Z myšlienok prof. Jána Chrapana ml., IIIc

Autor: František Cudziš | 28.7.2019 o 0:31 | Karma článku: 1,00 | Prečítané:  199x

    Pri príležitosti tretieho výročia úmrtia prof. Jána Chrapana ml. (23.7.2016) som sa rozhodol touto cestou sprostredkovať čitateľom tiež jeho článok Stavovský život slovenských fyzikov v 20.storočí očami jedného z nich, 3.časť.

    Prvú časť článku možno nájsť v [1], druhú časť v [2].

STAVOVSKÝ  ŽIVOT  SLOVENSKÝCH  FYZIKOV

V  20. STOROČÍ  OČAMI  JEDNÉHO  Z  NICH

Dokončenie.

    Po návrate do Prahy začali Florek a Chrapan pripravovať vyhodnocovanie získaných stereozáznamov z bublinovej komory. Navrhli a realizovali príslušné zariadenie, postup matematickej priestorovej rekonštrukcie dráh na základe presných meraní niekoľkých bodov na stope. Vypracovali primitívny program, ktorý pozostával zo sledu počtárskych úkonov, ktoré bolo možné vykonávať na mechanickej kalkulačke Elka. Súradnice meraných bodov dráh sa určovali opticky s presnosťou na mikrometre presným dielenským mikroskopom, ktorý sa na katedru zakúpil. Konečný cieľ tejto práce bol v zapojení sa do programu vytvoriť na Slovensku centrum vyhodnocovania stereosnímkov jadrových dejov a stôp kozmického žiarenia, pripravovaného doc. Dubinským ktorý, sledujúc tento cieľ, pripravil na jeseň roku 1964 medzinárodnú konferenciu do Tatranskej Lomnice za účasti odborníkov zo Sovietskeho zväzu, Maďarska a Poľska a ktorej sa zúčastnili z KJF Bratislava Tokariková a Chrapan. V nasledujúcom roku Florek a Chrapan pripravili na KJF vyhodnocovacie pracovisko. Na rutinné práce prijal Usačev mladú technickú silu v osobe pani Sudorovej. Chrapan zadal z tejto oblasti diplomovú prácu a vyhodnocovanie stereosnímkov získaných od Vránu zaradili do špeciálneho praktika, keďže na KJF od školského roka 1962/63 študovalo päť budúcich jadrových fyzikov: Martinská, Morávek, Povinec, a diplomanti s pedagogickým zameraním fyzika – matematika Šašinka a Vrškový, ktorí pracovali s demonštračnou difúznou komorou. Na technické práce nastúpil absolvent elektrotechnickej fakulty SVŠT Rudolf Janík. Výsledky prác na vyhodnocovacom pracovisku publikovali Florek a Chrapan v ACTA F. R. N. Článok vyšiel v roku 1966.

    V marci 1965 sa Chrapan zoznámil s pracovníkom Oddelenia kvartéru Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave RNDr. Zoltánom Schmidtom, CSc. (1928), ktorý vyštudoval paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK a venoval sa datovaniu kvartérnych vrstiev, sledujúc v nich výskyt ulitníkov. Iniciovaný týmto stretnutím Chrapan oslovil Chudého, ktorý viedol na KJF praktikum. Tento mu umožnil v podmienkach praktika preveriť možnosti detekcie prírodnej aktivity od izotopu uhlíka C14. Prvé merania ho upozornili na balík problémov, ktoré bude treba prekonať. Ukázalo sa, že takáto práca bude potrebovať finančnú pomoc, aby získala medzi spolupracovníkmi na katedre náležitú vážnosť a aby sa tým vytvoril pre ňu časový priestor. Pomocou Schmidta sa v lete 1965 zišli v Usačevovej pracovni zástupcovia GÚDŠ a KJF, aby sa dohodli o finančnej podpore takéhoto výskumu, ktorého sa ujali Chrapan a Oravec, ktorí už predtým mali možnosť zistiť, že si pri spolupráci rozumejú, lebo práve vtedy ukončili spoločnú prácu na stavbe difúznej hmlovej komory, ktorú objednali u nich z Technického múzea v Košiciach. So stavbou takejto komory pre demonštračné účely pracovníkov múzea pri ich osvetovej činnosti súhlasil Usačev. Technické práce urobil vedúci dielní, patriacich katedrám fyziky, Kiss. Navrhol ju Chrapan. Oravec sa podieľal na dolaďovacích prácach. Do Košíc ju potom dopravili autom, ktoré vlastnil a do Košíc viedol, zahraničný študent, Šárov diplomant pôvodom z Indonézie, Amin Suenotto.

    Vývoj aplikovania metódy rádiouhlíka aj s jednotlivými postupmi odberu a spracovania bilogických vzoriek v druhej polovici šesťdesiatych rokov financoval GÚDŠ. Postupne Chrapan a Oravec potom nasmerovali časť pracovníkov katedry, ktorej vedúci Usačev dal vážnosť oddelenia, na využívanie Libbyho metódy rádiouhlíka na datovanie. Oddelenie vošlo do povedomia ako oddelenie rádioaktívneho datovania, v skratke RAD. Vďaka Schmidtovi sa nadviazala spolupráca s RNDr. Eugéniou Vaškovskou, ktorá pracovala na získaní CSc. Vedúcim oddelenia kvartéru bol jej manžel RNDr. Imrich Vaškovský. Tento sprostredkovával finančné prostriedky pre práce oddelenia RAD počas niekoľkých rokov.

    Katedru fyziky SVŠT si ponechal prof. Ilkovič až do roku 1974. Po ňom ju prebral doc. Ivan Náter a od roku 1980 doc. Ivan Červeň, ktorý získal titul RNDr. v roku 1969, CSc. obhájil v roku 1980. Za docenta bol vymenovaný v roku 1981. Funkciu vedúceho katedry fyziky plnil do roku 1990. Jadrom vedeckej práce doc. Červeňa je sledovanie štruktúrnych parametrov tuhých látok difrakciou röntgenového žiarenia. Podobne, ako bol doc. Maďar, je odchovancom A. Kochanovskej. Od roku 1990 sa ujal tejto katedry prof. Krempaský a v súčasnosti ju vedie doc. Július Cirák, syn prof. Jozefa Ciráka.

    Po roku 1980 vynikla na Strojníckej fakulte SVŠT Katedra fyziky. Viedol ju prof. Jozef Garaj. V priestoroch na Vazovovej ulici pôsobila Katedra jadrovej fyziky a techniky pod vedením prof. Jozefa Ciráka. Bolo známe, že vedecká práca tejto katedry sa opiera o štúdium jadrových reakcií pomocou Van de Graafovho lineárneho urýchľovača do 1 MW. Prof. Cirák sa venoval problematike aplikácií Mössbauerovho efektu.

    Ďalšiu prácu koncom roka 1959 vo fyzike neprerušili ani negatívne rozhodnutia komisií, preverujúcich „ideologickú vyspelosť“ pracovníkov na školách všetkých stupňov. Keď títo ostetantívne prejavovali nesúhlas s vládnucou ideológiou a svoj postoj nekorigovali ani pred previerkovou komisiou, táto dospela k záveru, že nie je možné, aby naďalej pôsobili v úzkom kontakte s mládežou. Panoval totiž oficiálny názor, že ideologická výchova mládeže je politicky tak dôležitá, že ju môžu vykonávať len pedagógovia s vykryštalizovaným vedeckým (rozumej marxistickým) svetonázorom. Koncom päťdesiatych rokov totiž doznievala vlna nepokojov, ktorá sa niesla strednou Európou a prejavovala sa, samozrejme, v študentskej mládeži. U nás to boli tzv. „študentské udalosti“ na jar roka 1956. Začali sa v Prahe a o pár dní preskočili do Brna, Bratislavy a Košíc. Vrcholili študentskými karnevalovými sprievodmi s pomerne jasným zameraním proti režimu. Priebeh týchto udalostí, ktoré končili zásahom sovietskej armády v Budapešti a okupáciou Maďarska, bezprostredne nepatrí k téme tohto rozprávania.

     Spomínanými previerkami, ktoré na fyzike na Prírodovedeckej fakulte UK riadil Usačev, neprešli niekoľkí mladí asistenti, ako Jozef Griač, ktorý odišiel pracovať do výskumu vo Výskumnom ústave káblov a izolantov v Bratislave, kde zotrval až do odchodu do penzie a Mikuláš Blažek, ktorému navrhol Usačev prechod na Fyzikálny ústav SAV, kde tento nadaný teoretický fyzik urobil dobrú vedeckú kariéru. Po niekoľkých rokoch sa stal riaditeľom tohto ústavu a okrem vedeckej práce vykonával aj rozhodujúce funkcie v Jednote.

