Vede do vienka. III.

Autor: František Cudziš | 12.12.2019 o 8:00 | Karma článku: 1,11 | Prečítané:  316x

    Článok obsahuje pokračovanie prípravných úvah, týkajúcich sa obdobia fyziky od I. Newtona až takmer po koniec 19. storočia. Keď sa s takto získaným nadhľadom vrátime ku Galileovi, možno uvidíme jeho fyzikálne dielo v inom svetle.

    1.5  Fyzika v dobe Isaaca Newtona

    V dobe Isaaca Newtona už bolo fyzikálne poznanie na vyššej úrovni.

    Počas tisícov, ba až desaťtisícov rokov existencie človeka s inteligenciou prakticky porovnateľnou s inteligenciou jeho priemerných súčasníkov, milióny a milióny jednotlivcov pozorovali voľný pád telies, ktoré sa rôznymi spôsobmi uvoľnili zo svojho miesta. Nikto pred ním si však nedokázal  uvedomiť (spoločnú) príčinu všetkých pádov, ani bližšie špecifikovať jej povahu (podstatu a mechanizmus pôsobenia).

    Toto je ďalší z názorných príkladov, dokazujúcich význam filozofického uvažovania pri rozširovaní vedeckého poznania.

    Kvôli tomu, aby mohol čiastočne (kvantitatívne) popísať gravitačné pôsobenie, musel Newton najprv vytvoriť základy infinitezimálneho počtu. Ale k otázke samotnej podstaty gravitácie sa odmietol vyjadriť. Tento problém presahoval hranice jeho jasnozrivosti a on bol schopný vedecky poctivo si to priznať. (Síce sa mu pripisuje aj notoricky známy výrok „Hypotézy nevymýšľam“, no niektorí autori jeho životopisu konštatujú, že to tak celkom nezodpovedá skutočnosti. Napríklad László Vekerdi. [3])

    Podobne „kapituloval“ aj pred problémom fyzikálnej podstaty času uspokojac sa s predstavou (a systematickým používaním) tzv. „matematického času“.

    Isaac Newton však dokázal vypracovať matematické základy nebeskej mechaniky napriek tomu, že pojem energie ešte stále nebol známy.

    To je naozaj pozoruhodný moment v („prirodzenom“ – tak, ako sa udial) historickom vývoji fyziky, pretože on tento vývoj ovplyvnil.

    Rovnako je veľmi dôležitý fakt, že Newton, hoci sformuloval svoje tri pohybové zákony, v „pozemskej“ mechanike sa vonkoncom nezaoberal problematikou hmotnej štruktúry bežných telies a v „nebeskej“ mechanike ho hmotnosť vesmírnych telies zaujímala tiež len čo do veľkosti. Bolo to pochopiteľné, keď vlastné rozmery kozmických telies (planét, komét) si mohol dovoliť – vzhľadom na rozľahlosť čo len slnečnej sústavy – redukovať na hmotné body.

    Na druhej strane, napríklad ani chémia nebola na tom o nič lepšie. Prevládala v nej téza, že deliteľnosť hmoty je obmedzená, pričom najmenšou časticou hmoty je atóm. A z celkového množstva chemických prvkov ich bolo rozpoznaných relatívne málo, niektoré boli pritom známe od staroveku (zlato, striebro, meď, cín, antimón, železo, olovo, ortuť, uhlík, síra).  

Dôležitosť tohto faktu pochopí čitateľ z neskoršieho výkladu.

    Čo sa týka optiky, Newton rozložil slnečné svetlo pomocou optického hranola na farebné spektrum (1672). Vtedy ešte nebola vyriešená otázka rýchlosti šírenia svetla, či je konečná alebo nekonečná. Galileo Galilei ju nemohol zistiť, lebo ho obmedzovala primitívna úroveň jeho pokusov. Avšak Olaf Roemer, ešte za jeho života, svojimi pozorovaniami zákrytov Jupiterovych mesiacov (1676) prvý zistil, že rýchlosť svetla je konečná.

    Skôr, než pokročím bližšie k dobe Alberta Einsteina, chcem najprv ešte upriamiť pozornosť čitateľa na dva dôležité momenty v historickom vývoji fyziky, ktoré sa udiali v období medzi Newtonom a Einsteinom.

