Budúcnosť moderného vedeckého svetonázoru, II.

Autor: František Cudziš | 31.7.2018 o 2:34 | Karma článku: 1,80 | Prečítané:  282x

     Z histórie poznania vyplýva, že paradigma vedy a vedecký svetonázor sa zdokonaľujú postupne. Veľkú úlohu pri tom zohrávajú geniálne vytipované predpoklady. Ak sa aj časom ukáže ich nedokonalosť, v praxi ich „racio“ často pretrvá.

     Vo filozofii ma od počiatku najviac oslovovali dve jej oblasti – ontológia (učenie o bytí) a gnozeológia (teória poznania) – a to z jednoduchých príčin.

    Vždy som mal skutočný záujem pochopiť, aspoň v tých najzákladnejších rysoch, ako je svet (objektívna realita) usporiadaný. Pritom som intuitívne predpokladal, že sa to dá vydedukovať zo spôsobu, ako svet funguje (z najzákladnejších prírodných zákonov).

    Pretože, ak by bol svet usporiadaný („stvorený“) inak ako je, aj jeho zákony by potom zrejme mali iný tvar a inú prepojenosť.

    Prepojenosť usporiadania a zákonitostí reálneho sveta predstavuje – z hľadiska poznania – obojsmernú cestu. Veď, zo súčinnosti pôsobenia prírodných zákonov, možno v konečnom dôsledku toto usporiadanie vydedukovať; a, na druhej strane, znalosť tohto usporiadania umožňuje zdôvodniť tvar základných prírodných zákonov, ako ich poznáme, i každej z nich vyplývajúcej zákonitosti.

     Poznanie ako pravdivé zdôvodnené presvedčenie

    Teória poznania skúma poznanie z hľadiska jeho podmienok, možností a hraníc.

    Podľa [1], poznanie možno definovať ako pravdivé zdôvodnené presvedčenie, ktoré musí spĺňať určité podmienky. Tie podmienky – snúbia (objektívnu) pravdu, prostredníctvom (subjektívnej) viery, s poznaním.

    Pravdivostná hodnota jednotlivých poznatkov potom závisí od pomeru rozsahov (dotknutej) pravdy a (v dobrej viere) použitých predpokladov, pri ich získavaní v procese poznávania.

    Na lepšie ozrejmenie významu predchádzajúceho odseku použijem príklad ľubovoľného faktu, ktorý má (povedzme) povahu experimentálneho výsledku.

    Tento fakt je pravdivý v tom zmysle, že pri opakovaní daného experimentu (za rovnakých podmienok) získame vždy rovnaký výsledok. Preto nemám (presnejšie povedané – nemal by som mať) dôvod neveriť v jeho správnosť a pravdivosť. A istotu tejto viery (v správnosť a pravdivosť faktu – experimentálneho výsledku) ešte umocňuje jeho zdôvodnenie, založené na presvedčení (resp. viere)

• o správnosti predpokladov, použitých pri plánovaní experimentu (t.j. o správnosti jeho princípu),

• o správnom chápaní jeho priebehu,

• o správnej interpretácii výsledku experimentu.

    Ako vidíme, v procese poznávania sa vyskytuje mnoho faktorov, ktoré môžu podstatne ovplyvniť jeho výsledok. Preto je naozaj rozumné, v týchto súvislostiach – z hľadiska PRAVDIVOSTI – radšej hovoriť o PRESVEDČENÍ. 

     Proces postupného zbližovania „presvedčenia o pravdivosti“ aktuálneho poznania s  „objektívnou pravdou“ je dialekticky zákonitý a predstavuje akoby nekonečný príbeh.

    Preto by mal mať aktuálny svetonázor (resp. vedecká paradigma), v každej dobe, povahu otvoreného filozofického systému, schopného prijímať a racionálne do seba začleňovať nové poznatky.

    Ako sa však, z pohľadu histórie vedy, menili jednotlivé paradigmy?

    V tých najzákladnejších rysoch, bolo to vždy tak, že poznanie bolo systematizované podľa základných vedných odborov (astronómia, fyzika, chémia, biológia), ktorých oblasti bádania (pôvodne) zreteľne oddeľovalo neznámo.

    Až neskôr sa oblasti bádania týchto odborov začali postupne prekrývať, ale len čiastočne a nebol problém začleňovať pribúdajúce nové poznatky do dobového paradigmatického obrazu.

    Potom nadišiel čas, keď zväčšujúce sa množstvo nových (aj nesystemizovateľných) poznatkov viedlo k pochopeniu, že paradigma doby – z filozofického hľadiska - vlastne predstavuje uzavretý systém.

    Principiálne, zmenu „haprujúcej“ paradigmy  na pokrokovejšiu naznačuje dialektický proces „prerastania kvantity v novú kvalitu“, neraz končiaci kvalitatívnym skokom v poznaní.

    Posledným impulzom tejto zásadnej zmeny – popri vyslovených náhodách - zvyčajne býva nejaký výnimočný, a pritom geniálne jednoduchý predpoklad, schopný modifikovať stav staršej paradigmy na kvalitatívne vyššiu úroveň. Okrem toho, ak onen predpoklad – vo svojej podstate - predstavuje tzv. „prielom do nových oblastí poznania“, zvýši sa aj schopnosť novšej paradigmy (konzistentne) absorbovať ďalšie nové poznatky.

    Ako príklad geniálneho predpokladu spomeniem trebárs ideu Maxa Plancka (1858 - 1947)  - kvantovanie energie. Odstránil tak termodynamický problém fyziky na konci 19. storočia, a síce problém zdôvodnenia rozdelenia energie v spektre žiarenia tzv. absolútne čierneho telesa. No nie len to; stal sa zakladateľom kvantovej mechaniky.   

    Metóda predpokladu

     V článku [2] som spomenul poznámku matematika RNDr. Jána Mózera, ktorou upozorňoval svojich študentov na výnimočnú možnosť – pri riešení problému - urobiť predpoklad, ku ktorému nemožno dospieť žiadnou dedukciou. O jeho správnosti sa však možno bezprostredne presvedčiť obyčajnou skúškou správnosti (napríklad dosadením predpokladanej konkrétnej hodnoty do základnej rovnice, vyplývajúcej zo zadania úlohy).

     Úspešnosť tejto metódy – metódy predpokladu – nie je ničím zaručená. Vlastne, úspech je tu veľmi zriedkavý. Ale, keď sa dostaví – nie len v matematike, ale aj na poli vied (najmä prírodovedných) - má nemalé dôsledky.

     Celou históriou vývoja fyzikálnych vied sa vinie spojitá niť principiálnych predpokladov, ktoré tento vývoj významne ovplyvnili, a to až na celé storočia – ba aj na dlhšie.

    Význam fundamentálnych predpokladov vo vede

     Vývoj fyziky predznamenal postupný a pomalý rozvoj astronómie.

    Trvalo poldruha tisícročia – od Klaudia Ptolemaia (asi 85 – asi 145 n.l., systematizoval svoje vlastné predstavy a poznatky z astronomických pozorovaní svojich antických predchodcov) po Mikuláša Kopernika (1473 - 1543) – kým táto veda pokročila od predstavy geocentrickej sústavy sveta k heliocentrickej sústave sveta.

     Pritom ešte aj Kopernik veril v „božskú“ dokonalosť (rovnomerného) kruhového pohybu (prinajmenšom v oblasti hviezdnych sfér).

    Jednalo sa síce o chybný predpoklad, ale to nezabránilo značnému pokroku vedeckého svetonázoru v danej dobe.

    Galileo Galilei (1564 – 1642) vyslovil svoj postreh, ktorý dnes označujeme pojmom „mechanický princíp relativity“. Generalizovať podobný záver, z pozorovaní v podmienkach jeho doby, bolo veľmi odvážne i riskantné. Ale to sa ukázalo - ako (principiálna) chyba – až o (rádove) tristo rokov neskôr. Po sformulovaní špeciálnej teórie relativity (1905).

    Napriek tomu sa mechanický princíp relativity (z praktických dôvodov) úspešne využíva – pri riešení širokej triedy úlôh na pohyb - aj v súčasnosti.

    Isaac Newton (1643 – 1727) – pomocou pojmu „zotrvačnosti pohybu“ - definitívne nahradil predstavu dokonalosti rovnomerného kruhového pohybu predstavou dokonalosti priamočiareho rovnomerného pohybu.

    Sformuloval tiež zákon sily a zákon akcie a reakcie.

    S touto „mechanickou výbavou“ a so základnými poznatkami infinitezimálneho počtu sa mu podarilo sformulovať tiež všeobecný gravitačný zákon, z ktorého možno (aj), „spätne“, odvodiť Keplerove (1571 – 1630) zákony.

    Isaac Newton však nemal reálnu predstavu o príčine zotrvačnosti pohybu hmotných telies.

    Pretože ešte nepoznal pojem energie.

    A tiež aj preto, že vtedajšie (teoretické) skúmanie látkovej štruktúry telies – tobôž ešte „jemnejšej“ (vnútornej) stavby hmoty (čo len na úrovni základných elementárnych častíc) – ešte nemalo byť prečo na programe dňa.

    V oblasti nebeskej mechaniky si úplne vystačil s predstavou reálneho (nebeského) telesa ako „hmotného bodu“, do ktorého bola akože skoncentrovaná všetka jeho hmotnosť.

    To bola zrejme pravá príčina - nesprávnej formulácie zákona sily.

    Newton, v podstate, popísal iba to, čo videl. (Na rozdiel od iných, ktorí si plne neuvedomovali, čo vlastne vidia.) –

    Na reálne telesá nazeral iba „zvonku“, takže vnímal (predovšetkým) len ich povrch – formu.

    Z hľadiska pohybu, vnímal výlučne (povahou) relatívne veličiny, ktoré ho mali charakterizovať. Mám na mysli smer, rýchlosť či dráhu pohybu konkrétneho telesa (vzhľadom na subjektívne zvolenú súradnicovú sústavu).

    Vôbec teda netušil, že pozoruje len POLOVIČNÝ prejav pôsobenia skutočnej (mechanickej) sily.

    V dôsledku toho VEĽKOSŤ skutočnej SILY považoval za POLOVIČNÚ.

    Keby sa nebol dopustil tohto (netušeného) omylu, a tiež, keby bol mohol poznať (L. Eötvösom, 1848 – 1919, experimentálne overenú) ideu rovnosti zotrvačnej a gravitačnej hmotnosti, ďalší vývoj fyzikálnych vied by bol zrejme prebiehal inak.

    Z rovnosti zotrvačnej a gravitačnej hmotnosti možno vyvodiť PREDPOKLAD o MECHANICKEJ POVAHE GRAVITAČNEJ SILY.

    Potom aj veľkosť gravitačnej sily, vyplývajúcej zo všeobecného gravitačného zákona, by bol odvodil dvojnásobnú. Samozrejme, s tým zreteľom, že - pri „bežných“ telesách - pozorujeme „vonkajší“ prejav pôsobenia na ne iba od jej jednej polovice.

    Ako taká, by gravitačná sila (už podľa Newtona) spôsobila dvojnásobne veľký ohyb svetelných lúčov v gravitačnom poli veľmi hmotných telies (napr. aj nášho Slnka). – Rovnako veľký, ako vyplýva z Einsteinovej špeciálnej teórie relativity (1905).

    Inými slovami, keby bol Newton vedel dopracovať svoje pohybové zákony so zreteľom na vnútornú látkovú štruktúru hmotných telies – bol by predišiel Einsteinov úspech s ohybom svetla, zisteným a zmeraným v r. 1919.

    V tom prípade by asi Eddingtonovo (Arthur, 1882 – 1944) experimentálne overenie tejto predpovede vyznelo, pre význam Einsteinovej špeciálnej teórie relativity, úplne inak.

    K relativistickým koncepciám, ktoré potom „naplno“ ovládli vývoj (teoretickej) fyziky (a tiež modernej kozmológie) v 20. storočí, by sa fyzici stavali určite zdržanlivejšie a obozretnejšie.

    Takto však, na prelome 20. a 21. storočia, došlo (predovšetkým) v kozmológii k podobnému „harašeniu“ (napr. teória Veľkého tresku a podobné absurdnosti), ako nastalo o sto rokov skôr vo fyzike.

    Vtedy sa to udialo pod dojmom viacerých (takmer súčasných) objavov zásadného významu (elektromagnetické vlny, prirodzená rádioaktivita, relativistické správanie hmoty atď.).  

     Samotná špeciálna teória relativity bola vybudovaná na dvoch postulátoch, ktoré sú obidva nesprávne.

    Ich chybnosť sa dodnes viditeľnejšie neprejavila len v dôsledku veľmi vysokej rýchlosti kozmodriftu, ktorý privádza na fyzikálnu scénu až teraz teória kozmodriftu.

    Táto okolnosť viedla Einsteina (1879 - 1955) k predpokladu, že objektívna realita (resp. priebeh rôznych fyzikálnych dejov) musí vyzerať, z pohľadu pozorovateľov v rôznych súradnicových sústavách – ROVNAKO (pre každého z nich)!

    I keď je onen Einsteinov predpoklad chybný, vďaka šťastnej zhode náhod, je takmer  geniálny. A vďaka tomu, relativistické koncepcie zohrali (i ešte stále zohrávajú) vo fyzike významnú historickú úlohu.

    Predosielam, že znalosť najznámejších výsledkov špeciálnej teórie relativity napomohla sformulovaniu niektorých základných myšlienok teórie kozmodriftu. O tom sa ešte zmienim v nasledujúcom pokračovaní článku.

    V konečnom dôsledku, teória relativity (predovšetkým špeciálna) je len pragmatickou odpoveďou na otázku, „ako máme (v rámci daného modelu) počítať, aby sme dospeli k výsledkom, zhodným s pozorovaním“.

    Mnoho jej predstáv je však vyslovene absurdných.

    „Havkáčom“ sa nepáčilo moje konštatovanie:

    Dopad niektorých matematických transformácií, ktoré si nárokujú svoju platnosť aj vo fyzike, môže nadobudnúť až tragikomické kontúry. [3]  

    Jedná sa o komentár k dvom príkladom, ktoré som uviedol, aby som demonštroval absurdnosť niektorých predstáv špeciálnej teórie relativity, menovite predpokladu tzv. „kontrakcie dĺžky“.

    Sú to tieto konkrétne príklady. –

    Ak by bolo možné urýchliť na rýchlosti, porovnateľné s „c“, makroskopické objekty – napríklad auto, ako by asi reálne dosahovalo „veľmi vysokú rýchlosť“?

    Normálne sa auto pohybuje po ceste a zrýchľuje vďaka výkonu motora a pôsobeniu trecích síl medzi pneumatikami a cestou. Ale, vychádzajúc z predstáv špeciálnej teórie relativity, časom by sa niektoré rotačné súčasti auta, predovšetkým kolesá, no aj iné, zdeformovali (na elipsy – pozn. autora) a „klasickému“ zrýchľovaniu by bol koniec.

    Podobne, aj kozmonauti vo „veľmi rýchlych raketách“ by si napokon nemohli dopriať ani hrnček na čerstvo zomletej kávy.

    Ktosi z „havkáčov“ v diskusii namietal (neviem nájsť predmetný príspevok – pozn.autora), že tento moment problematiky nechápem, pretože v skutočnosti k žiadnej deformácii telies nedochádza.

    Martin Gardner však píše čierne na bielom, že negatívny výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu vysvetľuje (napr. aj) Lorentzova-FitzGeraldova teória kontrakcie dĺžky. [4]

    Na str. 37, na otázku „prečo by nebolo jednoducho možné odmerať dĺžku prístroja (použitého pri Michelsonovom-Morleyovom experimente – pozn. autora) a zistiť, či sa v skutočnosti neskrátil v smere pohybu Zeme“, vzápätí argumentuje:

    „Meradlo, ktoré používame, tak isto SA SKRÁTI a v tom istom pomere.“

    Teda, z hľadiska  Lorentzovej-FitzGeraldovej relativistickej teórie, sú moje príklady s autom i mlynčekom na kávu opodstatnené celkom určite. Ak totiž autori predpokladali skrátenie meradla, museli predpokladať aj fyzickú zmenu všetkých reálnych predmetov, charakteristicky deformovaných v smere pohybu.

    Ale, obávam sa, že tento problém neriešia ani ostatné matematické triky ako je napr. tzv. „dilatácia času“, s ktorými uvažujú nasledujúce teórie.

    A prečo?

    Lebo to sú len „modelové“ teórie, ktorých autori boli – aj stále sú - akoby hypnotizovaní už spomenutou úlohou – AKO TREBA POČÍTAŤ, ABY SME DOSTALI ZHODU S NAMERANÝMI HODNOTAMI?

    Úlohu sa (čiastočne) podarilo vyriešiť, ale len v tom zmysle, že fyzikmi hľadaná zhoda teórie a experimentálnej praxe je len FORMÁLNA.

    Fyzici zatiaľ nedospeli k takému racionálnemu vysvetleniu relativistických efektov, ktoré by - aj fyzikálne - KOREŠPONDOVALO s objektívnou realitou do tej miery, že by predstavovalo vskutku objektívne poznanie.

 

    Pokračovanie.

 

 

     Pramene:

 

[1] Teória poznania

https://sk.wikipedia.org/wiki/Teória_poznania

[2] Matematika naša (ne)každodenná

https://cudzis.blog.sme.sk/c/488747/matematika-nasa-nekazdodenna.html

[3] Výnimočnosť derivovania podľa času, II.

https://cudzis.blog.sme.sk/c/487869/vynimocnost-derivovania-podla-casu-ii.html

[4] GARDNER, M.: Teória relativity pre milióny, ALFA, Bratislava 1969

 

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Majiteľ Slotovej vily robí pre Siekela

Siekel býva v byte Nosáľa, ktorý mu predtým sám predal.

Dobré ráno

Dobré ráno: Slovensko príde o 100 miliónov eur, prečo sa tak stalo

Ministerstvo školstva čelí obvineniu.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.


Už ste čítali?