Ukážem to na dvoch vybraných príkladoch: na príklade stability látky v závislosti od rýchlosti kozmodriftu a na príklade vzťahu tepla a kozmodriftu. [1]
Stabilita látky vo vzťahu ku kozmodriftu
Nedá mi, aby som sa nevrátil k článku Fridricha Engelsa Miera pohybu. - Práca, [2] ktorý obsahuje pekný ilustračný príklad na vzťah medzi energiou mechanického pohybu a teplom. Citujem:
» Guľa z kanóna, ktorá váži 24 libier, narazí rýchlosťou 400 m/s do jeden meter hrubej železnej steny obrnenej lode a nemá za týchto okolností nijaký viditeľný účinok na pancier. Stratil sa teda mechanický pohyb, ktorý = m.v.v/2 , t.j. keďže 24 libier = 12 kg, sa rovná 12 x 400 x 400 x ½ = 960 000 kilogrammetrov. Čo sa stalo s týmto pohybom.
Malá časť sa ho spotrebovala na otras a premiestnenie molekúl panciera. Druhá časť na roztrieštenie gule na nesčíselné kusy. No najväčšia časť sa premenila na teplo a rozpálila guľu do žerava. Keď Prušiaci pri prechode na ostrov Alsen roku 1864 spustili svoje ťažké batérie proti pancierovým stenám lode Rolf Krake, videli v tme pri každom zásahu zablysnutie gule, ktorá sa náhle rozžeravila, a Whitworth už predtým pokusmi dokázal, že výbušné strely proti obrneným lodiam nemusia mať rozbušku; rozžeravený kov sám zapáli výbušnú nálož.
Ak sa mechanický ekvivalent jednotky tepla rovná 424 kilogrammetrom, uvedené množstvo mechanického pohybu zodpovedá 2264 jednotkám tepelného množstva. Špecifické teplo železa = 0,1140, t.j. to isté množstvo tepla, ktoré zohreje 1 kg vody o 1°C (a ktoré platí ako jednotka tepla), postačí zohriať 1/0,1140 = 8,772 kg železa o 1°C. Uvedených 2264 tepelných jednotiek zvýši teplotu 1 kg železa o 8,772 x 2264 = 19 860°C alebo 19 860 kilogramov železa o 1°C. Keďže sa toto množstvo tepla rozdelí rovnomerne na pancier a strelu, zohreje sa strela o 19 860°/2x12 = 828°C, čo už dáva celkom pekný žiar. Pretože predná, narážajúca strana strely dostane v každom prípade najväčšiu časť tepla, asi dvakrát toľko ako zadná polovica, je zohriata na 1104°C , zadná časť na 552°C, čo celkom postačí na vysvetlenie svetelného efektu, aj keď musíme urobiť značnú korekciu, aby sme dostali pri náraze skutočne vykonanú mechanickú prácu. «
Koniec citátu.
Uviedol som celý Engelsov prepočet kvôli porovnaniu s týmto prepočtom. –
Transvektorová kinetická energia 12 kg železnej strely pohybujúcej sa relatívnou rýchlosťou 400 m/s je - podľa teórie kozmodriftu – približne 324.10(na dvadsiatu štvrtú) Jn (joulenov). Táto energia sa nárazom na pancier zmenšila približne o 144.10(na dvanástu) Jn. Zmenšenie je (len) o dvanásť rádov menšie ako pôvodná (a prakticky aj zmenená) transvektorová kinetická energia strely, a napriek tomu prispôsobenie sa vnútornej štruktúry látky tvoriacej strelu sa nezaobišlo bez vzniku výrazného tepla a svetelného žiarenia!
Ako by to bolo, keby bola rýchlosť kozmodriftu našej kozmooly desaťkrát menšia?
Transvektorová kinetická energia strely pred nárazom by bola 324.10(na dvadsiatu prvú) Jn. Pri náraze by sa zmenšila o 144.10(na jedenást) Jn. Pomer uvedených energií by sa takto znížil na desať rádov.
Možno predpokladať, že ak prispôsobovanie sa vnútornej štruktúry látky strely malo v reálnom prípade veľmi blízko k tomu, aby sa strela nie len roztrieštila na kusy ale dokonca sa roztopila, vo fiktívnom prípade možno smelo predpokladať, že strela by sa - po spôsobení úmerne väčšej skazy v okolí - minimálne rovno vyparila.
