reklama

Z myšlienok prof. Jána Chrapana ml., IIIa

Pri príležitosti tretieho výročia úmrtia prof. Jána Chrapana ml. (23.7.2016) som sa rozhodol touto cestou sprostredkovať čitateľom tiež jeho článok Stavovský život slovenských fyzikov v 20.storočí očami jedného z nich.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Poznámka: Predmetný článok je dosť rozsiahly, preto som ho z praktických dôvodov rozčlenil na tri časti a zverejním ich postupne. Tým sa dostane na verejnosť množstvo faktografických údajov, ktoré sa takto ucelene nenáchadzajú (v slovenskej mutácii a v skopírovateľnom formáte) azda nikde na internete. Využiť ich môže každý, komu sa budú hodiť. V prvom rade je to však zásluha profesora Jána Chrapana ml., a nie moja. 

 Článok bol zverejnený v 11. ročníku aperiodika Myšlienky a fakty, MaF 2005, str. 45 - 57. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Pri tejto príležitosti si chcem uctiť tiež pamiatku plk. Pavla Šebestu tým, že na koniec jednotlivých častí zaradím aj reprodukcie grafickej úpravy článku z „dielne“ Pavla Šebestu, dlhoročného výtvarného redaktora v redakčnom kolektíve aperiodika Myšlienky a fakty, ktorý zodpovedal za jeho vzhľad. Teda tiež za definitívnu úpravu tohto článku prof. Chrapana, ktorý sa aj mne opakovane (trochu rozčarovaný) zmienil o tom, aké je niekedy ťažké získať relevantné údaje k mnohým významným osobnostiam v (najmä) slovenskej vede.

 Okrem profesionálneho zamerania, koníčkom prof. Chrapana bola história prírodných vied vo všeobecnosti, a na Slovensku zvlášť. Kládol dôraz aj na vyváženosť textovej o obrazovej časti svojich prác (aspoň tam, kde sa to dalo) a Pavel Šebesta bol ten, ktorý mu v tom výdatne pomáhal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

STAVOVSKÝ ŽIVOT SLOVENSKÝCH FYZIKOV

V 20. STOROČÍ OČAMI JEDNÉHO Z NICH

 Pôdu pre pestovanie fyziky na našom území postupne pripravoval ekonomický rast, ktorý súvisel so svetovou priemyselnou revolúciou z konca 17. storočia. Na prelome storočí sa dostáva do popredia snaha aplikovať fyziku v technickej praxi. Na začiatku 18. storočia vzikajú v Európe prvé technické školy (univerzity jestvovali už niekoľko storočí). Cisár Jozef I. zriadil v Prahe stavovskú inžiniersku školu, z ktorej sa postupne vyvinulo České vysoké učení technické (ČVUT).

 Zakladateľom stavovskej inžinierskej školy v roku 1707 bol vojak Christian Josef Willenberg, ktorý sa slúžiac v alsaskom pluku vo Francii priučil inžinierstvu. Od roku 1718 tu vyučoval 12 žiakov z českých stavovských rodín v dvojročných kurzoch do roku 1726. Jeho nástupca Ján Ferdinand Schor (1686 – 1767) ju prebudoval na civilnú inžiniersku školu. Od roku 1803 je to kráľovské stavovské technické učilište a má okolo 200 žiakov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V Olomouci vznikla v roku 1724 stavovská akadémia a do jej učebných plánov bolo včlenené aj inžinierstvo. V roku 1778 prešla spolu s Olomouckou univerzitou do Brna. Tu sa po rušnej histórii stala predobrazom brnenských technických škôl, ktoré tu vznikli v roku 1899.

 V roku 1716 bolo v Jáchymove zriadené prvé banské učilište v Európe. O 19 rokov vzniklo druhé banské učilište v Banskej Štiavnici. V roku 1762 prešlo jáchymovské učilište do Prahy a v nasledujúcom roku sa zlúčilo s učilišťom, ktoré už 33 rokov pôsobilo v Banskej Štiavnici. Toto sa zmenilo na trojročnú banskú akadémiu, prvú svojho druhu na svete. O 61 rokov neskôr ju v roku 1824 pretvorili na Banskú a lesnícku akadémiu. Banská Štiavnica mala vtedy 23 000 obyvateľov a bola jedným z najväčších miest Horného Uhorska. Od roku 1768 boli na škole dve katedry. Prvou bola katedra hutníctva a chémie, druhá vyučovala matematiku, mechaniku a hydrauliku. V roku 1770 pribudla Katedra náuky o banských dielach. Ďalší osud akadémie je spätý s politickými udalosťami. V polovici 19. storočia odišli pre politické nezhody slovenskí a nemeckí študenti a aj svetoznámy fyzik Christian Doppler prešiel po dvoch rokoch pôsobenia na tejto škole do Viedne. V roku 1904 škola zmenila svoj názov na Vysokú školu banícku a lesnícku a v roku 1919 sa presťahovala aj s pedagogickým zborom a študentmi do Šoprone. Časť archívu, knižnice, zbierok a prístrojov sa počas sťahovania zničilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Od 18. storočia mala experimentálna práca a v technike aplikovaná fyzika dobrú úroveň. V oblasti teoretickej fyziky sa nepracovalo.

 Pražská Karlova univerzita, ktorú založil zakladacou listinou 7.4.1348 kráľ Karol IV. Sa dostala pod správu jezuitov. Zlúčili ju s jezuitskou akadémiou a dostala meno Karlo-Ferdinandova univerzita. Toto meno jej ostalo takmer 300 rokov do konca prvej svetovej vojny. Pôsobenie jezuitov zapríčinilo, že učenie Galileovo, Hyugensovo, Leibnitzovo, Newtonovo, Eulerovo a ďalších velikánov fyzikálneho myslenia nemalo u nás do 18. storočia prakticky žiaden ohlas. Fyziku používali len ako pomocnú disciplínu astronómovia, lekári a filozofi. Fyzika a astronómia sa prednášala na filozofickej fakulte a do roku 1871 v nemčine. Vedecký život sa odohrával len skromne. Pre jeho povznesenie v češtine vznikol v roku 1862 Spolek pro volné prednášky z mathematiky a fysiky, (Verein für freie Vortage aus Mathematik und Physik), z ktorého sa časom vytvorila Jednota matematikov a fyzikov. Na jej zjazde Jednoty v roku 1870, keď sa silne prejavilo české povedomie, vyvstala potreba jednotnej českej fyzikálnej a matematickej terminológie a vysokoškolských prednášok v českom jazyku. Na prelome storočí bolo významné dielo prof. Čeňka Strouhala (1850 – 1922), ktorý sa zaslúžil o výstavbu Fyzikálneho ústavu Karlovej univerzity v Prahe, ktorej venoval 25-ročné úsilie. Ako vládny radca mal prístup na viedenský dvor. V Strouhalovej osobe sa spájali schopnosti rečníka s impozantným vzhľadom, vysokou inteligenciou a ušľachtilosťou mysle. S odstupom času sa dá s jeho menom spojiť počiatok fyzikálnych prác na území Čiech a Moravy. V roku 1907 sa konečne uviedla budova ústavu na ulici Ke Karlovu v Prahe do užívania. Svoju rozhľadenosť Strouhal uplatnil pri návrhoch na stavbu a vybavenie ústavu. Výsledkom bolo moderné dielo, umožňujúce vedeckú a pedagogickú prácu na špičkovej úrovni. Strouhal prednášal v češtine a najmä na jeho prednášky z „Fysiky v přehledu soustavním“ chodili, hoci nepravidelne, poslucháči všetkých fakúlt a odborov bez ohľadu na národnosť. Hovorievalo sa „alespoň jednou v semestru poslechnout si Strouhala“. Samostatné štúdium fyziky vtedy nebolo. Fyzika sa študovala na filozofickej fakulte a orientovala sa predovšetkým na prípravu stredoškolských učiteľov.

