Nie len Greta je „chorá“

Autor: František Cudziš | 29.9.2019 o 0:30 | (upravené 29.9.2019 o 11:45) Karma článku: 1,15 | Prečítané:  344x

    Svetový klimatický kongres v New Yorku, zvolaný generálnym tajomníkom OSN Antóniom Guterresom, sa tešil veľkej pozornosti. Bol to však len znova starostlivo zrežírovaný „rituálny tanček“ na ošemetnú tému globálneho otepľovania.

     Takto o udalosti informovala začerstva RTVS. –

    Svet naozaj potrebuje zmenu na záchranu klímy.          

    Ale túto zmenu nemožno nastoľovať tak, ako si to predstavuje António Guterres, ktorý povedal: „Mládež nám už ukázala, kam musíme spoločnosť nasmerovať a ja verím...“   

    Nemôžem si pomôcť, ale jeho počínanie mi pripadá len ako snaha zbierať (draho zaplatené - nie však ním, ani ostatnými prítomnými účastníkmi) politické body na spôsob voľakedajšieho bezvýznamného „vedúceho funkcionára“ v našej ľubovoľnej socialistickej inštitúcii. –

    Súdruh-pán riaditeľ zvolal poradu a na nej neomalene vyzval prítomných: „Očakávam vaše návrhy“.

    Vlastné návrhy riešení problémov pochopiteľne nemal, pretože to zvyčajne nebol odborník, ale „riadiacu funkciu“ mu zvyčajne „pridelili“ na patričnom okresnom výbore strany. Nečudo, že jeho hlavným „oborom“ bolo zháňanie klebiet od donášačov a intrigy vnútri svojho „pašalíka“ alebo navonok na pôde okresného výboru.

    Svet však nikdy nebol taký, aby sa – ako v Guterresovom prípade - na základe formálnej výzvy nejakého (čo aj „svetového“) aparátčika iní politici úprimne zaväzovali k takému konaniu, ktoré uberie im samým politické body od ich domácich voličov. Na tom nie je nič čudné, ak si spomenieme hoc len na výstižné Leninovo (blahej pamäti) konštatovanie, totiž, že „politika je koncentrovaná ekonomika“.   

    Naviac, ak sa jedná o riešenie problému typu globálneho otepľovania.

    Externé a interné príčiny globálnej klimatickej zmeny

    Globálne otepľovanie, striktne vzaté, predstavuje celosvetovú klimatickú zmenu, ktorú mnohí (niektorí len účelovo) popierajú. Avšak aj v prípade, že táto klimatická zmena naozaj prebieha, je otázne, z akých príčin.

    Fanatickí prívrženci tézy, že prebiehajúcu klimatickú zmenu spôsobuje (výlučne) prudký rozvoj ľudskej populácie a úrovne jej civilizácie, nevedia vysvetliť klimatické zmeny v geologických obdobiach, keď človek ako samostatný živočíšny druh ešte neexistoval. Vtedajšie klimatické zmeny sú dôkazom existencie (externých faktorov, napr. kozmických) vplyvov, ktorých pôvod presahuje hranice Zeme. Mnohokrát prebiehali dostatočne pomaly nato, aby sa im prispôsobilo mnoho vyšších foriem života, rôznych zástupcov flóry i fauny.

    Na druhej strane, nebývalo rýchla klimatická zmena, ktorej sme svedkami, môže signalizovať aj to, že ju (do určitej miery) zrejme spôsobuje aj ľudská činnosť. Činnosť človeka je potom (napr. popri sopečnej činnosti) jeden z možných „interných“ faktorov klimatickej zmeny.

    Ak je to tak, potom „ľudský“ faktor sa začal spoluzúčastňovať na pôsobení mechanizmu prirodzenej klimatickej zmeny na našej planéte v okamihu, keď človek svojou činnosťou dokázal narušiť rovnováhu v prírodnom kolobehu (predovšetkým, ale nie len) uhlíka.

    Znižovanie emisií CO2 a „uhlíková neutralita“

    Veda (aj paleo-klimatológia) dokázala, ako sa zloženie zemskej atmosféry v priebehu geologických dôb postupne menilo.

    Kedysi dávno plynný kyslík v atmosfére neexistoval, ale ako produkt látkovej výmeny nižších foriem života sa postupne stal jej súčasťou, a to pri premenlivej koncentrácii.

