Vede do vienka. I.

Autor: František Cudziš | 6.12.2019 o 9:45 | Karma článku: 1,11 | Prečítané:  320x

   Pilotný článok seriálu „Vede do vienka“. V ňom postupne vyložím objektívny význam energie pre fyziku ako prírodnú vedu i jej význam  bežnom živote človeka, a to na príklade rôznych fyzikálnych súvislostí.

    Mohol som použiť napríklad aj názov „Do vienka slovenskej vede“. Ale vzhľadom na nepatričný ohlas na moje myšlienky aj tu, na blogu, zo strany rôznych slovenských „rozumbradov“, na výsmech, podceňovanie a znevažovanie mojej osoby, no – čo je najpodstatnejšie – vzhľadom na absolútne nepochopenie úlohy a významu kozmodriftu (viď náčrt tejto témy na www.kozmodrift.sk) v tzv. objektívnej realite viac verím vede ako takej, bez nacionálneho nádychu.

    Lebo – ako sa hovorí – ťažko byť doma prorokom.

    Úroveň vedy, a predovšetkým techniky, na Slovensku v 18. a 19. storočí dosahovala niekedy až svetové prvenstvá. Dnešok je však diametrálne odlišný. Napriek všeobecnému pokroku na domácej pôde zaznamenávame relatívny úpadok.

    Čo sa však týka moderných fyzikálnych predstáv o usporiadaní objektívnej reality, tie sú aj „v šírom svete“ značne problematické.

    1.1  Všetko zasahujúca fyzika

     Fyzika (ako celok) sa líši od ostatných prírodných vied tým, že fyzikálne zákony majú všeobecnú a „všetko zasahujúcu“ platnosť. Kým, napríklad, špecifické chemické vlastnosti prvkov a ich zlúčenín sú podmienené predovšetkým štruktúrou elektrónových obalov dotknutých chemických prvkov, ich celková „stavba“ a reakčné mechanizmy podliehajú fyzikálnym zákonom.

    Ak možno o ostatných prírodných vedách povedať, že každá z nich – obrazne povedané – predstavuje ucelenú budovu, o fyzike to neplatí.

    Obraznú budovu fyziky dodnes predstavujú len akési čudesné ruiny. Sem-tam možno rozoznať niektorú časť základov, inde sa rysuje nejaký pilier, ako akýsi výkričník čnie k nebu teleso komína, ale celkové obrysy budovy – bez strechy – sa aj dnes len nejasne črtajú v hmlistom opare ešte nepoznaného.

     Fyzika sa dodnes delí na viac-menej nezávislé disciplíny - mechaniku, termiku, akustiku, optiku, elektrinu a magnetizmus, časticovú fyziku a astronómiu - z ktorých každá sa zaoberá špecifickou skupinou fyzikálnych javov a ktoré si žijú autonómnym životom.

    K akému-takému zjednoteniu dvoch výrazných fyzikálnych oblastí došlo len na základe odvážneho predpokladu, totiž, že (viditeľné) svetlo je pravdepodobne elektromagnetická vlna.

    James Maxwell (1831 - 1879) teoreticky vypočítal, že rýchlosť elektromagnetického vlnenia υ = 1/√[ε.μ] = c, kde „ε“ predstavuje permitivitu, „μ“ predstavuje permeabilitu vákua a „c“ je notoricky známa rýchlosť svetla vo vákuu.

    Heinrich Hertz (1857 - 1894) v roku 1893 dokázal, že elektromagnetické vlnenie sa šíri rýchlosťou „c“, prakticky.

    Tým sa síce spojila oblasť optiky s oblasťou elektriny a magnetizmu, ale len symbolicky. Lebo viaceré veľmi dôležité otázky ostali nedoriešené.

    V prvom rade sa jedná o fakt, že svetlo sa správa tzv. duálne. Niekedy sa prejavuje ako elektromagnetická vlna, inokedy ako prúd hmotných korpuskúl.