 Strouhalovým spolupracovníkom bol odborne zdatný, v moderných oblastiach fyziky rozhľadený prof. Bohumil Kučera (1874 – 1921). Zaujímali ho predovšetkým kapilárne javy. Práve on inšpiroval svojho žiaka dr. Jaroslava Heyrovského (1890 – 1966) ku konštrukcii svetoznámeho polarografu, ktorý mu v roku 1959 vyniesol Nobelovu cenu za chémiu. K Heyrovskému sa neskôr viažu korenefyziky na Slovensku v osobe akademika Dionýza Ilkoviča (1907 – 1980). Kučerove práce z raného obdobia štúdia rádioaktivity dnes upadajú do zabudnutia aj napriek tomu, že práve on je tým fyzikom, na ktorého sa viaže súčasná jadrová fyzika na Slovensku.

 O rádioaktivite z fyzikálneho hľadiska začal dokázateľne prvý v Prahe prednášať Kučera a to v prednáške „Speciální výklady o experimentální fysice“ v téme „elektřina magnetismu se zvláštním zřetelem k modernímu vývoji“. Zdá sa, že s tým Kučera začal už ako súkromný docent na Fyzikálnom ústave v školskom roku 1905/6 [TĚŠÍNSKÁ]. Prednášku o rádioaktivite ohlásil ako mimoriadny profesor FU v školskom roku 1916/17. V poznámke sa uvádzalo, že prednáška vyžaduje znalosti z infinitezimálneho počtu a zo základného kurzu fyziky.

 Prvá učebnica v češtine, ktorá obsahovala súvislú informáciu o rádioaktivite bola učebnica „Fysika“ z roku 1918 od profesora fyziky českej techniky v Brne, Vladimíra Nováka (1896 – 1944).

 Prítomnosť jáchymovskej uránovej rudy, s ktorej využitím boli spojené prvé práce manželov Curie v Paríži z druhej polovice deväťdesiatych rokov 19. storočia, a fakt, že práca s rádiovými soľami bola inštitucionálne centralizovaná vo viedenských vedeckých ústavoch a klinikách, viedol k tomu, že si vedecké kruhy v Čechách po vzniku 1.ČSR uvedomili absenciu domácich pracovísk tohto druhu. Rýchlo a aspoň čiastočne sa problém odstránil založením Státního ústavu radiologického v roku 1919. Bol jedným z prvých štátnych vedeckých ústavov a postupne sa vypracoval na hlavnú autoritu v otázkach rádioaktivity v Československu v medzivojnovom období. S ním súvisí rozvoj výroby a využitia rádioaktívnych preparátov, začiatky hygieny práce s ionizujúcim žiarením, školenie odborníkov a medzinárodné kontakty na odbornom i obchodnom poli.

 Na tomto mieste treba urobiť jasno v terminológii, ktorá sa v tom čase zažila a ktorá môže z dnešného pohľadu chápané udalosti skresliť. Predovšetkým: Výskum a aplikácie prírodnej rádioaktivity sa historicky začal rozvíjať ako súčasť náuky o žiarení v širšom zmysle, takže rádiológia zahrnovala aj oblasť röntgenového žiarenia. Chápanie pojmu rádiológia prešlo vývinom, v ktorom sa odrazil jednak pokrok v poznaní hmoty ako takej, teda látky a polí, jednak vývin jazyka. Takáto nejednotnosť sa odráža aj v názvoch československých rádiologických inštitúcií: Na lekárskych rádiologických pracoviskách sa výskum rádioaktivity a röntgenového žiarenia vzájomne prekrývali a doplňovali. Naproti tomu štátny rádiologický ústav bol nehľadiac na svoj názov, obdobou ústavov pre výskum rádia vo Viedni a v Paríži. Zameral sa na výskum rádioaktivity, zatiaľ čo fyzikálny výskum a technické aplikácie röntgenového žiarenia sa v Čechách sústredili predovšetkým do Spektroskopického ústavu pražskej českej univerzity a s ním úzko prepojeného Fyzikálneho výskumu Škodových závodov.

 Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie prešli na československý štát pod správu ministerstva verejných prác jáchymovské uránové doly a urán-rádiová továreň. Svetový záujem o aplikácie rádia a jeho emanácie v zdravotníctve a trvale vysoká cena uránu robilo z neho politicky a ekonomicky zaujímavý kapitál. Táto skutočnosť mala dva protichodné dopady: Bol to stimul pre budovanie dobre vybaveného rádiologikého ústavu ale súčasne brzdou pre rozvoj aplikácií.

 Zabezpečenie kvalitných a medzinárodne uznávaných certifikačných služieb doma bolo pre štát otázkou úspor a prestíže. Merania priamo v Jáchymove mohli byť len orientačné, keďže chýbal vhodný etalón. Takýmito etalónmi boli vybavené Institut für Radiumforschung vo Viedni, Institut du Radium v Paríži a Physikalisch-technische Reichenstahl v Berlíne. Za vydanie certifikátov však vyžadovali značné poplatky a prevoz materiálu cez hranice nebol jednoduchý.

 Už v roku 1912 boli návrhy na vytvorenie podobného ústavu v Prahe. Opierali ich o existenciu Jáchymova v tesnej blízkosti Prahy. Ostrý odpor proti takémuto riešeniu vyvinuli viedenská univerzita a technika. V tom čase pôsobil v Čechách Zväz pre výskum a skúšanie technicky dôležitých látok a konštrukcií, ktorý združoval českých priemyselníkov a technikov. Podnecovaný vedeckými pracovníkmi pražskej techniky, napísal na jar roku 1919 predseda sekcie pre anorganický priemysel uvedeného Zväzu profesor techniky Jaroslav Milbauer list ministerstvu verejných prác v ktorom doporučuje, aby sa založil radiologický ústav obsadený fyzikom Júliusom Suchým (1879 – 1920) a chemikom K. Kohnom z pražskej českej techniky. Suchý bol menovaný prednostom ústavu 5.12.1919 a o dva týždne aj vysokoškolským profesorom.

 Ústav bol umiestnený v piatich miestnostiach sanatória v Prahe-Podolí, ktoré mu prepustil za ročné nájomné 5000,-Kč lekár rádiológ Rudolf Jedlička. Tým sa Ústav orientoval aj na prípravu lekárskych aplikácií. Ďalší rozvoj Ústavu sa vážne narušil nečakaným úmrtím prednostu, ktorý zahynul pod kolesami pražskej električky 19.8.1920. Ukázalo sa, že znovuobsadenie miesta prednostu je vážny problém, ktorý mal niekoľko príčin. Predovšetkým sa prejavil nedostatok graduovaných fyzikov odborníkov v tejto modernej oblasti. Ústav sa mal sústrediť na fyzikálnu stránku rádioaktivity a tak sa nepočítalo s chemikom. Po druhé za Ústavom stáli kruhy technikov a podnikateľov, spojených s banskými kruhmi, zainteresovanými do rádia, od ktorého očakávali minimálne európsky primát a veľké zisky.

 Po smrti Suchého sa jeho miesta dočasne ujal profesor pražskej českej techniky Václav Felix. Profesorské zbory pražských vysokých škôl, od ktorých očakávalo ministerstvo verejných prác riešenie pre definitívne obsadenie miesta prednostu Ústavu, navrhovali niekoľkých kandidátov. Profesor Stoklasa navrhol vyriešiť situáciu menovaním viacčlenného komitétu, ktorý by prevzal úlohu prednostu a zabezpečil výchovu vhodného mladého odborníka.

