Z myšlienok prof. Jána Chrapana ml., I.

Autor: František Cudziš | 23.7.2019 o 11:06 | Karma článku: 1,06 | Prečítané:  145x

    Pri príležitosti tretieho výročia úmrtia prof. Jána Chrapana ml. (23.7.2016), som sa rozhodol touto cestou postupne sprostredkovať čitateľom-záujemcom niektoré jeho myšlienky, publikované v aperiodiku Myšlienky a fakty (MaF).

     Prednedávnom som opäť vyhľadával nejaké informácie vo svojich zväzkoch výtlačkov Myšlienok a faktov. Natrafil som pritom aj na jeho vyjadrenie, na ktoré som už vlastne dávno zabudol. Jednalo sa o jeho Poznámku k „Poznámke k pojmu priestoročas“ -  ktorú, ako predseda redakčnej rady MaF, pripojil k môjmu (v plnom znení, nižšie uvedenému) článku.

     Je to dôkaz jeho úprimného záujmu o rôzne nové myšlienky, potenciálne schopné prispieť k pokroku (vedeckého) poznania. Tiež je to obraz o povahe jeho vzťahov s inými ľuďmi, pri ktorých sa snažil uplatňovať svoju spoločenskú prestíž len v obmedzenej miere (alebo vôbec nie).

     Vtedy ma napadlo, že by nebolo odveci sprostredkovať širokej verejnosti aj niektoré jeho iné, rozsiahlejšie články v MaF, ktoré určite nie sú veľmi známe, a pritom nesporne majú svoju hodnotu. Tak si hádam najlepšie uctím jeho pamiatku.

     Pred dvomi rokmi som napísal o prof. Jánovi Chrapanovi ml., napríklad, [1] a nasledujúce články.

     Začínam teda so zmienenou Poznámkou k mojej práci. Obidvoje bolo publikované ešte v januári 2011, v dvojčísle MaF 3-4/2010, str. 16 – 17. (Tlač tohto dvojčísla sa opozdila.)

      Aby som predišiel, v tejto súvislosti, prípadným ďalším pochybnostiam o pravdivosti svojich slov, pripájam aj pohľad na inkriminovanú stranu č. 17.

    Prof. Ján Chrapan ml. napísal toto. -      

 

     Poznámka k „Poznámke k pojmu priestoročas“

     Autora „poznámky k pojmu priestoročas“ si vážim ako neobvyklého mysliteľa, autora kozmologickej teórie, ktorou zaviedol pojem „kozmodrift“ a objavil „galvanotermický jav“. Je to dlhoročný spolupracovník redakcie a skalný čitateľ nášho MaF.

     Pracuje len s reálnymi objektmi a pojmami. Je nekompromisným vyznávačom všeobecne uznávaného poznatku, ktorý sme zvykli nazývať „zákon zachovania energie“. Z toho vychádzajú aj všetky jeho úvahy a výsledky, ku ktorým sa dopracoval, v ničom tomuto zákonu neprotirečia. Jeho pragmatizmus mu nedovoľuje vybočiť zo sféry praktického myslenia do oblasti duševného sveta, kde sa pracuje aj s pojmami, pre ktoré nie vždy jestvuje názorná predstava.

     Tu stretávame viacero pojmov, ktorým pridávame slovko „miera“ a nezriedka sú svojim obsahom základmi pre samostatné oblasti pragmatického sveta. Napríklad „miera gravitačných vlastností látkových objektov“. Keď im priradíme predstavu pohybu ide o „mieru zotrvačných vlastností“ tých istých látkových objektov. Tejto miere súhrnne hovoríme „hmota“.

     Že tento pojem dáva základ pre kvalitatívne úvahy a v praktickom živote samozrejme kvantitatívne prežívané situácie, netreba zdôrazňovať!

     V tejto súvislosti ma napadá stará anekdota:

     Učiteľ chce od žiaka, aby ozrejmil pojem elektrina.

     Žiak sa obáva priznať, že na výklade nebol sústredený a tak sa začne ospravedlňovať tvrdiac, že pred chvíľou mu to bolo jasné, ale že v strese zabudol čo je elektrina.

     Vtedy učiteľ prehovorí k triede:

     Tento okamih si zapamätajte! Máte pred sebou prvého a jediného človeka, ktorý vedel čo elektrina je a ... žiaľ to zabudol.

     Toľko anekdota ...

     Vieme, ako sa miera elektrického stavu látkových objektov prejavuje, ba poznáme aj efekty spojené s ich pohybom – magnetizmus, no musíme pripustiť, že tieto pojmy sú z oblasti duševného sveta, hoci sa prejavujú nanajvýš prakticky.