Inými slovami, premena formy energie z mechanickej na tepelnú, pri nižšej hodnote rýchlosti kozmodriftu, by mala na látku strely i látky v bezprostrednom okolí nárazu podstatne ničivejší účinok. Bolo by to totiž spôsobené nižšou stabilitou látkových štruktúr, ktorá je určite funkciou rýchlosti kozmodriftu.
Pre vznik látkových štruktúr je objektívny pohyb s kozmodriftovými rýchlosťami nevyhnutný.
V súradnicovom systéme, nachádzajúcom sa v objektívnom pokoji, by aj najnepatrnejšia zmena energie hmotného objektu s konkrétnou látkovou štruktúrou znamenala celkom určite totálnu deštrukciu.
Predstavme si, že by sa Slnko nachádzalo v objektívnom pokoji a stabilita látkových štruktúr všetkých telies na zemskom povrchu by bola podmienená len obežnou rýchlosťou Zeme (tentoraz doslovne) okolo Slnka (vo funkcii "vlastného kozmodriftu Zeme”). V takom prípade by, zrejme, aj zrážka dvoch fúrikov - pri rýchlosti ľudskej chôdze - predstavovala katastrofu.
Teplo vo vzťahu ku kozmodriftu
V knihe Felixa Auerbacha „Kráľovná sveta a jej tieň“ (1903) sa básnickou formou hovorí o energii a entropii, o dvoch základných termodynamických pojmoch. Napriek nesprávnej filozofickej interpretácii týchto pojmov a záverov, ktoré z toho vyplývajú, umelecká forma a skvelý popularizačný talent autora umožnili širokému okruhu čitateľov oboznámiť sa s obsahom jedného z najťažších filozofických problémov fyziky.
Krátky úryvok zo spomenutej knihy:
» Nad všetkým,čo sa odohráva v nekonečnom priestore, vládne energia ako bohyňa, ako kráľovná - tu dáva, tam zas berie, avšak v skutočnosti ani nedáva, ani neberie. Vládne prísnou spravodlivosťou a nezaujate ožaruje svojím večným stálym svetlom rovnako bylinku, ako aj geniálneho človeka. Kde je svetlo, tam je aj tieň, a tieň, ktorý vrhá vládkyňa sveta - energia, je výrazný a tmavý, mnohotvárny a pohyblivý. Tento tieň akoby mal samostatný život, akoby sa pokúšal vládnuť nad svetom, avšak vôbec nie tak ako energia. Ak hľadíme na tento tieň, zmocňuje sa nás strach: je to zlý démon, ktorý sa usiluje zmariť všetko veľké, prekrásne, čo vytvára dobrý démon. Toho zlého démona nazývame entropiou; ako sa ukazuje, entropia stále rastie a pomaly, ale presvedčivo odhaľuje svoje zlé stránky. Čo nás po energii, keď na Zem ustavične padá jej tieň a čím viac padá na Zem večer, tým viac tento tieň hustne, aby nakoniec zahalil všetko hlbokou tmou. «
Koniec citátu.
Clausius vyslovil na základe vzrastania entropie domnienku o tzv. tepelnej smrti, ktorá hrozí svetu. Obidve základné tézy mechanickej teórie tepla (termodynamiky) - písal Clausius - možno sformulovať ako základné zákony vesmíru v nasledujúcom jednoduchom tvare: 1. energia vesmíru je stála; 2. entropia vesmíru ustavične vzrastá.
Nevratnosť reálnych procesov, ktorá stojí v pozadí entropie, súvisí s nevyhnutným znehodnocovaním energie pri premene jej časti na vnútornú energiu okolitých telies (zahrievanie súčiastok strojov pri trení, vyžarovanie). Preto druhá téza vedie k záveru o nevyhnutnom znehodnocovaní energie a perspektívne k stavu, v ktorom už nemôžu prebiehať žiadne procesy. Zdalo by sa,že naozaj nastane tepelná smrť vesmíru.
Teória tepelnej smrti vesmíru nie je v súlade s materialistickým svetonázorom.
Ak Clausius zaviedol pojem entropie v roku 1856, F. Engels v Úvode k Dialektike prírody (okolo roku 1880) napísal:
» Možno prejdú ešte milióny rokov, narodia sa a zomrú tisícky generácií, ale neúprosne sa blíži čas, keď ľudia nebudú mať teplo nevyhnutné pre život, keď postupne zmizne aj posledná stopa organického života a Zem - mŕtva, vychladnutá guľa bude ako Mesiac krúžiť v hlbokom mraku po stále kratších dráhach okolo mŕtveho Slnka, na ktoré nakoniec spadne.
Niektoré planéty tento osud postihne skôr, iné neskôr ako Zem. Namiesto harmonicky rozčlenenej, jasnej a teplej slnečnej sústavy zostane len chladná, mŕtva guľa, osamotená na svojej dráhe v kozmickom priestore. A ten istý osud, ktorý postihne našu slnečnú sústavu, musí skôr alebo neskôr postihnúť všetky ostatné vesmírne sústavy...
Tu sme však nútení alebo sa obrátiť na stvoriteľa a žiadať ho o vysvetlenie, alebo urobiť taký záver, že slnečné sústavy vznikli prirodzenou cestou, cestou premien pohybu hmoty. Podmienky na tieto premeny musí teda znova vytvoriť hmota, hoci aj o milióny rokov, viac alebo menej náhodným spôsobom, ale s nevyhnutnosťou, ktorá je vnútorne vlastná aj náhode. «
Koniec citátu.
Základný omyl prívržencov tepelnej smrti vesmíru je v tom, že druhú termodynamickú vetu považujú za univerzálny, všeobecne platný zákon, hoci v skutočnosti je to zákon platný len pre makrosvet,. Teda iba pre časť vesmíru, ktorá je z hľadiska priestoru a času veľmi malá v porovnaní s rozmermi, v ktorých prebieha vývoj celého vesmíru. Druhá termodynamická veta ukazuje len smer, v akom majú prebiehať procesy v izolovanej sústave.
Tak ako nás neznepokojuje nekonečný tok času, nemusí nás znepokojovať ani tendencia vzrastania entropie v makrosvete. Jeho charakteristické zákonitosti skúma štatistická fyzika, ktorá vysvetľuje druhú termodynamickú vetu takto.
Termodynamické zákony popisujú len vonkajšiu stránku tepelných javov a používajú terminológiu, ktorá nevyplýva z vnútornej podstaty týchto javov. Termodynamika nevychádza z molekulovo-kinetického obrazu mikrosveta, ktorého zákonitosti vieme vyjadriť len štatistickými zákonmi. Údaje, ktoré sú z hľadiska druhej termodynamickej vety nemožné, z hľadiska štatistickej fyziky nie sú nemožné, len málo pravdepodobné.
Odovzdávanie tepla chladnejším telesom teplejšiemu v makrosvete nepozorujeme, čo však vôbec neznamená, že tento proces nie je možný, je len málo pravdepodobný. Alebo všeobecnejšie: v makrosvete nepozorujeme samovoľnú koncentráciu energie, kým v mikrosvete je takýto jav možný.
Napríklad v nádobe, rozdelenej na dve polovice, sa môžu dve častice náhodou ocitnúť v jednej polovici, alebo každá v inej polovici. Prechod oboch častíc do jednej časti nádoby predstavuje koncentráciu látky, teda aj energie. Čím je počet častíc väčší, tým menšia je pravdepodobnosť ich zoskupovania sa v jednej časti nádoby. V našich pozemských podmienkach pri styku dvoch telies je pravdepodobnejší prechod rýchlejších molekúl z telesa, v ktorom je ich viac, do telesa, kde ich je menej, čo vedie k vyrovnávaniu rýchlostí, a teda aj teplôt. Takýto prechod je pravdepodobnejší, nie však bezpodmienečne nevyhnutný. Aká je miera pravdepodobnosti, možno povedať - prechodu tepla z teplejšieho telesa na chladnejšie - v našich pozemských podmienkach, podľa uznávaných štatistických zákonov? Výpočty ukazujú, že je tak veľká, že uvedený prechod tepla možno očakávať (takmer) s istotou. {1}
Štatistické vysvetlenie druhej vety termodynamickej teda dokáže zdôvodniť smer prúdenia tepla, ale vonkoncom nepomáha riešiť problém, ktorý nastolil Clausius, a aj sa od podobnej úlohy dištancuje tvrdením, že astrofyzikálne objavy posledných rokov hovoria o vzniku nových hviezd a hviezdnych sústav, ale tieto obrovské koncentrácie hmoty a energie nemožno prirovnávať k zhlukom (hoci aj obrovským) chaoticky sa pohybujúcich molekúl a atómov.
Štatistické zákonitosti nemožno rozširovať na medzihviezdne prostredie.
To prakticky znamená, že pri zdôvodňovaní napr. vzniku nových hviezd je nereálne pokúšať sa o vysvetlenie, žeby ich zrod spôsobila nejaká kozmická fluktuácia hmoty a energie.
Engels správne hovorí, že slnečné sústavy vznikli prirodzenou cestou, príčiny ich vzniku boli už predtým obsiahnuté v stave hmoty, z ktorej vznikli, teplota týchto systémov ako celkov sa raz ustáli na nejakej priemernej hodnote, čo znemožní (z biologického - sekundárneho - hľadiska) život i (z fyzikálneho - primárneho - hľadiska) relatívny pohyb telies.
A podmienky na nové oživenie, nový cyklus, musí znova vytvoriť len a len hmota, t.j. musí za tým účelom existovať v prírode nejaký mechanizmus. Nie je podstatné, či je v tomto mechanizme obsiahnutý aj dialekticky chápaný prvok (zákonitej) náhodnosti.
Napriek týmto správnym vývodom, stojíme naďalej na začiatku riešenia problému, pri otázke, ako sa to stane, že relatívne ochladnuté svety sa opäť raz oteplia.
Existencia kozmodriftu dáva vlastné odpovede jednak na otázku, prečo teplo samovoľne prúdi z teplejšieho telesa na chladnejšie, ale tiež aj na otázku, ako sa raz vychladnuté svety znova zohrejú.
Zaoberajme sa najprv druhou otázkou, tou, na ktorú dodnes neexistuje uspokojivé vysvetlenie.
Pozorovateľný priestor, ktorého je celá naša slnečná sústava iba nepatrnou súčasťou, sa pohybuje v K-priestore kozmodriftom. Z titulu tohto, čo aj nevnímaného pohybu, má každé hmotnostné množstvo látky kinetickú energiu (a okrem toho rovnako veľký potenciál zotrvačnosti), ktorá sa principiálne môže meniť na iné formy energie, teda aj na tepelnú. {2} Nevyhnutnou podmienkou premeny je však zmena (vlastného) kozmodriftu hmotného telesa. Kozmodrift, pretože je to (trans)vektorová veličina, môže zmeniť buď svoju veľkosť alebo smer, no najskôr oboje zároveň.
Ak sa teda raz stane, že celý náš pozorovateľný vesmír vychladne - a vychladne bez zmeny jeho kozmodriftu - bude sa pod vplyvom kozmodriftu uberať priam ako kozmická molekula - kozmoola - nekonečnými diaľavami priestoru dovtedy, kým sa mu do cesty nepostaví prekážka.
Povedzme, že to bude iný podobne postihnutý svet, iná kozmoola.
Pri svojej hierarchickej štruktúre sa nikdy nemôžu zraziť na spôsob dvoch pozemských telies.
Oni sa začnú krížom navzájom prenikať a pritom interagovať prostredníctvom svojich existujúcich silových polí, napr. gravitačných. V podstate je jedno, či sa ich vzájomný prienik časom skončí a tieto dve kozmooly budú pokračovať každá vo svojom vlastnom pohybe, alebo svoj pohyb natrvalo zjednotia a ostanú v jednom systéme. Dôležitý je len následok, totiž, že sa to neobíde bez zmeny ich vlastných kozmodriftov. Na konci interakcie nebude mať ani jedna z kozmool taký kozmodrift ako pred interakciou.
Výsledkom bude, rozsahom grandiózna, premena časti kinetickej energie ich kozmodriftov na energiu tepelnú a žiarivú. Je len samozrejmé, že tejto metamorfózy sa aktívne zúčastní aj potenciál zotrvačnosti všetkej látky, postihnutej zmenou kozmodriftu. Dôjde k zmene gravitačných polí na každom stupni hierarchického systému kozmool, ako aj k mnohým iným rozmanitým procesom.