    Prvý z nich predstavuje veľmi dôležitý fakt v klasickej mechanike, totiž, že mechanický pohyb telies sa riadi súčasne dvomi zákonmi zachovania, a to zákonom zachovania hybnosti a zákonom zachovania kinetickej energie.

    Druhým je nečakaný a veľmi prekvapujúci negatívny výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu (1881).

    1.6  Dve miery pohybu – hybnosť a kinetická energia

    Plný význam tejto skutočnosti som si spočiatku neuvedomoval, ani som mu nevenoval potrebnú pozornosť do času, kým som sa neoboznámil s článkom Fridricha Engelsa „Miera pohybu. – Práca“. [4]

    Dovtedy som problém koexistencie hybnosti a kinetickej energie viac vnímal v súvislosti s fenoménom zotrvačnosti. – Ak sa, napríklad, bežné hmotné teleso pohybuje inerciálne, znamená to, že buď naň nepôsobia žiadne sily alebo je ich výslednica nulová. V obidvoch prípadoch sa dané teleso pohybuje rovnomerným priamočiarym pohybom, teda má zároveň konkrétnu hybnosť i konkrétnu kinetickú energiu.

    Keďže koexistujú aj zákon zachovania hybnosti a zákon zachovania kinetickej energie, prvý Newtonov pohybový zákon – zákon zotrvačnosti – môže byť banálnym, prirodzeným dôsledkom hociktorého z nich. Ibaže – ktorého? (Neskôr dokážem, že je dôsledkom zákona zachovania kinetickej energie, pretože za pojmom „hybnosť” sa tiež – nepochopene - skrýva kinetická energia.)

    Ak sa nemení ale zachováva sa hybnosť telesa, hovoríme, že dané teleso sa pohybuje vlastnou zotrvačnosťou. Ale presne to isté platí aj v prípade zachovávajúcej sa nemennej kinetickej energie daného telesa.

    Vo fyzike majú svoje oprávnené miesto ako fenomén hybnosti tak aj fenomén kinetickej energie. F. Engels vykonal pri písaní zmieneného článku prácu, na ktorú by som sa ja, sám od seba, nikdy nepodujal. Podobne ako mnoho terajších študentov fyziky, ktorí si len rutinným spôsobom osvoja predpísané učivo (považujúc ho za „triviálnu klasiku“). Učivo s tak jednoduchým a samozrejmým obsahom, že je (predpokladajú) úplne vylúčené, aby sa v ňom mohlo skrývať niečo chybné. A už priam „cválajú“ k vyšším „levelom“ hry s názvom „fyzika“.

    (Študentom sa je však zbytočné čudovať. Oni, bez skúseností a dostatočného nadhľadu,  len „na slovo” veria svojim učiteľom. Tak sa opäť raz potvrdzuje, že „ryba smrdí od hlavy”.)

    Z kontextu článku nie je isté, či si F. Engels uvedomoval kvalitatívny rozdiel medzi povahami hybnosti a kinetickej energie, totiž, že (z matematicko-fyzikálneho hľadiska) hybnosť je vektorová a kinetická energia skalárna veličina. A naviac, že – čisto z fyzikálneho hľadiska – sú obe tieto veličiny relatívne.

    Ale nemožno mu uprieť poctivú snahu dopátrať sa pravdy, čo sa skutočne stane v prípade, keď pohyb daného telesa vizuálne zanikne.

    Dovolím si odcitovať krátku pasáž z jeho článku, lebo je hodná zamyslenia. -

    „Pravda, tu sa ukazuje, že „m.v“ a „m.v.v/2“ slúžia na určenie dvoch celkom odlišných pochodov, ale to sme už dávno vedeli, veď „m.v.v“ sa nemôže rovnať „m.v“, iba s výnimkou, že v = 1. Ide o to, aby sme pochopili, prečo má pohyb dve miery, teda o vec, ktorá je vo vede práve tak neprípustná ako v obchode. Skúsme to teda inak.

