Neviem o tom, že by už skôr niekto iný – a už vôbec nie „oslnený“ Einsteinom – dospel pri tomto notoricky známom príklade k podobnému záveru.

 Ak teda niektorému čitateľovi tohto článku nepadne zaťažko, nech prekontroluje správnosť úvah v zmysle teórie kozmodriftu.

 ZÁVER

 Porovnaním obsahov článku Stefana Kleina a tohto článku je očividné, ktorý z nich viac – a viac do hĺbky – pojednáva o čase.

 Túto zaujímavú problematiku som sa snažil spracovať len z hľadiska najdôležitejších momentov. Ich podanie pritom nie je ani zďaleka úplné a vyčerpávajúce. Napriek tomu je rozsah článku dosť veľký. Ponúkam tieto myšlienky súdnemu čitateľovi s nádejou, že pochopí názornosť tu popísaných predstáv a že, vďaka tomu, ich aj správne ocení.

 A ešte – povestná „bodka na záver“:

 Inšpirovaný očividným nepochopením mojej predstavy o podstate času, ako vyplynulo z diskusie k predošlým článkom, uvádzam „v kocke“ tento výpočet:

 Nech sa Zem posunie v dôsledku svojho (objektívneho) kozmodriftového pohybu v K-priestore o 480 000 km. Pozemský pozorovateľ namiesto toho vníma, resp. nameria, uplynutie času 1,6 sekundy. A zaznamená tiež, že nejaké rovnomerne sa pohybujúce hmotné teleso prekonalo dráhu 16 metrov. Z toho vyvodí záver, že teleso sa pohybuje rýchlosťou 10 m/s. Ak by malo hmotnosť 10 kg, jeho kinetická energia by predstavovala 500 joulov.

 Z hľadiska ekvivalencie hmotnosti a energie nie je principiálny rozdiel medzi hmotnosťou onoho telesa a výbušnou náložou atómovej bomby, tiež o hmotnosti 10 kg, ktorá je však pri výbuchu (skutočne) schopná uvoľniť 9.10(na sedemnástu) joulov energie!

 Kontrolná otázka: Odkiaľ sa berie táto ohromujúco veľká energia?

 (Nápoveda: Teória kozmodriftu to vie.)

 Na podporu tohto závažného tvrdenia, nasledujúci článok bude venovaný návrhu experimentálneho overenia existencie kozmodriftového priestoru.

Pramene: 

[1] O čase, III.

https://cudzis.blog.sme.sk/c/485566/o-case-iii.html 

[2] Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, VI.https://cudzis.blog.sme.sk/c/478283/subjektivny-faktor-exaktneho-pozorovania-fyzikalnych-javov-vi.html

[3] GARDNER, M.: Teória relativity pre milióny, ALFA Bratislava 1969, str. 50-55.

 Poznámky:

{1} Pritom (predpovedanú) zmenu tvaru súhvezdí zdôvodňujeme vlastným (relatívnym) pohybom hviezd počas časového obdobia rádove tisícov až desaťtisícov rokov a ich pozorovanú aberáciu vysvetľujeme pomocou (tiež relatívneho) astronomického pohybu Zeme v okolí Slnka.

{2} Pojem experimentálne získaný výsledok je v tejto situácii objektívnejší ako pojem experimentálne získaný fakt, lebo faktom sa experimentálne získaný výsledok stáva až vtedy, keď je správne pochopený. Žiaľ, v historickom procese poznávania prírody nemáme túto istotu – že sme niečo správne pochopili – nikdy zaručenú. To je skutočná príčina existencia vážnych omylov zabudovaných do základov poznania.

{3} Tento moment problematiky sa možno podstatným spôsobom dotýka problému tzv. tmavej hmoty. Súčasné pokusy vysvetliť deficit hmoty vo vesmíre vzhľadom na pozorované účinky, ktoré sa ezistencii tejto hmoty pripisujú, sa orientujú na vysvetlenia pomocou pokojovej hmotnosti neutrín, pomocou nezvykle veľkej hmotnosti špeciálnych wimp-častíc a na rôzne iné exotické vysvetlenia. Pritom sa jednoduchý fakt, totiž, že K-priestor je naplnený intenzívnym svetelným jasom, z ktorého v P-priestore možno pozorovať len obmedzený jas kontakných lúčov, vôbec nespomína ani neberie do úvahy. Obidva priestory však fyzikálne súvisia a svetlo je rozhodne hmotnej podstaty. Nie je vylúčené, že aspoň časť vplyvu, ktorý sa v pozorovateľnom priestore pripisuje existencii tmavej hmoty, spôsobuje v skutočnosti mimoriadne jasná hmotnosť svetla nekontaktných lúčov, ktoré vypĺňa nepredstaviteľné priestory.

{4} V stati sa uvažuje s opticky homogénnym prostredím v K-priestore (de facto s vákuom). Všetky optické rozhrania, ohyb a rozptyl svetla a pod., sa zanedbávajú.

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu