Vede do vienka. XII.

Autor: František Cudziš | 26.1.2020 o 15:30 | (upravené 26.1.2020 o 21:56) Karma článku: 3,14 | Prečítané:  148x

    Je úlohou vedy len neustále systematizovať určité poznatky, a to takým spôsobom, aby sme na ich základe vedeli (iba) predpovedať výsledky nejakých ďalších pozorovaní alebo experimentov? Podľa mňa, to by bolo na vedu málo

    V doterajších článkoch seriálu som najprv, pomocou tzv. všeobecnej kozmodriftovej rovnice, poukázal na spojitosť medzi klasickým (pre malé pozorované rýchlosti) zákonom zachovania hybnosti, zákonom zachovania kinetickej energie a (bližšie neurčeného) kozmodriftu „ŵ”. Dokázal som, že každá súradnicová sústava, v ktorej tieto dva zákony koexistujú, je inerciálna a že je vysoko pravdepodobné, že sa (aj keď z neznámych príčin) inerciálne pohybuje celý viditeľný vesmír. Potom – vychádzajúc z predpokladu, že rýchlosť šírenia svetla vo vákuu je preto limitnou rýchlosťou pre relativistické správanie hmoty, že je to zároveň rýchlosť kozmodriftu „ŵ” – som:

    1. fyzikálne zdôvodnil príčinu relativistického správania hmoty, ktorá spočíva -

    2. v „spolupôsobení” tzv. „univerzálnej” hmotnosti „m(u)” a rýchlosti kozmodriftu „w” v zákone zachovania relativistickej hybnosti [m(u).w = m(r)], a

    3. stanovil (v teórii kozmodriftu, TK) hodnotu rýchlosti kozmodriftu: „w = c”. Pritom objasniť dôvod rovnosti „c = w” je podobne významná úloha ako pochopenie fyzikálneho významu všeobecnej kozmodriftovej rovnice. Je to úloha do budúcna, zrejme už pre niekoho iného ako ja.

    Súčasne chcem zdôrazniť, že:

    a) TK principiálne protirečí aktuálnym relativistickým koncepciám, pritom ale dokáže kvalitatívne zdôvodniť existenciu fyzikálnych javov, ktorých príčinu alebo dôsledky sú relativisti nútení len postulovať, resp. ich vôbec nevedia (kvalitatívne) vysvetliť,

    b) všeobecná kozmodriftová rovnica má v TK fyzikálny rozmer transvektorovej kinetickej energie, jednotkovo vyjadrený v tzv. „joulenoch” [Jn],

    c) jednotkou fyzikálneho rozmeru univerzálnej hmotnosti „m(u)” v TK je tzv. „kilen” [kn],

    d) jednotkou fyzikálneho rozmeru sily v TK je tzv. „newtonian” [Nn] ; i keď sa (z praktických dôvodov, kde sa to dá) bude vždy uprednostňovať Newtonov „klasický” zákon sily, teda aj zaužívané fyzikálne jednotky [kg], [N] a [J],

    e) jednotkou rýchlosti kozmodriftu „w” zostáva klasické [m/s],

    f) smer kozmodriftu „ŵ” zostáva predbežne neurčený, ale predpokladám, že sa ho podarí určiť astronomicky – stanovením jeho apexu, resp. antapexu – možno pomocou poznatkov, ktoré už astronómovia majú.

    Týmto článkom (a nasledujúcimi) mienim pokračovať v budovaní konzistentnosti predstáv teórie kozmodriftu, a to objasnením základných „rébusov” ohľadom svetla.

