reklama

Nedovoľme, aby „učené kecy“ viedli ľudstvo do záhuby, III.

Článok pojednáva o triviálnej príčine chybného nazerania na priestor, ktorá vedie k rôznym (akceptovaným, spolu s ich chybným výkladom) fyzikálnym absurditám. Jednou z nich sú napríklad tzv. Einsteinove svetelné hodiny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (136)

 Najprv o pojme „učené kecy“ (pre tých čo nečítali prvé dve časti)

 „Učené kecy“ sú vo všeobecnosti produktom tzv. „učenej nevedomosti“, resp. „nevedomej učenosti“ – ako o nej hovoril Mikuláš Kuzánsky (1401 - 1464; De docta ignorantia, 1440).

 Z pohľadu prírodných vied, ktoré sa snažia (kvalitatívne) vysvetliť pozorované predovšetkým z výsledkov experimentálnych meraní, ktoré by mali byť (kvantitatívne) v zhode s teoretickými predpoveďami matematických modelov príslušných teórií, možno „učené kecy“ charakterizovať ako dôsledok nepochopenia pozorovaného. Stáva sa to najmä z nedostatku potrebného nadhľadu nad skúmanou problematikou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 „Učené kecy“ odchyľujú historický vývoj poznania z optimálnej cesty. Do chvíle, kým sa príde na omyl, pokrok minimálne zdržujú. Horším dôsledkom je, keď pokrok takmer znemožňujú.

 Inšpirujúca predloha pre túto časť článku

 Už pri príprave plánu tohto článku, som mal počiatočnú predstavu o jeho členení na viac-menej ucelené samostatné časti. Ilustrovanie – a prípadne porovnávanie ich obsahu - s aktuálne oficiálnymi postojmi, som si odložil na neskôr, pretože „materiálu“ za tým účelom sa na internete nachádza spústa.

 Tentoraz som natrafil na článok Petra Kluvánka, z ktorého ma zaujala jeho úvodná časť. Odtiaľ som prevzal aj nižšie sa nachádzajúci obrázok. [1].

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Odcitujem z tohto článku (a okomentujem) pasáže, ktoré ma zaujali. –

 » V článku Prečo práve relativita sme sa venovali histórii ŠTR. Ukázali sme, že táto teória sa neobjavila zrazu, ako zázračné dielo Alberta Einsteina, ale predchádzal jej viac ročný vývoj, ktorý vyvrcholil spomínaným Einsteinovým článkom v roku 1905. Mnohé výsledky ŠTR boli odvodené predtým Lorentzom, FitzGeraldom, Poincarém a inými. To však neznižuje Einsteinove zásluhy. Ako prvý mal totiž odvahu prijať to, čo sa núkalo už jeho kolegom a vytvoril úplne novú teóriu priestoru a času búrajúcu všetky dovtedajšie predstavy. Bol to prvý výstražný signál, že používanie „zdravého rozumu“ a intuície v prírode má svoje hranice. A asi aj to je jeden z dôvodov, prečo ŠTR ľudí zajíma. «

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 [Aj ja súhlasím – predovšetkým s týmto: „Bol to PRVÝ VÝSTRAŽNÝ SIGNÁL, že používanie „zdravého rozumu“ a intuície v prírode má svoje hranice.“

 V prírode naozaj existujú určité hranice, ktoré sa tzv. „zdravý rozum“ snaží – niekedy čo len intuitívne – rešpektovať. Prekračovať ich neradno. Výstražný príklad toho čo sa stane, keď ich prekročíme, máme možnosť vidieť dodnes.]

 Pokračujem v citovaní. –

 » Einsteinova cesta

 Einsteinov prínos k riešeniu fyzikálnych problémov na konci 19. storočia spočíval v tom, že sa dokázal pozrieť na už odvodené výsledky z nového uhla pohľadu. Nebál sa opustiť dovtedajšie predstavy o svete. «

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 [Čosi mi to pripomína, ibaže si akosi neviem spomenúť čo. Alebo, že by som bral ohľad na „havkáčov“?]

 » Dva výsledky, ku ktorým sa dopracovali viacerí fyzici pred ním, si Einstein zvolil za základné postuláty (východiská) svojej teórie.

 Prvý postulát hovorí, že všetky inerciálne systémy sú úplne rovnocenné a pre formuláciu fyzikálnych zákonov úplne ekvivalentné.

 Inými slovami je to požiadavka, aby tvar fyzikálnych zákonov bol vo všetkých inerciálnych sústavách rovnaký. Žiadnym druhom fyzikálnych experimentov v rámci danej inerciálnej sústavy nie je potom možné určiť jej pohybový stav. Tento kľúčový postulát sa nazýva Einsteinov princíp relativity.