    Tiež je veľmi pozoruhodné, že elektromagnetické vlnenie nemá „klasickú“ definíciu (t.j. v slovných pojmoch), ale je známy len všeobecný tvar vlnovej rovnice – odvoditeľný z Maxwellových rovníc. Na tom istom základe možno odvodiť aj tzv. telegrafnú rovnicu, ale iba pre oblasť, v ktorej sa nenáchadzajú zdroje elektromagnetickej vlny. Preto sa aj vo wikipedii poctivo konštatuje, že telegrafná rovnica „popisuje šírenie elektromagnetickej vlny, nie však jej vznik“. [1]

    Pôvodne som nemal v úmysle venovať sa problému spájania jednotlivých oblastí fyziky. Ale, ako autor základov takzvanej teórie kozmodriftu, som si časom uvedomil jej význam aj pre tento aspekt fyziky – totiž, že na základe poznatkov teórie kozmodriftu možno sformulovať tzv. koncepčnú fyziku.

    Koncepčnú fyziku si predstavujem ako zjednodušený, ale súvislý a konzistentný opis základov objektívnej reality. Ak je vedecká paradigma v danej dobe založená na detailnom popise fyzikálnych javov, štýlom koncepčnej fyziky ju možno podstatne jednoduchším, a predovšetkým podstatne názornejším spôsobom priblížiť aj inak vzdelanej verejnosti, ktorá sa zaujíma o vedecký svetonázor, v ktorom dominuje fyzika. V tomto smere môže byť koncepčná fyzika veľmi prospešná aj filozofom.

    Ale koncepčná fyzika môže byť veľmi užitočná aj pre profesionálnych fyzikov.   

    Teória kozmodriftu sa zakladá na fundamentálnom predpoklade objektívnej povahy energie. A čoraz zrejmejšie sa ukazuje, že tzv. transvektorová kinetická energia je pre fyziku ten univerzálny fenomén, ktorý spája jednotlivé fyzikálne disciplíny do tak konzistentného celku, ktorý už – obrazne povedané – možno považovať za ucelenú budovu fyziky.

    Je to viac ako pravdepodobné, ak si uvedomíme, že všetky reálne deje v prírode sú hmotnej podstaty a ich základom je pohyb. Pritom pohyb, napriek svojim najrozmanitejším podobám má vždy jednu a tú istú podstatu, ktorá má objektívnu univerzálnu mieru – (transvektorovú) energiu.

    Pojem energie sa v priebehu historického vývoja fyziky objavil pomerne neskoro. Aj predstavy o jej skutočnom význame vo fyzike sa upresňovali len veľmi pozvoľna, a tento proces – to tvrdím ja - nie je dodnes zavŕšený. Keď však bude zavŕšený, jeho prirodzeným dôsledkom bude podstatne dokonalejšia paradigma než ako je tá súčasná. A stane sa to predovšetkým zásluhou teórie kozmodriftu a tzv. koncepčenej fyziky, ktorej úlohou bude vypracovať maximálne názorný a čo najhutnejší obraz energetických súvislostí v prírodnom dianí.

    Osobne predpokladám, že prípadné ďalšie nové fyzikálne objavy zásadného významu správnosť tejto principiálnej koncepcie plne potvrdia.

    1.2  Ako vznikala teória kozmodriftu

    Keď som sa už zmienil o teórii kozmodriftu, hádam stojí zato aj povedať, ako vznikala.

    Na samom počiatku bola myšlienka, ešte na strednej škole, že by som naozaj chcel vedieť, akou (objektívnou) rýchlosťou sa pohybuje priestorom naša zemeguľa.

    Na vysokej škole, už počas štúdia fyziky na Univerzite Komenského, som dospel k názoru, že otázka objektívneho pohybu zemegule predstavuje zrejme veľmi „zapeklitý“ problém, keď sa ho – počas polstoročia, stovkám (a možno aj tisícom) „moderných“ fyzikov – dosiaľ nepodarilo rozlúsknuť.

    Keď hovorím o moderných fyzikoch, nerátam medzi nich „klasických“ fyzikov na spôsob Michelsona a Morleya. Tí svojím experimentom z r. 1881- zistiac, že objektívny pohyb Zeme nevie odhaliť ani ich dômyselný experiment – akoby odpálili časovanú bombu na poli fyzikálneho poznania.