    4.2  Zotrvačnosť svetla 

    Predošlý článok bol venovaný vysvetleniu javu relativistického správania hmoty podľa teórie kozmodriftu, ktorý sa (mylne) považuje za jednu z („mystických”) vlastností hmoty. Teória kozmodriftu vidí v tomto jave potenciálnu možnosť na určovanie rýchlosti objektívnych pohybov. Tento moment teda podrýva prvý postulát špeciálnej teórie relativity.  Druhou – podobne „cenenou” – vlastnosťou hmoty je jej gravitačné pôsobenie, ktoré – podľa všeobecnej teórie relativity - (vraj) má schopnosť deformovať (časo)priestor v okolí (predovšetkým, veľmi) hmotných telies. Tejto problematike sa však teraz nemienim venovať. Radšej zameriam pozornosť čitateľa na otázku, či svetlo naozaj nemá zotrvačnosť. Pretože osobne sa nazdávam, že svetlo zotrvačnosť má. Už v r.1899 P.N. Lebedev experimentálne preukázal, že svetlo pôsobí tlakom na osvietené objekty. Svetelné kvantá majú aj hmotnosť aj hybnosť, a teda aj zotrvačnosť. Mohlo by sa zdať, že toto tvrdenie podrýva aj druhý postulát špeciálnej teórie relativity. Ale nepodrýva ho (tým spôsobom, ako si asi možno myslíte); naopak – viackrát som už bol napísal, že Einstein zvolil tento postulát – istým spôsobom - celkom účelne.

    Čo znamená výrok, že aj „svetlo má zotrvačnosť ”?

    Znamená to, že (v objektívnom priestore) sa rýchlosť zdroja svetla skladá (trans)vektorovo s rýchlosťou ním vyžiareného svetla podobne ako sa (v relatívnom priestore) vektorovo skladajú rýchlosti čiastkových pohybov telesa do rýchlosti jeho výsledného pohybu.

    Upozorňujem, že to platí všeobecne, t.j. ako pre relatívne tak aj pre objektívne rýchlosti uvažovaných pohybov. (Ak skladáme dva čiastkové pozorované pohyby daného telesa do jeho výsledného relatívneho pohybu, tretí čiastkový pohyb pri tom „automaticky” predstavuje jeho vlastný kozmodrift. Výsledkom zloženia každého relatívneho pohybu s objektívnym kozmodriftom je objektívny pohyb.)

    Týmto sa teória kozmodriftu opäť dostáva do sporu s oficiálnym názorom fyzikov-relativistov. Aj na internete sa možno pri tejto téme bežne dočítať, že, napríklad, i keby sme sa pohybovali – s baterkou v ruke - polovičnou rýchlosťou svetla (t.j. rýchlosťou c/2), svetlo z tohto zdroja by sa aj tak pohybovalo (, relativisti nevedia, že to len vzhľadom na subjektívny priestor) stále rýchlosťou „c”.   

    Základné optické predstavy teórie kozmodriftu som popísal v [11]. Podľa nich existujú v objektívnom priestore aj „nadsvetelné” rýchlosti (interval hodnôt c, 2c) aj „podsvetelné” rýchlosti (z intervalu 0, c). Že je to vysoko pravdepodobné, resp. „celkom prirodzené”, napovedá aj vysvetlenie relativistického správania hmoty.

    Pripomínam. - Za predpokladu, že tzv. „pokojovej” hmotnosti „m(0) zodpovedá súčin tzv. „univerzálnej” hmotnosti „m(u)” a rýchlosti kozmodriftu (povedzme) Zeme „w (= c)”, je hmotný objekt - urýchľovaný na vysokú relatívnu rýchlosť „v” – nútený pohybovať sa ešte väčšou (t.j. „nadsvetelnou”) rýchlosťou, totiž  „w/γ”, kde „γ” je faktor gama, notoricky známy z matematického aparátu špeciálnej teórie relativity.     

    Problematika objektívnej rýchlosti šírenia svetla je ozvláštnená tým, že táto rýchlosť vzniká (trans)vektorovým skladaním relatívnej a „všesmerovej” rýchlosti „c” s rýchlosťou „w” objektívne nasmerovaného kozmodriftu „ŵ”. Obr.1a.

 

    Uviedol som tam tiež pravdepodobnú fyzikálnu príčinu vzniku svetla. -

    Predpokladám, že svetelné zdroje vyžarujú svetlo z toho dôvodu, že vyžarovanie energie vo forme svetla vedie k zachovaniu ich vnútornej látkovej štruktúry, dokedy sa len dá. Na to zrejme najlepšie slúži práve mechanizmus zbavovania sa maximálneho množstva energie vo forme kinetickej energie, ktorá je naviazaná na minimálne množstvo hmotnosti. Vyvinutie veľmi vysokých hodnôt rýchlosti, napríklad (až) rýchlosti svetla „c“, je pre daný proces veľmi vhodné.

    Napríklad, intenzívny prísun tepla zvonka pôsobí na hmotný objekt, ktorý sa môže stať svetelným zdrojom, tak, že sa objekt najprv len zohreje. Prvou fázou zbavovania sa tejto energie je prúdenie tepla (infračerveného žiarenia) z objektu do chladnejšieho okolia. Ak to nestačí, teplota objektu stúpa až kým objekt postupne nezačne žiariť farebným svetlom vo viditeľnom spektre žiarenia, ktorého vlnová dĺžka sa postupne skracuje. Farba svetla sa mení od tmavočervenej cez žltú a bielu až po ultrafialovú. Zo všedného objektu sa stane svetelný zdroj. O jeho výkone vyžarovania svedčí farba ním vyžarovaného svetla.

    Je zrejmé, že vnútri svetelného zdroja existuje určitý mechanizmus s pôsobením tak veľkých síl, že dokážu v tomto kritickom stave „vymršťovať“ do svojho okolia žiarivú energiu, viazanú zrejme na „prúdy“ hmotných kvánt-korpuskúl, takou rýchlosťou, ktorá sa presne rovná rýchlosti kozmodriftu našej kozmooly. To určite nebude žiadna náhoda.

    Z hľadiska teórie kozmodriftu je podstatné, že všetky fyzikálne javy reálne prebiehajú v objektívnom (t.j. kozmodriftovom) priestore, ale pozorovavané sú systematicky v relatívnom priestore. Svetlo je teda vyžarované zdrojom do objektívneho priestoru a, v dôsledku tzv. „remisie” (emisie podľa balistického princípu Waltera Ritza, 1878 – 1909), sa v ňom šíri objektívnou rýchlosťou, ktorá je funkciou uhla zvieraného daným lúčom so smerom kozmodriftu „ŵ”. Lúč svetla je zachytený na stanovisku pozorovateľa, teda – pochopiteľne - v relatívnom priestore. V dôsledku tzv. „kaberácie” prichádza zdanlivo z iného smeru a prakticky stálou (relatívnou) rýchlosťou „c”.

    Špeciálna teória relativity si naproti tomu nesmierne komplikuje situáciu pri vysvetľovaní fyzikálnych javov už len tým, že úporne zostáva pri predstave vnímania vesmíru – dalo by sa povedať – na jednej priestorovej úrovni, nič nedbajúc, že je len relatívna. Potom jej asi naozaj nezostávalo (ani nezostáva) nič iné, len uchýliť sa k takým absurdnostiam ako je napr. tzv. kontrakcia dĺžky alebo tzv. dilatácia času.

    V konečnom dôsledku bolo nutné obohatiť pojmový aparát teórie relativity o pojem priestoru s viac ako tromi rozmermi, o tzv. „časopriestor”, kde štvrtý rozmer predstavuje čas. Avšak každý, kto si dobre preštuduje základné predpoklady teórie kozmodriftu a z nich vyplývajúce dôsledky, postrehne, že tzv. „časopriestorovému intervalu” v teórii relativity zodpovedá „kozmodriftové posunutie”, t.j. posunutie relatívneho priestoru v objektívnom priestore - za čas „t”, rýchlosťou kozmodriftu „w”. Aj toto je podporný fakt pre predpoklad, že objektívny pohyb relatívneho priestoru sa v jeho vnútri (v ľubovoľnej inerciálnej súradnicovej sústave) prejavuje ako plynutie času.   

    Einstein predpokladal, že merania dĺžky a času musia závisieť od (vzájomne) relatívneho pohybu pozorovaného hmotného objektu a pozorovateľa. Jeho prístup k problematike je, podľa môjho názoru, tzv. LEN kinematický. Čo to prakticky znamená, veľmi výstižne popísal už filozof Platón (428/427 – 347 pr.n.l.) - na príklade tzv. Platónovej jaskyne – zverejnenej v jeho diele „Ústava”.

    Podstatou „kinematického náhľadu” na reálnu situáciu je, že nerozlišuje (ani nevie rozlíšiť) zdanlivý pohyb, s ktorým nie je spojené žiadne množstvo reálnej energie, od skutočného pohybu, disponujúceho konkrétnym množstvom reálnej kinetickej energie. Pracovať s „kinematickým náhľadom” na reálnu situáciu je možné (aj užitočné) len vďaka tej skutočnosti, že napríklad veľkosť energie pri zraze telies, schopnej zmeniť svoju formu (tzv. „deformačná práca”) je funkciou práve ich vzájomnej (t.j. relatívnej) rýchlosti. Z hľadiska iných aspektov problematiky však treba veľmi dôsledne rozlišovať medzi zdanlivým (relatívnym) a reálnym (objektívnym) pohybom.

    A tým sa dostávame k jeho notoricky známemu príkladu o (ne)súčasnom pozorovaní dvoch bleskov.

    4.2.1  Einsteinov myšlienkový experiment - pozorovanie bleskov 

    Dovolím si jeho podstatu odcitovať [12]:

    » Pozorovateľ M stojí vedľa železničnej trate. V určitej vzdialenosti pozdĺž trate je bod A. V tej istej vzdialenosti proti smeru pohybu vlaku sa nachádza bod, ktorý označíme B. Blesk udrie vedľa železnice súčasne v bode A a v bode B. Pozorovateľ zistí, že tieto udalosti sa stali súčasne, pretože vidí dva blesky v tom istom časovom okamihu. Nachádza sa presne v strede medzi bleskami, a pretože svetlo sa šíri konštantnou rýchlosťou, usúdi, že blesky udreli súčasne v oboch bodoch.

    Teraz uvažujme takýto prípad. Keď udrú obidva blesky, vlak sa práve pohybuje veľkou rýchlosťou po trati v smere od bodu A k bodu B. V momente, keď sa zablyskne, pozorovateľ vo vlaku – označíme ho M´ - je práve oproti pozorovateľovi M pri trati a pohybuje sa smerom k jednému z bleskov, vzďaľujúc sa od druhého blesku. Uvidí skôr blesk v bode B ako blesk v bode A. Pozorovateľ M´, ktorý sa nachádza vo vlaku, vie, že sa pohybuje a berie ohľad na rýchlosť svetla, ktorá je stála, urobí si uzáver, že oba blesky vznikli súčasne. Všetko je dosiaľ v poriadku.

    Ale podľa dvoch základných postulátov špeciálnej teórie (overených Michelsonovým-Morleyovým experimentom) môžeme práve tak isto uvažovať, že vlak je v pokoji, zatiaľ čo sa Zem rýchlo pohybuje naspäť. Z tohto hľadiska pozorovateľ M´ - vo vlaku – si urobí záver, že blesk v bode B skutočne vznikol skôr ako blesk v bode A, teda presne tak, ako ich pozoroval. Okrem toho vie, že sa nachádza práve v strede medzi dvoma bleskami, a pretože sa považuje za nepohyblivého, musí usúdiť, že blesk, ktorý uvidel prvý, vznikol skôr ako ten, ktorý uvidel ako druhý.

    Pozorovateľ M na Zemi musí súhlasiť. Pravda, videl blesky súčasne, ale teraz je v situácii, že musí uvažovať, ako keby sa pohyboval. Keď berie ohľad na rýchlosť svetla a na skutočnosť, že sa pohybuje smerom k blesku v bode A a vzďaľuje sa od blesku v bode B, dospeje k záveru, že blesk v bode B musel vzniknúť skôr.

    Pretože na otázku, či oba blesky vznikli súčasne, nemôžeme odpovedať absolútne presne, musíme ju zavrieť. Odpoveď závisí od výberu súradnicového systému… . « Koniec citátu.

    Uvedená stať sa síce celá nachádza na priloženom obrázku, ale prepísal som ju kvôli konfortu čitateľov, ktorí by si azda chceli text tohto článku okopírovať.

    Skôr, ako budem pokračovať, položím otázku. – Čo je skutočnou úlohou vedy?

    Je úlohou vedy len neustále systematizovať určité poznatky, a to takým spôsobom, aby sme na ich základe vedeli (iba) predpovedať výsledky nejakých ďalších pozorovaní alebo experimentov? Prípadne ešte odstraňovať zo systému omyly, ktoré sa doň v procese jeho historického  vývoja dialekticky zákonite dostali? To všetko je síce osožné, ale samo osebe to nestačí. To ešte nie je „pravá”, „úplná”, resp. „skutočná” veda. Ozajstná veda totiž vyžaduje, aby sme oným systematizovaným poznatkom rozumeli takpovediac „komplexne”.

    Čo mám tým na mysli?

    Povedzme, pri riešení napr. matematických alebo geometrických úloh, môže existovať viacero riešení vyhovujúcich zadaniu. V tomto zmysle, sú si riešenia navzájom rovnocenné. Veda je preto vedou, že sa ich snaží spoznať všetky - aj nadobudnúť istotu, že ich naozaj viac nie je.

    Pri budovaní základov teórie kozmodriftu som sa však snažil mať na zreteli nie len tento moment problematiky. Od mladosti sa v („populárno-náučnej”) literatúre s fyzikálnou tematikou sporadicky stretávam s vyjadreniami serióznych autorov, ktorí v nich vyjadrujú svoje prekvapenie nad tým, že to či ono (všeobecne uznávané) tvrdenie nebolo nikdy spoľahlivo overené, a to z rôznych dôvodov. Obzvlášť ma zarážali zmienky, že predchádzajúci autor/-i prínosov k riešenej problematike sem-tam zabudol/-li zohľadniť rôzne dôležité fakty. Aby som teda zvýšil svoje šance správne sa zorientovať, snažím sa analyzovať rôzne náhľady na danú problematiku. Je mi pritom jedno, či sa jedná o pohľad Einsteinov, Engelsov alebo trebárs pohľad pána Járaya. Všetci totiž môžu mať pravdu len v niečom, alebo sa iba v niečom mýliť. Alebo sa môžem niektorými ich myšlienkami inšpirovať.

    Jednou z nástrah poznávania je zaujímavý psychologický proces. Dávno som kdesi čítal o technike chytania opíc. –

    Domorodec prinesie so sebou ťažký hlinený džbán s akurátne úzkym hrdlom. Do džbána vloží opicami obľúbenú pochúťku a skryje sa. Je len otázkou času, kedy príde zvedavá opica, strčí do džbána ruku a zmocní sa onej pochúťky na jeho dne. Akurátnosť hrdla džbána spočíva v tom, že doň možno vložiť ruku s prázdnou dlaňou, ale vytiahnuť ruku s plnou dlaňou sa už nedá. Keď sa opica „rukolapne” zmocní svojej koristi v džbáne, domorodec vyjde z úkrytu. Opica vreští, chápe čo jej hrozí, ale nedokáže sa vzdať svojej koristi. Koniec príbehu je banálny.

    Niečo podobné (ale „v bledoružovom”) sa neraz stáva aj ľuďom. Napríklad sa nevedia vzdať lákavej, v podstate však chybnej myšlienky, ktorú im niekto šikovne podsunul. Tým sa stávajú dobrovoľnými zajatcami sveta predstáv, v ktorom oná myšlienka (alebo trebárs meno jej autora) zohráva dôležitú úlohu.

    V článku [13], na príklade riešenia pohybu tzv. „Einsteinových rakiet”, som poukázal – ako na chybné - na zbytočne „zúžené” chápanie objektívnej situácie. – Máme v šíro-šírom vesmíre dve osamotené rakety; ako sa môžu pohybovať, vzhľadom na seba navzájom?

    Einstein hovorí:  Buď –

1. Pohybuje sa raketa A a raketa B je nehybná,

2. Pohybuje sa raketa B a raketa A je nehybná,

3. Pohybujú sa obe rakety. 

    Cudziš hovorí:

a) Objektívny pokoj pre hmotné telesá s vnútornou látkovou štruktúrou neexistuje, reálne teda vyhovuje len tretia možnosť.

b) Einsteinom vyššie uvažované tri principiálne možnosti sa vzťahujú len na vzájomný pohyb rakiet po priamke, na ktorej sa nachádza úsečka AB.

c) Uvažované rakety sa tiež môžu principiálne pohybovať po (povedzme, priamočiarych) dráhach, nachádzajúcich sa v jednej rovine.

d) Alebo sa môžu rakety principiálne pohybovať aj po dráhach (povedzme, priamočiarych), ktoré neležia v jednej rovine, t.j. nemôžu sa nikde v priestore stretnúť.

    Prečo vlastne Einstein opomenul objektívne možnosti c) a d), o tom by sa dalo dlho diskutovať, ale každopádne sa to, mne osobne, javí – povedané v tenisovom žargóne – ako „nevynútená chyba”.

    Podobnej chyby sa dopustili pred vyše 2000 rokmi starogrécki filozofi eleatskej školy, keď sa pokúšali vysvetľovať pohyb pomocou pokoja. Vychádzali totiž z predpokladu, že „existovať znamená nachádzať sa na určitom mieste v stave pokoja”, hoci oprávnenosť (ba dokonca nevyhnutnosť) takéhoto predpokladu z ničoho nevplýva. Tým si sami zavreli dvere k správnemu porozumeniu problematiky pohybu a rezignovane vyhlásili, že pohyb vlastne neexistuje, to len zmysly nás klamú! Na dôkaz tohto tvrdenia vyšpekulovali tzv. apórie, ktoré sa – súc pomník „intelektuálnej neopatrnosti” – zachovali až do súčasnosti (napr. Letiaci šíp stojí, Rýchlonohý Achilles nepredbehne korytnačku, Neobídeš štadión).

    Einsteinov myšlienkový experiment s pozorovaním dvojice bleskov tiež nie je dokonalý.

    Jeho prvým (zásadným) nedostatkom je, že má ilustrovať vnímanie (ne)súčasnosti dvojice bleskov dvomi pozorovateľmi, a to v závislosti len od ich relatívneho pohybu. Ale to je celkom pochopiteľné, keďže má experiment podporiť predstavy špeciálnej teórie relativity.   

    4.2.2  (Ne)súčasnosť bleskov podľa teórie kozmodriftu

    Predmetný Einsteinov myšlienkový experiment, aj napriek tomu, že je „vsadený” do reálnej krajiny, sa v podstate odohráva akoby v jednorozmernom svete – reprezentovanom železničnou traťou. Ale, v zmysle teórie kozmodriftu, si viem celkom dobre predstaviť, že onen „príbeh” sa udial v objektívnom trojrozmernom priestore. To je – narozdiel od kinematického Einsteinovho – jej dynamický náhľad na uvažovanú situáciu.

    Proste zohľadním aj úlohu kozmodriftu „ŵ”, ktorú nevyhnutne zohráva v tomto špeciálne vymyslenom experimente (v štýle „Einsteinov šerosvit”, pozri [14]).

    Ponechám označenie pozorovateľa pri trati, ktorý sa nachádza v strede úseku „AB” – „M”. Pozorovateľ vo vlaku nech je „N” a vlak ho vezie v smere od bodu „A” k bodu „B”. Nech blesky udrú, súčasne v bode „A” i v bode „B”, a nech vtedy o polohe pozorovateľov platí „M ≡ N”. Svetlo bleskov sa šíri (priestorovo, anizotropne) v zmysle optických predstáv teórie kozmodriftu.  Celá krajina (lebo Zem) sa pohybuje v (objektívnom) priestore objektívnym pohybom - kozmodriftom „ŵ” – rýchlosťou „w = c”.

    Hoci pozorovatelia svoj objektívny pohyb nevnímajú, kozmodrift „ŵ” ako jeho súčasť existuje a „pôsobí”.

    Bolo by teda naivné myslieť si, že – vo všeobecnom prípade (smer kozmodriftu „ŵ” zviera s „AB” ľubovoľný uhol) – sa svetlo bleskov šíri (v objektívnom priestore) k pozorovateľovi „M” po dráhach „AM” a „BM” a k pozorovateľovi „N” po dráhach „AN” a „BN”. Obidvaja pozorovatelia sú schopní zaregistrovať (v objektívnom priestore) len tie svetelné lúče z jednotlivých zábleskov, ktoré sa nachádzajú v danom čase - spolu s nimi - na rovnakom mieste.

    Aby lepšie vyniklo, čo to znamená, uvažujme najprv „špeciálne” prípady, totiž, že kozmodrift „ŵ” je orientovaný 1. v smere „AB” (obr.3a) a 2. v smere „BA” (obr.3b).

    Pozorovateľ „M” stojaci pri trati, v oboch prípadoch registruje záblesky od bleskov súčasne. Kým ho kozmodriftový pohyb unáša, z bodu „M” do bodu „B” (BM = d) rýchlosťou „c” za čas „d/c” a tam „narazí” na „stojace” fotóny z tamojšieho blesku, svetlo z blesku v bode „A” prekoná dráhu „AB = 2d” rýchlosťou „2c” za rovnaký čas „d/c”. Obr.3a. (Analogicky, v obrátenom garde, to platí aj v prípade podľa obr.3b.)

    Pozorovateľa „N” dostihne v bode „X” (obr.3a) svetlo z blesku v bode „A” za čas „t(1)”, ktorý vypočítame z kvadratickej rovnice

    t(1)  =  [d + v.t(1)]/2c.t(1)      .                       (27a)

    Naproti tomu, pozorovateľ „N” „narazí” v bode „B” (obr.3a) na „stojace” fotóny z tamojšieho blesku za čas

    t(2)  =  d/(c + v)    .                                        (27b)    

    V zmysle obr.3b, pozorovateľa „N” dostihne v bode „Y” svetlo z blesku v bode „B” za čas „t(3)”, ktorý vypočítame z kvadratickej rovnice

    t(3)  =  [d - v.t(3)]/2c.t(3)       .                       (27c)

    Naproti tomu, pozorovateľ „N” „narazí” v bode „A” (obr.3b) na „stojace” fotóny z tamojšieho blesku za čas

    t(4)  =  d/(c - v)    .                                         (27d)                            

    Prípad, keď smer kozmodriftu „ŵ” zviera s úsečkou „AB” ľubovoľný uhol, blesky udreli súčasne v bode „A” i „B” a pozorovateľ „N” sa pohybuje relatívnou rýchlosťou „v” k bodu „B”, je na obr.4.

    Ani jeden zo zábleskov nemôže zastihnúť pozorovateľa „M” na jeho pôvodnom stanovisku, ale ho zastihnú – súčasne - v polohe „M´ ”. Bod „M´ ” sa nachádza na polkružnici so stredom „M ≡ N” a polomerom „d = MA = MB”.

    Vyplýva to z faktu, že pri kinematickom náhľade na situáciu, svetlo sa v smere úsečky „AB” šíri rýchlosťou „c” a, pri dynamickom náhľade na situáciu, každý jeden jej bod sa objektívne pohybuje rýchlosťou „w = c” v smere kozmodriftu „ŵ”. Kým sa teda premiestni pozorovateľ „M” z bodu „M” do bodu „M´ “, za ten čas sa premiestni napr. aj bod „A” do polohy „A´ “ a bod „B” do polohy „B´ ”. Zjednodušene možno povedať, že kým by sa dostal záblesk napr. z bodu „A” do bodu „M” (rýchlosťou „c”), pozorovateľ v „M” sa za ten čas premiestni do polohy „M´ “ (rýchlosťou „w = c”), kam sa práve dostane aj lúč (rýchlosťou „ck” pre smer „AM´ “, pozri obr.1). Také sú totiž optické predstavy teórie kozmodriftu o reálnom šírení svetla, v ktorých sa významným spôsobom uplatňujú rovnoramenné trojuholníky, akými sú aj ∆AMM´ a ∆BMM´.

    Preto, pozorovateľ „M” pri trati, spozoruje obidva záblesky v bode „M´ ”, a to súčasne. Podobne, pozorovateľ „N” vo vlaku, by spozoroval súčasne obidva záblesky v bode „N´´ ”, ale v danom čase sa nachádza len v bode „N´ ”. Rozdielnosť objektívnych polôh obidvoch pozorovateľov spôsobil relatívny pohyb vlaku po trati „AB”.

    Situácia pozorovateľa „N” vo vlaku je iná. Vďaka jeho relatívnej rýchlosti „v” v smere „AB”, sa pohybuje iným ako všeobecným kozmodriftom „ŵ”. Smer jeho objektívneho pohybu sa odkloní od objektívneho pohybu pozorovateľa „M” a jeho vlastný kozmodrift (pomalší oproti „ŵ”) ho premiestni do bodu „N´ “, ktorý sa tiež nachádza na úsečke „A´B´ “. V tejto polohe k nemu dorazí vždy skôr záblesk z bodu „B” pred zábleskom z bodu „A”. Obidva záblesky by pozorovateľ „N” mohol registrovať súčasne – analogicky s pozorovateľom „M” – na danej polkružnici, v polohe „N´´ “.

    Všimnime si, že rýchlosť „w” možno výhodne použiť pri určovaní časov, potrebných na prekonávanie objektívnych vzdialeností.

    Nech si čitateľ sám utvorí názor, ktorý z dvoch tu uvedených náhľadov na myšlienkový experiment s pozorovaním dvoch bleskov je vierohodnejší.

               

    Pokračovanie.

               

    Pramene:

 

[2] Subjektívny faktor exaktného pozorovania fyzikálnych javov, VI.

[10] https://cudzis.blog.sme.sk/c/469747/ucene-tvrdenia-pod-drobnohladom-logiky.html

[11] kozmodrift.sk, kap. 6, čl. 6.2

[12] M. Gardner: Teória relativity pre milióny,  ALFA, Bratislava 1969, s. 52-53

[13] https://cudzis.blog.sme.sk/c/436336/ako-sa-einstein-preratal.html

[14] https://cudzis.blog.sme.sk/c/440346/einstein-casomerac.html

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aj Fica verejne podporili niektorí členovia predsedníctva, bez boja sa nevzdá

Peter Pellegrini v utorok Roberta Fica vyzval, aby položil funkciu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Pellegrini ešte nemá silu na poriadne buchnutie po stole

Pellegrini má zatiaľ menšiu podporu ako Fico.


Už ste čítali?