     Teraz trochu k pojmu priestoročas, alebo aj časopriestor.

     Ide o pojem z oblasti duševnej, úspešne aplikovaný v praktickom svete.

     Spája pojem priestor ako mieru odľahlosti bodov a pridáva  mu pohyb, robí z neho dej. Takto sa vynára predstava „následnosti dejov“ a ich mierou je to, čomu hovoríme v pragmatickej oblasti myslenia – čas.

     Autor „Poznámky k pojmu priestoročas“ si to správne uvedomuje!

     Konštatuje, že priestoročas nie je pojem z reálneho sveta, avšak presahuje do neho zo sveta duševného.

                                   RNDr. Ján Chrapan, DrSc.

 

    Aby bolo celkom zrejmé, k akým konkrétnym úvahám sa prof. Chrapan takto vyjadril, predkladám čitateľovi tento svoj okomentovaný článoček v plnom rozsahu. –

 

    Poznámka k pojmu priestoročas

    Pred rokmi sa mi dostala do rúk útla knižôčka Martina Gardnera Teória relativity pre milióny {1}. Je písaná pre laikov v problematike teórie relativity a jej populárno-náučný štýl je nezvyklo svieži a „úderný“, takže má šancu osloviť aj ľudí, ktorí nemajú fyziku priamo v obľube. Pod výrazom „úderný“ mám na mysli jej výstižnú priamočiarosť výkladu problematiky. Nečudo, že oslovila aj mňa a kde-čo som sa dozvedel nové aj napriek tomu, že fyzika nie je pre mňa cudzia.

    Hneď v úvode je humorne uvedený príklad na význam rozmerov (veľkosti) vo vzťahoch fyzikálnej reality. A vzápätí pojednáva o omyle v myšlienkovom experimente J. H. Poincaréa, význačného francúzskeho matematika 19. storočia, ktorý predvídal niektoré aspekty teórie relativity. Poincaré predpokladal, že napríklad v noci sa počas nášho spánku všetko – ale skutočne všetko - zväčší alebo zmenší vo vesmíre tisíckrát. Existuje taký experiment, pomocou ktorého by sme dokázali, že sa zmenili naše rozmery? Nie, podľa Poincaréa (sprvoti) taký experiment neexistuje.{2}

    Uvedená úvaha zostáva správna len dovtedy, kým neuvažujeme aj fyzikálne vlastnosti vecí a ostatné súvislosti. Tento fakt možno sformulovať do podoby, že priestor (chápaný ako abstraktný, nehmotný geometrický priestor) koinciduje s objektívne pôsobiacimi fyzikálnymi zákonitosťami a tieto dva fenomény – priestor a objektívne pôsobenia – koincidujú v rôznych objektoch a telesám tým dávajú ich charakteristickú podobu, ako ich reálne poznáme.

    Špeciálna teória relativity vznikla ako odpoveď na prekvapujúci negatívny výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu. V súvislosti s ním sa Albert Einstein nerozpakoval urobiť radikálny záver: Ak existenciu éteru nemožno experimentálne preukázať, najskôr to znamená, že éter - neexistuje!

    Pri budovaní špeciálnej teórie relativity vychádzal len z myšlienkovch experimentov, pri ktorých vystačil s dvomi objektívnymi nástrojmi – s pravítkom a hodinami. Systematicky pracoval s predstavou javov, ako je kontrakcia dĺžky a dilatácia času, ekvivalencia hmoty a energie i priestoročas.

    Je dosť problematické pracovať s priestoročasom ako s priestorom, ktorého štvrtým rozmerom je čas, najmä ak stále nevieme nič o podstate času. Môj osobný názor v tejto súvislosti je, že každá teória – ak sa chce ubrániť prípadným a nechceným chybám – by mala byť okrem iného názorná. O priestore má konkrétnu predstavu každý, ale o časopriestore nikto. Pripomínam opäť – o podstate času nič nevieme, preto je vedecky nekorektné a určite riskantné spájať šírku, dĺžku a výšku/hĺbku s „trvaním“. Je to riskantné preto, lebo nevieme jednoznačne preukázať ich „rozmerový“ súvis, hoci vieme že koexistujú. Koexistencia však nie je koincidencia.

    Rovnako riskantné je uvažovať o dilatácii času - t.j. o „zmene tempa plynutia času“ – pretože rovnako ľahko sa môže jednať (pri nezmenenom plynutí času) o spomalenie priebehu dejov podobne, ako poznáme normálne deje aj zrýchlené.

    Uvažujme takýto príklad.

