Boj proti klimatickým zmenám je globálny podvod. A iné súvislosti.

Autor: František Cudziš | 28.5.2020 o 8:52 | Karma článku: 3,53 | Prečítané:  239x

Najnovší propagandistický cieľ EÚ je dosiahnutie „uhlíkovo neutrálnej ekonomiky“ v roku 2050. Je to totálny nezmysel, neuskutočniteľný z objektívnych príčin. No ešte som sa nestretol ani len s náznakom nesúhlasu s touto hlúposťou.

    Ani zo strany odborníkov na danú problematiku. A to je prekvapujúce; ak pre čitateľov nie, pre mňa rozhodne áno. Lebo nie je ťažké – jednoduchými racionálnymi úvahami – dospieť k záveru, že je to naozaj tak, aj prečo je (a bude) to tak. Aby bolo jasné, mám na mysli skutočne účinné opatrenia proti klimatickým zmenám, nie nejaké chabé pokusy o zmenu, naviac často motivované vypočítavosťou. 

    Najprv sa však krátko vrátim k predošlým (myšlienkovým) trendom boja proti tzv. globálnemu oteplovaniu. (Pre jednoduchosť predpokladajme, že tento jav reálne prebieha, aj že je nejakým spôsobom, do určitej miery, spojený s ekonomickými aktivitami ľudstva ako celku.)

    Zneužitá naivita politikov-laikov

    S príchodom nového tisícročia a podstatného rozšírenia Európskej únie o nové členské štáty, zdanlivo nadišiel správny čas na dlho odkladanú „zelenú politiku“, ktorej zmysel možno najstručnejšie vystihnúť ako príklon k ozdraveniu životného prostredia (predovšetkým) v záujme (najprv) tzv. „trvalo udržateľného rozvoja“ a neskôr (skromnejšieho cieľa) tzv. „trvalo udržateľného života“.

    Nech na tieto ciele nazeráme akokoľvek, nevyhneme sa (typickému) problému budúcej produkcie energie – predovšetkým elektrickej energie – ekologickejším postupom, než ako sa to deje v klasických tepelných elektrárňach, resp. aj atómových elektrárňach. Uvedomujeme si potrebu výstavby tzv. alternatívnych zdrojov energie.

    V súčasnosti neexistuje žiaden efektívny zdroj energie, ktorého využívanie by nebolo spojené s nejakými problémami. Nejedná sa len o produkciu oxidu uhličitého, ktorý sa uvoľňuje do atmosféry, takže sa tam postupne zvyšuje jeho percentuálny obsah (nateraz cca 0,03%), ale tiež o nestálosť výkonu veterných a fotovoltaických zdrojov atď.

    Napriek uvedenému, rôzni vplyvní podnikatelia nahovorili politikom-laikom, že vyriešenie technických problémov alternatívnych zdrojov energie je len otázkou času. A tiež, že počiatočná mnohonásobne vyššia cena elektrickej energie z týchto zdrojov sa – pri ich dostatočne vysokom inštalovanom výkone – zníži na prijateľnú mieru. Jediné čo treba, je – nastaviť (a dlhodobo, pritom vraj dočasne, garantovať) náležitú výkupnú cenu elektrickej energie pre budovateľov nových zdrojov. Stalo sa. Odvtedy odberatelia elektrickej energie financujú budovanie alternatívnych zdrojov cez jej predraženú cenu.

    Veľmi rýchlo sa však ukázala veľká časť tohto „ekologického podnikania“ ako pokus o nehorázne zneužívanie politkmi-laikmi nastavených ekonomických podmienok. Je síce pravda, že došlo k (aj) rapídnej úprave výkupných cien elektriny, totiž k zníženiu, ale neviem o tom, žeby sa niekto z politikov zodpovedných za ono zneužívanie, čo len ospravedlnil poškodeným odberateľom elektrickej energie. Veď, načo aj – politici, zvyčajne, „nemajú chrbtovú kosť“.  