    V rámci Jednoty československých matematikov a fyzikov sa vytvorilo viac odborných fyzikálnych komisií. Pre výchovu stredoškolskej mládeže vo fyzikálnych vedách veľa urobila Komisia pre modernizáciu vyučovania fyziky. Jej vedenia sa ujal prof. Ján Vanovič.

    Mladí vedeckí pracovníci, ktorí akoby „vystrčili rožky“ počas diskusií na zjazde Jednoty v Jasnej pod Chopkom, ktorý sa konal v lete v roku 1965, usilovne pracovali na sebe formou pravidelných vedeckých seminárov. Jednota našla cestu ako hradiť ich činnosť. Hospodár Jednoty mal k dispozícii dvojaké prostriedky: pre činnosť zameranú na školy, poskytovanú MŠK a pre podporu vedy z dotácií SAV. Tajomník seminára evidoval prednášky, a predkladal krátke správy s prezenčnou listinou na príslušnú pobočku, v ktorej pôsobnosti seminár prebiehal. Pobočka mu poukázala príslušnú čiastku, ktorá obvykle dosahovala 300,-Kčs. Z toho hradil odmenu prednášajúcemu a mohol nahromadiť aj malé krytie na občerstvenie účastníkov seminára. Pobočka si potom tieto peniaze nárokovala z príslušnej dotácie u hospodára Jednoty.

    Prvý takýto seminár založili agilní mladí členovia Katedry fyziky zgrupovaní okolo prof. Milana Petráša pre účely vlastného odborného rastu začiatkom šesťdesiatych rokov. Seminár sa schádzal pravidelne a jeho obsah z problematiky základných častíc ako bootstrapovej teórie a ďalších moderných problémov, mal vysokú úroveň. Navštevovali ho mladí ašpiranti ako Ján Pišút, Milan Noga, Ladislav Gomolčák, Miroslav Dubec, Peter Prechsneider, Milan Ryba, Vladimír Černý, Juraj Šebesta a ďalší z Katedry teoretickej fyziky; z Fyzikálneho ústavu SAV Mikuláš Blažek a Jozef Lánik, Peter Lichard, Ján Weis a František Olejník (1949) z Katedry fyziky Strojníckej fakulty SVŠT. Prakticky všetci menovaní dosiahli, vedeckú hodnosť CSc. Seminár predstavoval základ medzinárodnej spolupráce Viedeň – Budapešť – Bratislava, ktorá vošla po roku 1968 do histórie fyziky pod názvom „Spolupráca v trojuholníku“ práve zásluhou dr. Juraja Šebestu, ktorý sa koncom sedemdesiatych rokov začal úspešne venovať dejinám fyziky.

    Od roku 1961 prešiel, pričinením previerkovej komisie pod vedením prof. Usačeva, Mikuláš Blažek na FU SAV. Tam založil seminár Moderné trendy vo fyzike. Pamätám si, že špecialitou tohto seminára boli referáty zo študijných pobytov, kandidátskych prác a prehľady vybraných tém. Sám som mal jedinú príležitosť vystúpiť na tomto seminári, keď ma z príležitosti 15. výročia vzniku Kabinetu fyziky SAV, z ktorého sa postupne vyvinul Fyzikálny ústav SAV, pozval v roku 1968 vedúci seminára s témou Lomonosov ako tvorca didaktických pomôcok. Na vystúpenie som sa usilovne pripravoval písomne aj s niekoľkými náčrtmi (v tom čase sa prednášky opierali o tabuľu a kriedu). K mojej veľkej ľútosti som tesne pred termínom zasadnutia dostal povolávací rozkaz na vojenské manévre, takže som písomný materiál postúpil dr. Blažekovi, tento zariadil jeho prečítanie.

    Ďalším priekopníckym seminárom týchto čias bol seminár Fyzika vysokých energií, ktorý založil v roku 1964 pri vzniku Katedry jadrovej fyziky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach jej vedúci prof. Juraj Dubinský. O založenie tejto fakulty sa zaslúžil akademik Vladimír Hajko, v tom čase člen ÚV KSČ. Prof. Dubinský sem prešiel v roku 1961 z Katedry fyziky Strojníckej fakulty VŠT, kde som mal česť asistovať mu pri budovaní praktík z atómovej a jadrovej fyziky. Boli sme si sympatickí. Mne imponovala jeho pokojná rozvážna dobrácka povaha, takže som s vehemenciou mladého človeka, ktorý cíti svoju parketu, pomáhal pri tvorbe úloh pre knihu, ktorá vyšla neskôr po mojom odchode z Košíc a je v odborných kruhoch známa ako Hajkova fyzika v príkladoch.