 Ministerstvo verejných prác nakoniec menovalo päťčlenné vedecké kuratórium ústavu v zložení. –

 Július Stoklasa (1857 – 1936), profesor poľnohospodárskej chémie a rastlinnej produkcie na pražskej českej technike, na ktorej bol v roku 1904 menovaný riadnym profesorom, keď predtým v roku 1894 habilitoval a v roku 1901 bol menovaný mimoriadnym profesorom. Zhruba od roku 1907 skúmal so svojím tímom vplyv rádioaktivity na živé organizmy. Súčasne pozoroval vplyv prírodnej rádioaktivity na flóru a faunu v okolí Jáchymova. Svoje výskumy zhrnul v publikácii Biologie des Radiums und der radioaktiviten Elementen, ktorá vyšla v roku 1932 v Berlíne. Profesor Stoklasa bol pôsobivá postava. Pražskí študenti hovorievali: „Pan profesor Stoklasa – Zlaté Prahy okrasa“.

 Ďalším členom kuratória bol lekár, MUDr. Rudolf Jedlička (1869 – 1927). Ako prvý český lekár začal v roku 1902 pokusy s používaním uránových solí na terapiu nádorov. Rok predtým habilitoval na českej univerzite. V roku 1923 rozšíril oblasť svojej habilitácie na „radio a röntgenológiu“ čím sa stal prvým docentom na českých vysokých školách, ktorého oblasť zahrnovala rádioaktivitu.

 Tretieho člena kuratória, profesora Bohumila Kučeru (1874 – 1922) možno označiť za prvého fyzika-rádiológa. Pôsobil na Fyzikálnom ústave u profesora Čeňka Strouhala. V rokoch 1900 až 1903 pracoval na univerzite v Darmstadte u profesora Scheringa. Tam habilitoval pre experimentálnu fyziku s problematikou vplyv elektrickej polarizácie na povrchové napätia na rozhraní dvoch kvapalín, čo bol základ pre vypracovanie kvapkovej polarografie J. Heyrovského. Po návrate do FU v Prahe sa venoval rádioaktivite. Publikoval štyri pôvodné práce. V prvej študoval ionizáciu spôsobenú v rôznych plynoch žiarením rádia.

 Druhú prácu publikoval s profesorom pražskej reálky Maškom. Študovali v nej priebeh ionizácie žiarenia alfa. V práci z roku 1907 predložil Kučera výsledky svojich meraní rádioaktivity vody z pražského vodovodu. Konštatoval prekvapivo vysoký obsah radónu. Pripísal ho vlastnostiam podložia, ktorým preteká rieka Berounka. V práci z roku 1914 ide o návrh metódy na určenie obsahu rádia vyhodnocovaním priebehu ionizačných kriviek. V roku 1912 bol menovaný riadnym profesorom experimentálnej fyziky na pražskej univerzite. V roku 1921 prevzal po Strouhalovi FU UK. Viedol ho však len jeden rok. Po jeho smrti prevzal vedenie Ústavu Václav Posejpal (1894 – 1935), ktorý experimentálne pracoval v refrakcii plynov a absorpcii röntgenového žiarenia v látkach. Spolupracoval s Curie, Langevinom, Cottonom, ktorý na jeho ústave neraz prednášali. Súčasťou jeho Ústavu bol od roku 1932 Spektroskopický ústav, ktorý sa vyvinul z röntgenoskopického oddelenia Fyzikálnochemického ústavu UK. Jeho vedúcim bol prof. Václav Dolejšek (1895 – 1945).