    Naivita politikov-laikov trvá

    Pretože je v záujme uvedeného druhu ľudí tváriť sa, že ich spoločnosť všetkých do jedného potrebuje, lebo veď stále niečo riešia – a to „niečo“ nie je len tak hocičo – prišlo do  módy vyhlasovanie znižovania emisií oxidu uhličitého. Povznesme sa nad to, že s emisnými povolenkami sa tiež udialo mnoho škandalózneho, a zamerajme sa len na „vzorec“ cieľov, postupne vyhlasovaných poväčšine pri príležitosti tzv. „klimatických summitov“. Ten vzorec je jednoduchý; v slovnej podobe znie:

    „Do roka „20x0“ znížime emisie oxidu uhličitého o „x0 %“ oproti roku „19y0“.“

    Veľmi rýchlo im však bolo vysvetlené, že síce možno proklamovať, že do roku 2030 chceme znížiť emisie oxidu uhličitého o 30% alebo, že do roku 2050 ich chceme znížiť o 50%, ale takým činom by to v roku 2100 vychádzalo na zníženie emisií o 100%, t.j. „na nulu“ (a v roku 2200 o – paradoxných - 200%!, ako som viackrát zdôraznil vo svojich článkoch). Preto, tí najpoprednejší politici, prestali vytrubovať ony blbiny do sveta a buď sa od zámeru znižovať emisie začali celkom dištancovať (napr. USA) alebo, čím vyššie percento zníženia emisií najnovšie proklamovali, tým k dávnejšiemu roku v minulosti ho vzťahovali, takže nebolo bezprostredne zrejmé, o aké reálne zníženie emisií sa má vlastne jednať.

    Do roku 2030 chce EÚ znížiť emisie skleníkových plynov o 40% v porovnaní s rokom 1990. [1]

    Rovnako laici sa hojne vyskytujú aj medzi ekologickými nadšencami. Tým dosť dlho nemal kto vysvetliť, že znížiť emisie oxidu uhličitého až na nulu je – z objektívnych dôvodov – nezmysel, lebo oxid uhličitý vzniká v úžasných množstvách, napr. pri výrobe železa (ocele), hliníka, cementu, papiera, plastov a pod. 

    Napokon to jedným i druhým došlo, ale svojho „vznešeného“ cieľa sa nevzdali. Prešli len od jednej hlúposti k druhej: začali argumentovať pojmom „uhlíkovo neutrálna ekonomika“.

    Naposledy sa, tuším Robert Haišel, včera-predvčerom v diskusnej relácii v RTVS, vyjadril, že v súčasnosti platí cieľ dosiahnuť uhlíkovo neutrálnu ekonomiku v roku 2050.  

    Ale, aj čo len navodenie stavu „uhlíkovej neutrality" by v praxi znamenalo, že pri výrobe všetkých komodít - teda nie len ocele, hliníka, cementu, papiera, plastov, ostatných vecí aj časti samotnej elektrickej energie - by sa muselo VÝLUČNE používať tzv. drevené uhlie, získané tepelnou úpravou iba z priebežne vznikajúcej biomasy. To si, debilkovia, nevedia uvedomiť ani tak jednoduchý, elementárny - ničím nevyvrátiteľný a nespochybnitelný - fakt? 

    Čo znamená pojem „uhlíkovo neutrálna ekonomika“?

    Uhlíková neutralita znamená dosiahnuť rovnováhu medzi emisiami uhlíka a ich pohlcovaním z atmosféry do takzvaných uhlíkových zachytávačov. Ak chceme dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, tak všetky svetové emisie musíme vyvážiť sekvestráciou uhlíka.