    Uhlík, naopak, sa vplyvom degradačných procesov biologických materiálov (z tiel rôznych mŕtvych organizmov) a v súčinnosti s vhodnými geologickými procesmi, ukladal do podzemných vrstiev - v podobe tuhých (uhlie), kvapalných (ropa) i plynných (zemný plyn) fosílnych látok.

    Približne až do polovice 18. storočia sa človek, pri napĺňaní svojich bežných životných potrieb, celkom dobre zaobišiel bez využívania fosílnych palív. Osvedčeným (a postačujúcim) energetickým zdrojom bolo drevo.

    Drevo vzniká v dôsledku fotosyntézy, ktorá odčerpáva z atmosféry oxid uhličitý a dodáva do nej kyslík.

    Spálením dreva, t.j. predovšetkým oxidáciou v ňom obsiahnutého uhlíka vzdušným kyslíkom, sa vtedy množstvo oxidu uhličitého v atmosfére obnovovalo.

    Tento fakt sa dnes začal označovať pojmom „uhlíková neutralita“.

    Keďže sa však začal častejšie vyskytovať, súbežne s „módnou“ problematikou znižovania emisií oxidu uhličitého v atmosfére (v súvislosti s efektivitou využitia energetických zdrojov), niektorí laici dospeli k predstave cieľa – znížiť emisie oxidu uhličitého (až) „na nulu“, čo je absolútny nezmysel.

    Príkladom podobného nepochopenia je napríklad aj blog [1], kde Tibor Paulen píše, citujem:

    „Cieľom stretnutia bolo urýchliť akciu, ktorá je nevyhnutná na udržanie globálneho otepľovania v (pre ľudstvo prijateľnom) rozmedzí 1,5 až 2 stupne. To však predpokladá zníženie produkcie emisií CO2 o 40% do roku 2030 a ich úplné zastavenie do roku 2050.

    Ak je takýto laik zároveň aktivistom v boji proti klimatickej zmene, racionálne jednanie s ním je úplne vylúčené.

    S príchodom priemyselnej revolúcie (1750) sa začali používať pri produkcii tovarov stroje. Zanedlho sa, ako na zdroj energie pre ne, siahlo na uhlie. Začala éra využívania fosílnych palív a to bol začiatok narušenia rovnováhy v kolobehu uhlíka v prírode, t.j. „uhlíkovej neutrality“.

    V súčasnosti sa (okrem mnohého iného) ročne vyrábajú rádovo milióny ton železa a hliníka. Minulý rok v decembri sa len v Číne vyrobili tri milióny ton hliníka. [2] Proces výroby týchto kovov je principiálne založený na ich redukcií z príslušných oxidov, a to pomocou uhlíka (v prípade železa vo forme koksu, v prípade hliníka vo forme grafitových anód), vďaka jeho veľkej afinite voči kyslíku.

    Väčšie podrobnosti o výrobe železa nájde záujemca napr. v [3].

    Nereálny ideál „uhlíkovej neutrality“

    Uhlík odníma kyslík z oxidov daných kovov a (v konečnom dôsledku) zmení sa na plynný oxid uhličitý – v množstve (tiež rádovo) miliónov ton. Chtiac-nechtiac ho producenti kovov musia vypúšťať do atmosféry.

    Ak by sa mal pri všetkej podobnej výrobe dodržať princíp „uhlíkovej neutrality“, fakticky by sa pritom muselo používať výlučne drevo.

    Okrem toho, poznámka len tak na okraj. Zlučovanie uhlíka s kyslíkom je výrazne exotermická chemická reakcia. Nie je teda k tomu potrebná žiadna dodatočná energia, kde by sa – z energetického hľadiska – mohli využívať napr. rôzne alternatívne ekologické zdroje energie.

    Ani obnoviteľné zdroje energie (OZE) nemôžu na chemickej podstate procesu uvedených výrob vonkoncom nič zmeniť.   

    Stav „uhlíkovej neutrality“ by sme teoreticky mohli dosiahnuť len tak, že všetok oxid uhličitý uvoľnený do atmosféry z rôznych výrobných (a iných) procesov, by sme vedeli súčasne separovať z atmosféry a izolovať ho znova v podzemí. Buď v plynnej forme, alebo redukovaný až na čistý uhlík.