 Za druhý postulát si Einstein zvolil princíp konštantnej rýchlosti svetla, ktorý hovorí, že rýchlosť šírenia sa svetla je vo všetkých inerciálnych sústavách rovnaká.

 [Predosielam, že ja – tiež človek, čo sa dokázal pozrieť na už odvodené výsledky z nového uhla pohľadu a neváhajúci opustiť terajšie oficiálne predstavy o svete – si dovoľujem konštatovať, že obidva tieto (aj keď, svojím spôsobom, „rozumne“ postulované – ale o tom až niekedy inokedy) princípy sú chybné.

 Po prvé. OBJEKTÍVNY pohybový stav danej inerciálnej sústavy – kvalitatívne – „prezrádzajú“ relativistické efekty v nej pozorované, a – kvantitatívne – vyplýva (práve!) z Einsteinovej rovnice E = m.c.c. Prečo by ináč bola – nie v hmote samotnej, ale v jej látkovej štruktúre - obsiahnutá taká ohromne veľká energia?

 Po druhé. Tzv. princíp konštantnej rýchlosti svetla trpí – i z matematického i z fyzikálneho hľadiska - tou „necnosťou“, že sa jedná o POZOROVANÚ, t.j. povahou len relatívnu rýchlosť. Alebo, ináč, že sa jedná o rýchlosť šírenia svetla v RELATÍVNOM priestore každej inerciálnej súradnicovej sústavy.]

 SVETELNÉ HODINY

 V súvislosti s tzv. „dilatáciou času“ Peter Kluvánek spomína svetelné hodiny. Citujem:

Údajný pohyb bezzotrvačného fotónu medzi zrkadlami svetelných hodín, ako by ho mohol vidieť vzdialený pozorovateľ.
Údajný pohyb bezzotrvačného fotónu medzi zrkadlami svetelných hodín, ako by ho mohol vidieť vzdialený pozorovateľ. (zdroj: Prevzaté z [1].)

 » Objasníme si princíp svetelných hodín, ktoré sa skladajú z dvoch zrkadiel (modré) vo vzájomnej vzdialenosti L. Medzi zrkadlami sa pohybuje fotón (v našom prípade zelený). V sústave, v ktorej sa tieto hodiny nepohybujú, bude perióda pohybu fotónu To = 2L/c. Pozorovateľovi, voči ktorému sa hodiny pohybujú rýchlosťou v, sa bude zdať, že fotón sa pohybuje po dlhšej dráhe a jeho perióda pohybu T bude väčšia. Z Pytagorovej vety dostaneme ... presný vzťah pre dilatáciu času. « Koniec citovania.

 Všetko by to bolo dobré a pekné, keby sa v texte nenachádzal tento – ako ja zvyknem hovoriť - „slovný most“ (akási pseudo-logická skratka, bez vysvetlenia, ktoré ani principiálne neexistuje, lebo v skratke sa ukrýva logický spor):

 „Pozorovateľovi, voči ktorému sa hodiny pohybujú rýchlosťou –v-, sa bude zdať, že fotón sa pohybuje po dlhšej dráhe a jeho perióda pohybu T bude väčšia.“

 Ujasnime si najprv, čo sú svetelné hodiny. Je to dvojica PROTIĽAHLÝCH paralelných zrkadiel, medzi ktorými „kmitá“ fotón (vyžiarený cez polarizované sklo spoza jedného z nich – kolmo k protiľahlému zrkadlu).

 V článku sa povaha svetla nerozoberá. Ale princíp o konštantnej rýchlosti svetla má svoje („nepríjemné“) dôsledky, z ktorých možno „vybicyklovať“ len pomocou (tu nespomenutého) predpokladu, totiž, že svetlo – fotón – nemá zotrvačnosť.

 Tzv. „zdravým“ rozumom tento (pseudo)predpoklad nemožno pochopiť.

 Veď, ako je to len možné, že na rýchlosť vyžiareného svetla (fotónu) nemá rýchlosť vlastného pohybu svetelného zdroja žiaden vplyv?! Vari len nie sme (s Alenkou či Alicou) v ríši zázrakov (či divov)! 