    Činnosť tohto seminára podstatnou mierou prispela k profilovaniu Katedry jadrovej fyziky v Košiciach. Pracovali v ňom odborníci, ktorí mali úzke kontakty so Spojeným ústavom jadrových výskumov v Dubne. Pod Dubinského vedením pripravovali výskum jadrových procesov na základe vyhodnocovania záznamov z hmlových a bublinkových komôr vybudovaním vyhodnocovacieho centra vybaveného presnými dielenskými mikroskopmi. V tom čase pracovali ešte s primitívnym, prakticky ručným spracovaním vzťahov na priestorovú rekonštrukciu zaznamenaných stôp častíc vo výstupných kanáloch pozorovaných jadrových reakcií. Ovplyvnený kontaktom so sympatickým prof. Dubinským, z ktorého vždy sálal pokojný humor, začal som o takomto výskume uvažovať aj ja.

    Po politických previerkach a zrušení Vysokej školy pedagogickej na jeseň 1959 sa na Prírodovedeckej fakulte UK pomery ustálili. Neskorší profesor Usačev, u ktorého som na jar roku 1959 obhájil diplomovú prácu na tému Stavba Wilsonovej hmlovej komory, mi v júni 1962 telefonicky oznámil, že založil katedru a ponúkol mi miesto odborného asistenta. Ďalej nebudem týmto smerom odbočovať.

    Po roku 1969 začali práce Ústavu experimentálnej fyziky SAV, ktorý vtedy v Košiciach vznikol tiež zásluhou akademika Hajka. Pracovníci tohto ústavu sa zapojili do Dubinského seminára. Pracovali v ňom takí fyzici ako prof. Emanuel Sileš (1935), Ladislav Šándor (1941), prof. Gabriela Martinská (1943), Michal Seman (1944), Mikuláš Bánó (1944), Jaroslav Antoš (1950) a ďalší. Na seminári vystupovali aj zahraniční hostia, najmä z Dubny pod Moskvou.

    Spomínal som už, že 4. zjazd JČMF otvoril cestu vedeckým a pedagogickým seminárom. História každého z nich by si zaslúžila dôkladnú analýzu. Samozrejme, že nemám celkový prehľad ani len o ich počte (veď len v Bratislave ich pôsobilo 13), nieto o ich aktivitách a prínosoch. V pamäti mi utkvel Seminár z biofyziky, ktorý sa svojou problematikou líšil od seminárov s fyzikálnou tematikou a aj tým, že ho viedol vtedy mladý, no už na prvý pohľad nadaný vedec Vladimír Černý (1952), pôsobiaci dojmom viac teoretika.

    V roku 1965 som sformoval na Katedre jadrovej fyziky seminár o meraní nízkych aktivít. Toto obdobie sa mi javí ako rozhodujúce pre ďalší vývoj vednej oblasti, ktorú dnes voláme rádioekológia a rádioenvironmentalistika. Tento seminár bol prakticky 20 rokov platformou, na ktorej rástlo asi 16 mladých vedcov, tvoriacich skupinu rádioaktívneho datovania (RAD) na KJF. Schádzal sa väčšinou dvakrát mesačne v priestoroch katedry. Prostriedky, ktoré naň vynakladala bratislavská pobočka Jednoty sa vyplácali len v prípade, že prednášateľ bol cezpolný. Členovia oddelenia postupovali svoj honorár pre účely oddelenia. Takto bolo možné spoločne disponovať s obnosmi, dosahujúcimi niekoľko tisíc korún. S prednáškami tu vystúpili napríklad dr. Renk z Gdanska s problematikou GM detektorov s halogénovou prímesou, prof. Andrzej Zastawny z Gliwíc s rádiokarbonovou problematikou, niekoľko mladých asistentov z Univerzity v Halle an der Zaale z vtedajšej NDR, s ktorou mala UK družbu a kam sme chodili ako vedúci študentských stáží, s otázkami z jadrovej elektroniky, ale aj návštevy z pražských pracovísk ako dr. Rudolf Michalec z Ústavu jaderné fysiky ČSAV v Řeži, ktorý hovoril o čiastkovej úlohe štátneho plánu základného výskumu I-2-1/5 neutrónová fyzika, ktorého výsledky hodlal predložiť ako doktorskú dizertačnú prácu. Medzi domácimi prednášajúcimi bol Ing. Ján Oravec s tematikou dotýkajúcou sa výbojov v plynoch. V rokoch 1967 až 1969 odišiel Oravec pracovať do JE Bohunice. Jeho miesto potom zaujal Ing. Mojmír Šeliga, ktorý prešiel na KJF z Vojenskej akadémie Antonína Zápotockého z Brna.Pôvodne sa počítalo, že sa zapojí do prác v rámci RAD, kde mal postaviť a prevádzkovať plynový chromatograf pre účely skupiny, v ktorej pôsobili aj diplomanti Ružička a Sitár.

