Relácia mala dve reprízy. Obrazový záznam z nej sa nachádza na [1].
Ja som na ňu natrafil celkom náhodou, pri prepínaní programov v snahe nájsť v televízii niečo „seriózne”. Bola už dosť ďaleko za svojím polčasom, ale rozhodol som sa ju dosledovať do konca v nádeji, že bude azda aspoň zaujímavá.
V štúdiu diskutovali – o „večnej” otázke čo bude po smrti - rímskokatolícky kňaz Marián Gavenda, vaišnavský filozof Tomáš Ryšavý, ateisti Metod Rybár a Jozef Sičák, kvantový fyzik Juraj Tekel, egyptologička Veronika Dubcová, fyzik Andrej Lúčny z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského a - jasnovidka Laura.
Zanedlho mi bolo jasné, že sa diskutuje štýlom „ty hovoríš – ty máš pravdu, až ja budem hovoriť – ja budem mať pravdu”. Čo iné sa aj dalo pri takom rôznorodom zložení (a založení) jednotlivých diskutérov čakať? Teda – popri type a „kalibri” argumentov z jednotlivých názorových táborov, z ktorých niektoré mohli byť aj hodnotné aj zaujímavé.
Priebeh diskusie bol vcelku kultivovaný. Ateisti a vedeckí pracovníci sa snažili argumentovať vecne a pán Gavenda ponajviac diplomaticky, keď sa snažil o zmierlivosť. Podľa môjho subjektívneho názoru boli „za hviezdy večera” vaišnavský filozof, ktorý sa – napriek základným filozofickým zásadám i zásadám svojho orientálneho založenia – chvíľami až nadmieru rozohnil a „jasnovidka” Laura(?), okoreniac diskusiu svojimi problematickými tvrdeniami v jej závere.
Chcem „vypichnúť” len niekoľko pojmov, myšlienok, argumentov a situačných momentov, ktoré sa v tejto diskusii vyskytli a mňa osobne zaujali natoľko, že k nim chcem pridať svoj vlastný komentár. (Svoje stanoviská však nikomu nevnucujem.)
Boh a náboženská viera (všeobecne)
Pán Gavenda (kňaz) je nepochybne skúsený diskutér v debatách na podobne „háklivé” otázky. Spomenúc pojem „metafyzika” akob y sa „odstrihol” od celej množiny konkrétnych faktov, proti ktorým argumentovať by bol zrejme aj preň problém. Takticky sa presunul do oblasti viery (a dogiem), kde je „všetko možné”. Povedal: Ak by bol Boh dokázateľný, nebol by to Boh. Boh je skúsenosť viery.
Pán Lúčny (fyzik) povedal: Nekazme si kvôli (sporom o) viere v posmrtný život svoj aktuálny život.
O duši a o povahe života
Myslím, že to bol pán Sičák, prezentovaný v diskusii ako ateista, ktorý sa snažil prirovnať vzťah tela a vedomia, ktoré ho riadi, k počítaču určitej konštrukcie (označovanej pojmom „hardver”) a s nainštalovanými programovými súbormi („softverom”). Jedno bez druhého je nefunkčné, resp. nevyužiteľné. Softver prirovnal k duši, položiac otázku: Kde začína duša?
Kňaz Gavenda odpovedal: Duša je najhlbšie jadro môjho ja, čo považujeme za realitu. Život vo viere nikomu nevnucujeme.
Ruku na srdce, pán Gavenda. – Uzatvorenie tzv. Vatikánskej zmluvy otvorilo (predovšetkým) rímskokatolíckej cirkvi (RKC) netušené možnosti realizovať sa na Slovensku. RKC prenikla do všetkých sfér spoločenského života. Vnucuje sa do pozornosti všemožnými spôsobmi. – Napríklad cez názvy škôl či nemocníc, zasvätených rôznym svätým. Osobne som žasol, že aj vyznamenanie pre učiteľov je spojené s menom sv. Gorazda (tuším). Prečo by to malo byť práve takto, keď niektorí učitelia sú ateisti? Osobne považujem vierovyznanie za kultúrny fenomén – typu „každému podľa chuti“, nie však za niečo, čo (nutne) patrí do škôl. Dnes však napríklad študenti bakalárskeho stupňa, v odbore „sociálna práca”, musia popri praktických predmetoch chtiac-nechtiac študovať aj (cirkevnú) „dogmatiku”, a to už – myslím si – nie je celkom s kostolným poriadkom.