    Klasickým fyzikom patrila aj éra ešte o jedno polstoročie dopredu (cca 1870- 1920).

    Ibaže, v „styčných“ rokoch (1900 – 1920) sa vo fyzike akoby roztrhlo vrece s ďalšími novými objavmi zásadného významu, z ktorých naviac niektoré mali aj praktické využitie. A tak sa „akademický problém“ objektívneho pohybu Zeme, i keď sa naň nezabudlo, posunul do úzadia. A ani neskôr sa v jeho riešení nijako nepokročilo.

    Na vysokoškolskom štúdiu sa mi nie všetko pozdávalo. Keď sa teda stalo, že som bol nútený štúdium zanechať, ani ma to veľmi nemrzelo.

    Uvažujúc nad tým, prečo sa nedarí preukázať objektívny pohyb Zeme, kalkuloval som aj s možnosťou, že príčina toho môže spočívať práve v poňatí vedy (a nie len „na slovenský spôsob“). Môže to súvisieť so všeobecným prístupom k nej, ktorý sa potom zákonite odráža aj v spôsobe vyhodnocovania nových poznatkov a ich začleňovania do „systému“.

    Pomyslel som si: Tam niekde môže byť chyba, obrazne povedané – „pasca“, do ktorej sa „chytia“ všetci, ktorí absolvovali vysokoškolské štúdium a zamestnali sa ako vedeckí pracovníci. Keby som bol doštudoval, asi by sa to isté prihodilo aj mne.

    Hoci som si nemohol byť istý, bol som preto čiastočne aj rád, že - so zanechaním  vysokoškolského štúdia – v mojom prípade táto (hypotetická) možnosť zanikla.

    A predsavzal som si – pre istotu – že počas obdobia, keď sa budem venovať tejto vybranej problematike takrečeno „amatérsky“, nebudem sledovať ani ďalšie prípadné pokroky oficiálnej vedy, aby ma  ani náhodou nemohli ovplyvniť v mojom súkromnom snažení.

    Pochopiteľne, veľmi dobre som si uvedomoval, že sa jedná o riskantný krok. Nikde nebolo zaručené, že práve ja uspejem – tam, kde „pohoreli“ iní „borci“. Ale ja som bol ochotný toto riziko podstúpiť, pretože som sa nemienil (prvoplánovo) pechoriť za uznaním – ale za objektívnym poznaním, lebo len o také som mal odjakživa úprimný záujem.

    Keby som neuspel ani v najmenšom, nič strašné by sa nestalo, uznal by som si osobnú „porážku“ ako rozumný človek, ktorý vie preorientovať svoje záujmy a môže sa realizovať aj v inej záujmovej oblasti.

    Isteže, vedel som tiež, že - nesledovaním pokrokov vo fyzikálnych vedách - môj odborný rozhľad začne zaostávať. Ale, aká to bola vtedy (ba ešte i dnes) veda?! – Tie mysticko-relativistické, aj modernejšie kozmologické fantazmagórie, som nikdy v živote nebral vážne.

    Skutočná veda, podľa mňa, vyzerá trochu ináč.

    Aby som (tiež) pravdu povedal, na základe vlastných skúseností som časom stratil voči akademickému prostrediu prakticky všetku úctu a nejaké tituly pred alebo za kohosi menom sú mi dnes prakticky „fuk“.

    Môj osobný postoj v tomto smere je ten, že ak niekto chce, aby som si ho vážil, musí vzbudiť moju úctu voči sebe nie svojimi titulmi (ku ktorým neviem ako prišiel) ale predovšetkým svojimi bezprostrednými činmi (tie viem, sám pre seba, posúdiť). Moju úctu si musí získať ako človek-osobnosť.

    Na druhej strane som tiež predvídal, že aj v prípade že uspejem, stretnem sa potom pri prezentácii svojich výsledkov (ako „nevzdelaný laik“, bez titulov) s nezáujmom i dešpektom, a vôbec so všetkými sprievodnými javmi v podobných situáciách.

    Nuž – nemýlil som sa.

    Samozrejme, nič nie je len čierno-biele. Preto som rátal aj s tým, že prezentácie mojich výsledkov si všimnú – popri „havkáčoch“, ktorí sa snažia vyniknúť svojimi vedomosťami(?) – aj schopní ľudia-odborníci.

    Schopných ľudí, v „mojom prípade“ – predpokladám – možno rozdeliť na dve skupiny.

    Prvú skupinu predstavujú uvážliví odborníci, ktorí sa neponáhľajú s vyslovovaním svojho názoru na cudziu prácu. Najmä nie vtedy, keď vidia jej neúplnosť. Viem, že kdesi sú, určite aj na Slovensku, ale takých som doteraz stretol veľmi-veľmi málo. Tých som si vážil, aj si ich vždy budem vážiť.

    Druhú skupinu predstavujú ľudia, síce (aj veľmi) schopní, žiaľ – schopní všetkého! Kdekoľvek pôsobia, všade idú predovšetkým za kariérou (a s tým spojenými „benefitmi“). Pred tými sa snažím byť opatrný.

    Na stránke cudzis.blog.sme.sk som za dva roky predstavil čitateľom mojich článkov dosť veľa (nie len) vlastných myšlienok s fyzikálnou tematikou. Články boli zamerané jednak na problematiku procesu poznávania, jednak na prezentovanie najhlavnejších myšlienok teórie kozmodriftu.

    Opakovane som písal, povedzme, aj o všeobecnej kozmodriftovej rovnici a o fyzikálnych dôsledkoch, ktoré z nej vyplývajú. Ale o všeobecnej kozmodriftovej rovnici, z ktorej vyplývajú všetky najpodstatnejšie tvrdenia teórie kozmodriftu, som úmyselne nepojednával úplne „polopatisticky“. Bol som totiž zvedavý, či sa niekto ozve a kvalifikovaným spôsobom rozšíri tento môj „polovičatý“ výklad.

    Nikto taký sa však nenašiel.

    A, ako čas beží, bude čoraz ťažšie prisvojiť si niekomu moje myšlienky z teórie kozmodriftu, s tvrdením, že aj on uvažoval nad záhadami objektívnej reality podobne.

    Teraz prichádzam so sériou článkov, v ktorých sa budem snažiť popísať logickú reťaz vybraných predstáv a tvrdení teórie kozmodriftu čo najucelenejšie.

    Formou podania obsahu bude predovšetkým rozprávanie, kde však bude treba, aj s matematickým popisom problematiky, s príslušným fyzikálno-filozoficky ladeným komentárom. Ja nie som totiž Stephen Hawking, aby som (napr. v jeho komerčne motivovanom diele Stručná história času) zdôvodňoval absenciu matematických vzťahov argumentom, že „použitie jedného matematického vzorca znižuje čítanosť diela na polovicu“.

    Mne sa nejedná o čítanosť, ale o podanie svojich názorov na usporiadanie objektívnej reality čo najreálnejším i najnázornejším spôsobom. Lebo nemám záujem, aby čitatelia mojich myšlienok po mne papagájovali, ale aby im vskutku rozumeli.

    1.3  O seriáli Vede do vienka

    Seriál „Vede do vienka“ som založil na osnove majúcej prinajmenšom štyri časti (plus záver). 

    Prvá je venovaná všeobecným myšlienkam predstavujúcim užitočnú predprípravu k nasledujúcim častiam.

    Leitmotívom druhej časti je slogan „Čo Galileo Gailei netušil“.

    Leitmotívom tretej časti je analogický slogan „Čo netušil Isaac Newton“.

    Štvrtá časť je venovaná tomu, čo Albert Einstein mohol tušiť, ale - ignorujúc to – zviedol proces historického vývoja fyziky zo správnej cesty (obrazne povedané) na „slepú koľaj“.

    Aby som príliš nenapínal trpezlivosť čitateľa (predovšetkým čitateľa-fyzika) „všeobecnými rečami“, ktoré by – predpojatý – mohol neuvážene pokladať za obyčajné „kecy“, predosielam, že už v druhej časti seriálu (Čo Galileo Galilei netušil) vyvrátim principiálny omyl modernej fyziky, totiž, že kinetická energia je relatívna fyzikálna veličina – v podstate „číslo“ – lebo jej hodnota závisí výlučne od subjektívnej voľby súradnicovej sústavy, vzhľadom na ktorú uvažujeme (relatívny) pohyb reálnych telies.

    (Takáto „logika“ uvažovania si – obrazne povedané – podáva ruku s predpokladom, akceptovaným nie len „rýdzo teoreticky“ ale „smrteľne vážne“ napríklad aj v experimentálnej fyzike, totiž, že „čas je to, čo ukazujú hodiny“.)

    Akékoľvek hodiny, nech sú založené na ľubovoľnom funkčnom princípe, sa zákonite raz pokazia. – Ale čas sa  nezastaví, bude plynúť ďalej ako vždy. Teda čas evidentne „nie je to, čo ukazujú hodiny“.

    Presnejšie povedané, vysvetlím reálny súvis medzi kinetickou energiou relatívneho pohybu (pojem klasickej mechaniky) a transvektorovou kinetickou energiou objektívneho pohybu (pojem z teórie kozmodriftu) daného telesa.

    Tým sa fyzika zbaví jedného vžitého omylu, ktorého dôsledkom je rozlišovanie medzi jednotlivými „druhmi“ energie. Lebo, kým sa mechanickému pohybu pripisuje kinetická energia, jej relatívna povaha nestačí na úplný popis pohybu – aj napriek tomu, že každý pozorovaný pohyb je relatívny. Potrebný doplňujúci údaj predstavuje hybnosť, ktorá obsahuje informáciu o (tiež len relatívnom) smere pohybu. Aby sme mohli predpovedať pokračovanie mechanického pohybu daného telesa po interakcii s iným telesom, potrebujeme poznať kinetické energie i hybnosti obidvoch telies a musíme brať do úvahy zákon zachovania kinetickej energie i zákon zachovania hybnosti.

    Všade inde, kde nie je mechanický pohyb bezprostredne zrejmý – predovšetkým v oblasti tzv. mikropohybov (prejavujúcich sa navonok napr. ako teplo, alebo vytvárajúci elektrochemický potenciál či iný druh potenciálu) – si naproti tomu vystačíme so všeobecným pojmom energie, ktorej priznávame objektívnu povahu. Na riešenie úloh z tejto oblasti - aj pri zmene formy energie - pritom plne postačuje len zákon zachovania energie, a to aj napriek tomu, že táto energia je výslednicou nepredstaviteľne veľkého ale konečného počtu mikropohybov (mechanickej povahy) v uvažovanej fyzikálnej sústave.

    (Neskôr ukážem, že tento spôsob nazerania na objektívnu realitu odstraňuje aj ďalšie nelogické výnimky vo fyzike. Napríklad tú, že klasické skladanie hybností neplatí v prípade svetla. V skutočnosti je to hlúposť. V objektívnom priestore sa totiž aj hybnosť svetla klasicky skladá s hybnosťou zdroja svetla. A dôvodom skutočnosti, že to nepozorujeme, je relatívna povaha priestoru, v ktorom by sme chceli toto skladanie postrehnúť. Ibaže to nie je možné. Práve na túto skutočnosť „narazil“ Michelsonov-Morleyov experiment.)  

           

    Pokračovanie.

 

    Pramene:

[1] https://cs.wikipedia.org/wiki/Elektromagnetické_vlny

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Polícia zatiaľ obvinenie Trnku nezrušila, prípad študuje Čižnár

Dozorujúci prokurátor spochybnil dôvod na stíhanie bývalého šéfa prokuratúry.

Dobré ráno

Dobré ráno: Video z Kočnerovej jachty je len začiatok

V Kočnerovej knižnici sa ešte skrývajú ďalšie fotky či videá.

Bödörova výpoveď nesedí s Threemou

Haščák riešil s Kočnerom aj siskára Forischa.


Už ste čítali?