    Pomocou „m.v“ sa teda meria „pohyb prenášaný a pozmeňovaný mechanickými prostriedkami“; táto miera teda platí pre páku a všetky z nej odvodené formy, kolesá, skrutky atď., slovom pre všetky prevodové zariadenia. Teraz však jednoduchá a vôbec nie nová úvaha ukáže, že tu, pokiaľ platí „m.v“, má svoju platnosť aj „m.v.v“. Vezmime nejaké mechanické zariadenie, na ktorom súčty ramien páky na obidvoch stranách sú v pomere 4:1, v ktorom teda závažie 1 kg udrží v rovnováhe závažie 4 kg. Celkom malým pridaním sily na jednom ramene páky vyzdvihneme teda 1 kg o 20 metrov; to isté pridanie sily na druhom ramene vyzdvihne teda 4 kg o 5 metrov, a pritom ťažšie závažie klesne za taký istý čas, aký potrebuje druhé rameno na stúpanie. Hmotnosti a rýchlosti sú nepriamo úmerné: m.v, 1×20 = m´.v´, 4×5. Ale ak necháme každé závažie, len čo sme ho zdvihli, voľne padnúť do pôvodnej polohy, potom prvé, 1 kg, dosiahne po prebehnutí dráhy 20 metrov (zrýchlenie tiaže tu počítame zaokrúhlene, teda 10 metrov namiesto 9,1), rýchlosť 20 metrov; naproti tomu druhé štvorkilové závažie  nadobudne na päťmetrovej dráhe rýchlosť 10 m.

    m.v.v = 1 x 20 x 20 = 400 = m´.v´.v´ = 4 x 10 x 10 = 400 .

    Naproti tomu doby pádu sú rozdielne: 4 kg prejdú svojich 5 metrov za jednu sekundu, 1 kg prejde svojich 20 metrov za 2 sekundy. Je samozrejmé, že sme tu nebrali do úvahy trenie a odpor vzduchu.

    Keď však obidve telesá spadnú zo svojej výšky, ich pohyb ustane. Tu sa teda ukáže „m.v“ ako miera jednoducho prenášaného, teda trvajúceho pohybu, „m.v.v“ ako miera strateného mechanického pohybu.

    Ďalej. Pri náraze dokonale pružných telies platí to isté. Súčet súčinov hmotnosti a rýchlosti práve tak ako súčet súčinov hmotnosti a štvorca rýchlosti je pred nárazom aj po náraze ten istý. Obidve miery majú tú istú platnosť.

    Inak je to pri náraze nepružných telies. Tu poúčajú bežné elementárne učebnice (vyššia mechanika sa takýmito maličkosťami už ani nezaoberá), že súčet „m.v“ je pred nárazom aj po náraze ten istý. Naproti tomu dochádza k strate živej sily (t.j. kinetickej energie – pozn. autora), lebo keď odpočítame súčet súčinov hmotnosti a štvorca rýchlosti po náraze od ich súčtu pred nárazom, zostáva nám vždy kladný zvyšok; o toto množstvo (alebo jeho polovicu, podľa toho, ako vec chápeme) sa zmenšila živá sila vzájomným preniknutím narážajúcich telies a zmenou ich tvaru. – Druhá časť tvrdenia je jasná a očividná. Menej jasná je však prvá časť tvrdenia, že súčet súčinov hmotnosti a rýchlosti zostáva ten istý po náraze, ako aj pred ním. Živá sila, navzdory Suterovi, je pohyb, a keď sa jej časť stratí, stráca sa i pohyb. Teda „m.v“ tu alebo vyjadruje množstvo pohybu nesprávne, alebo je nesprávne celé uvedené tvrdenie. Dokonca celá táto poučka pochádza z čias, keď ešte ľudia nemali ani tušenia o premene pohybu, keď sa teda zmiznutie mechanického pohybu pripúšťalo iba vtedy, keď to už nešlo inak. A tak sa tu rovnosť súčtu súčinov hmotnosti a rýchlosti pred nárazom a po náraze dokazovala tým, že sa tento súčet nikde ani nezmenšuje, ani nezväčšuje. Keď však telesá vnútorným trením, ktoré zodpovedá ich nepružnosti, strácajú živú silu, strácajú aj rýchlosť a súčet súčinov hmotnosti a rýchlosti musí byť po náraze menší ako pred ním. Veď predsa pri výpočte „m.v“ nemožno zanedbávať vnútorné trenie, keď sa tak jasne prejavuje pri výpočte „m.v.v/2“. Koniec citovania.