Ak by, v rámci ich vzájomného prenikania, došlo k priamemu stretu dvoch telies - dvoch hviezd - bola by to z hľadiska priestoru i oboch kozmool len miestna udalosť bez podstatnejšieho významu, akurát by svoju formu zmenilo väčšie množstvo energie.
Tam, kde by v tom čase v kozmoolách existoval biologický život, možno by ho to celkom zničilo, alebo aspoň zmenilo. A tam, kde život neexistoval kvôli krutému chladu, by preň časom vznikli opäť vhodné podmienky. Toto, a jedine toto, je z hľadiska materialistického svetonázoru, v súvislosti s Clausiusovou strašidelnou predstavou, pre nás dôležité.
Určite nie sme ďaleko od pravdy, keď predpokladáme, že život ako taký je vo vesmíre - teraz uvažovanom ako ďaleko-ďaleko väčší od predmetných kozmool - večný a nezničiteľný. Ak aj kdesi život na dobu stámiliónov rokov zanikne, niekde inde sa v tom čase viac-menej úspešne rozvíja. Vďaka kozmodriftu domovskej kozmooly neúnavne driftuje priestorom podobne ako hmota, na ktorej je závislý.
Opísaný cyklus chladnutí a opätovných zohrievaní celých svetov sa môže opakovať donekonečna a úplne prirodzene, ak kalkulujeme s existenciou kozmodriftu.
Kozmodrift rovnako prirodzene odpovedá aj na otázku, prečo teplo prúdi z teplejšieho telesa na chladnejšie, a nie naopak.
V skutočnosti to nie je ani záležitosť nejakých fluktuácií, ani pravdepodobnosti, ale istoty - prameniacej zo zákona pôsobenia síl. Ak totiž dôjde v dôsledku fluktuácie ku koncentrácii látky, teda i energie, jedná sa o časovo ohraničený, nevyvážený stav. Porušenie rovnováhy systému, ktorým fluktuácia vskutku je, aktivuje sily reakcie, ktoré pôsobia v záujme obnovenia rovnováhy. Molekula, pevne zabudovaná v kryštálovej mriežke, ale intenzívne kmitajúca v dôsledku tepelného pohybu, sa zbavuje svojej energie aj bez toho, aby potrebovala konať fluktuačný pohyb.
Pri jave zotrvačnosti telies uvažujem vplyv kozmodriftu hlavne na obeh elektrónov okolo jadra atómu.
Pri jave prúdenia tepla nás viac musia zaujímať tepelné kmity atómov alebo molekúl. Tieto kmity sa s kozmodriftom opäť skladajú v K-priestore do vlnovkovitej dráhy atómov alebo molekúl. Pri vyššej teplote sú podľa kinetickej teórie tepla ich kmity výraznejšie a rýchlejšie. Tomu zodpovedajú strmšie oblúky ich dráhy. Po zakrivenejšom oblúku dráhy musí sprevádzať materiálny objekt - teraz atóm, molekulu - pôsobenie väčších väzbových síl, ktoré sú ale v látke vynútené dodaním energie pri náraste teploty. Preto sa látka snaží tejto energie, ktorá ju „vychýlila“ z predošlého rovnovážneho stavu, zabezpečovaného pôsobením menších väzbových síl, zbaviť. Ochladením látky sa stanú oblúky objektívnych dráh atómov či molekúl opäť menej výrazné a látka sa ocitne v stabilnejšom stave, v ktorom jej na pretrvanie postačujú menšie väzbové sily.
Keby sme sa snažili ohriať teplejšie teleso pomocou energie chladnejšieho telesa, bolo by to rovnako márne, ako keby sme chceli mastencom brúsiť diamant. Nedá sa opracovať tvrdší nerast mäkším, ani „nezatlačíme“ žiaden atóm na objektívnu dráhu so strmšími oblúkmi, ako je to pri vyššej teplote, pôsobením nedostatočných síl, ktoré zodpovedajú nižšej teplote.