    Po svojom návrate na KJF sa Ing. Oravec opäť zapojil do práce RAD. Jeho úsilie postupne vyústilo do záujmu o korónové výboje a ku konštrukcii korónových detektorov vhodných pre detekciu ťažkých nabitých častíc na vysokom pozadí gama. Tieto práce sa premietli do praxe návrhom veľkoplošnej korónovej komory, ktorú v mobilnej verzii vyhotovili v realizačných dielňach ÚRVJT v Spišskej Novej Vsi pre účely kontroly alfa aktivity opustených priestorov elektrárne A-1 v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Dr. Ján Chrapan ml. vystupoval často s návrhmi príprav jednotlivých datovacích prác, ktoré pre členov RAD dohováral s pracoviskami GÚDŠ a príležitostnými záujemcami o takúto službu. Začiatkom sedemdesiatych rokov rozoberal možnosť, že sa Libbyho postuláty, nad ktorými sa dosiaľ nezamýšľali nemusia bezo zvyšku spĺňať. Medzi inými možnými príčinami venoval pozornosť iným možným spôsobom vzniku rádiouhlíka okrem známej – „Libbyho záchytu pomalých neutrónov na dusíku“. Pri tejto príležitosti diskutoval možnosť rozpadu niektorých jadier s produkciou nie jadier hélia, ale rádiouhlíka. Ukázal po prepočítaní energií priľnutia, že takáto možnosť jestvuje. Navrhol zaangažovať vhodných teoretikov na ohodnotenie polčasov rozpadov takýchto „klastrových rozpadov“. V týchto prácach sa nepokračovalo, len Miroslav Kubů, pôvodne Chrapanov diplomant na skupine RAD a neskôr Usačevov ašpirant, pripravil publikáciu o faktoroch, ovplyvňujúcich výsledky Libbyho metódy. Vyšla v ACTA F. R. N. v roku 1975.

    Začiatkom sedemdesiatych rokov nastúpila na KJF chemička dr. Anna Polašková. Zapojila sa do práce skupiny RAD. Osvedčila svoje kontakty a sprostredkovala záujem o datovacie práce skupiny v kruhoch archeológov z Mestského múzea v Bratislave, ktorí mali záujem o datovanie náleziska Vodná veža, Jiráskova ul. A na hrade Devín. Neskôr sama rozšírila metodiku, dotiaľ používanú RAD o merania kvapalnou scintilačnou metódou so značeným benzénom. V osemdesiatych rokoch, keď skupina RAD prestala jestvovať, datovala pomocou metánu.

    Datovacie práce sa odmeňovali v rámci vedľajšej hospodárskej činnosti, ktorá bola legálna a nepovažovala sa za nemorálne obohacovanie. Za jednu vzorku, ktorej spracovanie meranie a vyhodnotenie trvalo asi dva týždne, sa inkasovali do 3000,- Kčs podľa prostriedkov, ktoré objednávateľ mohol uvoľniť. Neraz stačilo len spoločné publikovanie s členmi RAD alebo len uvedenie prameňa, či poďakovanie v správe, alebo v publikácii, ktorú zadávateľ zverejnil, využitím výsledku získaného RAD.

