Kozmodrift a prirodzená rádioaktivita

Autor: František Cudziš | 17.6.2018 o 9:51 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  291x

    Všeobecný význam kozmodriftu možno skúmať aj z iných hľadísk, ako je jeho súvislosť s teplom alebo so stabilitou látkových štruktúr. Kozmodrift môže byť napríklad prvotnou príčinou prirodzenej rádioaktivity niektorých prvkov.

    Paradox Schrödingerovej mačky  

    Pamätám sa na to ako dnes, keď som ako ôsmak základnej školy dostal do rúk svoje predplatené číslo Matematicko-fyzikálných rozhľadov, v ktorom som sa prvý raz stretol s uvedeným paradoxom.

    Môj názor na paradoxy som prezentoval už dávnejšie. – Každý paradox je neklamným znakom toho, že čosi nesprávne posudzujeme, a to v dôsledku nesprávneho chápania danej problematiky (resp. nesprávneho prístupu k nej).

    Už vtedy som dospel k názoru, že sa v podstate jedná o hlúposť.

    Oveľa zaujímavejší problém predstavuje otázka, čo zapríčiňuje (objektívny) jav prirodzenej rádioaktivity. Už, z takto navodenej situácie, bolo zrejmé, že „dvojtvárna“ môže byť nanajvýš jednu hodinu. Potom – celkom určite – dôjde k rádioaktívnemu procesu, mačka zahynie a basta! Razom bude po všetkej tej dočasnej mystickej záhadnosti.

    Čo zaváži jedna hodina proti nekonečnosti trvania „definitívnosti“ konečného výsledku?

    A oná „definitívnosť“ je pritom len prirodzeným dôsledkom súboja zákonitej nevyhnutnosti s (dočasne trvajúcou) neurčitosťou, vyjadrenou pomocou pravdepodobnosti.

    Odporúčam čitateľovi hľadať vysvetlenie tejto „polopatickej“ otázky pomocou dnešných možností internetu.

    Predpokladám, že si nikto nechce „nechať vešať bulíky na nos“ a obráti sa na prvý vierohodný zdroj informácií o prirodzenej rádioaktivite, ktorým sa javí byť napríklad wikipedia.[1]

    Tam sa síce nachádza definícia (procesu) rádioaktívneho rozpadu, ale ani slovo o jeho príčine.

    Iná situácia je v prípade umelej rádioaktivity – pozri napr. [2], ale problém zostáva.

    O príčine spontánnej (prirodzenej) rádioaktivity sa „cudne“ mlčí: Radšej sa tam hneď´hovorí o spôsoboch merania jej intenzity (obdoba „taktiky“ pri riešení otázky podstaty času; nie je predsa dôležité vedieť, čo je čas, dôležité je len vedieť ho merať).

    Pri ďalšom vyhľadávaní informácií na internete sa dozvieme, že objav existencie javu (prirodzenej) rádioaktivity bol – ako pri viacerých iných objavoch zásadného významu -   náhodný [3] a ďalej, ak náš záujem o informácie neochabne, sa zákonite dostaneme k už spomenutému paradoxu Schrödingerovej mačky. Napríklad, cez [3] sa dopracujeme aj k [4] alebo [5].  

    V diskusii k niektorému môjmu skoršiemu článku na blogu, sa jeden diskutér lakonicky vyjadril v tom zmysle, že nerozumiem podstate paradoxu Schrödingerovej mačky.

    Ja si, naopak myslím, že mu rozumiem (na „laika“) až pridobre:

    Paradox Schrödingerovej mačky – i všetky nadväzujúce „paradoxy“ – predstavujú znôšku pseudofilozofických nezmyslov, pomocou ktorých si niektorí guruovia vedy (ak nemali iné, objektívnejšie zásluhy o poznanie) predovšetkým „urobili meno“ a zabezpečili pohodlný život.

    Ako pristupovať k problému príčiny prirodzenej rádioaktivity? –

    Majme určité množstvo ľubovoľnej rádioaktívnej látky, ktorá sa spontánne rozpadá. Ako taká predstavuje zdroj rádioaktívneho žiarenia a postupne mení svoju chemickú povahu. Postupujúc naprieč (príslušným – sú dokopy štyri) tzv. „rozpadovým radom“ sa nakoniec premení na železo, ktoré je ešte stabilnejšie ako olovo. To je jedna stránka veci.

    Druhou stránkou je, že kedykoľvek v tomto procese existujú (aj tesne) pri sebe dva (povahou) „úplne rovnaké“ (aspoň to predpokladajme) atómy, jeden z nich sa „rozpadne“, a ten druhý - zostane tohto osudu ešte relatívne dlho ušetrený!

    Ako je to možné?

    Ak sú tieto dva atómy naozaj „úplne rovnaké“ a príčina ich rádioaktívneho rozpadu by spočívala v ich vnútri (tzv. „VNÚTORNÁ príčina rádioaktivity“), buď by sa mali (aspoň takmer súčasne) rozpadnúť obidva, alebo ani jeden.

    Logicky uvažujúcemu človeku (tobôž vedcovi) by malo byť zrejmé, že otázku príčiny takého objektívneho fyzikálneho javu ako je prirodzená rádioaktivita nemožno riešiť „filištínsky“, totiž len formálne – pomocou pojmu „pravdepodobnosť“, ktorý je navýsosť matematickej povahy, neschopný identifikovať podstatu hľadanej fyzikálnej príčiny.

    K použitiu pravdepodobnosti pri riešení tohto problému sa uchýlili jeho prví riešitelia prakticky len z núdze. Povedané právnickou terminológiou – ocitli sa v stave „nedostatku dôkazných prostriedkov“, preto sa od overiteľných postupov museli prikloniť k špekulatívnym predpokladom (a to aj s rizikom, že sú bez „akejkoľvek záruky“ ohľadom svojej pravdivosti).

    Je predsa zrejmé či evidentné, že pojem „pravdepodobnosť“ je „výmysel“ ľudského vedomia (subjektu). Ale („neživá“) objektívna realita (takmer) určite existovala už dávno pred vznikom ľudského vedomia, ktoré (predpokladajme) je produktom (biologickej) evolúcie. A evolúcii predchádzal ešte – minimálne - kozmologický vývoj vesmíru a geologický vývoj prostredia, v ktorom rozumný život vznikol.

    Príroda (resp. objektívna realita), pri svojom vývoji, jednoducho nemohla čakať na pochybné špekulácie „zadubených mudrlantov“ a celkom určite riešila priebeh všetkých prebiehajúcich objektívnych procesov pomocou zákonov (zákonitostí), nezávislých na nejakej pochybnej, nedomyslenej a formálnej pravdepodobnosti. Fakt, že pojem pravdepodobnosti možno vo veľa prípadoch použiť s veľmi dobrým výsledkom, nemení nič na tom, že (pre prírodu) je to „opozdený“ „princíp“. A ako taký – v mnohých prípadoch (vrátane tohto) neupotrebiteľný.  

    Všetky podobné úvahy, vo svojom konečnom dôsledku, vedú k logickému záveru, že objektívna príčina prirodzenej rádioaktivity je VONKAJŠIA.

     Podobných pseudofilozofických táranín, na spôsob paradoxu Schrödingerovej mačky, existuje neúrekom. Tuším, v známom diele „Ráno kúzelníkov“ autorov Bergiera a Pauwelsa, som sa stretol s príkladom lietadla, ktoré letí zvrhnúť atómovú bombu na nič netušiace civilné obyvateľstvo nemenovaného mesta. Hoci ľudia sú fakticky ešte živí, akoby už boli mŕtvi, lebo... Blá-blá-blá!

     Existuje „milión“ reálnych možností, znemožňujúcich premenu onoho hypotetického „dvojhodnotového“, neurčitého stavu mŕtvo-živých ľudí na jednoznačne určený stav zničeného mesta so zahubeným obyvateľstvom. -

    Počas letu bombardéra môže napríklad pilot utrpieť infarkt.

    Môže dôjsť k náhlemu zvratu počasia a k navigačnej chybe, s následným nenájdením cieľa.

    Môže dojsť k poškodeniu lietadla, napríklad v dôsledku zásahu bleskom, ktoré ho prinúti k predčasnému návratu.

    Môže dôjsť k zásahu lietadla náhodným meteoritom, ktorý ho trebárs úplne zničí.

    Môže dojsť, v poslednej chvíli, k náhlej radikálnej zmene morálneho postoja posádky lietadla k svojej zločinnej úlohe.

    Aj po zhodení bomby, môže ostať zablokovaná čo len jedna z (rádove) desiatky poistiek rôznej konštrukcie, v dôsledku čoho bomba nevybuchne.

    Atď., atď. ...

     Ale, ak existuje vonkajšia príčina prirodzeného rádioaktívneho rozpadu nestabilných izotopov niektorých prvkov a vieme ju identifikovať (alebo aspoň správne odhadnúť), úroveň nášho chápania problematiky sa podstatne zmení.

            Kozmodrift a prirodzená rádioaktivita

     Predpokladajme, že touto hľadanou vonkajšou príčinou prirodzeného rádioaktívneho rozpadu atómov je kozmodrift.

     Aby som sa vyjadril jednoznačne, nie kozmodrift sám osebe, ale dôsledky jeho existencie.

     V článku o predstave dynamického éteru, ktorý je dôležitou súčasťou základných predpokladov teórie kozmodriftu, som pojednával o eterónoch.

    Ak naozaj existujú tieto (možno) najmenšie hmotné častice (bez ďalšej vnútornej štruktúry, akoby „monolitné“), pravdepodobne sú identické s fotónmi, alebo sa od nich len nepatrne odlišujú.

    Eteróny, pri vhodných podmienkach, vytvárajú zložitejšie hmotné štruktúry, do ktorých sa môže „uložiť“ presne toľko „vnútornej“ energie (energie obsahu), koľko má takto  vytvorený hmotný objekt kinetickej energie z titulu svojho objektívneho pohybu (energie formy). 

    Ak na hmotný objekt s vnútornou látkovou štruktúrou, nachádzajúci sa v prirodzenom, rovnovážnom stave pôsobí „vonkajšia energia“, ohrozujúca túto rovnováhu, snaží sa jej objekt účelným spôsobom zbaviť, a to tak, že na to „obetuje“ časť svojej vlastnej hmotnosti, ktorú vyžiari do priestoru.

    Hmotné objekty teda z eterónov vznikajú alebo sa (až) na eteróny rozpadajú. V našej kozmoole sa to deje na „energetickej hladine“, zodpovedajúcej objektívnej rýchlosti jej kozmodriftu w=c.

    Svetelné zdroje vyžarujú fotóny s cieľom zbaviť sa (najefektívnejším spôsobom) prebytočnej energie z vonkajšieho zdroja, ktorý ohrozuje stabilitu ich látkových štruktúr. Vyžarujú do všetkých smerov objektívneho priestoru (K-priestoru), kde je rýchlosť jednotlivých svetelných lúčov (chápaných ako usporiadaná líniová formácia fotónov = eterónov-hmotných korpuskúl) funkciou uhla, ktorý lúče zvierajú so smerom kozmodriftu. V patričných smeroch (v okolí protismeru kozmodriftu) je preto (objektívna) rýchlosť lúčov (i fotónov) „podsvetelná“ a nachádza sa v intervale hodnôt (0, c).

    Tieto fotóny (alebo eteróny z iných procesov) predstavujú potencionálnu prekážku pre rýchlejšie hmotné objekty, ktoré sa pohybujú objektívnym priestorom rýchlosťami z intervalu (c, 2c).

    Je len otázkou času, kedy dôjde k stretu pomalších (dokonca „stojacich“, v stave objektívneho pokoja) hmotných objektov s rýchlejšími hmotnými objektami.

    Ak niektorý „pozemský“ atóm, ktorý sa objektívne pohybuje prakticky rýchlosťou kozmodriftu w=c, narazí v K-priestore na pomalší hmotný objekt (napr. osamotený bezštruktúrny fotón či eterón, čo je zrejme najčastejší prípad), môže to byť dostatočný dôvod na jeho rádioaktívny rozpad.