Vyučovanie náboženstva na školách de facto pôsobí na žiakov schizofrenicky. Na katechizme žiaka učia, že Zem je stará cca 10 000 rokov, a na geológii úplne ale úplne niečo celkom iné, radikálne odlišné.
Na Slovensko sa začínajú vo veľkom zvláčať kde-aké relikvie a RKC neustále rozširuje panteón svojich svätých, blahoslavených a neviem ešte akých, len aby bola neustále v centre pozornosti širokej verejnosti, a je jedno z akého dôvodu. Ak sa začne stavať (alebo sa dokončí) úsek diaľnice, už je tam ktosi v sutane a horlivo ho „posväcuje”. To isté s tunelmi, mostami, sochami na verejných miestach, rôznymi úradnými i „civilnými” priestormi atď.
No, aby som sa vrátil k téme medzititulku. – Filozof, pán Tomáš Ryšavý, povolil uzdu svojmu rozletu a prezentoval sa názormi:
Život nie je chemikália, život je duša. Duša sídli v srdci, zo srdca sa šíri telom krvou a v mozgu sa prejavuje ako vedomie. Sic!
O inkvizícii
Keď sa spomenula v diskusii cirkevná inkvizícia, kňaz Gavenda ju zmietol zo stola argumentom, že nepatrí do vymedzenej témy diskusie. Neodpustil si však poznamenať, že inkvizícia sa zaslúžila aj o dobré veci, napríklad o vzrast právneho povedomia. Táto „faktická poznámka” sa môže zakladať na pravde. Hneď ma však napadla otázka, prečo sa práve inkvizícia musela pričiniť o vylepšovanie právnych zásad? Veď dlho-predlho pred smutnou érou inkvizície vzniklo tzv. rímske právo, ktoré adepti práva podrobne študujú dodnes.
Existujú mnohé (pseudo)argumenty na ospravedlnenie výčinov inkvizície, no – myslím si – pred racionálnym úsudkom neobstojí ani jeden. Pamätám si, ešte ako žiak základnej školy, som čítal nejaký historický román od Ľuda Zúbka. A tam som sa s prekvapením dočítal, že kedysi existoval predpis, že súd mohol uznať ako právoplatné svedectvo – iba svedectvo od osoby, podrobenej útrpnému právu (= mučeniu)! O druhu a stupni mučenia sa zrejme rozhodovalo dosť benevolentne, takže sa stávalo, že vyšetrovaný svoje „svedectvo” neprežil. Ak sa napríklad jednalo o plánované mučenie otroka, ktoré ho mohlo zabiť alebo natrvalo skaličiť tak, že by sa stal bezcenným (nepoužiteľným na prácu), vyžadoval sa dopredu súhlas jeho pána. (Ale aj pán si dobre rozmyslel, či ho nedá – najmä inkvizícii.) To bolo tiež „právo”?
Už vtedy mi nešlo do hlavy, ako mohol taký predpis vzniknúť. Predsa je zrejmé, že mučením si možno vynútiť akékoľvek svedectvo. Ak by niekto pochyboval, hocijaký post-inkvizítor ho veľmi rýchlo vyvedie z omylu. Prečo to teda robili?
Správna odpoveď je zrejme takáto. – Inkvizítori si tiež boli veľmi dobre vedomí, akú obrovskú moc im tento „právny predpis” dáva. Pretože oni rozhodovali o druhu a stupni mučenia, keď vyšetrovaného nezastrašil tzv. prvý stupeň (prosto mu ukázali i vysvetlili, aké mučiace nástroje na ňom a s akým účinkom použijú), jednoducho hrozbu naplnili. Každý v ich rukách si dopredu dobre rozmyslel, ako bude „svedčiť”.
Keby nebol existoval onen „právny predpis”, každý svedok (až na nejaké výnimky) by nevypovedal „podľa práva” ale podľa pravdy.
Pred rokmi – už na internetovej diskusii – som čítal jednu obhajobu (ľahšieho stupňa) mučenia. Bola založená na argumente, že kat, ktorý človeku spôsobil pri mučení konkrétne zranenie, bol schopný a aj povinný toto zranenie ošetriť. Pomyslel som si: To sa ti to kecá, keď nie si ty v katových rukách; lebo keby si vytrpel svoje, sotva by si ocenil jeho (akože) humánnosť, spočívajúcu len v tom, že ťa zároveň aj ošetrí (bez záruky žiadnych trvalých následkov).