    Mladí pracovníci KJF, sústredení do skupiny RAD dobrovoľne pochopili, že spoločné pôsobenie je pre rast každého zúčastneného prínosom. Ing. Oravec mal už aj s ohľadom na svoj „triedny pôvod“ a vlastnú robotnícku minulosť, ako jeden z neveľa poctivo zmýšľajúcich a konajúcich straníkov dobrú politickú pozíciu, bol vyberaný do čelných straníckych funkcií na škole. Preto mohol tlmočiť a v prípade potreby aj v únosnej miere presadiť, záujmy jednotlivcov, ktoré viedli ku zlepšeniu situácie celku. Dr. Chrapan si ešte ako diplomant vytvoril dobrý vzťah s vedúcim katedry Usačevom, ktorý si vážil jeho spoločensky uznávanú činnosť v Jednote a vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva  tak mu podľa možnosti plnil uvážené požiadavky. Mladší členovia, ktorí mali záujem pracovať v SÚJV v Dubne ako Florek, Ružička a neskôr aj Sitár, mali od oboch vo svojom snažení účinnú podporu. Preto sa práce v RAD zúčastňovali aj diplomanti. Všetci súhlasili s muškatierskou zásadou „jeden za všetkých – všetci za jedného“, ktorá sa uplatnila predovšetkým v pracovných vzťahoch tým, že keď niekto získal svoj vlastný zdroj príjmu nadčasovou prácou uznal, že tým vynakladá určité úsilie, ktoré mohol venovať záujmom skupiny a tak je morálne, aby jej odviedol časť zo svojho zisku. Spoločne sa dohodlo, že to bude 10%. Takto získal RAD pomerne zaujímavé čiastky najmä z honorárov za publikácie a skriptá ale aj z honorárov, ktoré dostával Chrapan za svoju externú činnosť v Slovenskej televízii, na ktorú ho oslovil koncom šesťdesiatych rokov režisér Divinec. Chrapan pôsobil od roka 1966 v Hlavnej redakcii vzdelávacích programov ako poradca, autor námetov a scenárov filmov s fyzikálnou náučnou tematikou, neskôr ako poradca redaktora Petra Hošeka na príprave relácie Svet vedy a techniky, ktorú moderoval do roku 1986. Takto bolo možné, aby sa členovia RAD pri výročiach alebo rodinných udalostiach stretali a aby darovali oslávencom spoločné dary. Napríklad to boli vkladné knižky s niekoľko stokorunovými základnými vkladmi pri príležitostiach narodenia detí alebo pri okrúhlych narodeninách hodnotné knihy.

    Možno o tom čítať v XX. Zborníku dejín fyziky, ktorý vyšiel v roku 2003 a obsahuje materiál z 9. Medzinárodného seminára z dejín fyziky, ktorý sa uskutočnil 19. až 23.9.2002 v Žiline. Na tomto mieste mu viac priestoru nevenujem, lebo z pohľadu stavovského života slovenských fyzikov je to len jedna z desiatok tém, ktoré patria k tomuto obdobiu.

    Piaty zjazd členov JČMF zo Slovenska sa konal 21. a 22. mája v Červenom Kameni. Na zjazd sme sa vybrali s kolegom z katedry, neskorším docentom, priateľom Jánom Oravcom (1935 – 1996). Na zvláštne prianie prof. Vanoviča sme požiadali jedného z technikov katedry, aby sa zjazdu tiež zúčastnil. Technik Jozef Vrábel nás všetkých svojím malým osobným autom do Červeného Kameňa z Bratislavy odviezol.

    Zjazd v Červenom Kameni bol voči predchádzajúcim zjazdom neobvykle rušný. Prejavovala sa atmosféra, kopírujúca stav všeobecného politického uvoľnenia. Už početná mladá generácia, ktorá nepotrebovala rešpektovať tradičné zásady Jednoty z 19. storočia, v ostrých diskusiách presadila revíziu dovtedajších cieľov a s tým súvisiacu štruktúru Jednoty ako dediča JČMF.

    Predovšetkým mladí vedci požadovali rozvinutie medzinárodných aktivít, zjednodušenie a skrátenie vybavovania zahraničných ciest. V tomto smere nebol zjazd schopný uspokojiť požiadavky na reorganizáciu Jednoty a uvoľnenie jej závislosti od Prahy, ktorá sa v minulosti vyvinula sama prirodzenou cestou a ktorá sa v mysliach staršej generácie „jednotárov“ už z tradičných dôvodov stále udržovala. Preto sa zvolila 16 členná komisia pod predsedníctvom matematika Haranta. Skladala sa z matematikov, fyzikov, staršej aj mladšej generácie, vedcov ale aj pedagogicky mysliacich pracovníkov.

    Spomínaná „spásonosná“ komisia sa skutočne zišla vo februári nasledujúceho roka vo Vrátnej doline. O podrobnostiach tejto, obsahovo iste zaujímavej porady nič neviem. A čo ôsmi mladší účastníci, v tom čase tridsiatnici?