    Separovať oxid uhličitý z atmosféry a vtláčať ho do hlbokomorských úložísk (popri ekonomickom hľadisku) je problematické aj z fyzikálno-chemického hľadiska. S klimatickou zmenou prebieha bok po boku aj otepľovanie svetových oceánov. So zvyšujúcou teplotou vody sa však znižuje rozpustnosť oxidu uhličitého vo vode. Preto by sa časť z neho (globálne,  enormné množstvo) časom opäť samočinne vrátila do atmosféry.

    Problém emisií oxidu uhličitého v doprave

    Klimatický summit v New Yorku je zatiaľ posledným v rade podobných podujatí, ktorých konečným „politickým“ výstupom sú len ambiciózne (ale slaboduché) plány, ktorých splnenie sa odsúva do čoraz vzdialenejšej budúcnosti. Sú založené len na právne nevymožiteľných politických prísľuboch, bez akýchkoľvek praktických záruk.

     Pozrime sa na predošlý vývoj podobných plánov, pre zmenu – v oblasti dopravy.

     Politici začali požadovať od výrobcov dopravných prostriedkov (áut, lodí, lietadiel), aby zdokonalili ich pohonné agregáty tak, aby produkovali menšie množstvo emisií oxidu uhličitého (v g/km).

     Výrobcovia, zrejme motivovaní hľadiskami public relations (PR), sa spočiatku relatívne ochotne zaviazali znížiť produkciu emisií oxidu uhličitého svojimi zdokonalenými agregátmi na dohodou stanovenú úroveň.

     Aj keď sa požiadavky politikov v tomto smere stupňovali (ako ja hovorím) štýlom „do roka 2050 znížime emisie agregátov o 50%, v roku 2200 ich znížime o 200%)“, výrobcovia sa rozhodli neodporovať „uletencom“.

    Ani keď dosiahli limity technických možností svojich výrobkov, a tie boli nad požadovanou hranicou emisií, alebo by to bolo pre nich „priveľmi neekonomické“ ešte viac znížiť množstvo agregátmi produkovaných emisií, nepriznali farbu. Radšej siahli k podvodom – deklarujúc, že nimi vyrobené agregáty spĺňajú emisné požiadavky.

     Napokon sa to prevalilo. A ten podvod si v USA nechali od európskych exportérov automobilov dobre zaplatiť. V Európe podvedení automobilisti „utreli hubu“, veď ako by to bolo – „okradnúť“ (odškodnením za podvod) vlastného pána?

     Povinné denné svietenie počas jazdy

     S uzákonením denného svietenia počas jazdy automobilu, pod zámienkou „nestačí vidieť, ale aj byť videný“, si ctení politici-zákonodarcovia akoby nasr... toto – našpinili! do vlastných úst a zašpinili vlastné svedomie.

     Netreba byť totiž žiadnym géniom, aby sme si uvedomili, že reflektory čerpajú energiu (v konečnom dôsledku) produkovanú agregátom, ktorého emisie oxidu uhličitého sú teda nižšie pri jazde bez zapnutých reflektorov ako pri jazde so zapnutými reflektormi.

     Výrobcom agregátov teda stačilo prinútiť politikov uvažovať nie populisticky ale racionálne, a v rámci tých istých hľadísk PR sa obrátiť (tentoraz) na svojich zákazníkov-motoristov. – Ak nebude povinné denné svietenie počas jazdy automobilu, budú aj menšie emisie oxidu uhličitého aj motorista ušetrí na spotrebe pohonných hmôt.

     Je totiž evidentné, že ak jeden motorista vidí toho druhého (jeho automobil), všeobecná viditeľnosť je postačujúca. Preto aj ten druhý motorista musí vidieť prvého. Ak ho  nevidí, nie je problém vo viditeľnosti, ale v motoristovi. A ten sa musí postarať o odstránenie svojho zrakového handicapu.

    Roky-rokúce to tak fungovalo, a zrazu – ajhľa – komusi sa zapáčilo plytvať pohonnými hmotami na fosílnej báze a tú (hmotnú) „nadspotrebu“ vykryť z produkcie napríklad repky olejnej, kým zisk z „nadspotreby“ strčiť do vlastného vrecka – pochopiteľne na úkor motoristov.

    To isté – iba v bledoružovom – možno povedať aj na vrub výrobcov autožiaroviek.

    Kedysi bola povinným príslušenstvom každého automobilu sada autožiaroviek a jazda s nekompletným osvetlením auta sa považovala div nie za zločin. To až do doby, kým neprišli na trh automobily s tak „špeciálnymi“ svetlometmi, že si motorista nedokáže vypálenú žiarovku vymeniť na počkanie (nie na ceste, na odpočívadle alebo inom príhodnom mieste) sám. Kvôli takej volovine musí ísť do autoservisu, pretože práve takto je nastavený systém trhovej ekonomiky. Že neraz – úmyselne plytvajúco, to aj škoda spomínať.    

    Zrazu je tu Greta, ktorá to všetko ...

     Predpokladám, že je zrejmé, ktorú Gretu myslím. Veď je to dnes fenomén nad fenomény. A je na zaplakanie, ako sa k tomuto fenoménu stavajú mnohé dnešné mienkotvorné osobnosti najvyššieho rangu, ako vrcholní európski politici, ba aj pápež. Je na pováženie, ako sa niekto toto hystericko-klimaticko-ekologické cunami snaží navýšiť až na úroveň Nobelovej ceny.  

     Svojho času, keď už som mal vlastný názor na túto ľútosti hodnú figúrku, som si všimol na blogu SME.sk veľmi výstižný článok Jána Valchára [4]. S názorom autora na Gretu sa plne stotožňujem.

     Odvtedy však uplynul nejaký čas. Vo vystúpeniach Grety, ktoré som mal  možnosť sledovať, nastal argumentačný pokrok. Jej odpovede na rôzne otázky, aj ohľadom jej osoby, nezodpovedajú jej veku. Sú premúdrelé. Očividne ju niekto v tomto smere „trénuje“. Inými slovami, je predmetom nehoráznej manipulácie zo strany iných osôb. A buď si to ešte vôbec neuvedomuje, alebo sa vyžíva vo svojej prechodnej (neodôvodnenej) popularite. Ak však v dospelosti z tohto ošiaľu precitne, bude to pre ňu tvrdé, možno až tragické.

     Už prvá informácia o Grete mi pripomenula inú podobnú dievčinu spred rokov.

     Vtedy (myslím) Jean-Michel Cousteau, syn svetoznámeho oceánografa a ochrancu prírody Jacquesa-Yves Cousteaua [5], cestoval so svojou dcérou Celine od prameňa Dunaja až po jeho deltu, aby posúdil stav najbližších oblastí v jeho povodí. Pamätám, ako Celine vtedy vystupovala pred svojimi rovesníkmi, aby ich poučila čo-to o ekológii. Už vtedy som to bral, ako že dcérenka svojho otca sa môže predvádzať – (zrejme) len vďaka svojmu menu.

     S dnešnou Gretou v New Yorku ju však vonkoncom nemožno porovnávať.

 

    Ak sa tu niekto niečo "opovažuje", nuž - v prvom rade - si to ty, Greta.           

 

 

     Pramene:

 

[1] Deliaca čiara je nakreslená, dvere k akcii sú otvorené

https://paulen.blog.sme.sk/c/517676/deliaca-ciara-je-nakreslena-dvere-k-akcii-su-otvorene.html

[2] 

https://svet.sme.sk/c/22033653/cina-v-decembri-vyrobila-tri-miliony-ton-hlinika-ide-o-novy-rekord.html

[3] Surové železo

https://sk.wikipedia.org/wiki/Surové_železo

[4] Fatamorgána menom globálne oteplovanie (časť tretia)

https://janvalchar1.blog.sme.sk/c/507379/fatamorgana-menom-globalne-oteplovanie-cast-tretia.html

[5] Jacques-Yves_Cousteau

https://cs.wikipedia.org/wiki/Jacques-Yves_Cousteau

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prieskumy môžu manipulovať voľby. Ako sa v nich vyznať

Prečítajte si, ako sa orientovať v údajoch agentúr.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Čo hovoria a čo nehovoria prieskumy

Že informácie ovplyvňujú správanie voličov, nie je žiadna chyba.


Už ste čítali?