 Václav Félix (1873 – 1933) habilitoval na českej pražskej technike v roku 1900, riadnym profesorom bol menovaný v roku 14912. Jeho vedecká práca, ktorú započal v roku 1896 na technike u profesora Zengera, ani práce počas pobytov v Zürichu a Kieli sa netýkali rádioaktivity. Študoval výboje v zriedených plynoch a v čase svojho členstva v kuratóriu už jeho vedecká prácu úplne vytlačila práca manažéra a pedagóga.

 Menovanie profesora Jaroslava Milbauera vyplynulo z jeho organizačnej práce. Bol profesorom chemickej technológie anorganických látok a praktickej fotografie. Na českej technike habilitoval v roku 1905 z analytickej chémie. V roku 1908 mu bol odbor rozšírený o anorganickú technológiu. V roku 1919 bol menovaný riadnym profesorom na technike.

 Kučeru, ktorý v roku 1921 zomrel, nahradil doc. Augustín Žáček, ktorý bol v tom čase menovaný riadnym profesorom experimentálnej fyziky. Centrom jeho vedeckého záujmu bolo šírenie elektromagnetického poľa. Známym sa stal objavom princípu magnetrónového generátora netlmených vysokofrekvenčných elektrických oscilácií, ktorý publikoval česky v roku 1924, čím dal základ technike „centimetrových“ vĺn.

 V novembri roku 1921 sa stal asistentom Ústavu František Běhounek (1898 – 1973) potom ako sa vrátil z ročného pobytu v Institut du Radium v laboratóriu u Marie Curie, kam sa hneď po nástupe do Ústavu opäť na pol roka vrátil, aby dokončil práce s rádiovou emanáciou, ktoré mu zadala sama Mária Curie. Bol úspešný, čím si získal jej priazeň, ktorá sa mu pri ďalšom pôsobení osvedčila. Napríklad mu dopomohla k účasti na Amundsenovej výprave na severný pól, kde svojimi meraniami dokázal mimozemský pôvod kozmického žiarenia, určiac terestrickú zložku, na póle odtienenú vrstvou ľadu. Tento dobrý vzťah prospel aj pri získavaní etalónu rádia, ktorým musel byť Štátny rádiologický ústav vybavený, aby mohol poskytovať plnohodnotné platené služby. Získavanie sekundárneho etalónu rádia pre Československo nebolo jednoduché; odohrávalo sa v rokoch 1921 až 1924, za výdatnej pomoci asistenta F. Běhounka, ktorý nastúpil v novembri 1921.

 V úsilí o ekonomické zhodnocovanie jáchymovského bohatstva v podobe uránovej rudy zohrala veľkú úlohu Československá spoločnosť pre zužitkovanie rádia, s.r.o., ktorá sa vytvorila v roku 1921 na základe zmluvy medzi československým štátom a anglickou firmou Imperial and Foreign Corporation Ltd. Známy fyzik Frederick Soddy (1877 – 1956) pôsobil ako vedecký riaditeľ tejto anglickej spoločnosti. Z tohto titulu osobne preberal, prevážal a skladoval i zhodnocoval české rádium vo svojom laboratóriu v Oxforde. Je známe, že v Čechách nikdy verejne neprednášal. Stretol sa však s Heyrovským, ktorého Československá spoločnosť pre zužitkovanie rádia potom k nemu do Oxfordu vyslala na stáž.

 V čase rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie už bolo na Slovensku niekoľko členov Jednoty matematikov a fyzikov, ktorí sa neskôr stali iniciátormi snažení v oblasti fyzikálno-matematických vied na Slovensku. Od roku 1921 sa datuje členstvo Jura Hronca (1881 – 1959), Júliusa Krmešského (1900 – 1984) od roku 1923. Jána Chrapana st. (1908 – 1969), Jána Vanoviča (1907 – 1973), Jána Fischera (1907 – 1980) od roku 1927 a vzápätí Jozefa Skotnického (1910 – 199?).