    Pritom vedľajší atóm tej istej látky, nachádzajúci sa v tej istej látkovej štruktúre hneď tesne vedľa, nebol vystavený zmienenej interakcii a neexistuje dôvod, prečo by sa mal rozpadnúť aj on. Samozrejme, je len otázkou času, kedy podobný osud postihne aj jeho.

    Fyzikálna stabilnosť jednotlivých chemických prvkov (ich izotopov) v „pozemských podmienkach“, v rámci uvedenej predstavy, závisí od dvoch faktorov.

    Prvým faktorom je miera stability vlastnej štruktúry atómu (ktorá sa prejavuje aj v jeho chemických vlastnostiach). Teda, akú veľkú energiu (podmienenú relatívnou rýchlosťou interagujúcej častice) je schopná jeho štruktúra (dočasne alebo trvalo) „absorbovať, a to bez podstatnej zmeny svojich „vonkajších“ vlastností.

    Druhý faktor predstavujú vlastné „parametre“ tzv. dynamického éteru.

    Tým myslím najmä fakt, že – pri danej „univerzálnej“ hmotnosti eterónov – sa, v našej kozmoole, všetky hmotné štruktúry (z nich vzniknuvšie) môžu pohybovať len (objektívnymi) rýchlosťami z intervalu hodnôt (0, 2c) a, v pozorovateľnom priestore, (relatívnymi) rýchlosťami z intervalu hodnôt (0, c).

    Výslednica obidvoch uvedených faktorov je zrejme výhodná pre niektoré chemické prvky viac a pre iné menej.

    Odborníci už távno spozorovali, že – v Mendelejovej periodickej sústave prvkov – existujú akési „ostrovy stability“, t.j. že izotopy prvkov s „magickým“ počtom protónov či neutrónov sú stabilnejšie než okolité prvky. Takými sú napríklad kyslík, železo alebo olovo.

     Medzi magické čísla patria 2, 8, 14, 20, 28, 50, 82 a 126. [6]


     Diskusia k predošlému blogu o všeobecnom význame kozmodriftu
           
     
A teraz sa ešte vrátim k diskusii k môjmu poslednému článku o všeobecnom význame kozmodriftu.

    Medzi všetkými príspevkami najviac „vynikli“ príspevky dvoch „havkáčov“, skrývajúcich sa za nickami „Pepe34“ a „tyso4“.

    Pepko napísal, že všeobecný význam kozmodriftu je nulový, a odôvodnil to takto:

    „Je to ucelený systém bludov, spísaný v reči kmeňa spod Tatier, ktorej rozumie cca 5 miliónov ľudí.“

     Na oplátku – predpokladajúc, že on ovláda angličtinu a dokonale sa orientuje v rôznej fyzikálnej problematike – sa ho teda, takto verejne, pýtam: Využili ste svoje znalosti angličtiny na publikovanie svojich vlastných (nie „nabifľovaných“) myšlienok, ktoré by posúvali poznanie čo len trochu dopredu (alebo aspoň zvýšili predpoklady na taký „posun“)?

    Alebo nedokážete v podstate nič, a preto – ako taký „neschopák“ – máte dosť času „havkať“ kde-kade v diskusiách?

    Ja som, pred učením sa cudzích jazykov, uprednostnil využitie svojho času a schopností na tvorbu základov teórie kozmodriftu a tzv. koncepčnej fyziky. Svoj materinský jazyk zvládam relatívne dobre a preto ho považujem za najvhodnejší, aby som formuloval svoje myšlienky v ňom, pretože slovenčina má aj svoje prednosti. (Viete napríklad o tom, že chemické názvoslovie v českom a slovenskom jazyku je, údajne, najdokonalejšie na svete? Len na vyjadrenie mocenstva máme osem rôznych prípon.) 

    Na inom mieste (14.6.2018, 8:39) adresuje Pepko pánu Járayovi svoje konštatovania, že bez problémov používam tie časti fyziky, ktoré pánu Járayovi „vadia“ (ale zrejme ich uznáva aj Pepko), že akceptujem zákon akcie a reakcie (a vôbec – nemám problém s Newtonovym dielom), že rešpektujem rozmery fyzikálnych veličín. -

    Akoby schizofrenicky „pozabudol“ (nie je v tom však sám) na svoje neustále nevyberané útoky na moju osobu - spôsobom, že vlastne fyzike (ani matematike) vôbec nerozumiem.

