Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody
Včera (23.7.t.r) som zažil takúto príhodu. –
Mali sme s priateľom naplánované spoločné aktivity. Ráno som však išiel do mesta najprv na plánovanú kontrolu, o ktorej som ho pozabudol informovať. Tak sa stalo, že – do času nášho stretnutia – mi zostal „kopec“ voľného času, ktorý som sa rozhodol improvizovane využiť na zadováženie receptu na očné kvapky. Desaťročia trpím glaukómom oka (tzv. zelený zákal, spôsobený zvýšeným vnútroočným tlakom), o ktorom mi kedysi dávno povedali, že je to medicínsky dobre zvládaná - principiálne však nevyliečiteľná – choroba. Základom úspešného tlmenia jej nepríjemných prejavov je pravidelná aplikácia očných kvapiek.
Aj tento „banálny“ problém ozvláštnili karanténne protikoronavírusové opatrenia. Normálny chod očnej ambulancie, ktorú navštevujem, sa najprv zmenil – dalo by sa povedať – na „dištančný“. Telefonicky mi dvakrát posunuli termín pravidelného kontrolného vyšetrenia a novú dávku očných kvapiek som si vyberal v lekárni na základe elektronického predpisu. Keďže mi už kvapky dochádzajú, rozhodol som sa zájsť do očnej ambulancie a vybaviť si nový predpis nie telefonicky ale osobne. Mal som úmysel dohodnúť si aj nový termín v slede pravidelných kontrol, z ktorých som poslednú absolvoval ešte 10. januára t.r. Ale život po koronavírusovej pandémii sa už pomaly dostáva do normálu.
Dobre lebo nebárs – oznam pred dverami ma informoval, že očná ambulancia je práve oddnes uzatvorená z dôvodu čerpania dvojtýždňovej dovolenky. Najbližšie pacientom pomôžu v nemocnici v Palúdzke. Palúdzka je miestnou časťou Liptovského Mikuláša a tamojšiu Nemocnicu MUDr. Ivana Stodolu poznám dosť dobre, keďže mi tam viackrát pomohli od rôznych zdravotných problémov. Napísal som o jej histórii aj výročný článok na blog SME – https://cudzis.blog.sme.sk/c/512258/nemocnica-mudr-ivana-stodolu-v-lipt-mikulasi-ma-160-rokov.html.
Z centra Liptovského Mikuláša je peši do Palúdzky hodný kus cesty, ale pojal som to ako príležitosť k aktívnemu pohybu, ktorého nedostatok som si počas karantény užil až-až. Po ceste som si všimol, že predajňa potravín poblíž nemocnice, ktorá tam fungovala roky, je zavretá. Skrachovala? Kvôli pandémii?
Areál nemocnice v Palúdzke má v podstate obdĺžnikový pôdorys, zo všetkých strán olemovaný cestnými komunikáciami, a dva vstupy, situované na protiľahlých koncoch diagonály. Starší vstup je po ceste z mesta bližší, vznikol na logickom mieste v priebehu histórie nemocnice. Nový vstup si vynútila doba s novými potrebami rozvoja nemocnice.
Starší vstup do areálu nemocnice bol dôsledne zablokovaný kovovými zábranami. Aj keď som si nevšimol žiaden nápis, ktorý by vysvetľoval dôvod, hneď som vytušil, že za tým asi budú protikoronavírusové opatrenia. Ani ma to nerozladilo. Veď, keď už som prešiel ten kilometer-dva z mesta, prejdem ešte niekoľko sto metrov k novému vstupu.
Tamojšie dianie mi pripomenulo „dobrodružnosť“ terajších čias slovenského zdravotníctva.
Bežných návštevníkov nemocnice sa ujímali dvaja mladí zdravotníci(?). Aj mne najprv zmerali teplotu, spýtali sa na meno, vek a účel návštevy, zapísali si ma do zoznamu a na pravú ruku mi založili vkusnú a sviežo zelenú pásku (o ktorej som sa pôvodne domnieval, že je obyčajná papierová – ale nebola) s dátumom dňa a číslom 12403. Nevdojak som si spomenul na bývalú(?) prax, keď v pôrodnici takto priväzovali na rúčku novorodencovi prívesok s rovnakým číslom ako mala jeho šťastná mama-rodička. Na niečo podobné som však ja starší o 67 rokov. (Prišla mi na um aj iná podobná prax, tam sa však číslo na ruku rovno tetovalo.)
Na otázku kde nájdem očnú ambulanciu mi povedali, že vraj v pavilóne J, ktorý sa nachádza – ako naschvál – pri staršom vstupe do areálu nemocnice. Vracal som sa teda naspäť, ale tentoraz už vnútrom areálu po kratšej ceste ako zvonku dookola.
Vnútro pavilónu J vyzeralo tak moderne, že skoro až neslovensky. Počet očných ambulancií na prvom poschodí som nezistil, ale do očí mi hneď udrel výrazný nápis RECEPCIA. Tam sedela mladá slečna, ktorej som vysvetlil dôvod svojej návštevy. Žiadala si kartičku poistenca a preukaz glaukomatika (s pečiatkou ambulancie mojej očnej lekárky), ktorý som mal pri sebe. (Dodatočne som si doma všimol, že je v ňom uvedený aj predpísaný druh očných kvapiek na užívanie.) Ale zdravotnú dokumentáciu, ktorú odo mňa žiadali, som so sebou nemal. Načo by som ju so sebou stále vláčil – veď pôvodne som nepredpokladal, že nečakaný voľný čas sa rozhodnem využiť na zadováženie tých nešťastných očných kvapiek, a to ešte niekde inde, a nie u „svojej“ očnej lekárky.
Ju zastupujúca mladá očná lekárka v nemocnici v Palúdzke rezolútne vyhlásila, že žiadny recept mi nevystaví; darmo poznám názov svojho lieku, aj som svojprávny – čo, keby som bol napríklad astmatik!?
Pomyslel som si: No titul máš, ale čo ešte (okrem toho) ...?
Po nejakej ľudskej empatii ani stopa!
Tak som jej povedal: To je zaujímavé. – Štát za mňa pravidelne platí zdravotnej poisťovni odvody, a vy mi liek nepredpíšete pre smiešne dôvody. Tak len zvyšujete zisk poisťovne, ktorá ho možno „odlifruje“ na konci roka do zahraničia. To je – podľa mňa – z vašej strany buzerácia!
Roky počúvam o zavádzaní systému eHealt v rámci elektronizácie slovenského zdravotníctva. Stačilo by, aby sa oná lekárka spojila s ktoroukoľvek lekárňou (alebo zdravotnou poisťovňou) a zistila, že už bol opakovane vystavený elektronický recept na moje meno a na daný liek. Ale to by asi bola práca. A ona jej má možno nad hlavu. (Videl som tam len dvoch čakajúcich ľudí.)
A odišiel som „s nepořízenou“.
Celá moja palúčianska anabáza bola dobrá len na to, že som sa cestou zastavil v nemocničnom bufete, aby som sa osviežil pred spiatočnou cestou do mesta kávou a čapovanou kofolou. A tiež preto, aby som sa presvedčil, či sa obeťou koronakrízy nestal aj ten bufet. Ale, našťastie, (zatiaľ) nie.
Ako som tam popíjal tú kávu, napadlo ma, že táto doba síce nepraje mnohým podnikateľom, ktorí sa snažia robiť čo sa dá, ale lekári – a pravdepodobne všetkých špecializácií – zažívajú (alebo začínajú zažívať) „zlatú“ dobu. Zo strany zdravotných poisťovní, najmä tí čo chápu, že ich záujmom je postaviť medzi pacientov a lekárov čo najviac prekážok. Aby počet pacientov dožadujúcich sa ošetrenia klesol čo najviac. Náklady na lekárske výkony (aj pri ich zdražení, aby si lekári "prišli na svoje") poklesnú, príjem zdravotných odvodov zo zákona je pritom funkciou času. Tak nejako sa tvorí zisk.
S verejnosťou sa však musí viesť HRA NA SLEPÚ BABU. Uvedený názor vo mne utvrdzuje aj tento posledný zážitok.
Lekári sú vo všeobecnosti nepostradateľní. Iba pritom poniektorí pozabúdajú, že karta sa ľahko môže obrátiť a tiež budú musieť pochopiť, že aj pre nich existujú rovnako nepostrádateľní mnohí iní ľudia – napríklad rôzni remeselníci alebo opravári hodnotnejších výrobkov, ktoré užívajú oni vo svojom súkromí.
Keď som vychádzal cez nový vstup z areálu, povedal som tým dvom mladým zdravotníkom:
Napokon môžem byť rád, že ste mi dali zelenú pásku len na ruku. Horšie by to bolo, keby ste mi boli museli zavesiť nejaký štítok rovno na palec nohy. To by znamenalo, že už som zrelý pre inú adresu - na patológiu. Ale to, čo som tu zažil, si nenechám sám pre seba. Bude z toho článok, ktorým otvorím štvrtú stovku svojich blogov.
Pretože mi aktuálna zásoba očných kvapiek do návratu mojej očnej lekárky z dovolenky nevydrží, budem musieť ísť do nemocnice do Palúdzky ešte raz. Aj s celou zdravotnou dokumentáciou, aj s neochabujúcim presvedčením, že som sa stal obeťou „buzerácie“, a to len pre obyčajnú ľudskú neochotu. Prežijem to, ako mnoho ráz predtým, keď som sa stretol s podobnými prejavmi zo strany iných ľudí. Na to však nechcem spomínať.
Naopak – samého ma to prekvapuje – že som si spomenul na človeka, ktorý bol presným opakom neochotných ľudí. Jedná sa o MUDr. Kleina (alebo Klaina), ktorý dlhé roky pôsobil v Liptovskom Mikuláši a t.č. už je tiež v dôchodku. Občas ho stretávam, poväčšine v autobuse MHD.
Prvý raz som sa s ním stretol, keď som bol nútený navštíviť jeho ambulanciu tiež z dôvodu jeho zastupovania mojej obvodnej lekárky. Ľudí mal v čakárni ako maku, ale akosi ich „odsýpalo“. Keď som prišiel na rad, dokonca telefonoval do lekárne, či nemajú pre mňa konkrétne balenie lieku. S odstupom času sa stalo, že telefonicky privolal taxík pre osobu, ktorú som k nemu ako ošetrujúcemu lekárovi sprevádzal a videl som, že dokonca bol pripravený dať mi aj peniaze na ten taxík. Pre môj „ošumelý“ zjav ma hádam pokladal za chudáka. Pre istotu som mu ukázal, že mám pri sebe podstatne väčšiu hotovosť, než akú by u mňa možno predpokladal.
Keď som sa o tom raz zmienil v rozhovore, istý človek mi povedal: Veď ono ho to prejde...
Jeho by však možno – obrazne povedané – neprešiel ani autobus, necitlivá kovová opacha. Takže - podobné reči cynikov – tresky-plesky!
Ja sa chcem MUDr. Kleinovi, pri tejto príležitosti, naopak poďakovať za jeho profesionálny a altruistický prístup k ľuďom, ktorý mu vydržal až dodnes.