 V tom čase zo Slovenska odišla technická a prírodovedná inteligencia, ktorá mala väčšinou maďarské školy. Preto sa tu prejavil neúnosný deficit najmä učiteľov, lebo priemysel sa poväčšine presťahoval do Česka. Preto prišlo na Slovensko učiť viacero profesorov – poväčšine členov Jednoty. V Bratislave vznikla Komenského univerzita s o.i. Lekárskou fakultou, ktorú obsadili českí lekári. Pod vedením profesora Viktora Teisslera vznikol Ústav lekárskej fyziky LF UK. Okolo profesora Teisslera sa utvoril vzdelávací krúžok matematikov a fyzikov. Mal do dvadsať členov, ktorých možno považovať za prvých matematikov a fyzikov na území Slovenska. Krúžok, ktorého činnosti sa zúčastňovali aj študenti filozofickej fakulty UK, túžiaci po poznatkoch z oblasti fyziky, keďže sa neprednášala ani sa na UK neštudovala, viedol čulú vzdelávaciu činnosť zabezpečujúc prednášky odborníkov z Čiech a Moravy, ale aj zo zahraničia.

 Na konci hospodárskej krízy koncom dvadsiatych rokov sa v Československu ukončila aj diskusia o nových osnovách výučby na stredných školách. Táto bola podstatná pre prípadné vysokoškolské odbory.

 V období druhej svetovej vojny, kedy boli v Česku zatvorené vysoké školy a na Slovensku sa vysokoškolské pracoviská matematiky a fyziky len tvorili, nebolo nemecky písanej odbornej literatúry. Prerušilo sa vydávanie Časopisu pro pěstování matematiky a fysiky a dvoch ďalších. To odňalo mládeži možnosť čítať vzdelávacie práce v češtine. Viacerí fyzici boli väznení, ako vtedajší predseda Jednoty František Záviška (1879 – 1945) a niektorí aj zahynuli, ako prof. Josef Sahánek (1896 – 1942).

 Matematika a fyzika sa na Slovensku v Bratislave začala prednášať len po roku 1940 na novozaloženej Prírodovedeckej fakulte UK a na SVŠT, ktorá vznikla v roku 1938 v Košiciach, lebo tam ponúkali najlepšie priestorové vybavenie.

 Vznik VŠT v Košiciach má takmer dvadsaťročnú históriu. Už v roku 1918 sa zrodila myšlienka otvoriť vysokú školu technickú a to v takom mieste, ktoré by doplňovalo sieť doterajších škôl v Prahe a Brne. Treba si uvedomiť, že k Československej republike patrila Podkarpatská Rus, takže prirodzene prichádzali do úvahy Užhorod a Košice, alebo Prešov. Myšlienka zrela medzi Slovákmi, žijúcimi koncom vojny v Prahe spojenými v krajanskom spolku Detvan. Nositeľom myšlienky otvoriť slovenskú vysokú školu technickú bol vysokoškolský profesor Michal Ursínyi, ktorému úprimne záležalo na kultúrnom raste Slovákov. 18. janára 1919 verejne predniesol požiadavku, aby sa Detvan angažoval za utvorenie slovenskej techniky. Svoje riadne zdôvodnené požiadavky podal písomne na Ministerstvo školstva. No bezvýsledne. V roku 1921 zostavil memorandum k spolku Slovákov v Brne, ktorý vošiel do histórie pod názvom Kriváň. Vošiel aj do jednania s ministrom splnomocneným pre správu Slovenska Vavrom Šrobárom (1867 – 1950), ktorý telegraficky vyjadril svoj súhlas. No ani to nepomohlo. Ľady sa zdanlivo pohli, keď sa v roku 1923 stal ministrom školstva a osvety Milan Hodža (1878 – 1944). Ten dal na Ursíniho žiadosť pripraviť návrh zákona na zriadenie vysokej školy technickej na Slovensku. Po odchode Hodžu z postu v roku 1924 návrh ministerstvo stiahlo a na vláde upadol do zabudnutia. Vtedy vystúpil na scénu prof. Jur Hronec. Jur Hronec, ktorý mal silný záujem o fyziku, sa zhodou okolností práve habilitoval z matematiky na KU v Prahe, kde po slovensky prednášal funkcie komplexnej premennej a učil matematiku a fyziku na Jiráskovom gymnáziu u riaditeľa Bayera. Hroncova slovenčina sa páčila riaditeľovi aj študentom, takže ho žiadali, aby vyučoval v svojej rodnej gemerčine. Pomýšľal na habilitáciu z pedagogiky. Na právnickú fakultu KU v Bratislave prof. Ráthovi márne poslal prihlášku, habilitáciu mu nepovolili. Dostal však pozvanie od rektora Vysokej školy technickej v Brne, Michala Ursínyiho, kde Hronec v roku 1925 nastúpil a od roku 1928 sa stal riadnym profesorom matematiky.