A ešte nebola spomenutá jedna dôležitá vec. – Kto upadol do podozrenia, musel pred inkvizičným súdom vypovedať úplne nahý. Aj to bolo dobre premyslené. Taký nešťastník bol stresovaný a ponížený už len nahotou, nahý sa cítil totálne bezmocný a bezbranný… to bol tiež jeden účinný spôsob ako zlomiť človeka. Tento moment som si uvedomil až dodatočne. Keď generál Pinochet zvrhol vládu prezidenta Salvadora Allendeho v Chile (1908 – 1973), Allende zahynul a v televízii dávali zábery, ako Pinochetovi vojaci vodili úplne nahých mužov a sústreďovali ich na santiagskom futbalovom štadióne. Niektoré inkvizičné praktiky majú proste nadčasovú platnosť.
Aby som však nezatracoval len inkvizíciu, musím popravde konštatovať, že podobné „právne predpisy”, absurdné z hľadiska tzv. „zdravého” rozumu prežívajú aj v iných oblastiach života v našej modernej dobe. Napríklad súdy neodsúdia očividného gaunera – trebárs vraha – ani na základe nespochybniteľného dôkazu, a to len preto, že „bol nadobudnutý nezákonnou cestou”. Dôvodom je opäť osobovanie si nepatričnej moci a vytváranie predpokladov na korupciu v justícii.
(Nevdojak mi pritom prišiel na um vtip, ktorý som počul kedysi dávno od otca. – Dežo býval s celou svojou perepúťou v chatrnej búde blízko vody. Raz sa riečka rozvodnila a voda brala všetko so sebou – aj Deža. A Dežo, v najvyššej súrke, začal sa modliť: Panebože, zachráň ma, dám ti sto korún. A tu zbadal previsievať ponad vodu vetvu jedného kríka. Chytil sa jej, a cítiac sa už naisto zachránený, začal špekulovať: Keď chcem dám, keď nechcem nedám… Zrazu sa krík pod ťarchou jeho tela vytrhol a nápor vody ho začal unášať ďalej. A on len zúfalo vykríkol: Panebože, ta neznaš srandy?!)
O poznaní
Filozof Tomáš Ryšavý sa vyslovil na margo pojmu „duše”, že duša je akási neviditeľná božská častica. A, v snahe obhajovať koncepciu reinkarnácie i predchádzajúcich životov, ktoré – oponovali mu – si nikto nemôže pamätať, ani sa o niečom takom nemožno presvedčiť, použil argument: Atóm tiež nikto nevidel, a predsa veríme v jeho existenciu.
Okamžite ma napadla odpoveď: Atóm síce nikto nevidel, zato – paradoxne – vnímame neexistujúce objekty, ktorým nič reálne nezodpovedá. Mal som na mysli napríklad obrazy holandského grafika M.C. Eschera. Niekto by povedal, no – ak tie obrazy existujú, musia existovať aj veci na nich zobrazené. Nie – nemusia, ani neexistujú.
Pri otázke vzťahu veriacich a ateistov, čo môžu mať spoločné, zaznela za ateistov odpoveď: Spoločná pre ateistov je pochybnosť o existencii Boha (pretože nepoznáme spôsob, ako jeho existenciu dokázať).
Pán filozof kontroval, že máme len päť zmyslov. To asi sotva stačí k tomu, aby sme dokázali postrehnúť existenciu Boha. Ibaže – chyba lávky. Moderný človek si paletu svojich zmyslov, ktoré v priebehu svojho evolučného vývoja nadobudol a zdokonalil za účelom prostého prežitia, dokázal rozšíriť o prístroje, pomocou ktorých je schopný (nepriamo) registrovať mnoho z toho čo priamo nevníma.
Tak sa stalo, že vieme registrovať povedzme magnetické polia, statické elektrické polia, elektromagnetického polia, rôzne druhy elektromagnetických vlnení z oblastí mimo viditeľného spektra svetelného žiarenia, infrazvuk i ultrazvuk atď.
Vedecké postupy a výsledky vedeckej práce sú veľmi dôležité. Postupnou systematizáciou dosiahnutých poznatkov sa zvyšujú možnosti ich uplatnenia v praxi a znižuje sa možnosť omylov v poznaní.
Nástrahy poznávania a možnosti (aktuálneho) poznania je téma, ktorej sa venujem prinajmenej polovicu života. Preto si veľmi dobre uvedomujem veľký rozdiel medzi ľubovoľnou vierou a vedeckým poznaním. Veľmi podstatným momentom vo všeobecnosti je, že človek je schopný uvažovať len prostredníctvom pojmov. Pomocou pojmov, ktoré vytvorí len na základe emocionálnych podnetov, a ani ich nemusí vedieť jednoznačne popísať. Ale aj pomocou pojmov, ktoré mu vnuklo racionálne uvažovanie.