    A doslova mnou otriasla pasáž v Engelsovom článku, bližšie k jeho záveru. –

    „Schopnosť práce, ktorá tkvie v určitom množstve mechanického pohybu, sa teda nazýva, ako sme videli, jeho živou silou a až donedávna sa merala pomocou m.v.v“. Vzniklo tu však nové protirečenie. Vypočujme si Helmholtza (Erhaltung der Kraft, S. 9). Tu sa hovorí, že veľkosť práce možno vyjadriť závažím „m“ vyzdvihnutým do výšky „h“, pričom veľkosť práce je „m.g.h“, kde „g“ je vyjadrením sily tiaže. Aby závažie vystúpilo voľne do výšky „h“, potrebuje rýchlosť v = √[2.g.h], ktorú znova nadobúda pri páde. Teda m.g.h = m.v.v/2 a Helmholtz navrhuje

    „označiť priamo veličinu „m.v.v/2” ako kvantitu živej sily, čím sa stane totožnou s mierou veľkosti práce. Vzhľadom na doterajšie používanie pojmu živej sily… je táto zmena bezvýznamná, ďalej nám však prinesie podstatné výhody”.

    Je to až neuveriteľné. Roku 1847 bol Helmholtzovi vzájomný vzťah živej sily a práce tak málo jasný, že vôbec nezbadal, že doterajšiu proporcionálnu mieru živej sily premieňa na absolútnu, že si neuvedomil, aký významný objav urobil svojím odvážnym zásahom, a odporúča svoje „m.v.v/2“ proti „m.v.v“ len preto, že je to pohodlnejšie! A z pohodlnosti mechanistov sa „m.v.v/2“ aj zaužívalo. Iba postupne sa dospelo aj k matematickému dôkazu „m.v.v/2“;...“. Koniec citovania.

    Vtedy som si – práve vďaka F. Engelsovi – rozšíril poznatky z vybranej oblasti historického vývoja fyziky, na historickom vývoji riešenia otázky vzájomného vzťahu ako aj významu jednotlivých fenoménov pohybu – hybnosti a kinetickej energie. A, aj na základe zmienky o tuposti v myslení škótskych mechanistov (a nie hocakých, ale) Thomsona (William – lord Kelvin, 1824 – 1907) - a Taita (Peter Guthrie, 1831 – 1901) v polovici 19. storočia (a určite ešte aj v neskoršej dobe) v súvislosti s chápaním problematiky energie, som začal tušiť, ako a prečo sa asi stalo, že ešte v 70-ty ch rokoch 20. storočia sa vo fyzike nachádzajú „nedorobky“, ktoré priam hatia jej ďalší prirodzený vývoj.

    Druhým závažným faktorom „nezdravého“ historického vývoja fyziky je nekritické preceňovanie relativistických koncepcií, s ktorými prakticky započal Einstein (a po ňom aj ďalší) a ktoré prerástli, napríklad,  aj do absurdných predstáv fyzikálnej kozmológie.

    Navážať sa do mňa spôsobom, že „ak si myslím, že (dnes) môžem uspieť odvolávaním sa na myšlienky (zneuznaného - v prírodovednej oblasti!) F. Engelsa ...”, môžu len hlupáci s „ideologicky prifarbeným“ myslením (zaťaženým predsudkami), reagujúci na meno Engels ako býk na červené súkno.

    Na rozdiel od nich som sa ja vedel poučiť aj od Fridricha Engelsa a, cez energetické súvislosti existujúce v objektívnej realite, sa mi podarilo uvedomiť si veľmi podstatné fakty.

    1.7  Poznámka k Michelsonovmu-Morleyovmu experimentu

    Príčinou nezdaru očakávaní od výsledku Michelsonovho-Morleyovho experimentu nie je v konečnom dôsledku nič iné ako ignorovanie energetických súvislostí, existujúcich v objektívnej realite. Ignorovanie, spôsobené  nereálnym nazeraním na usporiadanie objektívnej reality (sveta, v zmysle vesmíru). A toto usporiadanie  – s veľmi vysokou pravdepodobnosť – nepripúšťa  žiadne výnimky z pôsobenia fundamentálnych prírodných zákonov. Nuž nečudo, že pravidlo Occamovej britvy sa tak dobre osvedčuje v procese poznávania.