 Tak sa na to pozrime z blízka. –

 Máme dvoch pozorovateľov, z ktorých je jeden vlastníkom tzv. svetelných hodín. Ich vlastný, objektívny pohybový stav je neistý. Ale principiálne existujú tri možnosti. -

 Prvá. Pohybuje sa prvý z nich a druhý (vlastník svetelných hodín) sa nachádza v objektívnom pokoji (čo je – z fyzikálneho hľadiska – nonsens),

 Druhá. Pohybuje sa druhý z nich a prvý „stojí“. (Fyzikálny nonsens v obrátenom garde.)

 Tretia. Objektívne sa pohybujú obidvaja pozorovatelia. (To je jediná, reálna možnosť.)

 Čo možno povedať k prvému prípadu

 V prípade (objektívneho) pohybu prvého pozorovateľa, ktorý si on sám neuvedomuje (veru – práve tým sa vyznačujú pozemské podmienky, totiž, že pohyb zemegule vo vesmíre si nijako neuvedomujeme), sa tomuto pozorovateľovi ZDÁ, že sa od neho vzdialuje kolega – aj so svetelnými hodinami, v ktorých „kmitá“ fotón. Ale jeho púhe zdanie, samo osebe, nevytvára problém, súvisiaci s „bezzotrvačným“ fotónom. Fotón (ak to, hypoteticky, aspoň na chvíľočku pripustíme) si pokojne „kmitá“ vo svojej (nehybnej) priestorovej rovine.

 To ZDANIE prvého pozorovateľa možno prirovnať k pozorovaniu slnka na oblohe, ktoré je len optickým obrazom reálneho Slnka-hviezdy, centra našej slnečnej sústavy. Nikoho ani vo sne nenapadne pripisovať optickému obrazu slnka, napríklad, objektívne gravitačné pôsobenie medzi Slnkom a Zemou.

 Z podobných dôvodov, keby to bolo fyzikálne možné (žeby sa hodiny naozaj nachádzali v ABSOLÚTNOM pokoji), by uvažovaný fotón v nich naozaj „kmital“.

 Čo možno povedať k druhému prípadu

 Čo by sa mohlo diať v prípade objektívneho pohybu druhého pozorovateľa - teda aj svetelných hodín - za predpokladu „bezzotrvačnosti“ svetla (teda aj fotónu)?

 Predpokladajme, že zrkadlá hodín majú rozmery 10x10 cm a sú od seba vzdialené 30 cm. Zdroj svetla nech sa nachádza na kolmici, prechádzajúcej priesečníkom uhlopriečok bližšieho zrkadla, a nech naň kolmo vyžiari jediný fotón.

 Predpokladajme ďalej, že svetelné hodiny sa pohybujú inerciálnym pohybom, v rovine paralelnej s rovinami oboch zrdkadiel, rýchlosťou 1 m/s, v smere kolmom na niektorú hranu štvorcových zrkadiel.

 Čo sa (teoreticky) stane?

 Fotón, keďže nemá zotrvačnosť, bude kmitať stále v jednej a tej istej rovine, aj keď sa zrkadlá svetelných hodín budú posúvať bokom, v dôsledku uvažovaného pohybu.

 O vzdialenosť 5 cm sa hodiny – pri danej rýchlosti - posunú za 0,05 s.

 Za ten čas fotón urazí vzdialenosť cca 15 000 km, čo predstavuje 25 000 000 jeho kmitov medzi zrkadlami.

 Potom sa dostane na samú hranu hodinových zrkadiel.

 Keď sa zrkadlá posunú bokom ešte „o máličko“ viac, naveky opustí medzizrkadlový priestor a unikne do vonkajšieho priestoru. Hodiny, založené len na kmitaní jedného-jediného fotónu, by sa – takto – už po 0,05 s stali nefunkčnými.

 Toto by bol dôsledok, keby „vyznavači slovných mostov“ mali pravdu.

 Lebo – ukázať spôsob, ako – a najmä vďaka čomu, akému pôsobeniu? - by sa mal odkloniť od smeru svojho kmitavého pohybu „bezzotrvačný“ fotón (po vyžiarení ľubovolným smerom, pohybujúci sa nezávisle na pohybe svojho zdroja) – títo „vyznavači“, s vďakou, prenechajú takým „bláznom“, ako sú pán Járay, Cudziš a všetci ostatní, čo radšej mlčia ako by mali „čúrať proti akademickému vetru“.

 A taký spôsob sotva existuje.