    Komisia vypracovala „návrh na koncepciu práce a štruktúry Jednoty v jednotlivých oblastiach činnosti“. Návrh bol prijatý ešte v tom istom roku na rozhodujúcom šiestom zjazde Jednoty československých matematikov a fyzikov v Jasnej pod Chopkom, ktorý sa tam konal 23. až 25. apríla 1969. Po dohode s českou stranou vznikla na tomto zjazde samostatná spoločnosť Jednota slovenských matematikov a fyzikov JSMF. Tento krok bol vtedy v duchu všeobecnej federalizácie celého verejného života.

    Druhé členenie Jednoty na matematikov, fyzikov a vedcov a pedagógov, sa vyriešilo priebehom roka 1969, keď sa ustanovili odborne zamerané sekcie Jednoty. Vznikla Fyzikálna vedecká sekcia (FVS JSMF) založená v auguste počas Celoštátnej konferencie fyzikov v Brne. Jej predsedom sa stal Ľubomír Hrivnák, podpredsedom Mikuláš Blažek a tajomníkom Ján Pišút. Matematická sekcia (MS JSFM), vznikla na 1. konferencii slovenských matematikov 29.11.- 1.12.1969 v Jasnej pod Chopkom. 30.11. zvolili 10-členný výbor, ktorého zloženie nepoznám. Viem, že predsedom MS JSMF sa stal Viktor Medek a tajomníkov Pavol Brunovský (1934). Tretia sekcia tzv. Fyzikálna pedagogická sekcia (FPS JSMF) vznikla po schválení Predsedníctvo JSMF 2. júla 1970. Za predsedu bol zvolený Ján Vanovič, za podpredsedu Dobroslav Lehotský a za tajomníka Karol Klobušický (1935).

    Na základe prijatých nových stanov JSMF a zjazdových uznesení sa vypracoval štatút a zameranie sekcií pre nastávajúce obdobie. Na tejto práci sa podieľali Blažek, Dubinský, Garaj, Hrivnák, Chrapan st., Kluvanec, Pišút, Thern, Vanovič. Okrem týchto funkcionárov sa o prípravu koncepcie zaslúžili Albert Hlaváč, Pavol Ferko (1932), Jozef Vanovič, Václav Koubek (1934), Michal Mlynár (1933), Stanislav Ondrejka (1933), Jozef Skotnický a Terézia Štrbová (1938).

    Generácia, ktorá sa dostatočne neoboznámila s históriou Jednoty, zrazu vytvorila inštitúciu s desaťnásobným počtom aktívnych členov (lebo členská základňa slovenskej časti Jednoty ozaj začala presahovať tisícku) a na ich doložiteľnú nemateriálnu činnosť mala dosť finančných prostriedkov, chýbali jej priestory, o ktorých by mohla vyhlásiť, že sú jej a nie sú prepožičané na jednotlivé podujatia a to z milosti iných inštitúcií. Jednote chýbali kancelárske priestory, v ktorých by mohli jej kmeňoví zamestnanci organizovať rokovania riadiacich orgánov, budovať archív, poskytovať knižničné služby, centrálne zabezpečovať komunikáciu s okolitými inštitúciami. Vážnosť JSMF navonok i dovnútra pred členskou základňou silne trpela, ba môžem povedať, že niekoľkonásobné sťahovanie jej administratívneho centra z priestorov SAV na Štefánikovej ulici do mestskými orgánmi zapožičaných miestností na najvyššom poschodí budovy na Gorkého ulici, cez priestory v budove určenej na asanáciu a po krátkej dobe skutočne zbúranej, významne prispelo k strate spoločenského kreditu JSMF. Funkcionári pobočiek nadobudli sebavedomie a tak pomaly pracovali pod len voľným riadením centra.

    V roku 1984 som prešiel do rezortu MNO, nastúpiac v hodnosti podplukovníka na Katedru fyziky Vysokej vojenskej technickej školy československo-sovietskeho priateľstva do Lipt. Mikuláša.

    Agónia Jednoty, monštra, vytvoreného na základe predstáv o spoločnom celospoločenskom vlastníctve, trvala ešte viac ako 20 rokov. Ukončili ju predovšetkým fyzici zo SAV a Katedry teoretickej fyziky MFF UK v roku 1993, keď založili Slovenskú fyzikálnu spoločnosť.

 

            LITERATÚRA

[1] BERGER, L. a kol.: Jednota slovenských matematikov a fyzikov – vznik, poslanie, činnosť JČMF, Pravda 1985, 227 s.

[2] KOLEKTÍV komisie pre dejiny JSMF: 20 rokov JSMF 1969-1989, JSMF Žilina, Pravda 1989, 71 s.

[3] FERENCOVÁ, E. – KUKUROVÁ, E. – KRÁĽOVÁ, E.: Ústav lekárskej fyziky LF UK z hľadiska vývoja slovenského vysokého školstva 20. storočia. In. XIX. Zborník dejín fyziky, ed. I. Hympánová – M. T. Morovics, SSDVT pri SAV, Bratislava 2002, 112 s. ISBN 80-968253-4-8

[4] HYMPÁNOVÁ, I.: Zakladateľ slovenskej geofyzikálnej školy akademik Tibor Kolbenheyer. In: XIII. Zborník dejín fyziky, ed. J. Crapan – (†) E. Tokariková, JANEVA OSDMF, Liptovský Mikuláš 1996, 96 s. ISBN 80-88682-16-2

[5] ŠEBESTA, J.: History of Triangle Collaboration. In: XII. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – E. Tokariková, JANEVA Liptovský Mikuláš 1995, 121 s. ISBN 80 88682-09-6

[6] PÖSS, O.: Ústav lekárskej fyziky Univerzity Komenského a činnosť Viktora Teisslera. In: VII. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – O. Pöss – A. Vodilová, VVTŠ-ČSSP Liptovský Mikuláš 1989, 210 s.

[7] ARCHÍV autora

[8] ŠEBESTA, J.: Fyzikálne pracoviská PF SU v rokoch 1940-1950. In.: VIII. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – O. Pöss – E. Tokariková, VVTŠ Liptovský Mikuláš 1990, 176 s; ss 41 - 48.

[9] PÖSS, O.: Matematicko-fyzikálne vedy na Slovensku v medzivojnovom období. In: IX. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – E. Tokariková, VVTŠ Liptovský Mikuláš 1991, 230 s; ss 51 - 72.

[10] ŠEDA, J.: Dvacet let od úmrtí F. Běhounka. In: X. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – E. Tokariková, VVTŠ Liptovský Mikuláš 1992, 211 s; ss 49 - 68.

[11] TĚŠÍNSKÁ, E.: Radium v československých kontaktech s F. Soddym a F. A. Lindemannem. In: X. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – E. Tokariková, VVTŠ Liptovský Mikuláš 1991, 230 s; ss 29 – 49.

[12] TĚŠÍNSKÁ, E.: O Františkovi Běhounkovi s využitím několika archívních materiálů. In: X. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – E. Tokariková, VVTŠ Liptovský Mikuláš 1991, 230 s; ss 69 – 84.

[13] CHRAPAN, J.: Fyzika na území Slovenska do oslobodenia. Zborník Letnej školy dejín fyziky, Dedinky pri Rožňave 19.6.-25.6.1984. JSMF PoBa-2, Bratislava 1984, 223 s; ss 22 – 26.

[14] ŽBIRKOVÁ, V.: Juraj Hronec – pedagóg. Slovenské pedagogické nakladateľstvo Bratislava 1975, 143 s. + obrazové prílohy.

[15] TĚŠÍNSKÁ, E.: Vznik státního radiologického ústavu a rozvoj radiologie v Československu v letech 1918-1939. In: VIII. Zborník dejín fyziky, ed. J. Chrapan – O. Pöss – E. Tokariková, VVTŠ Liptovský Mikuláš 1990, 176 s; ss 113 – 166.

[16] ŠEBESTA, J.: Prof. Vilém Kunzl. In: IX. Zborník dejín fyziky. Ed. J. Chrapan – E. Tokariková, VVTŠ Liptovský Mikuláš 1991, 230 s; ss 1 – 49.

[17] USAČEV, S. – KUBŮ, M. – CHRAPAN, J.: Some deforming couses of results obtained with 14-C method, ACTA F. R. N. Univ. Comen. Physica XVI (1975) pp. 141 – 148.

 

Obrazová príloha

 

    Pramene:

[1] Z myšlienok prof. Jána Chrapana ml., IIIa

https://cudzis.blog.sme.sk/c/513324/z-myslienok-prof-jana-chrapana-ml-iiia.html

[2] Z myšlienok prof. Jána Chrapana ml., IIIa

https://cudzis.blog.sme.sk/c/513350/z-myslienok-prof-jana-chrapana-ml-iiib.html

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?