    Jednou z výnimiek, ktoré narušujú logický obraz sveta, je výnimka v oblasti skladania čiastkových (relatívnych inerciálnych) pohybov do jedného výsledného pohybu, a to v prípade svetla. Principiálne sa jedná o skladanie vektorov priradených jednotlivým čiastkovým pohybom, vyjadrujúcim buď ich rýchlosť alebo hybnosť. Výslednú rýchlosť aj hybnosť, povedzme, dvoch čiastkových pohybov, ktoré súčasne koná (v euklidovskom priestore) jedno a to isté teleso, určíme ako vektorový súčet rýchlostí a hybností čiastkových pohybov.

    Ak, napríklad, počas jazdy autom z neho vystrelíme projektil, jeho výslednú rýchlosť udáva vektorový súčet rýchlosti auta a rýchlosti výstrelu (odpor vzduchu aj gravitačné pôsobenie zanedbáme). Potom, skalárne vyjadrenú hybnosť projektilu, predstavuje súčin jeho hmotnosti a jeho výslednej rýchlosti. Vektorom vyjadrená hybnosť projektilu sa rovná „m”-násobku jeho výslednej rýchlosti, kde „m” je hmotnosť projektilu.

    Ak si ale z idúceho auta posvietime reflektorom, napríklad na nočnú krajinu, teoretickí fyzici-relativisti tvrdia, že rýchlosť jazdy auta sa v tomto prípade neskladá s rýchlosťou svetelných lúčov – ani vektorovo ani nijakým iným spôsobom – ale rýchlosť šírenia svetla v priestore ostáva vždy konštantná, a síce „c”.

    Tento fakt je (zdanlivo) tzv. „zdravým rozumom” nepochopiteľný. Hypotéza o konštantnej rýchlosti šírenia svetla vo vákuu, akoby jednej z univerzálnych prírodných konštánt, predstavuje druhý postulát špeciálnej teórie relativity, ktorá prvá vniesla do klasickej fyziky „matematický” trend predpokladov - absurdných z fyzikálneho hľadiska. (V skutočnosti, aj ako to vysvetľuje teória kozmodriftu, pozorovanie konštantnej rýchlosti šírenia svetla „c” neodporuje zdravému rozumu. Musíme si však uvedomiť, že hovoríme o rýchlosti šírenia svetla v – len relatívnom – priestore. V objektívnom priestore nemá pri skladaní rýchlostí výnimku ani svetlo.

    Vychádzajúc z tohto predpokladu, totiž, že aj rýchlosť svetelného lúča sa vektorovo skladá s rýchlosťou svetelného zdroja, ktorý ho vyžiaril, potom je negatívny výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu jasný ako facka, a dokonca je akceptovateľný (s „malým” faktickým upresnením) aj druhý postulát špeciálnej teórie relativity. To upresnenie hovorí, že rýchlosť svetla „c” – z hľadiska jej povahy - je relatívna fyzikálna veličina. A ako akási nemenná, univerzálna prírodná konštanta sa javí len a len preto, že aj priestor, v ktorom ju experimentálne preverujeme, je tiež len relatívny.

    V tomto ohľade sa deje niečo podobné ako v rébuse 30 eur, keď fyzikálne korektný súčet 25 + 5 „špekulantsky” zameníme za súčet 27 + 2, a to bez akéhokoľvek „seriózneho” tušenia, čo sa skrýva za ignorovaným členom ∆ - pozri rovnicu (1). V tomto prípade, v zmysle predstáv a tvrdení teórie kozmodriftu, člen ∆ reprezentuje objektívnu skutočnosť, že naša Zem - i celý pozorovaný vesmír - sa (inerciálne) pohybuje rýchlosťou kozmodriftu „w” = „c”.

    Dnes sa len všeobecne sa uznáva, že teória relativity bude časom nahradená nejakou dokonalejšou teóriou, v ktorej bude ale nevyhnutne(!) obsiahnutá - podobne, ako vraj je klasická fyzika dostatočným priblížením teórie relativity (v oblasti malých – relatívnych - rýchlostí). To je však sotva reálne.

    Iným podstatným momentom, narušujúcim logický obraz sveta, je – osobne nechápem prečo – naivné a tvrdošijné zotrvávanie na predstave, že dôsledné odlišovanie relatívneho priestoru (ľubovolne zvolených súradnicových sústav) od reálneho (t.j. objektívneho) trojrozmerného euklidovského priestoru (bez akýchkoľvek fyzikálnych singularít) je zbytočné. Pritom mnoho fyzikálnych úvah vedie k logickej predstave, že v euklidovskom  priestore možno principiálne rozlíšiť dve (tzv.) základné priestorové úrovne.

    Prvou priestorovou úrovňou je objektívny, večný a nekonečný nemenný priestor, existujúci nezávisle od ľudského vedomia. Druhou priestorovou úrovňou je relatívny priestor rozmerovo konečných súradnicových sústav, ľubovolne vymedzených ľudským vedomím. Relatívny priestor sa v objektívnom priestore zákonite pohybuje, a to prevažne inerciálne.

    Poznámka. – Ako človek dospel k pojmu „priestor” a k predstave, čo sa za týmto pojmom skrýva?

    Pretože priestor je nehmotný, možno ho vnímať len prostredníctvom konkrétnych hmotných objektov, ktoré sa v ňom nachádzajú v určitých zoskupeniach a v rôznych vzdialenostiach od seba. Ak sa žiadna zo vzájomných vzdialeností uvažovaných objektov nemení, zvádza nás to k predstave, že sa (všetky) nachádzajú v stave (relatívneho) pokoja. Keď sa menia vzájomné vzdialenosti s ostatnými len v prípade (povedzme) jedného objektu, sme náchylní predpokladať, že sa pohybuje len tento jeden-jediný objekt, kým všetky ostatné objekty sú v pokoji. V skutočnosti sa však môžu pohybovať aj všetky ostatné objekty, ibaže – na rozdiel od onoho jedného – synchronizovane. Ak teda nemáme možnosť kvalifikovane rozhodnúť otázku, či sa pohybujú všetky objekty alebo len jeden - „výnimočný” objekt, zvyčajne podliehame (ničím nepodloženému) dojmu, že sa pohybuje len „výnimočný” objekt – vzhľadom na všetky ostatné objekty, nachádzajúce sa v stave (relatívneho) pokoja. A, pretože medzi nimi – (akože) nehybnými - „vnímame” určitý priestor, aj o ňom intuitívne predpokladáme, že (tiež) „je nehybný”. Všetky bežné hmotné objekty (s vnútornou látkovou štruktúrou) sa však, z objektívnych dôvodov (z dôvodu svojej energetickej stability), nutne musia pohybovať. Preto je ich pokoj len relatívny, a rovnako je relatívny aj priestor medzi nimi (resp. „nehybný” priestor, na ne vzťahovaný). V skutočnosti sa všetky hmotné objekty, ktoré sa zdajú byť v stave (relatívneho) pokoja, nejakým spôsobom pohybujú. A ten priestor, vzhľadom na ktorý sa (nejako) pohybujú – je objektívny priestor.

    Hoci dôvody na takéto počínanie „zízajú na uvážlivého fyzika z každého kúta”, novodobí fyzikálne založení vedátori naďalej uprednostňujú, pred predstavou dvoch základných priestorových úrovní, hypotetickú predstavu existencie akéhosi časopriestorového kontinua (prípadne priestorov s ešte vyšším počtom rozmerov), s absurdnou metrikou i topológiou, obsahujúceho bezpočet singularít fyzikálnej povahy – jednak vo svojom vnútri a jednak počas svojho (údajného) kozmologického vývoja od akéhosi hypotetického Veľkého tresku.

    Teória relativity (špeciálna i všeobecná) však, z filozofického hľadiska, predstavuje uzavretý systém, neschopný zmeny. Túto jej neschopnosť spôsobujú práve absurdné postuláty špeciálnej teórie relativity, a tiež neudržateľné predstavy všeobecnej teórie relativity. Potom je naporúdzi otázka, akým spôsobom vznikne nová fyzikálna paradigmatická teória, ktorá bude teóriu relativity prekonávať, a pritom uchová všetky v nej figurujúce fyzikálno-ontologické nezmysly.

    Ponúka sa prakticky jediná odpoveď: Takáto teória by bola – chiméra!

    Nová, reálnejšia fyzikálna teória - ako základ novej vedeckej paradigmy - musí byť vybudovaná na novom, radikálne inom ale reálnom základe a na reálnych prístupoch k najpodstatnejším momentom vo fyzike, ktoré sú známe už dnes aj k momentom dnes ešte neznámym, doposiaľ neobjaveným. Inými slovami, jej východiskom musia byť predstavy, ktorými možno vysvetliť všetky poznatky klasickej fyziky, aj uviesť na správnu mieru dnešné problematické predstavy relativistickej fyziky. A ešte inými slovami: nová fyzika, o ktorej tu hovorím, musí predstavovať (z fyzikálno-filozofického hľadiska) tzv. „otvorený systém”, schopný svojho zdokonaľovania. Taký systém musí mať vytvorené nevyhnutné aj postačujúce predpoklady (bezproblémového) začleňovania ďalších a ďalších novoobjavených poznatkov, ktoré v ňom na počiatku neboli.

    Systém s takýmito vlastnosťami možno vytvoriť len za podmienky, že od počiatku bude obsahovať najnevyhnutnejšie reálne predpoklady, na základe ktorých bude možné postupne odvodiť alebo zosúladiť nové, rovnako reálne poznatky.

    Teória kozmodriftu v tomto prípade vychádza z predpokladov o vlastnostiach tzv. „základných existenčných kategórií” – priestoru, hmoty a pohybu, ktorými sa teraz nemienim podrobnejšie zaoberať. Chcem len k vyššie uvedeným myšlienkam poznamenať, že kategória „priestor” obsahuje dva „aspekty”: aspekt geometrický a aspekt fyzikálny. Pre geometrický aspekt je príznačné, že jeho vlastnosti sú rovnaké v objektívnom i v relatívnom priestore. Fyzikálny aspekt má naproti tomu na jednotlivých priestorových úrovniach rôzne vlastnosti. Keďže každý relatívny priestor je zároveň súčasťou objektívneho priestoru, všetky fyzikálne deje, ktorých „obraz” vnímame v relatívnom priestore, v skutočnosti prebiehajú v objektívnom priestore – podľa objektívnych prírodných zákonov. A pôsobenie týchto prírodných zákonov možno postrehnúť aj v relatívnom priestore, ale v tvare deformovanom jeho vlastným (t.j. tiež objektívnym) pohybom. Po správnosti by sme tieto deformované prejavy objektívnych prírodných zákonov mali nazývať „prírodnými zákonitosťami”, ale keďže sa v praktickom živote stretávame len s nimi, aj tieto zákonitosti sme povýšili na zákony.

    Povedzme – zákon zachovania (transvektorovej kinetickej) energie (ako základnej formy energie) je, na rozdiel od zákona zachovania hybnosti, fundamentálnym prírodným zákonom. A zákon zotrvačnosti, ako jeho dôsledok pozorovaný v relatívnom priestore ľubovolnej súradnicovej sústavy, je príkladom prírodnej zákonitosti.

    Na základe povedaného si teda dovolím tvrdiť, že príčinou absurdnosti teórie relativity je skutočnosť, že Einstein sa rozhodol budovať modernú fyziku takým spôsobom, že v konečnom dôsledku výrazne uprednostnil geometrický aspekt priestoru pred jeho fyzikálnym aspektom. Prípadne ich nekriticky „zmiešal”. Zrejme sa nechal zlákať faktom, že – ako už bolo povedané - geometrický aspekt oboch základných priestorových úrovní má rovnaké vlastnosti. Aj človek neznalý tzv. vyššej matematiky si môže do istej miery predstaviť, ako tento fakt vynikol - v určitom okamihu procesu historického vývoja fyziky - v prostredí matematických rovníc. To bolo lákadlo – obrazne povedané – prehodiť výhybku z koľaje „realita” na koľaj „absurdita”, ktorému Einstein neodolal.

    Z tohto pohľadu sa teda Einsteinovi – ani jeho nasledovníkom – nemožno veľmi čudovať. Naviac, významnou mierou tu pôsobil aj fakt, že fyzici-relativisti sa de facto riadili zásadou: „Ako máme počítať, aby sme získali výsledky zhodné s výsledkami experimentálnych pozorovaní a meraní?”. Úmerne tomu vymýšľali potrebný matematický aparát. (Pre potreby svojich úvah som tento moment označil „inžiniersky prístup k fyzike”.) V tomto zmysle volil Einstein svoj druhý postulát špeciálnej teórie relativity účelne. No, v konečnom dôsledku, za túto voľbu treba dodnes platiť neprijateľnú cenu. – Do nereformovateľného obrazu sveta podľa teórie relativity treba zapracovávať nové a stále novšie poznatky, a to za cenu ich čoraz väčšmi zdeformovanej fyzikálnej interpretácie.

    Ak sa vrátim k problému fyzikálnej povahy energie, možno konštatovať toto. -

    Aktuálne sú vo fyzike dva diametrálne rozdielne názory na povahu energie.

    Pri štúdiu mechanického pohybu materiálnych telies sa v mechanike – na základe Galileovho tzv. mechanického princípu relativity - považuje kinetická energia za relatívnu fyzikálnu veličinu. Táto veličina však sama osebe, bez zreteľa na hybnosť, na popis (relatívneho) pohybu materiálnych telies nestačí. Relatívny pohyb teda akoby mal dve miery, podliehajúce dvom (koexistujúcim) zákonom zachovania – zákonu zachovania kinetickej energie a zákonu zachovania hybnosti. Zdôvodnenie koexistencie kinetickej energie a hybnosti v mechanike (resp. dynamike), pomocou matematického princípu Emmy Noerthovej, mňa osobne neuspokojuje. Na tento problém mám lepšie vysvetlenie, vyplývajúce zo všeobecnej kozmodriftovej rovnice.

    Na druhej strane, vo všetkých prírodovedných a technických oboroch, v prípadoch, kde nie je možné pohyb v rôznych dejoch vzťahovať na nejakú súradnicovú sústavu, ale tam pracujeme s predstavou energetických potenciálov, si – prekvapujúco - vystačíme len so zákonom zachovania energie. Vtedy nevieme sledovať, čo sa deje s hybnosťou; len teoreticky predpokladáme, že sa zachováva. A tam sa, zrazu, (aj) kinetická energia javí ako objektívna fyzikálna veličina, na ktorú sa vzťahuje už nie „ špeciálny” zákon zachovania kinetickej energie (vzhľadom na uvažovanú súradnicovú sústavu) ale rovno „všeobecný“ zákon zachovania energie (bez ohľadu na jej formu).

    Tento duálny prístup k predstavám o podstate konkrétnych javov nie je vo fyzike ojedinelý. Preto, za daného stavu, snahy o „komplexné“ pochopenie vesmíru (napr. zo strany kozmológov či „matematických fyzikov-strunárov”), ktorých výsledkom by bola akási univerzálna „teória všetkého“, sú zrejme (môj osobný názor) rovnako beznádejné ako snahy o zostrojenie perpetua mobile.

 

    Pokračovanie.

 

    Pramene:

 

[3] László Vekerdi: Isaac Newton, SMENA, Bratislava 1981

[4] Fridrich Engels: Dialektika prírody, PRAVDA, Bratislava 1976, s. 76-89

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Polícia zatiaľ obvinenie Trnku nezrušila, prípad študuje Čižnár

Dozorujúci prokurátor spochybnil dôvod na stíhanie bývalého šéfa prokuratúry.

Dobré ráno

Dobré ráno: Video z Kočnerovej jachty je len začiatok

V Kočnerovej knižnici sa ešte skrývajú ďalšie fotky či videá.

Bödörova výpoveď nesedí s Threemou

Haščák riešil s Kočnerom aj siskára Forischa.


Už ste čítali?