    Nech zo Zeme odštartuje raketa A a po určitom čase sa bude pohybovať rýchlosťou v. Predpokladajme, že hodiny v rakete A spomalia svoj chod v presnom súlade s predpoveďou špeciálnej teórie relativity. Otázka znie: Spomalil sa len chod hodín (a čas v priestore plynie naďalej nezávislým tempom rovnako ako aj na Zemi) alebo sa v objeme rakety A čas naozaj spomalil? Ak sa čas v rakete naozaj spomalil, znamená to, že došlo ku koincidencii priestoru v rakete s palubným časom; zjednodušene povedané, raketa A sa teda nachádza v každom okamihu v nejakom časopriestorovom bode.

    Nech s určitým oneskorením po rakete A štartuje zo Zeme rovnakým smerom rýchlejšia, ale podstatne menšia raketa B. Je len otázkou času, kedy dostihne raketu A. Pritom na rakete B, v zmysle špeciálnej teórie relativity, „plynie vlastný palubný čas“ – a to pomalšie ako v rakete A, lebo raketa B je rýchlejšia. Približovací manéver medzi raketami nech prebehne tak, že na rakete A sa otvorí vstup, ktorým menšia raketa B vnikne do objemu väčšej rakety A.

    Ak je pravda, že rýchlosť rakety bezprostredne ovplyvňuje plynutie času minimálne v jej objeme, nastane sporná situácia: aký čas vlastne plynie v rakete B?

    Vlastný palubný čas rakety B je podmienený jej vlastnou rýchlosťou, ktorá je väčšia ako rýchlosť rakety A. V rakete B teda plynie palubný čas pomalšie ako v rakete A. Ale raketa B sa súčasne nachádza v objeme rakety A, v ktorej tým pádom plynie palubný čas o voľačo rýchlejšie, a to z titulu menšej rýchlosti rakety A.

    Vidíme, že počas doby, keď raketa B prelieta vnútrom rakety A, všetky body v objeme rakety B sú identické s bodmi tvoriacimi časť objemu rakety A. Ak reálne existuje časopriestor, v objeme rakety B by mal byť aj čas identický. Ale my stále uvažujeme o dvoch osobitných palubných časoch.

    Vidíme, že síce tu došlo k priestorovej koincidencii ale bez koincidencie časovej! Z toho vyplýva – časopriestor neexistuje. Inými slovami – objektívne neexistuje nič, čo by zodpovedalo predstave časopriestoru.

    Keby aj teoreticky došlo v uvažovanom objeme k „splynutiu“ časov, z problémov by sme aj tak nevybŕdli. Ak by sa totiž na raketu B začal vzťahovať palubný čas rakety A, došlo by k zmenšeniu kinetickej energie rakety B. Keby sa začal na raketu A vzťahovať palubný čas rakety B, došlo by k zväčšeniu kinetickej energie rakety A. Ak by sa v uvažovanom spoločnom objeme rakety B čas nejakým spôsobom „spriemeroval“ (plynul by rýchlejšie ako v rakete B ale pomalšie ako v rakete A), došlo by k zmene kinetických energií obidvoch rakiet.

    Aby sme udržali predstavu existencie časopriestoru, museli by sme sa zmieriť s niektorou variantou porušenia zákona zachovania energie!

    Týmto problémom sa vyhneme, ak budeme predpokladať, že rýchlosť reálnych telies má vplyv len na rýchlosť dejov odohrávajúcich sa v ich vnútri (i v hodinách), a nie na tempo plynutia skutočného času, o ktorého podstate aj tak nič nevieme. Ale, aby nedošlo k pochybnostiam, o čom je táto poznámka, opakujem:

    Objektívne neexistuje nič, čo by zodpovedalo predstave časopriestoru.

               

 

    POZNÁMKY:

{1} GARDNER, M.: Teória relativity pre milióny, ALFA, Bratislava 1969

{2}Táto úvaha sa vzťahuje len na zmenu rozmerov v geometrickom zmysle. V neskorších vydaniach knihy Science et l´hypothèse rozširuje Poincaré svoje úvahy a dokazuje, že pri lineárnom zväčšení alebo zmenšení sa mení pomer medzi povrchom a objemom telies a to ovplyvňuje ostatné reálne (fyzikálne) vzťahy.

 

 

    Pramene:

 

[1] Spomienka na prof. Jána Chrapana ml. (1936 – 2016)

https://cudzis.blog.sme.sk/c/460178/spomienka-na-prof-jana-chrapana-ml-1936-2016.html

 

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prieskumy môžu manipulovať voľby. Ako sa v nich vyznať

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Čo hovoria a čo nehovoria prieskumy

Že informácie ovplyvňujú správanie voličov, nie je žiadna chyba.


Už ste čítali?