    Zlomyseľne sa neustále snaží rozoštvávať ľudí proti sebe. Napríklad pána Járaya a mňa označuje za prívržencov, ktorí sa od seba nedištancujú vraj asi len z vďaky za vzájomnú podporu. Priam ho to štve.

    Nuž, milý Pepko, už som sa verejne vyjadril, že pán Járay (podľa mňa), niektoré fyzikálne otázky chápe podstatne reálnejšie ako všetci „havkáči“. Ani nie je natoľko netolerantný, aby nezniesol, že (povedzme) niektoré moje názory protirečia jeho predstavám. Osobne si myslím, že uvažuje aj nad mojou teóriou. Jeho štýl diskusie je mnohokrát kontraproduktívny (no len kontraproduktívny!), ale to je jeho vec, on sa tak rozhodol. Pre mňa je podstatný obsah jeho myšlienok (aspoň niektorých), nie forma. A to, čo ma oslovilo, si cením a využijem to pri svojej práci. Nezabúdajúc na to, vážim si aj pána Járaya.

    Vy ste celkom z iného cesta. – Predpokladám, buď len obyčajný „havkáč“ alebo vzdelanec, namyslený na svoje nabifľované vzdelanie, ktoré mu zatemňuje myseľ.

    U pána Járaya som našiel niečo, čo som si vedel osvojiť alebo ma aspoň inšpiroval. Kým u vás – celkom nič. Nuž, čo s vami, Pepko?   

    A ešte pár slov k inému „výtečnému“ diskutérovi, skrývajúcemu sa za nick „tyso4“.

    Medzi iným do diskusie napísal:

„... ste zaseknuti v case ked sa citacia marxistov povazovala za argumentaciu, a ked sa par razy spomenul dialektizmus tak sa to uz ani nekritizovalo. To ze je to dnes faux paux, to uz sa k vam nedostalo. ...“ (14.06.2018, 12:28)

    Keď som nad tým uvažoval, nenapadlo ma nič rozumnejšieho len, že je to zrejme ukážka očividného oportunizmu autora. Zaznávať Engelsove myšlienky dnes, v dobe totálnej degenerácie myslenia, keď možno púhe konštatovanie („normálneho“, nespochybniteľného) faktu – s „divadelným pohoršením“ – označiť napríklad za znevažovanie (určitého) presvedčenia alebo rasy, ťahať niekoho po súdoch a takto ho „odstaviť“, je predsa in! Preto netreba riskovať, radšej sa treba snažiť získavať „zásluhy“.

    Ja som, napríklad, v článku „Od Demandíc ku Krásnej Hôrke“ – len racionálne a „v dobrom“ - zauvažoval o Cigánoch, a tiež som sa zmienil o Židoch. A už to stačilo nejakému SME-tiarovi, aby mi „zatrhol“ (asi „za trest“) ohlasovanie mojich článkov na hlavnej stránke sme.sk, čo predtým nebol problém. Raz sa budú za to („demokratickí“, „pluralistickí“ a „liberálni“) SME-tiari hambiť...

    Dobre, píšem teraz intenzívnejšie výlučne na fyzikálne témy.     

    Jeden príspevok do diskusie, pod nickom „tyso4“, ma však zaujal až tak, že som ho celý oskenoval a takto ho (kvôli určitému komfortu, aby ho čitateľ nemusel dohľadávať), vyťahujem „z ústrania“ diskusie priamo do článku.

    Jedná sa o tento diskusný príspevok. –

    Tento príspevok, podľa slov autora, vlastne ani nie je adresovaný mne. Deklaruje, že ho píše (predovšetkým) kvôli laickej verejnosti, ktorá diskusie k mojim článkom sleduje. Je to teda poučujúci príspevok, a ako taký je rovnako „nebezpečný“ ako moje články (údajne) plné nezmyslov.