    Za zachytávače uhlíka možno považovať všetky prírodné alebo umelo vytvorené systémy, ktoré pohlcujú viac uhlíka, ako ho vyprodukujú. Napríklad pôda, lesy a oceány. Tieto prírodné zachytávače ročne pohltia medzi 9,5 až 11 gigaton oxidu uhličitého (gigatona, 1 Gt = 1 000 000 000 t, pozn. autora). Na pohltenie všetkých emisií, ktoré ľudstvo ročne vypúšťa, však nestačia. Napríklad, v roku 2017 sme do atmosféry vypustili až 37,1 Gt oxidu uhličitého.

    Doteraz sa nám bohužiaľ nepodarilo vytvoriť také umelé zachytávače, ktoré by dokázali pohltiť také množstvá uhlíka, aby sa nám tým podarilo zmierniť oteplovanie zemegule. [1]

    Pojem „sekvestrácia uhlíka“ znamená vloženie, fixáciu uhlíka v nejakej konkrétnej hmote, napr. v dreve, v cukre, v alkohole a pod.  

    Z uvedeného vyplýva, že autor [1] si dobre uvedomuje podstatu „uhlíkovej neutrality“, má vedomosť o tom, že v súčasnosti je produkcia oxidu uhličitého do atmosféry minimálne trikrát vyššia, ako je schopná biosféra pohltiť, a napriek tomu naivne dúfa, že túto nerovnováhu možno nejakým spôsobom zmeniť na rovnovážny stav. Chýba len jedno – odpoveď na otázku, akým spôsobom by bolo možné rovnováhu dosiahnuť. 

    Principiálne riešenie existuje, ale bude „strašné“  

    Ja som sa už vo svojich článkoch touto problematikou zaoberal. Dovolím si zopakovať, že na dosiahnutie uhlíkovej neutrality sú potrebné dve principiálne opatrenia. Po prvé, znížiť počet globálnej populácie. Po druhé, znížiť spotrebu energie (vrátane potravín) a využívanie zdrojov surovín všetkých druhov (vrátane pitnej vody). Pri ignorovaní týchto podmienok je riešenie principiálne nemožné. Všetky blá-blá-blá reči budú naďalej len pokusom o podvod globálneho rozsahu.

    Čo sa týka počtu globálnej populácie, predpokladám, že – pri súčasnom populačnom trende - o tri roky dosiahne osem miliárd a o tridsať rokov desať miliárd ľudí. Nieto ani pomyslenia nato, aby sa teraz niekto dobrovoľne obmedzil v plodení potomstva. Z úst predsedu NR SR som v televíznej relácii práve počul, že súčasná slovenská pôrodnosť dosahuje 1,2 – 1,3 dieťaťa na jednu ženu a že preto Slovensko aktuálne vymiera. To je zle! – Kto bude v budúcnosti robiť na dôchodky slovenských starcov, ktorých bude (samozrejme, iba dočasne) len pribúdať?

    To je podstata problému vytrvalého – dnes už „prudko“ exponenciálneho – rastu globálnej populácie. Lebo všade majú podobný problém. Dopredu sa ohradzujem proti výčitkám, že píšem alarmisticky. Síce je to nejako tak, ale nie preto, aby som sa snažil plašiť ľudí; ja len analyzujem problém a zvažujem riešenia. Nateraz to vidím tak, že pretrvávajúci populačný trend len odkladá „konečné riešenie“ (prosím nespájať s nepatričnými asociáciami) problému. Najsmutnejšie na tom je, že sa to asi udeje už v časovom horizonte do konca 21. storočia.

    Čo sa týka šetrenia zdrojmi, tiež je to nezávidenia hodná dilema, pretože, pri rastúcom počte ľudí, bude čo len udržať súčasný objem potrebnej produkcie riadny kumšt. Samozrejme, spojený s nevyhnutnou produkciou emisií oxidu uhličitého.

    Ako som už spomínal vo svojich článkoch, do počiatku priemyselnej revolúcie v Anglicku (1750) žili ľudia v rovnováhe s prírodou, tzn. že „uhlíková neutralita“ v prostredí bola vtedy bezvýznamná.

    Predpokladajme, že vtedajšia schopnosť biosféry pohlcovať oxid uhličitý bola na úrovni cca 15 Gt, t.j (iba) dvakrát menej ako je súčasná produkcia oxidu uhličitého. Pretože biosféra bola ľudskou činnosťou ešte len veľmi málo poškodená. Dokonca, aj keď už v Anglicku začali využívať na pohon „ohňových strojov“ čierne uhlie, ešte vždy globálne prevládal „uhlíkový trend“, keď sa uhlík vo vyššej miere ukladal do biomasy či fosílnych palív ako uvoľňoval do ovzdušia v podobe oxidu uhličitého. A nie je ani podstatné, vedecky presne zisťovať okamih, kedy nastala „uhlíková rovnováha, t.j. neutralita“. Dnes je podstatné, že schopnosť biosféry viazať oxid uhličitý do biomasy je trikrát menšia ako jeho produkcia. Povedzme, že, v dôsledku trvalého poškodzovania životného prostredia, poklesla schopnosť biosféry viazať oxid uhličitý do biomasy o celé 4 Gt. Teplota atmosféry sa zvýšila a tým sa v nej nachádza väčšie množstvo energie, spôsobujúcej rôzne prírodné javy majúce výrazný deštrukčný účinok.

    Keby sme dokázali ochladiť vodu všetkých svetových morí a oceánov čo len o 1°C, časť oxidu uhličitého by sa rozpustila naspäť do vody, a bolo by to veru riadne množstvo. Na druhej strane, aj energia, zodpovedajúca danému ochladeniu, ak by sme ju vedeli racionálne využiť, by predstavovala významný ekonomický prínos.   

    Kým sa však, prostredníctvom oboch načrtnutých základných spôsobov riešenia problému, nepodarí znížiť globálne emisie oxidu uhličitého na úroveň 15 – 12 Gt, je to len chiméra.

    V súvislosti s pandémiou koronavírusu Covid 19, s riešením jej (predovšetkým) ekonomických dôsledkov, čelní predstavitelia EÚ a EK opäť básnia o príležitostiach masívne investovať do akýchsi bližšie nešpecifikovaných zelených projektov, na ktoré chcú vynaložiť peniaze „požičané z budúcnosti“, splatné akurát v roku 2050. Ak uvážime, že vírus šarapatil v Európe (zatiaľ iba) jeden kvartál, že sa s vysokou pravdepodobnosťou bude opakovane vracať, že doba konzumu bude pokračovať, že sa pritom nevieme dôsledne vysporiadať čo len s problematikou odpadu, nieto ešte s klimatickými zmenami, a že do roku 2050 nastanú minimálne dve-tri ekonomické krízy (vyvolané nie „prkotinou ako vírus“, ale vážnymi ekonomickými dôvodmi) nemám v tomto smere žiadne ilúzie.

    V apríli 1912 stroskotal  v chladných vlnách Atlantiku smutne známy Titanic a na túto katastrofu doplatili svojimi životmi dve tretiny pasažierov. Medzi nimi dokonca aj dvaja zo štyroch miliardárov, ktorí sa nachádzali na palube. Dvaja z nich zahynuli – pre vlastnú hlúposť, keď verili v jeho nepotopiteľnosť.

    Dnes – aby som šiel s dobou – môžem povedať, že akýsi pomyselný Peoplenic (Loď všetkých ľudí) sa postupne potápa, a to už riadne dlho. Nič vám to nehovorí?

 

 

    Pramene:

 

[1] https://www.europarl.europa.eu/news/sk/headlines/society/20190926STO62270/co-je-to-uhlikova-neutralita-a-ako-ju-mozeme-dosiahnut-do-roku-2050

 

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lunapark alebo národná pýcha? Vysoké Tatry stoja na rázcestí

Udalosti na Štrbskom Plese sú varovaním.

Dobré ráno

Dobré ráno: Dovolenkárov bude vláda sledovať cez mobil

Do zoznamu menej rizikových krajín pribudne Británia.


Už ste čítali?