Kozmodrift a kozmické lety relativistickými rýchlosťami
Keď je to tak, že tvar dráhy elektrónu v atóme, alebo dráhy atómu či molekuly v závislosti od ich tepelných kmitov v látke, uvažované vzhľadom na K-priestor, zodpovedá intenzite väzbových síl, potom z toho vyplýva, že kozmodrift sa prejavuje na stabilite látky nezanedbateľným spôsobom.
Pri zmene pohybu telesa je, z hľadiska stability jeho látky, veľmi dôležitý pomer celkovej energie telesa k veľkosti zmeny energie. Celkovú energiu telesa ovplyvňuje predovšetkým kozmodrift, preto je vysoká hodnota jeho rýchlosti obvzlášť výhodná.
Predstavme si, že kozmodrift svojou rýchlosťou ovplyvňuje rozmery elektrónových orbitov v atómoch, rozmery samotných atómov i hodnotu mernej hustoty látky. To môže byť veľmi dôležitý moment pri kozmických letoch veľmi vysokými rýchlosťami. Dnes ešte nie sú takéto lety aktuálne, pretože pod vysokými rýchlosťami tu rozumiem pozorovateľné rýchlosti rádove tisíc, alebo desať tisíc km/s. Dosiahnuť ich je otázka vzdialenej budúcnosti, ale už dnes - pamätajúc na podobne teoretické práce Ciolkovského - je rozumné uvažovať o takej možnosti, v súvislosti s jej praktickými dôsledkami.
Ak sa menia vplyvom rýchlosti rozmery atómov a tým aj stabilita látky, v prvom rade nás bude zaujímať, aké to bude mať následky pre ľudské vedomie, ktoré je fyziologicky viazané na látku.
Pri letoch rýchlosťami vyššími ako je rýchlosť kozmodriftu sa stabilita látky kozmického korábu a všetkých predmetov v ňom zväčší, ale či sa to priaznivo prejaví aj na „stabilite“ ľudského vedomia, to nemožno nateraz nijako odhadovať. Táto otázka ostane predbežne nezodpovedaná.
Druhým podstatným momentom, o ktorý sa v tejto súvislosti treba zaujímať, je technika kozmického letu v prípade, že by sme chceli dosiahnuť cieľ pohybom proti smeru kozmodriftu.
Ak sa napr. cieľová hviezda nachádza v priestore v uvažovanom smere, mohol by sa let k nej uskutočniť tým spôsobom, že by kozmický koráb jednoducho čiastočne ubrzdil svoj štartový, t.j. pozemský kozmodrift, a potom by už len vyčkával - letiac (spomaleným) vlastným kozmodriftom - kedy ho cieľová hviezda v K-priestore „dobehne“?
Zníženie rýchlosti by spôsobilo zníženie stability látky všetkého materiálneho v kozmickom korábe a, ak by sa prekročila únosná miera, mohlo by dôjsť aj k náhlemu preskupeniu napr. elementárnych častíc v atómoch, v dôsledku prekročenia pevnosti pôvodných väzbových síl, alebo k totálnej deštrukcii látky (čo je najpravdepodobnejšie).
Pri kozmických letoch veľmi vysokými rýchlosťami (vzhľadom na Zem) bude potrebné rešpektovať skutočnosť, že stabilita pozemskej látky sa zachováva len v určitom intervale hodnôt kozmodriftových rýchlostí. Z hľadiska svojej existencie v takej materiálnej forme, ako ju poznáme, je pozemská látka - obrazne povedané - akoby „zamknutá“ v tomto intervale rýchlostí.
Pramene:
[1] CUDZIŠ, F.: Všeobecný význam kozmodriftu
Myšlienky a fakty č. 3/2000, str. 36-39, ISBN 80-88682-48-7
[2] ENGELS, F.: Dialektika prírody, PRAVDA, Bratislava 1976, str.84.
Poznámky:
{1} Text spracovaný podľa M.I.Bludov: Besedy o fyzike, Bratislava1979 , str.187 - 199.
{2} Kinetická energia, v týchto súvislostiach, predstavuje energiu (pohybu) formy (daného telesa). Potenciál zotrvačnosti predstavuje vnútornú energiu látkových štruktúr hmotných telies, inými slovami predstavuje energiu ich obsahu. Energia formy a obsahu daného telesa majú rovnako veľkú hodnotu.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