V oblasti (emocionálnej) viery môže hocikto prichádzať s rôznymi hypotézami, akoby kúzelník vyťahoval biele zajace zo svojho klobúka. Každú hypotézu vyhlási za nespochybniteľnú dogmu, a kto o tom pochybuje, „nepatrí do košiara”. V oblasti vedy sú vedci v mnohých prípadoch nútení tiež veriť, ale v ich prípade sa poväčšine jedná o vieru racionálnu. Na jednej strane táto skutočnosť nevylučuje ani vedecké omyly, ale – na strane druhej – aj v podmienkach nezaručenej istoty v správnosť predpokladov, dospeli najvýraznejšie osobnosti, ktoré sa vyskytli v historicky prirodzenom vývoji vedy, k priam epochálnym výsledkom. Teraz napríklad pracujem na dielku, v ktorom sa venujem len trom najvýznamnejším fyzikom svojej doby – Galileovi, Newtonovi a Einsteinovi.
Galileo Galilei napríklad postrehol fyzikálny fenomén, dnes označovaný ako mechanický princíp relativity. Poznal už síce pojem zotrvačnosti pohybu, ale netušil nič o hybnosti a energii, teda nemohol mať o podstate zotrvačnosti náležitú predstavu. Napriek tomu dokázal objaviť pre fyzikálne vedy (na jedného človeka) viac ako veľa.
Ani Newton, ktorý sformuloval zákon zotrvačnosti, nemal tušenie o existencii energie pohybu. Napriek tomu sformuloval základné pohybové zákony a objavil všeobecný gravitačný zákon, ktorý sa veľmi dobre osvedčil pri riešení základných problémov tzv. nebeskej mechaniky.
Naproti tomu Einstein, ktorý – obrazne povedané – stál na pleciach „obra Newtona”, takže mal tie najlepšie predpoklady posunúť fyziku o hodne ďalej, paradoxne „hodil všetko za hlavu” a obraznú lokomotívu fyzikálneho pokroku presmeroval na slepú koľaj. Prečo? Lebo vsadil na pojmy a predstavy, ktorým reálne nič nezodpovedá. Draho zaplatené výsledky moderných pozorovaní nadobudnú svoju skutočnú cenu až po svojom prehodnotení, na základe akceptácie iných pojmov a iných koncepcií.
„Jasnovidka” Laura
Blonďavá pani jasnovidka v čiernom sa dostala k slovu až takmer v poslednej štvrtine relácie. Ale čo natárala, to racionálne uvažujúci človek sotva strávi.
V jednej chvíli zaznela myšlienka, že iný diskutér ju považuje za klamárku, ale od tohto háklivého momentu sa účastníci diskusie rýchlo presunuli ďalej. Ja si dovolím otvorene predpokladať, že pani „jasnovidka” vskutku je obyčajná klamárka. Ak je skutočná jasnovidka, tento môj predpoklad – dúfam – by ju nemal rozčúliť, pretože ona už dlho dopredu musela „jasne” vedieť, že čo to ja teraz tu na ňu napíšem.
Mne osobne nevadia všetky tie kraviny čo narozprávala. Mňa zaujalo niečo iné. Hoci sa snažila hovoriť „pa rusky”, podobne ako všetky tie predavačky pochybnej bižutérie na istých televíznych kanáloch, niekoľko málo slov povedala s perfektným slovenským akcentom. Proste sa zabudla a prezradila sa. Vtedy som si uvedomil, že jej ruština je len naučená a že len predstiera, že je niekto iný ako naozaj je. Bola aj zvláštne namaskovaná. A napokon – bola v danej relácii inkognito. Lebo, kým identita všetkých ostatných bola známa, ona sa skryla za anonymné meno Laura.
Pani Laura, naozaj je vaším mužom istý pán Seretenko?
Takto ponímané, ak mám pravdu, bolo to zo strany TA3 neseriózne aj voči televíznym divákom aj voči samotným diskutujúcim, keď v záujme toho, aby mohol moderátor položiť tú (možno mnohými očakávanú) „svetobornú” otázku, totiž, či sa Laura naozaj vie spojiť s mrtvými a akým spôsobom, si „te-a-tráci” pred kamery doviedli – doslova podvodníčku. Pozrime sa na to (takto)!
V prípade, že sa mýlim, som kedykoľvek ochotný svoj názor verejne odvolať.
Pramene:
[1] https://www.ta3.com/clanok/1168214/viera-a-posmrtny-zivot.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