    Ani ja nechcem riskovať, aby ma raz niekto neobvinil, že som „veci“ v príhodný čas neuviedol na správnu mieru.

    „tyso4“ tvrdí:

    „Ak poviem že niečo má polohu, tak toto číslo má význam len v konkrétnej sustave.“

    S tým nemožno súhlasiť.

    Poloha „niečoho“ reálneho nie je číslo. Poloha je „konkrétne miesto v priestore“, ktoré objektívne existovalo, existuje a bude existovať bez ohľadu na to, či ju niekto vzťahuje na nejakú súradnicovú sústavu alebo či vôbec niekto taký, čo by mohol „špekulovať“ o súradnicových sústavách, vôbec existuje. A prírode to – z hľadiska prírodných zákonov - vôbec, ale vôbec nevadí.

    Predmetný výrok „zaváňa“ antropocentrizmom.

    Antropocentrizmus je v podstate istý druh ideológie. A ideológiu, prosím, do fyziky – chápanej ako objektívna veda - „neťahajme“.

    Ďalej „tyso4“ tvrdí:

    „A v klasickej mechanike, môžeme si zvolit sústavu ako len chceme. Dobrá voľba sústavy zjednodušuje vzťahy, aby sme videli podstatu. Napríklad, ak si zvolíme sústavu spojenú so Slnkom, tak dráhy planét sú skoro elipsy a vieme ich aj ľahko odvodiť. Ale, keď si zvolíme sústavu spojenú so Zemou, tak sa dráhy zmenia na epicykly. Ale stále ide o tie isté dráhy, len zmena sústavy znamená, že musíme spraviť TRANSFORMÁCIU, tá je však daná úplne jednoznačne. (Tu len spomeniem jeden starší Cudzišov blud, keď žiadal školstvo, aby upravilo znenie Keplerovho zákona :). To je dôsledok toho, že nechápe pojem sústavy).“

    V zmysle uvedeného citátu, ak jeho obsah domyslíme do dôsledkov, povedzme taký Kopernik bol – obyčajný pako! Načo vôbec – v tieni dogmatickej a autoritatívnej cirkvi – dlhé roky robil astronomické pozorovania, len aby vedel lepšie posúdiť otázku či je Zem nehybným stredom (stredovekého) vesmíru a Slnko krúži okolo nej, alebo je to naopak? Vari len preto, že nepoznal - matematické transformácie?(!)

    Ja som tiež pako, lebo si ešte dnes veľmi dobre pamätám (končiac na Univerzite Komenského v Bratislave prvý ročník štúdia fyziky), aký dojem na mňa urobili prípravy k oslavám 500. výročia narodenia Mikuláša Kopernika (1473 - 1543). Aj ako potom, o rok neskôr, si uctili toto významné výročie stovky a tisíce podobných „pakov“.

    Prečo ja vlastne „rýpem“ do tých transformácií, a prečo ich považujem za užitočné len v rámci „inžinierskeho prístupu k fyzike“?

    V skutočnej fyzike ide o niečo celkom iné. Jej cieľom je odhaľovať objektívnu pravdu o usporiadaní reálneho sveta, a to takým spôsobom, aby tomu mohol porozumieť aj každý vzdelaný laik. Ním ospevované transformácie nič nezmôžu pri chápaní mnohých dôležitých javov. Nevysvetlia, prečo napríklad teplo spontánne naveky prúdi z teplejšieho miesta na chladnejšie. Alebo príčinu prirodzenej rádoioaktivity. Atď.

    Kto sa, v tomto zmysle uspokojuje, len so znalosťou nejakých transformácií, už je obeťou tzv. „nevedomej učenosti“ či „učenej nevedomosti“.

    Preto sa „tyso4“ mýli, keď hovorí o mojom návrhu doplniť znenie Keplerových zákonov o podmienky, za ktorých má toto znenie logický zmysel. Lebo, ich zamlčiavaním, dochádza pri výuke na školách všetkých stupňov k systematickému ohlupovaniu žiakov a študentov. Nie je to nejaký môj blud.

    Urobím preto všetko, aby sa „opičí proces na slovenský spôsob“, ohľadom tejto problematiky, konal. Urobil som zatiaľ prvý krok k súdnej žalobe. Požiadal som o správne konanie, ktoré muselo súdnemu sporu predchádzať, a ktoré naše ministerstvo školstva trestuhodne sabotovalo. O načasovaní ďalšieho postupu rozhodnem podľa vlastnej úvahy.

    V ďalšom „tyso4“ priznáva, že mu nie je celkom jasné, o čom píšem, ale predpokladá, že priestor našej galaxie považujem za P-priestor. (No, povedzme).

    Ďalej čitateľovi (neodôvodnene, opakovane) podsúva (zrejme s cieľom „diskreditovať“ ma ešte viac), že ja pracujem s predstavou „absolútneho priestoru“, ktorým by mal byť (podľa neho) K-priestor. Aby to vôbec dosiahol, musel použiť fintu s odmietaním mojich neologizmov, teda aj pojem „objektívneho priestoru“. (Vždy sa snažím dôsledne rozlišovať objektívny K-priestor a relatívny P-priestor.) Chudák!

    A „perlí“ naďalej:

    „Medzi sústavami môžeme bez problémov robiť galileovské transformácie a tak každý pojem z jednej vieme preniesť do druhej. Energiu, hybnosť, rýchlosť, polohu. atď. A implicitne predpokladáme absolútny čas, ktorý plynie rovnako.

    Posledná veta je toho druhu, ktorý ja označujem pojmom „slovný most“.

    Tam sa skrýva „zrada“ (totiž CHYBA zásadného významu), ktorá v konečnom dôsledku neguje pravdivosť prvých dvoch viet citátu.

    Tejto otázke sa budem venovať v osobitnom článku. A hoci som napísal štvordielny článok o čase, vidím, že ešte stále jesto k danej problematike čo dodať.

     Moju formuláciu „Termodynamika nevychádza z molekulovo-kinetického obrazu mikrosveta, ktorého zákonitosti vieme vyjadriť len štatistickými zákonmi. Údaje, ktoré sú z hľadiska druhej termodynamickej vety nemožné, z hľadiska štatistickej fyziky nie sú nemožné, len málo pravdepodobné.“ označuje za „kúzelné spojenie“, vehementne tvrdiac, že „Termodynamika totiž VYCHÁDZA z predstavy kinetiky molekúl,...“.

    Nech teda nestranný čitateľ posúdi, aký je logický rozdiel medzi tvrdením „termodynamika NEVYCHÁDZA z molekulovo-kinetického obrazu mikrosveta, ktorého zákonitosti vieme vyjadriť LEN štatistickými zákonmi“ a tvrdením „termodynamika VYCHÁDZA z predstavy kinetiky molekúl,...“.

    Osobne sa nazdávam, že logický rozdiel tam nie je žiaden. Ale „vrták“ musí byť „vrták“.  

 

 

    Pramene:

 

[1](hľadané cez google.sk, pomocou slovného spojenia „príčina rádioaktívneho rozpadu“

https://sk.wikipedia.org/wiki/Rádioaktívny_rozpad

[2] https://cs.wikipedia.org/wiki/Radioaktivita

[3] Objav (prirodzenej) rádioaktivity

http://www.ddp.fmph.uniba.sk/pomoc/fyzici/becquerel/becquerel04.html

[4] Schrödingerova mačka (hypotéza mnohonásobných vesmírov)

http://nixo.awebin.sk/filozofia/schrodingerova-macka/

[5]Newcombov paradox

http://nixo.awebin.sk/filozofia/schrodingerova-macka/

[6]Ostrov stability na obzore

http://pc.zoznam.sk/ostrov-stability-na-obzore?page=1

 

 

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Most sa nezúčastní hlasovania o odvolaní Danka

Danka odvolávajú pre rigoróznu prácu.

DOMOV

Lajčák označil požiadavku Danka nejsť do Marrakéšu za nezmysel

V Marrakéši sa pakt OSN o migrácii príjme.

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Dankovi stačí aj doktorát plzenského typu (píše Michal Havran)

Toto sa nesmie diať ani v období praudy.


Už ste čítali?