 V tlači sa v tom čase viedla diskusia o tom, kde budúcu slovenskú vysokú školu technickú otvoriť. Hroncov názor, že by to malo byť niekde na strednom Slovensku sa Ursínyimu nepáčil. Najaktívnejší však bol Zväz slovenského študentstva, ktorý žiadal dobudovať v Bratislave univerzitu a v Košiciach otvoriť techniku. Analogické memorandum zaslal prezidentovi Masarykovi Spolok učiteľov Slovákov ešte 10.11.1924. Počas takýchto polemík o možnostiach a výhodách jednotlivých miest pre techniku, Michal Ursínyi ochorel a v roku 1933 umrel. Po jeho smrti boj o vysokú školu technickú, umiestnenú na Slovensku, ochabol, len Hronec o tejto možnosti písal v dennej tlači. V prospech techniky dôvodil banskoštiavnickou históriou. Uvedomoval si, že púha nostalgia nepresvedčí a tak bývalým vysokým školstvom na strednom Slovensku operoval ako dôkazom pre ekonomickú výhodnosť najmä spracovania dreva. Jeho články nachádzali odozvu v mysliach slovenskej inteligencie, takže v roku 1936 zvolal na nátlak zo strany brnenského spolku Kriváň, na ktorý mal Hronec stále vplyv, Zväz slovenského študentstva, na ktorom utvoril už dávno Ursínyim navrhovaný Akčný výbor na dobudovanie slovenských vysokých škôl. Tvorili ho: Profesor Polák, rektor UK Bratislava, profesori Hronec a Buchtala, inšpektor Jelínek za Školský referát osvetový, za Spolok slovenských inžinierov Belluš, Pecho, Pečner, Šuran, Krmešský a za Zväz slovenských študentov Gustáv Husák. Z podnetu výboru sa zdvihla po celom Slovensku a aj na Morave vlna manifestácií, bolo ich viac ako 500. V poslaneckej snemovni predložili návrh zákona na zriadenie vysokej školy technickej. Takáto škola sa založila 25. júna 1937 zákonom číslo 170 Zb.z. pod názvom Vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika so sídlom v Košiciach, počnúc školským rokom 1938/39 s dvomi študijnými odbormi: Odbor inžinierskeho staviteľstva a Odbor zememeračského inžinierstva. V ďalšej etape sa plánovali ešte tri odbory: chemicko-technologický, lesnícky a poľnohospodársky. MŠANO poverilo Hronca organizovaním tejto školy a zároveň ho menovalo jej bezplatným profesorom. V auguste 1968 ho na škole zvolili za rektora.

Obrazová príloha

Obrázok blogu
(zdroj: REPRODUKCIA: F.Cudziš)
Obrázok blogu
(zdroj: REPRODUKCIA: F.Cudziš)
Obrázok blogu
(zdroj: REPRODUKCIA: F.Cudziš)
Obrázok blogu
(zdroj: REPRODUKCIA: F.Cudziš)

 Pokračovanie.

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu