Z myšlienok prof. Jána Chrapana ml., IIIb

Autor: František Cudziš | 27.7.2019 o 0:31 | Karma článku: 1,43 | Prečítané:  248x

    Pri príležitosti tretieho výročia úmrtia prof. Jána Chrapana ml. (23.7.2016) som sa rozhodol touto cestou sprostredkovať čitateľom tiež jeho článok Stavovský život slovenských fyzikov v 20.storočí očami jedného z nich, 2.časť.

    Prvú časť článku možno nájsť v [1].

STAVOVSKÝ  ŽIVOT  SLOVENSKÝCH  FYZIKOV

V  20. STOROČÍ  OČAMI  JEDNÉHO  Z  NICH

Pokračovanie

    Politické podmienky však nútili VŠT M.R.Štefánika ešte pred začiatkom jej výučbovej činnosti meniť svoje sídlo. Po viedenskej arbitráži sa behom roka,počas ktorého sa nevyučovalo, premiestnila cez Prešov do Martina a konečne do Bratislavy do priestorov práve dobudovanej strojníckej učňovky na Vazovovej ulici. Fyziku od začiatku pripravoval na Ústave technickej fyziky profesor Sahánek. Ten však na Ústave technickej fyziky už na SVŠT v Bratislave prednášal len tri dni – 13. až 15. novembra 1939. Vtedy dostal dekrét, ktorým bol menovaný profesorom fyziky na brnenskej technike po profesorovi Novákovi. Deň nato opustil Bratislavu a nevrátil sa ani potom, ako dostal opätovnú ponuku, keďže 17.11.1939 zatvorili v Protektoráte české vysoké školy. Na Ústav nastúpil prof. Dionýz Ilkovič (1907 – 1980), ktorý vyštudoval fyziku v Prahe a renomé získal spoluprácou s nositeľom Nobelovej ceny Heyrovským potom, ako publikoval tzv. Ilkovičovu rovnicu. Prednášať začal od letného semestra 1939/40. Asistoval mu Dezider Tomkuljak (1915).

    Slovenská vláda zriadila zákonom  168/1940 Zb.z. a nariadení Prírodovedeckú fakultu Slovenskej univerzity, ktorá vznikla premenovaním Komenského univerzity, zriadenej československou vládou zákonom 375/1919 a nariadením č. 595/1919 Zb. Jej sídlom sa stala bývalá budova Ministerstva školstva a národnej osvety (MŠANO) na Törökovej ul. (neskôr Moskovská ul.) č.2. Vláda vymenovala s účinnosťou od 1.1.1940 profesora D. Ilkoviča, ktorý už bol v tom čase mimoriadnym profesorom fyziky na Ústave technickej fyziky SVŠT, za bezplatného mimoriadneho profesora na Prírodovedeckej fakulte. Profesorský zbor tejto fakulty ho poveril vedením gesciou fyziky. V nasledujúcom školskom roku 1941/42 okrem Ilkoviča pôsobili s fyzikálnymi prednáškami dr. Antonín Bečvář (1901 – 1965), ktorý v tom čase pripravoval výstavbu astronomického observatória na Skalnatom plese a v Bratislave prednášal astrofyziku, dr. Mikuláš Konček meteorológiu a hosťujúci doc. SVŠT dr. Dezider Tomkuljak praktickú fotografiu. Sám Ilkovič viedol prednášky z experimentálnej fyziky, teórie polí elektrostatického a elektromagnetického a z kinetickej teórie plynov.

    Od 1.1.1941 zriadilo ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠANO) na osobnú žiadosť prof. Ilkoviča miesto „vedeckého pracovníka s povinnosťou asistenta Ústavu TF SVŠT pre študijné potreby poslucháčov prírodných vied“, čím sa uľahčila práca prof. Ilkovičovi. Toto honorované miesto obsadil študent 3. ročníka fyziky na prírodných vedách Imrich Staríček (1919 – 2002).

    Prof. Ilkovič takto zhromažďoval perspektívnych vysokoškolských pracovníkov v oblasti fyziky. Predstavoval si, že v počiatočných fázach budú študovať úvodný kurz fyziky spoločne prírodovedci aj technici a vyššie ročníky fyziky na prírodných vedách budú orientované na vtedy najmodernejšie a veľmi perspektívne oblasti atómovej fyziky, do ktorej vtedy zaraďovali aj problematiku jadrovej fyziky. Rádiológiu v lekárskom zmysle slova rozvíjali MUDr. Valach a po vojne MUDr. Et. RNDr. Ž. Križan.

    Dňa 20.4.1942 podal Ilkovič na MŠANO návrh na vytvorenie Ústavu atómovej fyziky, ktorý by poskytoval prírodovedcom prednášky nad rámec základného kurzu fyziky. Keďže neexistoval vhodný profesor na vedenie takýchto moderných partií, MŠANO zriadilo 17.7.1942 oddelenie Ústavu technickej fyziky SVŠT pre potreby PF SU. Prednostom sa stal Ilkovič a od 1.10.1942 kňaz Štefan Luscoň (1912 – 1977), ktorý v tom roku ukončil štúdium na Prírodovedeckej fakulte SU. Po ročnom pôsobení musel 30.9.1942 oddelenie opustiť, lebo jeho predstavený biskup spišskej diecézy Ján Vojtaššák už jeho civilné pôsobenie nepredĺžil aj napriek tomu, že si Ilkovič na MŠANO vymohol jeho pôsobenie do 30.9.1944. Na uvoľnené miesto nastúpil dr. Staríček, ktorý sa vrátil z ročného študijného pobytu vo Viedni. Od 1.1.1944 sa stal plnoprávnym asistentom potom, ako v decembri predchádzajúceho roka zložil druhú štátnicu záverečnú skúšku. O čulosti záujmov fyzikov na Slovensku môže svedčiť málo známy, v minulosti vlastne utajovaný fakt, že v lete 1942 udelila SU čestný doktorát bratislavskému rodákovi Philippovi Lenardovi (1862 – 1947), nositeľovi Nobelovej ceny za fyziku z roku 1905 za výskum katódových lúčov. Stalo sa to z príležitosti jeho 80. narodenín. 

    Kontakt s vyspelejšou skupinou českých členov JČMF udržovali Slováci v Bratislave prostredníctvom náhodných návštev spoľahlivých známych. Balíky s literatúrou prevážal rušnovodič rýchlika z Prahy do Bratislavy. Jeho meno nebolo pre konšpiratívny charakter tejto činnosti známe a v súdobých materiáloch nie je napísané. Dostupné sú len mená matematikov Františka Vyčichla (1905 – 1958) a Evžena Římana (1897 – 1983), ktorí organizovali kontakty v Prahe a matematikov Jura Hronca, Štefana Schwarza (1914 – 1996), Michala Haranta (1920 – 1995) a fyzika prof. Dionýza Ilkoviča v Bratislave. Touto cestou sa dostalo na Slovensko viac ako 200 kníh. Úhradu za publikácie a členské sprostredkoval Harant prostredníctvom manželky E. Římana. Táto bola Slovenka a cez hranice navštevovala svojich príbuzných. Slovenskí fyzici pracovali v rámci Matematicko-fyzikálnych rozhovorov, na ktorých sa zúčastňovali aj študenti, ktorí si ich mohli zapisovať a tak si rozširovať svoje poznatky. Na akciách Rozhovorov vystupovali aj zahraniční hostia ako napr. Werner von Heisenberg, nositeľ Nobelovej ceny z roku 1932 za rozvoj kvantovej mechaniky, profesor Lipskej univerzity, s ktorou mala SU v Bratislave družbu.

    Dňom 2.8.1944 vymenovalo MŠANO prof. Ilkoviča za bezplatného riadneho profesora PF SU, takže bolo možné otvoriť na Prírodovedeckej fakulte samostatný Fyzikálny ústav. Stalo sa to 26.8.1944, za prednostu bol vymenovaný prof. D. Ilkovič. Asistentom mu bol dr. Imrich Staríček. Výučba v školskom roku 1944/45 sa následkom vojnových udalostí skomplikovala. Mnohí študenti a pedagógovia sa po prázdninách nevrátili. Niektorí sa exponovali v Povstaní, ako neskorší profesori fyziky Ján Fischer (1905 – 1980), ktorý pre svoju znalosť nemčiny robil tlmočníka partizánom a Ján Vanovič (1907 – 1973) a Sergej Usačev (1926 – 1997), ktorí sa, obaja Martinčania, po skončení vojny uplatnili na Povereníctve školstva. Vanovič ako riaditeľ odboru a Usačev ako mládežnícky funkcionár.

    V zimnom semestri sa prednášalo na Palisádoch č. 27 v budove nemeckého gymnázia (neskoršia SŠUP), pretože v budove SVŠT na Vazovovej ulici sa otvorila vojenská nemocnica.

    Po skončení vojny museli všetci štátni zamestnanci prejsť procedúrou preverovania. Prof. Ilkovič po počiatočných ťažkostiach bol, aj zásluhou prof. Vanoviča, potvrdený vo funkcii prednostu Fyzikálneho ústavu. Priaznivo bol preverený aj dr. Staríček, napriek tomu sa povinností neujal, ale odišiel na študijný pobyt do Paríža k prof. Iren Joliot-Curieovej, kde sa zaoberal experimentmi pri ktorých využíval metódy merania rádioaktivity. Ako teoreticky zameranému mu táto práca neveľmi vyhovovala. Na jeho miesto v Bratislave opäť nastúpil Štefan Luscoň. Po Staríčkovom návrate mal Fyzikálny ústav dvoch asistentov. V tomto období nastupovalo štúdium len 20 až 30 študentov, z ktorých mnohí odchádzali z rôznych dôvodov v prvom alebo druhom ročníku. Veľká časť si zapisovala kfyzike a matematike aj prednášky z filozofie, pedagogiky, psychológie, slovenčiny aj z telocviku. Viedli ich k tomu rôzne predstavy o budúcom uplatnení predovšetkým v úlohe stredoškolských učiteľov. O práci na výskumno-vedeckých postoch sa len málo uvažovalo. Na Slovensku si museli vedci v tom čase sami vytvárať uplatnenie. Bolo treba hľadať aktuálne témy a budovať relevantné výskumné pracoviská. Len niekoľko rokov existujúci Fyzikálny ústav PF UK bol vysokoškolským pracoviskom v štádiu personálnej stabilizácie. Z toho sa odvíjalo úsilie o profilovanie jeho vedeckého záujmu. Prof. Vanovič v tom čase pracoval ako prednosta odboru na Povereníctve školstva a prof. Fischer bol riaditeľom reálneho gymnázia, doc. Krmešský na gymnáziu učil. Na prácu v oblasti vysokoškolskej fyziky pripadali do úvahy len dvaja vtedajší asistenti ústavu dr. Staríček a dr. Luscoň. Preto za svoju prvoradú úlohu považoval prof. Ilkovič angažovať do pozície vedúceho ústavu graduovaného vysokoškolského pedagóga zbehlého vo vedeckej práci s vlastným výskumným zameraním. Ako jedinú možnosť videl v zapojení kolegov z Prahy a Brna. Vhodným pracovníkom na toto miesto sa Ilkovičovi zdal jeho spolužiak z Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe z rokov 1925 až 1929 dr. Vilém Kunzl (1906 – 1980), s ktorým spolupôsobili aj na Chemickom ústave Karlovej univerzity, kde Kunzl pôsobil u prof. Václava Dolejška v Spektroskopickom oddelení tohto ústavu ako experimentálny fyzik s honorárom 500,-Kč mesačne a kde sa venoval röntgenovej spektroskopii a vákuovej technike. Tieto smery preniesol aj do Bratislavy svojmu Fyzikálnemu ústavu PF SU, ktorého sa ujal ako docent s „venia docendi“ od Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity z roku 1937. Medzi prednáškami, ktoré ohlasoval bola aj dozimetria. V prvých mesiacoch1946 prijal Kunzl Ilkovičovu ponuku a mohol sa rozbehnúť jeho inauguračný proces na profesora experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty SU v Bratislave. Doc. Kunzl v tom čase prednášal na KU v Prahe a do Bratislavy dochádzal učiť a budovať FU. Prednášal Vybrané kapitoly z atómovej fyziky v rozsahu troch hodín týždenne a Metódy fyzikálnych meraní (2h). Prezident Beneš vymenoval doc. Viléma Kunzla za mimoriadneho profesora experimentálnej fyzikyna PF SU 1.12.1947.

    Povinnosti mimoriadneho profesora experimentálnej fyziky a prednostu Fyzikálneho ústavu na Prírodovedeckej fakulte SU sa Kunzl ujal začiatkom februára 1948. V nasledujúcich rokoch sa FU rozšíril o Štefana Veisa, ktorý sa venoval vákuovej fyzike a Jána Maďara, ktorý pracoval vo fyzike tuhých látok metódami röntgenovej analýzy štruktúr, obaja založili v týchto smeroch slovenské vedecké školy. Úspešne spolupracovali s rezortnými výskumnými ústavmi. Napr. s dr. Luscoňom, ktorý prešiel do Výskumného ústavu Povereníctva výživy. Kunzl viedol niekoľkých doktorandov a to: Š. Veisa s témou Závislosť charakteristických hodnôt difúznej vývevy od čerpacej látky so zvláštnym zreteľom na aplikáciu princípu podobnosti. Ing. Prokeša s témou Vplyv prekážok vložených do vlnovodu na transport energie. Ing. F. Sokola, Vplyv znečistenia na hraničnú teplotusilikagelu a Ing. J.Hajdu, Grafické vyjadrenie základných vzťahov optických a dvojšošovkových okulárov. V doktorandskej príprave na Katedfre fyziky, na ktorú sa pretvoril bývalý Ústav fyziky, bol začiatkom päťdesiatych rokov aj S. Usačev, ktorý prešiel z manažérskej práce na Povereníctve školstva na pedagogickú a manažérsku prácu na Prírodovedeckej fakulte. Ján Maďar u dr. Adely Kochanovskej na Spektroskopickom ústave UK a teoretik Milan Petráš.

    Po reforme vysokoškolského štúdia v roku 1950 vznikla na pražskej univerzite Matematicko-fyzikálna fakulta, na ktorej sa počítalo, v súvislosti s Liblicami, so vznikom moderných fyzikálnych odborov. Prof. Kunzl sa venoval viacerým z nich, ako röntgenovej spektroskopii, vákuovej a vysokofrekvenčnej fyzike a výbojom v plynoch aj s ich aplikáciami. Okrem toho mal bohaté organizačné skúsenosti, ktoré získal pri budovaní pracovísk v Bratislave. V roku 1953 po určitých prieťahoch zo slovenskej strany, najmä od dekana Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity doc. M. Haranta, prešiel prof. Kunzl na Matematicko-fyzikálnu fakultu KU na Katedru fyziky k prof. Ladislavovi Zachovalovi (1906 – 1982).

 

    Neobvyklý nárast politického tlaku na vzdelanie národa po roku 1948 si vynútil kvantitatívny rozmach školstva. Nedostatok učiteľov, ktorý sa tým prejavil, viedol ku vzniku Pedagogickej fakulty UK a o niekoľko rokov neskôr Vysokej školy pedagogickej. Prof. Vanovič sa podujal vybudovať liaheň pre učiteľov fyziky, ktorou sa stala Katedra fyziky s pedagogickým zameraním. Toto pracovisko začal budovať s veľkým nasadením.

    Fyzici si uvedomili, že štát pripisuje fyzike dôležitú úlohu pri okamžitom rozvoji spoločnosti a v súvislosti s jej prepojením na techniku ju chápe ako výrobný prostriedok. Preto sa v roku 1951 zišli fyzici na celoštátnej porade v Libliciach. Tu sa otvorene prejednalo postavenie fyziky v novej politickej situácii a vytýčili sa oblasti, do ktorých sa má sústrediť vedecká práca v ďalších rokoch. Ujednalo sa, že to bude aj fyzika tuhých látok a jadrová fyzika.

    V období počiatkov „studenej vojny“, kedy šlo riadiacim orgánom o maximálne rozvinutie vojenskej sily, ktoré je nemysliteľné bez rozvinutej ekonomiky, závislej od energetiky, podmienkou čoho sú výsledky technických a prírodných vied, dostali liblické iniciatívy zelenú.

    V Čechách i na Slovensku nastala explózia vedeckých inštitúcií. Z hľadiska ďalšieho osudu fyziky v Československu, ktorého priebeh možno registrovať a jeho zdôvodňovanie v podstate závisí od medzinárodnej politickej situácie, je rozhodujúca schôdza v Libliciach v roku 1951 a potom rok 1953. Politické obdobie preskupovania úsilia fyzikov končí zriadením Fakulty technickej a jadrovej fyziky Karlovej univerzity v roku 1955. Do tohto obdobia spadá aj vytvorenie vedeckých pracovísk mimo vysokých škôl, ako Ústav technickej fyziky ČSAV, ktorý vznikol z Ústředního ústavu fysikálního, ktorý nadväzoval na Fysikální výskum Škodových závodů. Sem spadala prvá praktická realizácia myšlienky Otta Hahna (1879 – 1968), Lise Meitnerovej (1878 – 1968) a Fritza Strassmanna (1902 – 1980) o možnosti štiepenia uránu, overenej Enricom Fermim (1901 – 1954) . V decembri 1942 prvá 5 MW jadrová elektráreň v Obninsku v Kalužskej oblasti začala dodávať elektrickú energiu.

    Československo – uránová veľmoc s vlastnou históriou jadrového výskumu, sa začalo zaoberať predstavou o vlastnej jadrovej elektrárni a o budúcej rozvinutej domácej jadrovej energetike. V lete roku 1957 na študentskej praxi v KFKI v Budapešti nám domáci ukazovali miesto, kde vraj bude stáť ich výskumný jadrový reaktor a pri tej príležitosti som prvýkrát počul o tom, že československý Ústredný výbor strany sa zaoberá myšlienkou vyvinúť v spolupráci so sovietskymi odborníkmi z okolia Kurčatova, československý energetický reaktor, ktorý by sa stal zdrojom tepelnej energie pre výkonnú jadrovú elektráreň. V kruhu študentov sme takúto možnosť voľne pretriasali, avšak uvážiac technické problémy s obohacovaním jáchymovského uránu, o ktorého izotopovom zložení sme nemali mspoľahlivé informácie, dopad pracujúceho reaktora na ovzdušie a spodné vody ako aj seizmické a geologické podmienky Československa, nepovažovali sme takúto možnosť za reálnu a na otázku československej jadrovej elektrárne sme na niekoľko rokov zabudli.

 

    V roku 1953 vznikla Slovenská akadémia vied (SAV). Zmäť udalostí z prvej polovice päťdesiatych rokov, ktoré doznievali celé desaťročie, si zaslúži samostatnú štúdiu. Československých matematikov a fyzikov vtedy v našich očiach reprezentovala už takmer storočná stavovská organizácia JČMF. V roku 1955 bola schválená ako jedna z vedeckých spoločností, pričlenených k Československej akadémi vied a jej časť na Slovensku k SAV. „Spoločnosť s dlhým menom“ ako sa hovorili politicky angažovanej spoločnosti, v rámci ktorej sme boli, mladí prírodovedci organizovaní a chodili sme na prelome desaťročí po slovenskom vidieku a šírili prírodovedeckú osvetu, nám nepripadala dosť seriózna. Napriek tomu, že som počas svojho pôsobenia na východnom Slovensku v období rokov 1959 až 1962 veľa neskorých popoludní strávil osvetovými prednáškami s veľmi zábavnými, neraz primitívnymi diskusiami s vidieckymi poslucháčmi, u ktorých som si nebol nikdy istý, či sa večernej osvety zúčastnili dobrovoľne v snahe ujasniť si niektoré moderné vedecké postoje, alebo boli na prednášky nahnaní miestnymi straníckymi orgánmi, ktoré potrebovali svojou cestou dokazovať, ako sa starajú o ideologický rast svojej obce a ako úspešne bojujú proti náboženskému tmárstvu. Aký dopad na „uvedomelosť“ občanov východného Slovenska mali takéto vystúpenia lektorov, ktoré boli centrálne organizované a počas jedného večera sa uskutočnili aj v dvoch – troch obciach, som nikdy nemal možnosť spoľahlivo zistiť napríklad neformálnym rozhovorom s občanmi. Bolo mi však jasné, že tejto činnosti sa venovala veľká pozornosť, keďže nás, krajských lektorov rozvážalo zvláštne auto s vodičom a za vystúpenie nám aj trochu platili. Za dôležité sme my lektori, mladí učitelia VŠT v Košiciach považovali fakt, že sa nám táto činnosť objavovala ako klad v pravidelných hodnoteniach našich politických profilov. Mám dojem, že sa táto spoločnosť neskôr v šesťdesiatych rokoch premenovala na Socialistickú akadémiu.

    A nie som si istý, či to nebol základ Vedecko-technickej spoločnosti, lebo akosi automaticky ma v sedemdesiatych rokoch považovali za člena VTS.

    Úspešnosť vedeckej práce v tej dobe vyžadovala politickú aktivitu. Jej podmienkou bolo ostentatívne neproklamovať nesúhlas s vládnucou ideológiou, pochopiť jednotlivé body kódexu komunistu a ak bolo treba, citlivo ich obchádzať. Ak jedinec s takýmito vlastnosťami zjavne neuprednostňoval svoj osobný záujem, ale jeho snaha bola dokázateľne prospešná väčšej skupine ľudí ako celku, nie skupine ako súboru jednotlivcov, bol ideálnym vedúcim pracovných kolektívov. Ak pri tom takýto post nebol z ekonomického hľadiska dôležitý, nebola k výkonu takejto práce bezpodmienečne nutná stranícka legitimácia , ako to s obľubou tvrdia niektorí, vtedy odbojní, nespratní alebo neúseční jedinci.    

 

    Na Slovensku na Komenského univerzite sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia fyzika študovala na Katedre fyziky Prírodovedeckej fakulty, a ako podporná disciplína na SVŠT a Vysokej škole pedagogickej. V Nitre na Vysokej škole poľnohospodárskej , na VŠT v Košiciach.

    Katedru fyziky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave viedol, po odchode prof.  Kunzla v roku 1953, prof. Ján Fischer. Na katedre pedagogicky pôsobili experimentálni fyzici Š. Veis, J. Maďar, Š. Prokeš, S. Usačev, Ľudovít Hrivnák, Presperín, Stanislav Kolník, Eleonóra Adlerová, Egon Hollender. Externe pôsobili starší pracovníci Vysokej školy pedagogickej, ktorí prednášali teoretické disciplíny. Prof. Ján Vanovič a doc. Ján Chrapan (1908 – 1969), pražskí profesori a prof. Antonín Vašíček (1903 – 1966) z brnenskej univerzity.

    V priebehu druhej polovice päťdesiatych rokov pripravoval Štefan Veis a nezávisle Sergej Usačev pôdu pre vznik dvoch nových katedier, ktoré sa mali odštiepiť od jestvujúcej katedry prof. Fischera. Stalo sa tak po organizačných otrasoch, ktoré priniesli zánik Vysokej školy pedagogickej začiatkom šesťdesiatych rokov, premenovanie pôvodnej Katedry fyziky na Katedru teoretickej fyziky s vedúcim prof. Fischerom a členmi doc. Chrapanom, ktorý pracoval v oblasti teoretickej mechaniky spolu s Vierou Obetkovou, ktorá prešla z VŠP a neskôr aj s Annou Mamrillovou, dr. Milanom Petrášom ktorý vytvoril teoretickú školu fyziky fundamentálnych častíc, medzi ktorej príslušníkov na katedre patrili Ján Pišút, Milan Ryba, neskôr aj Peter Lichard a Peter Preschneider, Vladimír Černý.

    Sergej Usačev (1926 – 1997), menovaný zástupca docenta, utvoril Oddelenie atómovej fyziky. Ešte ako asistent na Katedre fyziky v roku 1957 prišiel s myšlienkou identifikovať sovietske a čínske jadrové experimenty v atmosfére z konca päťdesiatych rokov pomocou merania zmien rádioaktívneho znečistenia atmosféry. Zadal diplomovú prácu na túto tému Teodorovi Hlaváčovi (1928), v tom čase študentovi štvrtého ročníka fyziky. Tento, konzultujúc problematiku s prof. Vilémom Santholzerom (?), úspešne ukázal, že γ rádioaktívne znečistenie atmosféry možno merať vtedy dostupnými GM-detektormi. [1] Súčasne zadal ďalšiemu študentovi 4. ročníka Jánovi Chrapanovi ml. (1936) tému Stavba expanznej hmlovej komory. Tento ju konzultoval počas svojho mesačného študijného pobytu v KFKI v Budapešti s tamojšími pracovníkmi Kestheym a v ATOMKI v Debrecíne s kolektívom prof. Jánosiho. Obe tieto práce vyšli v spoluatorstve s Usačevom vo fakultnom zborníku ACTA FACULTATIS RERUM NATURALIUM v roku 1962.

    Usačev, ako bývalý mládežnícky pracovník, táborový vedúci na Trati mládeže, presadil v roku 1961 otvorenie Oddelenia atómovej fyziky ktoré sa vzápätí pretvorilo na Katedru jadrovej fyziky. Jej členmi boli Štefan Šáró (1933) a Ladislav Gomolčák (1932), ktorí nastúpili po trojročnom pôsobení na Prírodovedeckej fakulte UK v Prahe, domáci absolvent Martin Chudý (1939), ktorého predmetom vedeckej práce boli experimentálne metódy jadrovej fyziky so zameraním na nízke aktivity a impakt prevádzky jadrovej elektrárne v Bohuniciach na prostredie. Mimoriadne erudovaná práca korektného RNDr. Martina Chudého vyústila do práce, ktorú v roku 1982 predložil na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK, ktorá vynikla pričinením jej prvého dekana prof. Usačeva v školskom roku 198/81. Touto prácou na tému Senzitívne metódy rádionuklidovej analýzy vzoriek životného prostredia, obhájil titul kandidáta vied (CSc.) v odbore 11-30-9 aplikovaná fyzika pred komisiou, ktorej predsedom bol prof. RNDr. Sergej Usačev, DrSc. Oponentské posudky vypracovali prof. Ing. Josef Šeda, DrSc., vedúci Katedry dozimetrie a aplikace jaderného záření FJFI ČVUT Praha, ktorú prebral v roku 1974 od prof. Běhounka, a Ing. Juraj Šácha, CSc., samostatný vedecký pracovník ÚVVVR Praha, ktorý vznikol v roku 1959 premenovaním Státního rádiologického ústavu z roku 1919. Prácu všetci vysoko hodnotili, nachádzajúc v nej úroveň práce doktorskej (DrSc.) Ďalším pracovníkom KJF bol od roku 1961 Peter Pavlovič (1935 – 2003), ktorý nastúpil po štúdiách na Moskovskej univerzite a Pavol Šulek (1934 – 197?), ktorý prešiel spolu s prof. Jánom Vanovičom z VŠP. Začiatkom roka 1962 nastúpili absolventi Moskovskej a Kyjevskej univerzity Ing. Matej Florek a Ing. Ján Oravec. Od septembra 1962 prešiel na základe pozvania od svojho vedúceho diplomovej práce z Katedry fyziky Strojníckej fakulty VŠT v Košiciach Ján Chrapan ml. V roku 1963 nastúpila na príhovor vtedajšieho rektora Kvasničku na KJF Eva Tokariková (1940 – 1995) a odišli na stáž do Spojeného ústavu jadrových výskumov v Dubne pri Moskve Šulek a Pavlovič.

    Prvé tri roky existencie Katedry jadrovej fyziky (KJF) si táto hľadala svoj hlavný smer vedeckej práce. Vedúci Usačev, ktorý bol menovaný zástupcom docenta, pracoval za asistencie Tokarikovej na výskume plynových detektorov s halogénovou prímesou na zníženie pracovného napätia. Na tejto problematike získal koncom šesťdesiatych rokov vedeckú hodnosť CSc. Šáró uvažoval o štúdiu jadrových reakcií pomocou malého lineárneho urýchľovača. Chápal však, že v daných podmienkach sú to predstavy nereálne, preto študoval výboje v plynoch a konštruoval iskrovú komoru, ktorej parametre doviedol do stavu, v ktorom ju bolo možné používať pre detekciu ionizujúcich častíc. Nenašlo sa však pre ňu zmysluplné využitie. Chrapan ml. pod vplyvom Dubinského uvažoval o fyzike vysokých energií, najmä pod vplyvom úspešnej účasti Vránu z FU KU v Prahe, na objave antisigma mínus hyperónu skupino Van Gan Čana na snímkach z bublinovej komory pri cyklotróne v Dubne. V lete v roku 1963 bol na KJF v Bratislave Jaroslav Pernégr. Pozval ho Usačev, aby ho požiadal o spoluprácu pri vedeckej výchove členov katedry. Florek a Chrapan sa s prispením Usačeva dohodli, že navštívia Pernégra v Prahe a po orientačnom vstupnom  rozhovore dohodnú možnú prácu v oblasti fyziky elementárnych častíc. V tom čase bol práve čerstvý poznatok o narušení parity pri slabých interakciách, čo z experimentálneho hľadiska priťahovalo Chrapana, takže sa na sklonku leta vybral na týždenný pobyt u Pernégra, kde zotrval v priateľskom rozhovore aj s J. Vránom, od ktorého dostal asi 10 000 stereoskopických snímkov z bublinovej komory. S Pernégrom nenašli podmienky pre spoluprácu. Pernégr mu odporučil využívať pre experimenty pracoviská v Budapešti, ktoré sú k Bratislave bližšie ako Praha, keďže usúdil, že na potrebné experimenty na KJF v Bratislave nie sú podmienky.  

 

Obrazová príloha

 

 

    Pokračovanie.

 

 

    Literatúra:

[1] BERGER, L. a kol.: Jednota slovenských matematikov a fyzikov – vznik, poslanie, činnosť. JČSM, Pravda 1985, 227 s. 

    

    Pramene:

[1] Z myšlienok prof. Jána Chrapana ml., IIIa

https://cudzis.blog.sme.sk/c/513324/z-myslienok-prof-jana-chrapana-ml-iiia.html

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Môžu zmeniť výsledky volieb. Prieskumy pred voľbami zažívajú hodinu pravdy

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Čo hovoria a čo nehovoria prieskumy

Že informácie ovplyvňujú správanie voličov, nie je žiadna chyba.


Už ste čítali?