 Ešte by tu bola teoretická možnosť, a síce, že vyžiarený (časticový) fotón sa v medzizrkadlovom priestore svetelných hodín premení („rozpadne“?) na svetelnú vlnu, ktorá postupne zasiahne celú plochu najbližšieho zrkadla. V takom prípade by musel fotón opäť predstavovať duálne sa správajúci „kvantový objekt“

 (Je tu len jeden „malý“ problém ohľadom fotónu-vlnenia, ako už bolo spomenuté v [2], citujem autora-(zrejme) študenta:

 „Malo by dopadnúť na celú plochu platne, niekde silnejšie, niekde slabšie (energia vlny by sa mala rozdeliť). Ale to sa nemôže stať, ak považujeme energiu jedného fotónu za najmenšie množstvo energie.“)

 Okrem toho, každý z bodov by sa stal zdrojom novej vlny, vlny by sa navzájom ovplyvňovali, aj v smere, ktorý by práve „vystihol“ bočný pohyb zrkadiel (v zmysle zákonitosti uhlov dopadu a odrazu). Ale „delenie“ energie by bolo tak intenzívne, že – z energetických dôvodov – by pohyb fotónu veľmi-veľmi rýchlo zanikol.

 Funkčnému princípu svetelných hodín by, v tomto prípade, nepomohla – ako sa hovorí – ani svätená voda.

 Samozrejme, existujú ešte ďalšie možnosti, ktoré by sa dalo teoreticky preskúmavať.

 Ale – je nad slnko jasnejšie – že všetky tieto problémy pominú spolu s upustením od princípu konštantnej rýchlosti svetla (POZOR! – v, nateraz, „doslovnom“ a len intuitívnom nazeraní na objektívnu situáciu).

 Ak priznáme svetlu zotrvačnosť (vzhľadom na absolútny, kozmodriftový priestor) zabijeme viacero múch jednou ranou. –

 Zbavíme sa jednej nelogickej, „nesystémovej“ a nepochopiteľnej výnimky v zákonitostiach mechanického pohybu.

 Princíp konštantnej rýchlosti svetla sa len mierne „modifikuje“ na princíp konštantnej SUBJEKTÍVNEJ rýchlosti svetla.

 A tzv. svetelné hodiny budú bezproblémovo fungovať, v ľubovolnom pohybovom stave. Pohyb svetelného zdroja sa totiž prirodzene spojí s pohybom vyžiareného fotónu a energia pohybu zdroja sa (vektorovo) spočíta s energiou vyžiarenia fotónu. 

 Na záver

 Podstatou viacerých problémov relativistických koncepcií je tvrdošijné zotrvávanie na (intuitívnej) predstave, že pozorujeme (objektívne) šírenie svetla v (objektívnom) priestore, ktorého výsledkom je (paradoxné) zistenie, že svetlo sa šíri – vzhľadom na každého pozorovateľa, bez ohľadu na jeho vlastný pohyb – stálou rýchlosťou. Inými slovami, svetlo sa (zdanlivo) šíri (= pohybuje) tak, ako keby nemalo zotrvačnosť.

 Toto je základnou príčinou nepochopenia objektívnej situácie.

 Ak by svetlo nemalo zotrvačnosť, bola by to jediná výnimka svojho druhu v celej objektívnej realite (v reálnom svete). A na to nie je žiaden dôvod.

 Objektívne, pohyb pozorovateľa – aj toho v relatívnom pokoji – spôsobuje, že on pozoruje (vďaka svetlu) tzv. pozorovateľný priestor, ktorý JE LEN ILÚZIOU objektívneho priestoru.

 Inými slovami, pohyb pozorovateľa – a pohybuje sa každý – z hľadiska vnímania, vytvára akoby dve tzv. „priestorové hladiny“, ktoré („bezprostredne“) nemožno od seba odlíšiť. Dalo by sa povedať, že pre „nehmotnosť“ priestoru.

 Objektívny (tzv. kozmodriftový) priestor je nehybný, a v ňom sa (bezprostredne nepostrehnuteľným spôsobom) pohybuje „náš“ pozorovateľný svet. Základnou, spoločnou zložkou pohybu všetkého hmotného v tomto pozorovateľnom svete je kozmodrift.

 My, ako pozorovatelia, subjektívne (a intuitívne) „spájame“ priestor s pozorovanými hmotnými objektami, preto o ňom systematicky hovorím ako o pozorovateľnom priestore. Z fyzikálneho hľadiska je to však len ilúzia – odraz existencie – objektívneho priestoru.

 (Podobnú ilúziu predstavuje „vnímanie“ rotačného pohybu. Rotačný pohyb „existuje“ – ale len v relatívnom priestore, pretože v objektívnom priestore je to naskrze nemožné.) [3]

 Až v TAKOMTO (zle pochopenom) „priestore“ skutočne platí, že svetlo sa (akože) šíri stálou rýchlosťou, vzhľadom na každého pozorovateľa, bez ohľadu na jeho vlastný (relatívny) pohyb.

 Nie preto, že by to naozaj tak bolo, ale len vďaka tomu, že sa jedná o RELATÍVNU rýchlosť svetla (vo vákuu).

 Objektívne, v kozmodriftovom priestore, sa svetlo šíri takým spôsobom, že v pozorovateľnom (relatívnom) priestore možno pozorovať (vďaka tzv. kaberácii) len relatívnu zložku jeho rýchlosti, a tá sa nám javí ako stála.

 Presnejšie povedané, výsledky experimentálnych meraní (s pomocou „objektívnych“ prístrojov) sa zhodujú na konkrétnej hodnote „c“, a to veci dodáva punc „nespornej“ a nespochybnitelnej vedeckosti. (Škoda len, že meracie prístroje nemôžu ľudskú nedokonalosť nahradiť nie len pri meraní, ale aj pri vyhodnocovaní nameraných výsledkov.) 

 Konštatovať o akejkoľvek inej interpretácii, vysvetlujúcej tento poznatok neprirodzeným spôsobom – za cenu absurdných deformácií vedeckých predstáv o usporiadaní objektívnej reality - že sa jedná o jeden z najväčších intelektuálnych výtvorov v dejinách ľudstva [1], je tragický omyl. 

 Veľkosť tohto omylu sa pokúsim vysvetliť touto analógiou. –

 Už mi je to trapné, ale musím najprv zopakovať (už viackrát napísané), že od čias Isaaca Newtona (vraj) fyzika nemá iné základy ako matematické.

 Ja osobne s tým môžem len súhlasiť.

 Matematické postupy vynikajú precíznosťou a dôslednosťou. – Malo by to teda, prirodzene, platiť aj vo fyzike.

 A teraz otázka: Predstavuje rovnica

 a.x.x + b.x + c = 0 , (1)

všeobecný tvar kvadratickej rovnice?

 Niekto by, bez váhania povedal – áno.

 Iný by začal trochu špekulovať – nno... ako sa to vezme...

 Ale profesionálny matematik vám aj o polnoci, keď ho vytrhnete zo spánku, bez váhania povie – nie. – O všeobecný tvar kvadratickej rovnice by sa jednalo až vtedy, keby bola súčasne stanovená podmienka pre koeficient „a“, totiž, že a ≠ 0 .

 Koeficienty „b“ a „c“ môžu nadobúdať v (1) ľubovoľné hodnoty, vrátane nuly, ale „kvadratickú povahu“ (1) „istí“ výlučne LEN koeficient „a“. Teda, ak by mala (1) tvar čo len

 a.x.x = 0 , a ≠ 0 (2)

bude sa stále jednať o kvadratickú rovnicu; s riešením x = 0.

 A teraz sa vráťme naspäť ku fyzike. -

 Toto, čo sa dnes považuje za „jeden z najväčších intelektuálnych výtvorov v dejinách ľudstva“, v konečnom dôsledku, akoby predstavovalo „super-výnimočnú“ kvadratickú rovnicu, ozvláštnenú POSTULÁTOM a = 0 ! 

 Inými slovami, dnešnú fyzikálnu interpretáciu významu rýchlosti svetla „c“ vo vákuu možno prirovnať k pokusom o riešenie (akože) kvadratickej rovnice (a=0).x.x + b.x + c = 0 , a ≠ 0, v akomsi obore čísel – ktorý ani NEEXISTUJE!

 A to všetko len preto, že (podaktorí, žiaľ – predovšetkým - tzv. mienkotvorní) fyzici tvrdošijne ignorujú neodškriepiteľné fakty, na ktoré som, aj ja, už neraz, upozorňoval vo viacerých svojich článkoch. Osobitne upozorňujem na [4].

 Aby toho nebolo málo, zavedenie pojmu „relativistická hybnosť“ zdeformovalo fyzikálne nazeranie na svet ešte viac.

 Pokračovanie.

 Pramene:

[1] http://www.physics.sk/subory/clanky/data/jemny%20uvod%20do%20STR.pdf

[2] https://cudzis.blog.sme.sk/c/511083/nedovolme-aby-ucene-kecy-viedli-ludstvo-do-zahuby-ii.html

[3] O „absolútnej rotácii“

https://cudzis.blog.sme.sk/c/458546/o-absolutnej-rotacii.html

[4] Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, X.

https://cudzis.blog.sme.sk/c/480369/subjektivny-faktor-exaktneho-pozorovania-fyzikalnych-javov-x.html

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu